{"guid": "01fceeed-c71d-4f11-a20c-e0be7a1a4c22:9de71436-da93-4dca-a056-40cfb62bca9d", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2017:3814222376.1", "spisova_znacka": "4Co/224/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/224/2016 z 1. 3. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 1. marca 2017, sp. zn. 4Co/224/2016, ECLI:SK:KSTN:2017:3814222376.1", "identifikacne_cislo": "3814222376", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Miroslava Janečková", "sudca_id": 492, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslava-janeckova-492", "datum_vydania": "2017-03-01", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9de71436-da93-4dca-a056-40cfb62bca9d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3814222376.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:3814222376.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:3814222376.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/224/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814222376
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3814222376.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy
Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v spore žalobcu L., zastúpeného D. proti žalovanému O.,
o zaplatenie 50.000 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 20. októbra 2015, č.k. 7C/196/2015-61, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie     p o t v r d z u j e .

Žalobca     m á    proti žalovanému    n á r o k    na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým   rozsudkom  súd  prvej  inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
50.000 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy 50.000 Eur od 01.01.2012 do zaplatenia,
všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.831,38 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že žalobca predmetom konania urobil nárok o zaplatenie sumy 50.000 Eur s
príslušenstvom uplatňovanej proti žalovanému na tom skutkovom základe, že v lehote splatnosti,
t.j. do 31.12.2011 mu nevrátil požičané peňažné prostriedky. Dňa 15.11.2010 na základe zhodného
prejavu vôle účastníkov konania ako zmluvných strán, teda akceptácie návrhu obsahujúceho podstatné
náležitosti zmluvy, vznikla zmluva o pôžičke. Na základe tejto zmluvy žalobca prenechal žalovanému
peňažné prostriedky vo výške 50.000 Eur a žalovaný ako dlžník sa zaviazal mu ich vrátiť do dohodnutej
doby, t.j. do 31.12.2011. Žalobca zmluvu neuzatváral ako dodávateľ (§ 52 ods. 3 Obč. zák.). Konštatoval,
že veriteľovi spočíva dôkazné bremeno nielen ohľadne tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke,
ale že bolo podľa nej dlžníkovi plnené. Dôkazné bremeno     o existencii právnej skutočnosti, ktorá
mala za následok zánik dlhu celkom alebo sčasti, spočíva na dlžníkovi. Žalobca ako veriteľ, ktorý sa
súdnou cestou domáhal voči žalovanému ako dlžníkovi vrátenia požičaných peňazí, si v zmysle §
657 Občianskeho zákonníka splnil dôkaznú povinnosť (uniesol dôkazné bremeno) nielen o tom, že so
žalovaným ako dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke peňazí, a že tieto mali byť vrátené v dohodnutej
dobe, ale i o tom, že peniaze skutočne požičal (prenechal) žalovanému. Žalovaný tvrdil (v písomne
podanom odpore), že pohľadávka žalobcu bola v celom rozsahu uspokojená, že došlo k splateniu
dlhu zo zmluvy prevodom akcií. Poukázal na to, že v čase, keď vzniká záväzkový vzťah nie je isté,
či sa veriteľovi podarí získať dlhované plnenie, a to napriek tomu, že mu zákon poskytuje ochranu,
a to vo forme možnosti domáhať sa práva na súde. Okrem zákonného zabezpečenia splnenia, mu
zákon poskytuje aj tzv. dodatočné zabezpečovacie prostriedky ochrany, upravené v § 544 až § 558
Občianskeho zákonníka. Uvedený zákon pritom nekladie prekážky v tom, aby si účastníci záväzkového
vzťahu zvolili také zabezpečenie svojich práv a povinností, ktoré nie je výslovne upravené v zákone.
Článok II. Zmluvy o pôžičke zo dňa 15.11.2010 má označenie: zabezpečenie záväzku. Ako to už bolo
uvedené v odôvodnení rozhodnutia, účastníci konania sa v čl. II., bod 1 zmluvy dohodli, že uspokojenie



pohľadávok žalobcu zo zmluvy bude zabezpečené zmluvou o prevode akcií dlžníka, uzavretej medzi
veriteľom ako kupujúcim a žalovaným ako predávajúcim. Podľa krátkeho slovníka slovenského jazyka
slovo „bude“ vyjadruje budúci čas. Z použitého slovného vyjadrenia v čl. II., bod 1 Zmluvy zo dňa
15.11.2010 vyplýva, že účastníci v ňom prejavili vôľu, že                 v budúcnosti uzavrú zmluvu  o
prevode akcií dlžníka (žalovaného). Z obsahu zmluvy pritom nie je možné vyvodiť, že by si dohodli akým
rozhodným, hmotným právom sa zmluva            o prevode akcií bude spravovať.  Z čl. II., bod 3 Zmluvy
zo dňa 15.11.2010 je možné vyvodiť, že k uzavretiu zmluvy o prevode akcií malo dôjsť najneskôr pred
začatím plynutia lehoty 10 (desiatich) pracovných dní, ktorá pritom mala začať plynúť dňa 02.01.2012 (t.j.
v prvý pracovný deň po 31.12.2011). Ku dňu 15.11.2010, ale aj ku dňu 12.01.2012 Občiansky zákonník
(číslo 40/1964 Zb.), platný na území Slovenskej republiky a tiež Občiansky zákonník (s rovnakým
číslom  40/1964 Sb.), platný na území Českej republiky mali rovnakú právnu úpravu o procese vzniku
zmluvy (§ 43a a nasl.). Vznik zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu predpokladá dva jednostranné
právne úkony dvoch rozličných strán, a to navzájom adresované, obsahovo sa zhodujúce. Uzavretie
zmluvy spravidla prebieha tak, že po prejave vôle jednej strany, ktorá chce uzavrieť zmluvu, prejaví
druhá strana svoj súhlas vzájomným úkonom. V článku 2, bod 2.4. Zmluvy o prevode akcií zo dňa
12.01.2012 je uvedené, že sa uzatvára za účelom zabezpečenia pohľadávky kupujúceho (žalobcu)
voči emitentovi vyplývajúcej zo zmluvy o pôžičke. Emitent je subjekt s právom emisie, subjekt, ktorý
vystavuje a vydáva cenné papiere. V článku 2, bod 2.1. Zmluvy o prevode akcií zo dňa 12.01.2012 je
ako emitent označená spoločnosť L. F., a.s., O.: XXXXXXXX.      Z bodu 2.3. uvedeného článku pritom
vyplýva, že pôžičku poskytol kupujúci - veriteľ predávajúcemu - dlžníkovi vo výške 50.000 Eur, a to na
základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 15.11.2010. Potom pohľadávku zo Zmluvy zo dňa 15.11.2010 mal
žalobca voči žalovanému a nie voči emitentovi. V článku 2, bod 2.4. ide o chybu v písaní, keď správne
namiesto slovného spojenia „voči emitentovi“ malo byť uvedené „voči predávajúcemu“. Podľa článku 7,
bod 7.1., bod 7.5. Zmluvy o prevode akcií zo dňa 12.01.2012, vzťahy zmluvných strán založené zmluvou,
ak ich táto výslovne neupravuje, sa riadia príslušnými  ustanoveniami Zákona o cenných papieroch,
Obchodného zákonníka  a ostatných platných predpisov Českej republiky. Zmluva je uzavretá okamihom
jej podpisu oprávnenými zástupcami oboch zmluvných strán. Na uzavretie zmluvy v písomnej forme je
potrebné, aby došlo k písomnému návrhu  a k jeho písomnému prijatiu. Podpis je náležitosťou písomnej
formy prejavu. Žalovaný až dňa 12.01.2012 (na pošte za účelom doručenia adresátovi podané dňa
16.01.2012 - č. l. 25 spisu, t. j. na jedenásty pracovný deň od uzavretia zmluvy) spoločnosti žalobcu
adresoval návrh na uzavretie Zmluvy o prevode akcií. V prípade akcie č. 15 pritom nebol vlastníkom. Išlo
však o prejav vôle s úmyslom, aby bola zmluva uzavretá. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 591/1992 Sb. platný
na území Českej republiky (zrušený bol ku dňu 01.01.2014 zák. č. 89/2012 Sb.) v znení účinnom ku dňu
12.01.2012, tento zákon se vztahuje na cenné papíry, kterými jsou zejména akcie, zatímní listy, poukázky
na akcie, podílové listy, dluhopisy, investiční kupóny, kupóny, opční listy, směnky, šeky, náložné listy,
skladištní listy a zemědelské skladní listy. Podľa § 3 ods. 3 citovaného zákona, pokud právní předpis
označuje cenný papír jako cenný papír na jméno a současně umožňuje jeho převod rubopisem, vztahují
se na tento cenný papír ustanovení tohoto zákona upravující cenné papíry na řad. Podľa § 19 ods. 1
citovaného zákona, smlouva o převodu listinného cenného papíru na jméno musí mít písemnou formu.
V článku 4, bod 4.1. zmluvy o prevode akcií je uvedené, a to u druhu a formy cenného papiera: kmeňová
akcia na meno. Zákon č. 591/1992 Sb. v znení účinnom ku dňu 12.01.2012 predpisoval písomnú formu
zmluvy, predmetom ktorej je prevod cenného papieru (podľa  § 1 ods. 1 cenným papierom sú aj akcie)
na meno. Ku vzniku zmluvy             o prevode akcií, pre chýbajúci predpoklad - prijatie návrhu
(akceptáciu) žalobcom a vzájomnú zhodu vôle účastníkov - konsenzus, nedošlo. Faktom je, že žalobca
až dňa 12.09.2012 žalovanému písomne oznámil, že neakceptuje návrh na uzavretie zmluvy. V tejto
súvislosti je potrebné uviesť, že spôsob prijatia návrhu, ktorý zakladá vznik zmluvy môže byť urobený:
a/ výslovným súhlasom s návrhom, b/ konkludentným prejavom vôle. Mlčanie a nečinnosť samy o sebe,
pritom neznamenajú prijatie návrhu, okrem prípadu, ak tak ustanovuje zákon alebo účastníci zmluvy sa
na tejto forme akceptácie zmluvy dohodli. Konkludentný prejav vôle sa nepovažuje za prijatie návrhu
v prípade, keď sa na platnosť zmluvy vyžaduje písomná forma, v takom prípade je potrebné návrh
prijať písomnou formou. Štatutárny zástupca (konateľ), prostredníctvom ktorého žalobca ako obchodná
spoločnosť koná, zmluvu o prevode akcií nepodpísal. Podľa § 18 ods.1 veta prvá zák. č. 591/1992 Sb.
v znení účinnom ku dňu 12.01.2012 k převodu listinného cenného papíru na řad se vyžaduje i rubopis
(vyhlásenie majiteľa cenného papiera na opačnej strane o prevode vlastníctva). Právny dôvod na rubopis
v zmysle citovaného ustanovenia by bol daný len v prípade vzniku zmluvy o prevode akcií. Žalobca
(veriteľ) nenadobudol do vlastníctva akcie žalovaného (dlžníka), preto pohľadávka zo Zmluvy o pôžičke
zo dňa 15.11.2010, nezanikla. Návrh o zaplatenie 50.000 Eur bol preto opodstatnený. Žalovaný neudržal
dôkazné bremeno. V konaní nebolo preukázané, že na základe ním tvrdenej právnej skutočnosti zanikla



jeho povinnosť, tvoriaca obsah záväzkového Žalovaný v dohodnutej dobe žalobcovi sumu 50.000 Eur
nevrátil a od 01.01.2012 je                v omeškaní, ktoré trvá aj v čase rozhodnutia súdu vo veci
samej. Právne svoje rozhodnutie ďalej odôvodnil § 488, § 489, § 559 ods. 1, 2, § 657, § 517 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalobca
bol v konaní úspešný, preto mu súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2.831,38 Eur
(príprava a prevzatie zastúpenia 526,13 Eur plus 8,04 Eur režijný paušál, podanie návrhu 526,13 Eur
plus 8,04 Eur režijný paušál, vyjadrenie k odporu 526,13 Eur plus 7,21 Eur režijný paušál (žalobca si ho
uplatnil v nižšej sume), zastupovanie na pojednávaní 526,13 Eur plus 7,21 Eur režijný paušál, cestovné
za účasť na pojednávaní 360 km, cena za 1 liter pohonných hmôt (benzín 95 natural/1,233 Eur, spotreba
na 100 km 11,2 litra: cena pohonných hmôt na 1 km 0,14 Eur krát 360 km = 50,40 Eur, základná sadzba
náhrady 360 km krát 0,183 Eur = 65,88 Eur, náhrada za stratu času: za 4,18 minút, t.j. 12,02 Eur krát
9 začatých polhodín = 108,18 Eur, spolu 2.359,48 Eur plus 20% DPH z 2.359,48 Eur, t. j. 471,90 Eur,
celkovo 2.831,38 Eur.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal odňatie možnosti konať pred súdom, nakoľko z objektívnych
príčin (ako štatutárny orgán obchodnej spoločnosti sa prevažne nachádza mimo územia Slovenskej
republiky) nemohol prevziať predvolanie, a tak sa ani nemohol zúčastniť pojednávania, nemohol ani
navrhnúť alebo označiť žiaden z dôkazov, ktoré by inak v konaní mohol predložiť. Priebeh súdneho
konania označil za natoľko nepredvídateľný, že nemohol mať ani najmenšie tušenie, že akurát v čase,
kedy sa bude nachádzať mimo Slovenskej republiky, súd mu bude doručovať dôležité písomnosti. Týmto
súd porušil jeho právo, ktoré mu patrí podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to právo na
verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, právo na prerokovanie v jeho prítomnosti, aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Ďalej súd porušil jeho právo na spravodlivé prejednanie
veci (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení neskorších protokolov).
Vzhľadom na uvedené, a najmä na to, že sa nachádzal mimo územia Slovenskej republiky, nebolo
možné, aby mu bolo predvolanie na pojednávanie riadne doručené, a tak ani sa zúčastniť pojednávania,
resp. včas a riadne sa ospravedlniť.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť. Vychádzajúc z rozsudku aj z obsahu zápisnice z pojednávania, nemal pochybnosti
o správnom postupe súdu, ktorý napriek neprítomnosti žalovaného konal. Doručenie predvolania bolo
riadne vykázané ku dňu 13.07.2015. Pokiaľ bol žalovaný, či už z dôvodu členstva v orgánoch obchodnej
spoločnosti alebo iného dôvodu v čase pojednávania na služobnej ceste, mohol sa z pojednávania
ospravedlniť a požiadať o odročenie pojednávania. Do pozornosti dal tú skutočnosť, že žalovaný podal
v danej veci voči platobnému rozkazu č.k. 17Ro/291/2014-21 zo dňa 22.04.2015 v zákonnej 15-dňovej
lehote odpor. Aj na základe tejto skutočnosti musel byť žalovaný principiálne uzrozumený s tým, že vo
veci bude prebiehať konanie, a teda bude nariadené pojednávanie. Mal za to, že súd postupoval v súlade
s platnou úpravou vo veci doručovania, namietaný rozsudok je vydaný v súlade s platným právom.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 Civilného sporového
poriadku (zák. č. 160/2015 Z.z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania  podľa § 385
ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

5. Po podaní odvolania žalovaným došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď
dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len \"CSP\"),
ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), platný v čase vydania
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania.

V danom prípade bolo odvolanie žalovaného podané dňa 11.02.2016. Podľa prechodného ustanovenia
§ 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vychádzajúc
u uvedených ustanovení, s prihliadnutím na základné princípy CSP uvedené v jeho čl. 2 ods. 1 a čl.
3 ods. 1, odvolací súd posudzoval dôvody odvolania podľa právneho stavu účinného ku dňu podania
odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.



6. Odvolateľ namietal, že v konaní bolo porušené právo na spravodlivý súdny proces a došlo k inej
vade konania tým, že súd prvej inštancie konal a rozhodol napriek tomu, že nebol riadne predvolaný
na pojednávanie.

7. Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. rozumie
taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti konať
pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať
pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom
zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti
konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je      z hľadiska § 221
ods. 1 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci
nejde z dôvodu, že súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a žalovanému neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie
jeho práv a oprávnených záujmov. Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len        v prípadoch ustanovených
zákonom. V zmysle čl. 38 ods. 2 prvej vety Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991
Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd) každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná
verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom. Z citovaných ustanovení ústavy a ústavného zákona vyplýva, že základným
právom účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti. Právo účastníka, aby jeho vec bola
prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno
chápať tak, že by súd nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je
povinný účastníkovi poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva. Občiansky súdny poriadok upravujúci
postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti
účastníka konania na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon alebo osobitný predpis
neustanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov
a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom doručené tak, aby
mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať,
a mohli sa pojednávania aktívne zúčastniť (§ 115 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje
v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani
nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať           v neprítomnosti takého
účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

8. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie nariadil termín pojednávania na deň 20.10.2015, na
ktorý bol žalovaný riadne a včas predvolaný. Predvolanie na uvedené pojednávanie bolo žalovanému
doručené dňa 13.07.2015, čo vyplýva z doručenky (č.l. 30 spisu). Na pojednávanie nariadené na deň
20.10.2015 sa žalovaný nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil. Súd prvej inštancie postupujúc podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p. tak neporušil právo žalovaného na spravodlivé súdne konanie. Námietka žalovaného
nebola preto dôvodná.

9. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

10. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 v spojení s § 396 ods. 2 CSP tak, že
úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník
(§ 262 ods. 2 CSP).



11. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)       (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/196/2015", "guid": "5955391e-06b0-481b-8f85-fb623deb93c5:63a77cec-76dc-486e-b934-7442090bf65d", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}