Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/41/2018 z 30. 1. 2019 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. januára 2019, sp. zn. 2Cdo/41/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:7214200023.1 Najvyšší súd | 2Cdo/41/2018 | ECLI:SK:NSSR:2019:7214200023.1 | 2019-01-30 | Uznesenie Citované ustanovenia: CSP, § 447 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/23c454da-70f0-4267-b3f7-40b61080b541 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7214200023.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/41/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214200023
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Petríková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:7214200023.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ N. U., bývajúcej v E., 2/ Z. U., bývajúceho v E., 3/
Z. U.., bývajúceho v E. a 4/ E. Z., bývajúcej v E., zastúpených Mgr. Ľudovítom Paulovičom, advokátom
so sídlom v Lučenci, Martina Rázusa 19, proti žalovaným 1/ Q. D., bývajúcemu v E., zastúpenému JUDr.
Milanom Kuzmom, advokátom so sídlom v Košiciach, Floriánska 16 a 2/ KOOPERATIVA poisťovňa,
a.s., Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, zastúpenej
JUDr. Félixom Neupauerom, advokátom so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8/A, o náhradu
nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 25 C 1/2014,
o dovolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 21. septembra 2017 sp. zn. 9 Co
462/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobcovia majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali uloženia povinnosti žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť žalobkyni 1/
sumu 20 000 €, žalobcovi 2/ sumu 20 000 €, žalobcovi 3/ sumu 15 000 € a žalobkyni 4/ sumu 15 000 € z
titulu náhrady nemajetkovej ujmy za stratu blízkej osoby (syna žalobcov 1/ a 2/ a brata žalobcov 3/ a
4/), ktorá bola usmrtená pri dopravnej nehode. Žalovaný 1/ bol vodičom motorového vozidla, ktorým
bola spôsobená nehoda, a ktoré bolo podľa zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“)
poistené u žalovanej 2/ na základe zmluvy o povinnom zmluvnom poistení.
2. Okresný súd Košice II (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 3. mája 2016 č. k. 25 C 1/2014-371
uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 8 000 €, žalobcovi 2/ sumu 8 000
€, žalobcovi 3/ sumu 4 000 € a žalobkyni 4/ sumu 4 000 € s tým, že v rozsahu plnenia jedného
zo žalovaných zaniká povinnosť plnenia druhému z nich, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
3. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 21. septembra 2017 sp. zn. 9 Co
462/2016 rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovaným
1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 8 000 €, žalobcovi 2/ sumu 8 000 €, žalobcovi 3/ sumu 4 000 €
a žalobkyni 4/ sumu 4 000 € s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť plnenia
druhému z nich, potvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavej časti zmenil tak, že žalovaným 1/
a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 7 000 €, žalobcovi 2/ sumu 7 000 €, žalobcovi 3/ sumu 6
000 € a žalobkyni 4/ sumu 6 000 € s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť
plnenia druhému z nich, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu
zamietol. Vyslovil, že žalobcovia majú proti žalovaným nárok na náhradu trov prvoinštančného konania
v rozsahu 50 % a stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.



V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v danom prípade súd prvej inštancie zistil v potrebnom
rozsahu skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec aj správne právne posúdil, pričom sa dopustil len pochybenia v časti ustálenia výšky nemajetkovej
ujmy priznanej žalobcom. Poznamenal, že v prejednávanej veci bolo preukázané, že žalovaný 1/ porušil
dopravné predpisy, v dôsledku čoho došlo k dopravnej nehode, pri ktorej zahynul syn a súrodenec
žalobcov, čím došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcov na súkromný a rodinný život. Pri
úvahe o výške tejto náhrady z hľadiska závažnosti vzniknutej ujmy zohľadnil odvolací súd najmä to, že
žalobcovia 1/ a 2/ stratili v jednom okamihu syna, s ktorým tvorili harmonickú rodinu. Odvolací súd vzal
zreteľ na to, že v čase úmrtia mal syn žalobcov 1/ a 2/ 30 rokov, bol v plnej sile pomáhať svojim rodičom
a to nielen po morálnej ale aj po fyzickej a finančnej stránke, k čomu v skutočnosti aj reálne dochádzalo.
Pri zohľadnení výšky nemajetkovej ujmy odvolací súd prihliadol tiež na tú skutočnosť, že strata blízkej
osoby sa u žalobkyne 1/ prejavila navonok zdravotnými ťažkosťami, ktorým odoláva do súčasnosti, a
to aj cestou odbornej pomoci. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy u žalobcov 3/ a 4/ odvolací
súd zohľadnil tú skutočnosť, že išlo o súrodencov, ktorí síce viedli samostatné domácnosti, avšak
pravidelne sa navštevovali, zaujímali sa o svoje súkromie, existovali medzi nimi silné citové a sociálne
putá vytvorené v rámci ich rodinného života a úmrtím súrodenca medzi nimi došlo k nezvratnej deštrukcii
rodinných vzťahov. Odvolací súd na základe týchto úvah dospel k záveru, že protiprávnym konaním
žalovaného 1/ došlo k nezvratnej deštrukcii medziľudských väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného
života žalobcov, a tým k zásahu do ich osobnostných práv. Z týchto dôvodov zmenil rozsudok v
zamietavej časti u žalobcov 1/ a 2/ tak, že každému z nich priznal nemajetkovú ujmu vo výške 7 000 €
a u žalobcov 3/ a 4/ tak, že každému z nich priznal nemajetkovú ujmu vo výške 6 000 €. Z rovnakých
dôvodov v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Odvolací súd ďalej konštatoval, že súd prvej inštancie
správne právne uzavrel, že z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej
osoby, vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková
ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou
formou v zmysle § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie správne
posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 2/, ktorej povinnosť zaplatiť žalobcom náhradu
nemajetkovej ujmy vyplýva so zreteľom na zmysel a účel zákona č. 381/2001 Z.z. (§ 4 ods. 2 písm. a/).
V tej súvislosti poukázal na to, že sa stotožňuje aj s eurokonformným výkladom smerníc citovaných v
odôvodnení napadnutého rozsudku. Zdôraznil, že žalovaná 2/ je preto v spore pasívne legitimovaná a
náhrada uplatnenej nemajetkovej ujmy spadá do zodpovednosti, ktorú znáša poisťovateľ v súlade so
zmluvou o povinnom zmluvnom poistení. Poukázal pritom na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie (ďalej len „Súdny dvor“) z 24. októbra 2013 C-22/12 vo veci Haasová (ďalej len „Rozsudok“) a
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 666/2016.
4. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 2/ (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie,
ktorého prípustnosť odôvodnila poukazom na § 421 ods. 1 písm. c/ zákona č. 160/2015 Z.z., Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Podľa jej názoru spočíva napadnutý rozsudok na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). V dovolaní žalovaná 2/ uviedla, že súdy v danom
prípade vyvodili jej pasívnu vecnú legitimáciu z neprípustne rozširujúceho výkladu ustanovení
zákona č. 381/2001 Z.z., pre ktorý nedáva Rozsudok žiadne opodstatnenie. Súd členského štátu môže
eurokonformným výkladom vypĺňať medzery vnútroštátnej úpravy, nemôže však smernice Európskej
únie vykladať v rozpore s vnútroštátnym právom. Dovolateľka pritom poukázala na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 301/2012 a sp. zn. 8
Cdo 219/2016, v ktorých najvyšší súd konštatoval, že predmetný Rozsudok Súdneho dvora nijakým
spôsobom nespochybnil závery doterajšej judikatúry slovenských súdov aplikujúcej vnútroštátne právo,
v zmysle ktorej takáto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia. Uviedla,
že opačný názor vyjadril najvyšší súd v rozhodnutí z 31. júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016. Právna
úprava rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001
Z.z. podáva taxatívny výpočet prípadov, ktoré podliehajú poistnému krytiu. Pod takto vymedzenú
škodu citovaný zákon neumožňuje subsumovať náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcu z § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ sa tak poistený s poisťovňou nadštandardne nedohodne v
poistnej zmluve. Ďalej poukázala na rozsudok najvyššieho súdu z 26. septembra 2013, sp. zn. 3 Cdo
176/2012 (R 127/2014), v ktorom najvyšší súd uvádza, že právo na náhradu škody a právo na ochranu
osobnosti fyzickej osoby podľa platnej právnej úpravy predstavujú dve celkom samostatné práva, ktoré
sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym zákonníkom. Dovolateľka ďalej
citovala rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 3 Cdo 18/2013, sp. zn. 4 Cdo 168/2009) a rozhodnutia
ústavného súdu (sp. zn. IV. ÚS 60/2010). Na podporu svojej argumentácie poukázala žalovaná 2/ aj na
časť odôvodnenia rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 137/07, v ktorej s poukázaním na § 442 ods.



2 Občianskeho zákonníka uviedol, že najmä toto ustanovenie „je dostatočným argumentom pre záver,
že za škodu, resp. skutočnú škodu nemožno považovať aj nemajetkovú ujmu oceniteľnú peniazmi, lebo
ak by to tak bolo, potom by ustanovenie § 442 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo nadbytočné, keďže
nemajetkovú ujmu v peniazoch by bolo možné uhrádzať už podľa § 442 ods. 1“. Podľa presvedčenia
žalovanej 2/ vzhľadom na to, že „od roku 2001 nedošlo k žiadnej zmene relevantnej
právnej úpravy, nie je ani v čase po Rozsudku absolútne legitímny dôvod na zmenu výkladu príslušných
zákonných ustanovení ad hoc rozširovaním účelu zákona č. 381/2001 Z.z. a jeho cieľov oproti tým,
ktoré boli celkom jednoznačne a nesporne zamýšľané a stanovené samotným zákonodarcom“. Pre
prípad, že by sa teoreticky pripustila existencia jej pasívnej vecnej legitimácie, uviedla, že i tak by
nebolo možné žalobe voči nej vyhovieť, a to z dôvodu, že nie je daná priama príčinná súvislosť
medzi jej konaním a žalobcom spôsobenou nemajetkovou ujmou. Navrhla, aby dovolací súd odložil
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Žiadala, aby dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu voči žalovanej 2/ zamietne.
5. Žalobcovia sa k dovolaniu žalovanej 2/ písomne nevyjadrili.
6. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovanej 2/ okrem iného uviedol, že nakoľko je
nepochybné, že otázka, či je poisťovňa pasívne legitimovaná na plnenie nemajetkovej ujmy podľa §
4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. už vzhľadom na prelomové rozhodnutia, konkrétne na
Rozsudok, uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 666/2016 a na rozhodnutie najvyššieho súdu sp.
zn. 6 MCdo 1/2016 už sporná nie je, je potrebné dovolanie žalovanej 2/ ako nedôvodné zamietnuť.
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom
nevydal samostatné rozhodnutie.
8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
9. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým je možné napadnúť rozhodnutie
odvolacieho súdu pri splnení zákonom stanovených predpokladov a podmienok. Z hľadiska posúdenia
prípustnosti dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným
v zákone (§ 431 až § 435 CSP) a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania, resp. predpoklady
prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému
preskúmaniu v dovolacom konaní.
10. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
11. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
12. Podľa § 432 ods. 1, 2 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak,
že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
13. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol
zaoberať dovolaním, v ktorom sa namieta nesprávne právne posúdenie veci, musí byť splnená nielen
podmienka vymedzenia tohto dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 432 CSP, ale musia byť
splnené aj predpoklady prípustnosti dovolania vyplývajúce z ustanovenia § 421 CSP.
14. Z obsahu dovolania v predmetnej veci vyplýva, že ho dovolateľka odôvodnila predpokladom
prípustnosti podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ CSP, t. j. tým, že odvolací súd sa v ňou vymedzenej
právnej otázke odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. že táto otázka bola
dovolacím súdom riešená rozdielne. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle §
421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou
neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk
vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere
rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o
rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. Vydaných SEFT
Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (viď R 71/2018).



15. Za ustálenú rozhodovaciu prax treba považovať aj rozhodnutie z 31. júla 2017 sp. zn. 6 MCdo
1/2016, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 8/2018 pod č. R
61/2018 v znení právnej vety: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu
do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“. V uvedenom rozhodnutí
najvyšší súd vysvetlil, že pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. treba vychádzať
z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, pretože citovaný zákon bol výsledkom transpozície
smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené toho času platnou smernicou Európskeho parlamentu a
Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce
nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu
na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa pojmy „akákoľvek
ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“, z čoho je zrejmé, že komunitárne právo chápe škodu ako
majetkovú a aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú a aj nemajetkovú.
15.1. K rovnakému záveru na základe právneho názoru vysloveného v rozsudku sp. zn. 6 MCdo 1/2016
z 31. júla 2017 dospel najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach, a to sp. zn. 2 Cdo 33/2017, sp. zn. 6
Cdo 143/2017, sp. zn. 6 Cdo 206/2017, sp. zn. 6 Cdo 80/2018, sp. zn. 8 Cdo 6/2018 a sp. zn. 8 Cdo
177/2018. K rovnakému právnemu názoru dospel taktiež aj ústavný súd vo svojich rozhodnutiach, a to
sp. zn. I. ÚS 474/2016, sp. zn. III. ÚS 646/2015, sp. zn. I. ÚS 206/2015 a sp. zn. III. ÚS 666/2016.
16. Na základe vyššie uvedeného, dovolací súd považuje rozhodnutia najvyššieho súdu označené
v bode 15.1. za rozhodnutia, ktoré predstavujú ustálenú prax v riešení otázky pasívnej legitimácie
poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla. Touto ustálenou praxou bol prekonaný právny názor uvedený v
rozhodnutiach najvyššieho súdu, na ktoré poukázala v dovolaní dovolateľka, preto nebol splnený ani
predpoklad prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, t. j. odklon odvolacieho súdu
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke vecnej pasívnej legitimácie poisťovne
v spore o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla a ani predpoklad prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP.
17. So zreteľom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovanej 2/ nie je podľa §
421 ods. 1písm. a/ a písm. c/ CSP prípustné. Dovolací súd neprípustné dovolanie žalovanej 2/ preto
odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.
18. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§
451 ods. 3 veta druhá CSP).
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.