Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 22Co/35/2017 z 21. 2. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 21. februára 2018, sp. zn. 22Co/35/2017, ECLI:SK:KSPO:2018:8316207555.1 Krajský súd Prešov | 22Co/35/2017 | ECLI:SK:KSPO:2018:8316207555.1 | 2018-02-21 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5d3a2ff0-550f-4e3e-b6e8-4b031f4e8815 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8316207555.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/35/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316207555
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316207555.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov
senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku v spore žalobcu: UniCredit Bank Czech Republic and
Slovakia, a.s., so sídlom na Želtavskej ul. č. 1525/1, Praha 4 - Michle, IČ: 649 48 242, podnikajúceho na
území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky: UniCredit Bank Czech Republic and
Slovakia, a.s., pobočka zahraničnej banky, Šancová 1/A, 813 33 Bratislava, IČO: 47 251 336, zast. HMG
LEGAL, s.r.o., Štefanovičova 12, 811 04 Bratislava, proti žalovanému: E. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S. XXXX/XX, XXX XX D., o zaplatenie sumy 14 336,66 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 7Csp/36/2016-81 zo dňa 29.05.2017, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým súd zamietol žalobu vo zvyšnej
časti.

II. Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.:
„Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 9 991,89 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,05 % ročne zo 9 991,89 eur od 24.12.2014 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
Žalobu súd vo zvyšnej časti z a m i e t a.
Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania v rozsahu 40 %.“.

2. V odôvodnení uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o úvere, ktorá je
zmluvou spotrebiteľskou, na základe ktorej žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 12.400,- eur,
pričom reálne mu boli vyplatené finančné prostriedky vo výške 10.000,- eur a suma 2.400,- eur bola
žalobcom uhradená poisťovateľovi ako poplatok za zaradenie do poistenia schopnosti splácať úver.
Z dôvodu neplnenia si povinností zo strany žalovaného, a to nesplácania dohodnutých mesačných
splátok, žalobca vyhlásil ku dňu 23.12.2014 predčasnú splatnosť úveru. Súd mal tiež za preukázané,
že žalovaný v prospech žalobcu uhradil sumu 477,78 eur a z toho suma 203,82 eur bola započítaná na
istinu, suma 272,32 eur na zmluvné úroky a suma 1,64 eur na poplatky. Súd dospel k záveru, že nárok
žalobcu na zaplatenie istiny úveru 10.000,- eur a nezaplatených vyčíslených úrokov z úveru ku dňu
predčasnej splatnosti (za obdobie od 20.05.2014 do 23.12.2014, t.j. za 217 dní, zo sumy 10.000,- eur, pri
výške úroku 7,90 % ročne) vo výške 469,67 eur by bol dôvodný, a to po zohľadnení úhrad vykonaných
žalovaným. Po započítaní úhrad realizovaných žalovaným vo výške 477,78 eur súd žalovaného zaviazal
na zaplatenie sumy 9.991,89 eur. Tým, že žalovaný neuhradil dlžnú sumu riadne a včas, dostal sa
do omeškania s plnením peňažného dlhu a žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania.
Žalobca si uplatnil nárok na úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne, ktorého výška je v súlade s platnou



právnou úpravou a súd mu preto tento nárok priznal zo sumy 9.991,89 eur odo dňa 24.12.2014, t.j.
odo dňa nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Pokiaľ sa jedná o zvyšný uplatnený
nárok, súd žalobu považoval za nedôvodnú. Predmetom úveru bola aj sumy 2.400,- eur, ktorá nebola
vyplatená žalovanému, ale vzhľadom na to, že v rámci úverovej zmluvy bola uzatvorená aj poistná
zmluva, táto čiastka predstavovala výšku jednorazového poplatku za zaradenie žalovaného do poistenia
schopnosti splácať úver a mala predstavovať náklady na poistenie po celú dobu splatnosti úveru, t.j. od
20.05.2014 do 20.05.2024. Zo strany žalobcu však bol úver predčasne zosplatnený ku dňu 23.12.2014.
Tento poplatok bol žalobcom vyplatený priamo poisťovateľovi pri čerpaní úveru, pričom je zrejmé, že
žalovaný úver vo výške 10 000,- eur čerpal dňa 14.05.2015. Výška tohto poplatku predstavuje 24 %
samotného úveru. Súd je toho názoru, že úver bol žalovanému poskytnutý reálne iba vo výške 10.000,-
eur a iba v takejto výške bol žalovaný povinný úver splatiť. Istina úveru tak bola vo výške 10 000,- eur
a nie vo výške 12.400,- eur. Súd preto žalobu pokiaľ sa jedná o nárok na zaplatenie istiny vo výške
1.196,18 eur (12.196,18 eur uplatnený nárok - 10.000,- eur poskytnutý úver) považoval za nedôvodnú
a v tejto časti ju zamietol. Z rovnakých dôvodov súd tiež dospel k záveru, že medzi stranami sporu
nebol ani individuálne dojednaný poplatok za poskytnutie úveru v celkovej výške 49,51 eur, opak žalobca
nepreukázal. Táto zmluvná podmienka je zakomponovaná do textu zmluvy, teda je súčasťou vopred
pripravenej formulárovej zmluvy. Vzhľadom na uvedené nárok žalobcu na zaplatenie pomernej časti
tohto poplatku vo výške 1,64 eur je tiež nedôvodný a aj v tejto časti súd žalobu zamietol. Žalobca si
v konaní uplatnil aj nárok na kapitalizovaný úrok z úveru vyčíslený pri jeho výške 7,90 % ročne až
do dňa vyčíslenia dlžnej sumy, t.j. do dňa 23.06.2016. Súd žalobcovi nárok čiastočne priznal, ale iba
v časti vyčíslenia do dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a vo zvyšnej časti nárok považoval
za nedôvodný. Od splatnosti úveru je dlžník v omeškaní a musí platiť úrok z omeškania, nie však už
dohodnuté zmluvné úroky (viď rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Obo 146/98, ZSP 4/2000 ). S poukazom
na uvedené súd žalobu v časti uplatneného úroku z úveru, ktorý žiadal žalobca od 24.12.2014 do
23.06.2016, ako nedôvodnú zamietol. V ďalšom si žalobca uplatnil aj nárok na kapitalizovaný úrok z
omeškania vyčíslený ku dňu 23.06.2016 vo výške 727,62 eur. Súd žalobe v tejto časti nemohol vyhovieť,
a to z dôvodu, že tento úrok bol vyčíslený z pohľadávky žalobcu vo vyššej výške než, vzhľadom na
vyslovený názor súdu uvedený v predchádzajúcich odsekoch, žalobcovi nárok vznikol. Súd preto z
priznanej dlžnej sumy žalovaného zaviazal iba na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,05 %
ročne odo dňa 24.12.2014 do zaplatenia celej dlžnej sumy, t.j. odo dňa nasledujúceho po vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods.1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, a to proti zamietavej
časti predmetného rozsudku. Nesúhlasí s názorom súdu, že predmetná zmluvná podmienka nebola so
žalovaným individuálne dojednaná. Žalovaný si poistenie výslovne vyžiadal, a teda daná podmienka
bola individuálne dojednaná. Takisto ide o podmienku, ktorá sa týka hlavného predmetu plnenia, a preto
sa nejedná o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Má za to, že táto
podmienka spočívajúca v účele použitia úveru je formulovaná jasne a zrozumiteľne, to znamená, že
je pre žalovaného z gramatického hľadiska zrozumiteľná a že zo zmluvy jasne vyplýva aj konkrétne
fungovanie mechanizmu, ktorého sa dotknutá podmienka týka, ako aj vzťah medzi týmto mechanizmom
a mechanizmom stanoveným ostatnými podmienkami tak, aby bol žalovaný schopný na základe jasných
a zrozumiteľných kritérií posúdiť hospodárske dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú, čo potvrdzuje
aj fakt, že samotný žalovaný si uvedenú podmienku výslovne vyžiadal a bol uzrozumený s výškou ako aj
spôsobom úhrady poplatku. Navrhol rozsudok v jeho napadnutej časti zrušiť a v rozsahu zrušenia vrátiť
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Navrhol rozsudok v jeho napadnutej časti potvrdiť.
Nesúhlasí s tvrdením žalobcu, ktorý uviedol, že: „Toto poistenie bolo dohodnuté na základe výslovnej
žiadosti žalovaného". Prehlásil, že poistenie úveru mu bolo ponúknuté pracovníčkou banky, následne s
ním súhlasil. Zároveň požiadal súd, aby zamietol náhradu trov konania za súdny poplatok, za podané
odvolanie, tak ako je uvedené žalobcom a v tejto veci rozhodol podľa vlastného uváženia.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania



(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený
a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Nakoľko žalobca napadol len druhý výrok
rozsudku, t. j. zamietavú časť predmetného rozsudku, odvolací súd nemohol podrobiť súdnemu
prieskumu prvý výrok rozsudku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť uhradiť žalobcovi sumu vo
výške 9.991,89 eur s príslušenstvom.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

8. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

9. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietavom výroku za vecne
správny. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu a na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku
dopĺňa nasledovné:

10. Žalobca v odvolaní namietal, že žalovanému bol poskytnutý jednorazový úver vo výške 12.400,-
eur s tým, že mu bol poskytnutý na úhradu poplatku za zaradenie do poistenia schopnosti splácať úver
v sume 2.400,- eur a bez účelového určenia v sume 10.000,- eur. Toto poistenie bolo dohodnuté na
základe výslovnej žiadosti žalovaného a poplatok vo výške 2.400,- eur bol žalobcom priamo uhradený
poisťovateľovi žalovaného.

11. K uvedenému tvrdeniu sa vyjadril aj žalovaný, ktorý žalobcom deklarované tvrdenie výslovne poprel.

12. Odvolací súd je názoru, že súd prvej inštancie správne rozhodol, pokiaľ ide o nárok, ktorý v
prevyšujúcej časti zamietol, ktorý pozostával z jednorazového poplatku za zaradenie žalovaného do
poistenia schopnosti splácať úver a mal predstavovať náklady na poistenie po celú dobu splatnosti úveru
vo výške 2.400,- eur ako aj z poplatku za poskytnutie úveru v celkovej výške 49,51 eur. V tomto smere
je rozhodnutie súdu prvej inštancie zákonné a vecne správne.

13. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že poplatok vo výške 2.400,- eur bol žalobcom vyplatený
priamo poisťovateľovi pri čerpaní úveru, a teda žalovaný čerpal úver len vo výške 10.000,- eur a nie
12.400,- eur ako mylne uvádza žalobca. Je potrebné zdôrazniť, že výška tohto poplatku predstavuje 24 %
samotného úveru. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že aj vzhľadom na
výšku predmetného poplatku a spôsob jeho úhrady, takéto dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa ako to
predpokladá ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Predmetná zmluva bola vyhotovená veriteľom
- dodávateľom, poskytovateľom služieb, bez možnosti žalovaného privodiť jej zmenu, ktorý tým, že
podpísal zmluvu, keďže mal záujem o poskytovanú službu, musel prijať aj ostatné podmienky zmluvného
vzťahu určené dodávateľom, vrátane poplatkov. Táto zmluvná podmienka je zakomponovaná do textu
zmluvy, teda je súčasťou vopred pripravenej formulárovej zmluvy a podľa názoru súdu nebola so
žalovaným individuálne dojednaná.



14. Z rovnakých dôvodov je aj správny záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti nároku žalobcu
na zaplatenie pomernej časti poplatku za poskytnutie úveru vo výške 1,64 eur, nakoľko tento nebol
individuálne dojednaný. Táto zmluvná podmienka je zakomponovaná do textu zmluvy, teda je súčasťou
vopred pripravenej formulárovej zmluvy.

15. Poplatkové zaťaženie spotrebiteľa bez poskytnutého protiplnenia banky, súd prvej inštancie správne
vyhodnotil ako neprijateľné.

16. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd poukazuje na rozsudok SD EÚ vo veci C-377/14, ktorý vo
výroku rozsudku v bode 3. výslovne uviedol, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/
ES ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška
čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy,
ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú
tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.

17. Otázka platenia úrokov dojednaných ako cena a odplata za úverovú službu v spotrebiteľskom
vzťahu v období po splatnosti úverovej istiny, je zásadnou právnou otázkou. Treba tiež skonštatovať, že
aplikačná prax sa v tejto otázke rozchádza. Zástancovia názorovej línie podporujúci platenie zmluvných
úrokov popri úrokoch z omeškania prevažne vychádzajú z dispozitívnej normy, ktorá neobmedzuje dobu
na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou, tak úroky sú odmenou
za užívanie si peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR z 27.6.2007 sp.
zn. 33Odo 657/2005).

18. Nie je sporné, že predmetná úverová zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným je
štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, v ktorej žalobca vystupuje v postavení dodávateľa
v rámci predmetu svojej obchodnej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

19. Nemali by byť pochybnosti, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky
a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie).

20. Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a
vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej
koniec završuje tzv. splatnosť úveru.

21. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť
posunúť. Niet pritom zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo
zákona platiť bližšie neurčenú dobu úroky popri úrokoch z omeškania a takým ustanovením nie je
ani ustanovenie §506 Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník pre porovnanie v ustanoveniach o
pôžičke rovnako takéto pravidlo neuvádza (§§657,658).

22. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov
sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr.
zmluvná pokuta). Do úvahy prichádzajú prípadne aj iné nároky z porušenia práva vyvolaného dlžníkom
(náhrada škody, vydanie bezdôvodného obohatenia). Dôležité je však, že ich povahou ide nie o plnenia
tvoriace cenu/odplatu za úver, ale o nároky z porušenia práva.

23. Kým kogentného pravidla o platení úrokov aj po skončení úverového obdobia v normatívnej podobe
niet, dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách sa dotýka
ponuky zákona (dispozície). Ako pritom v spotrebiteľských veciach evidentne táto dohodnutá konštrukcia
indikuje nárast dlhu, zákonite sa natíska otázka povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto
dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).

24. Nikto asi nepochybuje o tom, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky
popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách, je v neprospech žalovaného Ak by takejto dohody
nebolo, zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti úroky z omeškania pri pomerne novom



pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvené v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z. „Ak
je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za
omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu
ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom
omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov
z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera
nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z
omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných
prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov,
následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť
úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“

25. Sotva by sa dalo veriť, že by nielen žalobca, ale akákoľvek banka v čase kontraktácie zakladala
odplatu za poskytnutie úveru za iné obdobie ako dohodnuté úverové obdobie alebo že by s
úverom spájala výhodu pre prípad omeškania. Naopak, od každého veriteľa konajúceho s odbornou
starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úverovú službu zjednáva na úverové obdobie na dobu trvania
úverovej služby do splatnosti pohľadávky. Preto práve úroky za úver do splatnosti úveru vyjadrujú cenu
úveru a sú teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľné od sankcii za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa.
Pre prípad omeškania nie inštitút ceny úveru, ale rôzne sankčné mechanizmy za neplnenie povinnosti
riešia krízu spojenú s omeškaním.

26. V danom kontexte považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že sa stotožňuje s tou časťou
odôvodnenia NS ČR vo veci 33 Odo 657/2005, v ktorej sa argumentuje, že úroky predstavujú odmenu
(cenu) za ,,užívaní istiny“ a úroky z omeškania sankciu. Nie však s názorom, že cena je neuzavretá,
kým sa úver celý nesplatí a že popri úrokoch z omeškania sú prípustné aj úroky. Cena musí
byť jasne stanovená, uzavretá a ustálená výhradne v spojení s ukončením úverovej služby, a teda
uplynutím úverového obdobia či už pôvodne dohodnutého alebo predčasne skončeného. Neuzavretá a
otvorená môže byť len sankcia, ktorej výšku reguluje všeobecne záväzný predpis tak, aby nenadobudla
neprimerané rozmery. Ak by sme totiž pripustili, že cena sa môže meniť v čase a v závislosti od
subjektívneho faktora správania spotrebiteľa, mala by táto skutočnosť zásadný dopad aj na ustálenie
podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienok, za ktorých bude spotrebiteľ
kontrahovať.

27. Pre porovnanie zákon č. 129/2010 Z. z. požaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť výšku
ročnej percentuálnej miery nákladov, a to pri zákonnej domnienke uvedenej v § 19 ods. 3 cit. zákona,
podľa ktorého: „Pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje
povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere“.

28. Uvedená zákonná domnienka pri súčasnom ustálení ďalších podstatných náležitostí zmluvy, akou
je napríklad výška a počet splátok istiny, tvorí ucelený komplex informácií, za ktorých spotrebiteľ prijíma
úverové rozhodnutie a vstupuje do kontraktačného procesu a ktoré by sa pri trvaní zákonnej domnienky
nemali meniť.

29. Citovaná zákonná domnienka v plnej miere dopadá aj na prejednávanú vec, keďže práve
interpretáciou uvedeného pravidla je potrebné ustáliť rámec uplatňovaných nárokov žalobcu.

30. Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný
stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj
spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je
zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným
zosplatnením úveru zo strany veriteľa.

31. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení
s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však
potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa,
a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia
záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom.



32. Okrem skutočnosti, že pri plnení záväzku je potrebné za každých okolností vychádzať zo
stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy, ktoré sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku, a to
až do času zmeny (obsahu) záväzku, ktorá predstavuje prekonanie dojednaných podmienok postupného
splácania záväzku, považuje odvolací súd za potrebné na doplnenie odôvodnenia súdu prvej inštancie
viac objasniť aj inštitút predčasného zosplatnenia úveru a jeho právny režim.

33. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej úverovej
istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva
v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz.

34. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny,
ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí
veriteľovi úrok.

35. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti
veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať
zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime
dojednaného záväzku.

36. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako
cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich
úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda
výhody splátok.

37. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi
vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má
právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho
strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s
peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele
spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od
spotrebiteľa za obdobie po zosplatnení.

38. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému
vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje
viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru).

39. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto
užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej
držby prostriedkov spotrebiteľom.
40. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde
spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ
by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.

41. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu
záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by
neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.

42. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády
dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa
domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké
obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

43. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa,
ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné
úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť



požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však nepožíva v slovenskom právnom poriadku
nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov po zosplatnení.

44. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému
záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť
jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a
počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným
predčasným zosplatnením úveru.

45. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní
s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia,
ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov
podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.

46. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky
patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná
od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1
a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou.

47. Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám nároky z porušenia práva, napr.
sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení
s § 3 a § 3a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. . Uvedené pravidlo predpokladá len to, aby sa
omeškanie týkalo plnenia peňažnej povahy.

48. Podľa § 517 ods.2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

49. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania
dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom
citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády, alternatívne (podľa povahy zmluvnej
úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.

50. Pomerne často sa v sporoch z úverových vzťahov vyskytuje argumentácia o nezodpovednosti
dlžníka, ktorý nesplatil včas svoj dlh. Až nebezpečne sofistikovane sa touto argumentáciou potom
presadzujú rôzne neopodstatnené nároky veriteľov.

51. Na rozdiel od neodložených platieb za produkty (napr. kúpa tovaru tzv. za hotové) sú odložené platby
(napr. úvery, pôžičky) vždy neisté a závisia od okolností, ktoré nastanú v budúcnosti (nesolventnosť,
strata práce, uprednostnenie životne dôležitých potrieb, náhodilé výdavky, narodenie, smrť, inkasné
nedoplatky). Z uvedených dôvodov je nevyhnutné, aby úverové vzťahy boli osobitne chránené a
potvrdzuje to vlastne aj osobitná smernica o spotrebiteľských úveroch a na vnútroštátnej úrovni celý rad
osobitných noriem.

52. Zdá sa tiež, že používaním pojmu „neplatič“ sa zvádza k pomerne jednoduchej a lacnej argumentácii
o ,,užívaní peňazí neplatičom, a preto nech platí“ a obchádzajú sa ekonomicko-právne súvislosti spojené
s jednostranným zásahom veriteľa do pôvodných zmluvných podmienok. Niet pritom pochybnosti
o tom, že za omeškanie prichádzajú do úvahy rôzne mechanizmy (náhrada ušlého zisku, vydanie
bezdôvodného obohatenia, zmluvná pokuta, vady z omeškania a iné; stačí ich preukázať).

53. Dodávateľ úveru je ten, kto peniaze má a chce ich zhodnotiť. Na druhej strane vystupuje spravidla
osoba, ktorá prostriedky nemá a vôbec nie je ojedinelý prípad neľahkého sociálneho postavenia. Je
preto mimoriadne dôležité akékoľvek krízové stavy vyrovnať maximálne koľko sa len dá v súlade s
imperatívom ekvity. To však nejde, ak sa priznajú úroky popri úrokoch z omeškania, pretože sa nabúrava
celý zmysel ochrany pred drastickým a nekonečným nabaľovaním istiny v rozpore s ratio legis zákonom
upraveného sankčného mechanizmu (§ 517 ods. 2 v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.).



54. Argumentácia o vhodnosti tlaku na dlžníka nadmerným úročením je až nezodpovedná najmä v
prípadoch, ak objektívne nastali v živote dlžníka ťaživé situácie alebo veriteľ podcenil bonitu spotrebiteľa
a následne prikročil k zmene záväzku formou jednorazového, mimoriadneho zosplatnenia.

55. Je nesystémové, ak sa obyvateľstvo nadmerne úverovo zaťaží a následný stav (inter alia 3.700.000
exekúcií, spotrebitelia v čiernej ekonomike, a i.) sa rieši oddlžovaním obyvateľstva, či amnestiami.
Správna cesta je úverové podnikanie s odbornou starostlivosťou so zohľadňovaním bonity a pri čistote
záväzkového práva dať každému, čo mu patrí z adekvátneho právneho dôvodu a nedať to, čo mu nepatrí.

56. Úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru
odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov
za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných
prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný
mechanizmus úrokov z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely
aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

57. Dohodnuté úroky predstavujú cenu služby. Ak by zákonodarca mal úmysel uregulovať cenu služby
aj za obdobie po skončení služby, mohol to explicitne upraviť tak, ako to napr. zakotvil pri iných
spoločenských vzťahoch v § 723 ods. 1 OZ - „je nájomca povinný platiť nájomné až do vrátenia veci“.
Ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka o odstúpení od zmluvy pre nesplácanie úveru a o vrátení
dlžnej sumy s úrokmi nestanovuje presne, či sa majú platiť úroky do odstúpenia alebo úroky aj po
odstúpení. Zostala teda len rovina zmluvnej úpravy, a tá je z uvedených dôvodov vystavená súdnej
kontrole neprijateľnosti (§ 53 ods. 1 OZ).

58. Ako už odvolací súd vyššie uvádza, niet kogentnej úpravy o úrokoch na bližšie neurčenú dobu popri
úrokoch z omeškania. Zákon vo svojich dispozitívnych normách nereguluje úroky za úver po splatnosti,
a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je nielen v neprospech
spotrebiteľa, ale vyvoláva hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany. Navyše sa takáto
dohoda dostáva do rozporu aj s ustanovením § 3a vl. n. 87/1995 Z z.

59. Žalobca poukazoval na to, že úroky z úveru sú cenou peňažných prostriedkov a že ich nemožno
zamieňať s úrokmi z omeškania, ktoré sú sankciou za to, že dlžník mešká so splnením peňažného
záväzku. S týmto sa odvolací súd stotožňuje, a práve preto im priznal ich skutočný význam. Cenu
(odplatu) za úver má žalobca právoplatne priznanú a mohol si ju už začať vymáhať. Argumentácia o
užívaní peňažných prostriedkov zo strany „delikventných klientov“, znevýhodňujúcich riadne platiacich
klientov/dlžníkov, patrí medzi časté argumenty zástancov úrokov popri úrokoch z omeškania a
opomína sa nelichotivý stav spôsobený úverovaním bez odbornej starostlivosti s podceňovaním bonity
spotrebiteľa.

60. Odvolací súd poznamenáva, že dominus nad predčasným zosplatnením úveru je dodávateľ a povaha
formulárových zmlúv je aj o panstve dodávateľa nad zmluvnými podmienkami, ktoré pre kontrakt sám
pripravil, vrátane primeraného sankčného mechanizmu za neplnenie povinnosti vrátiť úver.

61. Úroky, ako cena úverovej služby a ich platenie aj napriek tomu, že služba bola jednostranne
predčasne ukončená, vyvoláva tiež spoločensky nežiadúci stav. Nemali by byť pochybnosti o tom, že
úroky predstavujú dôležitý prvok pri podnikaní s úvermi. Žalobca by mal o klientov súťažiť s inými
obchodníkmi práve s akcentom na úroky a tak prispieť k skvalitneniu verejného života a nižším cenám
úverov. Ak sa však prijme názor, že sa úroky máju platiť aj po splatnosti, potom banka ani nemusí
súťažiť o nových klientov, pretože to kruciálne, o čo ide pri tomto podnikaní z pohľadu veriteľa (úroky),
má banka zabezpečené od svojich dlžníkov; postačí, že sú v omeškaní. Tak sa vynára inter alia aj
otázka stavu obdobného stavu nútenej služby vo vzťahu k dlžníkom po predčasnom ukončení služby
(po splatnosti pohľadávky). Z materiálneho hľadiska má default všetky účinky rovnajúce sa skončeniu
služby, ktorej cieľom bolo na určitú dobu a na splátky prenechať spotrebiteľovi úverové prostriedky.

62. V danej právnej veci žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru ku dňu 23.12.2014, teda týmto
dňom sa stal splatný celý úver, zo strany žalobcu došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej splatnosti
úveru a odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na úroky z úveru iba do dňa



23.12.2014, potom už nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a iných nárokov z porušenia práva.
Obdobný názor je vyslovený aj v rozhodnutiach Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.10.2014 sp. zn.
5Co/223/2014, , Krajského súd v Prešove sp. zn. 3Co/85/2013 zo dňa 25.10.2013, Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 4Co/83/2013 zo dňa 07.05.2014, Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. 02. 2017 sp.
zn. 5Co/407/2016.

63. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98 vyplýva, že dohodnuté
úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od
splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania.

64. V danej súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012, v ktorom sa uvádza: „Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil
existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu
bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z
dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo „zmluvný úrok vo výške 15,8 % ročne
od 26. 8. 2009 do zaplatenia“ patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu, a tiež výšku sumy (a štruktúru
žalovanej čiastky) prislúchajúcej, resp. priznanej sťažovateľke, rozšíril vecnú argumentáciu na podporu
správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, opätovne poukazujúc na štandardnú
obchodnoprávnu judikatúru v tejto oblasti. Súčasne sa tým vyrovnal aj s námietkami sťažovateľky, ktoré
sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde. Tento výklad považuje ústavný súd
za ústavne akceptovateľný.“

65. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva
a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné
dojednania pripravený a skúsený.

66. Spoločným znakom tejto úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a
to formou aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je
zásada, podľa ktorej nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky (§53 ods.5 OZ).

67. Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú
nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu.

68. Zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra
Súdneho dvora Európskej únie.

69. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa
od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr.C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3
ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že:- pojem „značná nerovnováha“ ku škode
spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v
prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je
právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené
v platnom vnútroštátnom práve. ... - na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke
dôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza
so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s
dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.



70. Zákonodarca opakovane pristúpil k regulácii úverových vzťahov a oficiálne sa kritizuje nadmerný
nárast zadlženia obyvateľstva z úverových vzťahov. Cit napr. z dôvodovej správy k novele nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z. vykonanej nar. vl. č. 586/2008 Z. z. ,,Cieľom predkladaného návrhu je
docieliť vyváženú právnu úpravu v oblasti sankcií, a tak zamedziť jednej z foriem úžerných praktík v
spotrebiteľských veciach. Reaguje sa na sofistikovanejšie a oveľa nebezpečnejšie úžerné praktiky, pri
ktorých sa síce nedojednáva vysoký úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, ale cez množstvo
zmluvných pokút a iných sankcií sa ospravedlňuje neprimeraný nárast výšky pohľadávky. Podľa článku 8
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách môžu
štáty prijať prísnejšie opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.
Navrhovaná právna úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým
jednotnejšie pravidlá pri sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa....Spotrebiteľské vzťahy
nesmú byť zdrojom neprimeraných ziskov...“

71. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny, podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.

72. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania,
ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o
trovách konania, potvrdil.

73. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP.
Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol v konaní úspešný, a preto
má nárok na náhradu trov konania, ktoré mu v odvolacom konaní vznikli.

74. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).