Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 25CoE/114/2014 z 24. 8. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 24. augusta 2014, sp. zn. 25CoE/114/2014, ECLI:SK:KSNR:2014:4605207980.1 Krajský súd Nitra | 25CoE/114/2014 | ECLI:SK:KSNR:2014:4605207980.1 | 2014-08-24 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP, § 41 ods. 1 EP, § 41 ods. 2 písm. c) EP, § 57 ods. 1 písm. g) EP, OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 251 ods. 4 OSP, § 109 ods. 1 písm. b) OSP, § 36 ods. 5 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0ab1b5c0-baa3-44f5-9bf8-03adfc692d9e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4605207980.1 Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 25CoE/114/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4605207980 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4605207980.1 Uznesenie Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnému: G. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Z., Ľ. I. XXXX/XX, t. č. na neznámom mieste, zast. opatrovníčkou Hanou Bognárovou, pracovníčkou Okresného súdu Topoľčany, o vymoženie 239 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 20. 01. 2014 č. k. 12Er/1894/2005-22, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil za neprípustnú exekúciu vedenú proti povinnému na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 239 eur s príslušenstvom a exekúciu zastavil. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zo dňa 18. 11. 2010 zamietol. O trovách exekúcie rozhodol tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 03. 08. 2005 poveril súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára vykonaním predmetnej exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica spísaná notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom dňa 23. 04. 2005 pod č. N 1675/2005, NZ 17437/2005. Poukazoval na notársku zápisnicu, v ktorej Mgr. Tomáš Kušnír uznal dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 10.503,- Sk na základe zmluvy o úvere zo dňa 30. 11. 2004, ako i záväzky vyplývajúce zo zmluvy a vyhlásil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Vychádzajúc z ust. § 22 ods. 1, 2 a § 39 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že notárska zápisnica, ktorá je exekučným titulom je neplatným právnym úkonom, keďže odporuje zákonu a zároveň zákon obchádza. V tejto súvislosti poukázal na existenciu rozporu v záujmoch povinného a v záujmoch Mgr. Kušníra, ktorý zastupoval povinného pri spisovaní notárskej zápisnice. Splnomocnenca označil za osobu známu iba oprávnenému a vybranú výlučne oprávneným bez možnosti ovplyvnenia tohto výberu povinným, pričom povinný s touto osobou ani neprišiel do kontaktu a je pre neho absolútne neznáma. Poukázal, že záujmom splnomocnenca je konať v súlade s požiadavkami oprávneného a za toto konanie si podľa splnomocnenia vyúčtuje trovy právneho zastúpenia pri spísaní notárskej zápisnice, pričom záujmom povinného nie je dospieť až k spísaniu notárskej zápisnice, nakoľko sa mu neúmerne zvyšujú náklady v súvislosti so splácaním úveru a na základe notárskej zápisnice má oprávnený možnosť domáhať sa zaplatenia pohľadávky v exekučnom konaní i bez toho, aby o povinnosti dlžníka rozhodoval najskôr nezávislý súd. Uzavrel, že záujmy splnomocnenca a splnomocniteľa sú diametrálne odlišné, a preto je tento úkon absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a nemôže slúžiť ako exekučný titul. V intenciách ust. § 57 ods. 1 písm. g), 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku preto predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zo dňa 18. 11. 2010 zamietol z dôvodu, že exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú a následne zastavená, a preto je v tomto štádiu konania bezpredmetné o tomto návrhu rozhodovať. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom a nesprávne skutkovo a právne vec posúdil. Uviedol, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Konštatoval, že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonávať právo pre veriteľa, pričom k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd je tak v oblasti prieskumu exekučného titulu limitovaný ust. § 36 zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len Notársky poriadok), podľa ktorého súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi posudzuje predovšetkým notár. V tomto smere mal za to, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zanikne tým právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi, poukazujúc na ust. § 43 ods. 1 Notárskeho poriadku. Uviedol, že exekučný súd svojím rozhodnutím zasiahol do právneho postavenia účastníkov konania, čím degradoval ochranu ich subjektívnych práv, a to bez ohľadu na to, aký iný účel revízneho konania sleduje štát. Postup exekučného súdu, ktorým zasiahol do platných notárskych zápisníc bez časového obmedzenia považoval za neakceptovateľný, nakoľko je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, pričom je viazaný notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok rovnako ako rozsudkom všeobecného súdu. Pre prípad nestotožnenia sa s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 prvej a druhej vety Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Vytkol súdu prvého stupňa, že svojím rozhodnutím porušil i princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces, ako i dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, t. j. Smernicu Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal, že v danom prípade nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a tiež ovplyvniť prípravu obsahu jeho rozhodnutia, ktoré výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie, poukazujúc na porušenie práva na kontradiktórne konanie. Nesúhlasil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti udeleného plnomocenstva, keď týmto dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a rovnako tak jemu nevznikli žiadne nové práva a výhody. Udelením plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice, pričom povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ust. § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Mal za to, že plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením, a preto naň nie je možné aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v § 53 Občianskeho zákonníka. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere označil za dostatočne určité a zrozumiteľné. Tiež nesúhlasil s konštatovaním súdu prvého stupňa o tom, že povinný sa udelením plnomocenstva vzdal akéhokoľvek práva, keď žiadne ustanovenie zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Opierajúc sa o ust. § 558 Občianskeho zákonníka a § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku uviedol, že ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice, udelil mu tým plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony učinil predpísaným, zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu. Uzavrel, že zástupca povinného žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, napr. spísaním zápisnice nezaviazal povinného vo väčšom rozsahu než bol povinný plniť podľa zmluvy o úvere. Rovnako tak nesúhlasil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že účastníkom notárskej zápisnice musí byť aj oprávnený - veriteľ, nakoľko takúto požiadavku zákon neustanovuje. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 5/2000. Záverom zdôraznil, že notárska zápisnica bola predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi a súd tento exekučný titul v tomto štádiu konania uznal za súladný so zákonom, keď následne udelil poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Zároveň žiadal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a predložiť Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: „1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?, 2) Je v súlade s čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 OSP ) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom požiadal dňa 27. 07. 2005 súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára, so sídlom Exekútorského úradu v Šali, P. Pázmaňa 49/3, o vykonanie exekúcie voči povinnému na vymoženie sumy 7.200,-Sk ( 239 eur ) s príslušenstvom. Za exekučný titul označil notársku zápisnicu č. N 1675/2005, NZ 17437/2005 spísanú dňa 23. 04. 2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, v ktorej Mgr. Tomáš Kušnír na základe splnomocnenia povinného v zmluve o úvere zo dňa 30. 11. 2004 uznal jeho dlh voči oprávnenému v celkovej výške 10.503,- Sk (348,63 eura) s tým, že táto suma sa bude úročiť úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od 25. 01. 2005 do zaplatenia. Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Tento záver plne korešponduje zámeru zákonodarcu vyjadrenému aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v ust. § 41 ods. 2. Jedným z nich je i ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva viacero dôvodov, pre ktoré exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom niektoré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným (písm. a), ak zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom pre vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené, alebo sa stalo neúčinným (písm. b), ak zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo (písm. f), alebo ak súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (písm. g), pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný "iný dôvod" sa môže týkať aj zistení ohľadne exekučného titulu. Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok. Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku). Povinnosť plnenia na základe notárskej zápisnice možno charakterizovať ako plnenie, ktoré má svoj základ v procesnom práve, teda bez vzťahu na hmotnoprávny titul. Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti má povahu verejnej listiny a ako každá verejná listina aj notárska zápisnica osvedčuje pravdivosť údajov v nej uvedených až do doby, pokiaľ nie je preukázaný opak. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti. Jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je, aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho vzťahu, vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalšími sú označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Dohoda oprávnenej osoby a povinnej osoby obsiahnutá v notárskej zápisnici, ktorá vyjadruje súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, nemá hmotnoprávnu povahu; ide o jednu z náležitostí, ktorú musí notárska zápisnica obsahovať (§ 46 a nasl. Notárskeho poriadku), aby bola z materiálneho hľadiska vykonateľná (aby bola exekučným titulom). Táto dohoda oprávnenej a povinnej osoby teda nemá sama osebe za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností účastníkov právneho vzťahu. V prípade notárskej zápisnice so súhlasom s vykonateľnosťou treba mať na zreteli osobitné znaky tohto exekučného titulu v porovnaní s inými exekučnými titulmi. Takáto zápisnica nie je rozhodnutím (súdu alebo iného orgánu) a nemá ani účinky, ktoré zákon s rozhodnutím spája a nie je vybavená účinkami právoplatnosti ani záväznosti pre účastníkov a pre všetky orgány, ktoré majú napríklad rozhodnutia súdu vydané v občianskom súdnom konaní (§ 159 OSP). Absencia zákonom stanovených formálnych náležitostí má za následok, že listina označená ako notárska zápisnica nie je verejnou listinou, u ktorej sa správnosť obsahu, ktorý je v nej uvedený, predpokladá v zmysle § 134 OSP, a ani spôsobilým exekučným titulom v zmysle požiadavky ust. § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Dôsledkom takéhoto zistenia je potom postup exekučného súdu podľa § 57 ods. 1 písm. g/, a to zastavenie exekúcie, keďže jej ďalšie pokračovanie by sa priečilo zásadám exekučného konania. Jeho podmienkou však je, že tento dôvod vznikol po vydaní exekučného titulu a rozhodnutím súdu bolo vyslovené, že exekúcia je neprípustná, pričom nie je vylúčené, aby súd rozhodol o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení jedným uznesením. Simultánny spôsob rozhodovania o týchto procesných skutočnostiach je dovolený, keďže osobitné rozhodovanie o prípustnosti a o zastavení exekúcie by odporovalo hospodárnosti a účelu exekučného konania. V preskúmavanej veci sa súd prvého stupňa vo svetle zhora popísaných záverov a v intenciách citovaných zákonných ustanovení zaoberal právne relevantnou skutočnosťou, či splnomocnenie, ktoré povinný udelil pri podpise zmluvy o úvere, uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 30. 11. 2004 a ktoré prijal advokát Mgr. Tomáš Kušnír, konajúci za oprávneného, a ktorý uznal dlh v mene povinného voči oprávnenému na základe tohto plnomocenstva v predmetnej notárskej zápisnici, je platným právnym úkonom v zmysle ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V tomto smere dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Nakoľko odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie jeho správnosti. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia len poukazuje, že s ohľadom na množstvo obdobných prejednávaných exekučných vecí niet sporu o tom, že Mgr. Tomáš Kušnír súčasne vystupuje opakovane ako splnomocnenec povinných a zároveň aj ako splnomocnenec spoločností, ktorých predmetom činnosti je poskytovanie úverov. V tejto súvislosti zákonné ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyžaduje, aby záujmy zástupcu neboli v rozpore so záujmami zastúpeného. V prípade reálneho zistenia, že právne úkony osôb boli učinené v rozpore s príslušným ustanovením, v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka tieto spôsobujú ich absolútnu neplatnosť, a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli. Je preto dôvodný záver súdu prvého stupňa o tom, že Mgr. Tomáš Kušnír konal v rozpore so záujmom povinného ako zastúpeného. Splnomocnenie, ktoré mu povinný udelil za účelom uznania jeho dlhu voči oprávnenému, ako i uznanie dlhu na základe takto udeleného plnomocenstva v predmetnej notárskej zápisnici je neplatným právnym úkonom, a preto ani notárska zápisnica nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by sa oprávnený mohol v rámci exekúcie domáhať vymoženia plnenia. Súd prvého stupňa preto správne postupoval v intenciách ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, keď predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, a to vo všetkých jeho častiach, keď si v plnom rozsahu osvojil i dôvody napadnutého uznesenia v časti týkajúcej sa zmeny súdneho exekútora, na ktoré v ďalšom len poukazuje, tieto duplicitne opakovať nebude a v súlade s ust. § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje na skonštatovanie ich správnosti. Oprávnený vo svojom odvolaní žiadal tiež prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a podať návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 prvá, druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Okrem toho s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP žiadal konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: „1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?, 2) Je v súlade s čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“. Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Odvolací súd posudzujúc návrhy oprávneného na prerušenie konania v intenciách vyššie citovanej právnej úpravy dospel k záveru o ich nedôvodnosti. Osobitným predpisom v zmysle ust. § 251 ods. 4 OSP je totiž Exekučný poriadok, ktorý v § 36 ods. 5 zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, čo znamená, že v inom prípade výslovne vylučuje inštitút prerušenia konania. Takýmto osobitným zákonom je predovšetkým zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, nie však Občiansky súdny poriadok, ktorý sa použije len na riešenie otázok neupravených v Exekučnom poriadku vôbec alebo nedostatočne, aj to za predpokladu, že to povaha konkrétnej procesnej situácie nevylučuje. O takýto prípad však v preskúmavanej veci nejde. Naviac povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t.j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Záverom odvolací súd poznamenáva, že i v prípade prípustnosti prerušenia exekučného konania by v danej veci neexistovala potreba obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, nakoľko povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ nie je absolútna. Zo žiadneho ustanovenia OSP totiž nevyplýva povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu, ale že rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, o jeho výklade alebo o jeho platnosti musí bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ pritom nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Začatie konanie o predbežnej otázke tak nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 388/2010 z 19. 10. 2010). Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. b), c) OSP zamietol tak, ako je uvedené v bode I. enunciátu tohto rozhodnutia. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.