Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1To/107/2011 z 31. 3. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 31. marca 2014, sp. zn. 1To/107/2011, ECLI:SK:KSPO:2014:8511010113.1 Krajský súd Prešov | 1To/107/2011 | ECLI:SK:KSPO:2014:8511010113.1 | 2014-03-31 | Rozsudok Oblasť práva: Trestné právo – Sloboda a ľudská dôstojnosť Citované ustanovenia: § 188 ods. 1 TZ, § 188 ods. 2 písm. d) TZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5bf94544-f9bb-4da9-bdb1-5af1a6b71440 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8511010113.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1To/107/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8511010113
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Mozner
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8511010113.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Františka Moznera a sudcov JUDr.
Petra Reváka a JUDr. Evy Rešatkovej na verejnom zasadnutí konanom 1. apríla 2014 v Prešove takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) Tr. poriadku na podklade odvolania obž. S. C. zrušuje rozsudok
Okresného súdu Stará Ľubovňa z 12. septembra 2011, sp. zn. 7T/92/2011.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obž. S. C., nar. X. A. XXXX v F., bytom N. Q., okr. K. R., nezamestnaný,

je vinný, že

- nezisteného dňa počas letných prázdnin v mesiaci august 2010 vo večerných hodinách, pred
obchodom N. v obci N. Q., okres K. R., pod vplyvom alkoholu prišiel k maloletému C. S., nar. XX. A.
XXXX, od ktorého pod hrozbou bitky požadoval peniaze, pričom sa zahnal rukou, akoby ho chcel udrieť,
poškodený zo strachu z vrecka vybral mince v hodnote 0,20 eura a tieto odovzdal obžalovanému, čo
využil poškodený a z miesta sa mu podarilo ujsť,

- nezisteného dňa v mesiaci január 2011 vo večerných hodinách na ulici v obci N. Q., okres K. R., pod
vplyvom alkoholu od maloletého C.F. S., nar. XX. A. XXXX, pod hrozbou bitky požadoval peniaze a keď
poškodený mu odmietol tieto dať, vyhrážal sa mu slovami, že keď mu nedá peniaze, dostane, na čo sa
zahnal rukou akoby ho chcel udrieť, pričom poškodený zo strachu z vrecka nohavíc vybral 1,- euro,
ktoré dal obžalovanému,

- nezisteného dňa v polovici mesiaca január 2011 vo večerných hodinách okolo 21:00 hod. pod vplyvom
alkoholu, pred obchodom N. v obci N. Q., okres K. R., prišiel k R. D., nar. XX. A. XXXX, od ktorého držiac
ho za ruku pod hrozbou prehľadania požadoval peniaze a poškodený zo strachu pred obžalovaným
tomuto dal 2,- eurá,

teda

- proti inému použil hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci a čin spáchal na
chránenej osobe,



čím spáchal

- zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zákona,

za to mu ukladá

podľa § 188 ods. 2 Tr. zákona v spojení s § 42 ods. 1, § 41 ods. 2 Tr. zákona súhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 9 a 1 (deväť a pol) roka.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zákona ho na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona zrušuje výrok o treste v trestnom rozkaze Okresného súdu Stará Ľubovňa
zo 17. januára 2011, sp. zn. 7T/6/2011, ktorým mu bol za prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. b),
ods. 3 písm. b) Tr. zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov, výkon ktorého bol
podmienečne odložený na skúšobnú dobu 2 a 1 roka.

Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Tr. zákona v spojení s § 74 ods. 1 Tr. zákona ochranné protialkoholické
liečenie ústavnou formou.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Stará Ľubovňa rozsudkom z 12. septembra 2011, sp. zn. 7T/92/2011 uznal obž. S. C.
vinným zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť podľa
§ 47 ods. 2 Tr. zákona tak, že

- nezisteného dňa počas letných prázdnin v mesiaci august 2010 vo večerných hodinách, pred
obchodom N. v obci N. Q., okres K. R., pod vplyvom alkoholu prišiel k maloletému C. S., nar. XX. A.
XXXX, od ktorého pod hrozbou bitky požadoval peniaze, pričom sa zahnal rukou, akoby ho chcel udrieť,
poškodený zo strachu z vrecka vybral mince v hodnote 0,20 eura a tieto odovzdal obžalovanému, čo
využil poškodený a z miesta sa mu podarilo ujsť,

- nezisteného dňa v mesiaci január 2011 vo večerných hodinách na ulici v obci N. Q., okres K. R., pod
vplyvom alkoholu od maloletého C.F. S., nar. XX. A. XXXX, pod hrozbou bitky požadoval peniaze a keď
poškodený mu odmietol tieto dať, vyhrážal sa mu slovami, že keď mu nedá peniaze, dostane, na čo
sa zahnal rukou akoby ho chcel udrieť, pričom poškodený zo strachu z vrecka nohavíc vybral 1,- euro,
ktoré dal obžalovanému,

- nezisteného dňa v polovici mesiaca január 2011 vo večerných hodinách okolo 21:00 hod. pod vplyvom
alkoholu, pred obchodom N. v obci N. Q., okres K. R., prišiel k R. D., nar. XX. A. XXXX, od ktorého
pod hrozbou bitky a prehľadania vrecka požadoval peniaze a poškodený zo strachu pred obžalovaným
tomuto dal 2,- eurá,

napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Svidník z 27. marca 2002, sp. zn. 1T/6/2002, právoplatným
23. mája 2002, bol odsúdený za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zákona a iné a bol mu uložený
trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, ktorý vykonal 22. mája 2004, a rozsudkom Okresného súdu
Svidník z 10. júla 2002, sp. zn. 2T/127/2002, právoplatným 7. augusta 2002, bol odsúdený takisto za
trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zákona na trest odňatia slobody v trvaní troch rokov a šiestich
mesiacov, z ktorého bol podmienečne prepustený 20. apríla 2005 so skúšobnou dobou štyri roky.



Za to mu okresný súd uložil podľa § 188 ods. 2 Tr. zákona v spojení s § 47 ods. 2, § 42 ods. 1 Tr. zákona
a za použitia § 39 ods. 1, § 48 ods. 8 Tr. zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere dvadsaťpäť
rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so
stredným stupňom stráženia. Súčasne podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona zrušil trestný rozkaz Okresného
súdu Stará Ľubovňa zo 17. januára 2011, sp. zn. 7T/6/2011 a to vo výroku o treste, ktorým mu bol
uložený trest odňatia slobody vo výmere dvadsať mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú
dobu dva a pol roka.

Zároveň obžalovanému podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zákona uložil ochranné ústavné protialkoholické
liečenie.

Ihneď po vyhlásení tohto rozsudku podal proti nemu obž. S. C. ústne do zápisnice odvolanie. V
dodatočne, prostredníctvom obhajkyne, predložených dôvodoch jeho rozsah vymedzil tak, že toto
smeruje proti výrokom o vine a treste. Namieta, že poškodení neboli schopní uviesť, kedy sa mal voči
nim konania kladeného mu za vinu dopustiť, v dôsledku čoho sa nemôže účinne brániť. Ďalej poukazuje
na rozpory vo výpovediach poškodených a svedka Z. O. v tom smere, že svedok začal hovoriť o
jeho údajnom konaní voči pošk. S. až na hlavnom pojednávaní, v rámci prípravného konania to vôbec
nespomenul. Rovnako až na hlavnom pojednávaní tvrdil, že mu (obžalovanému) pošk. S. pred večierkou
ukazoval veci, medzi iným aj mobil, čo poškodený poprel. Napokon poukázal na to, že kým svedok O.
tvrdí, že sa s pošk. S. o celej záležitosti nerozprával, poškodený tvrdí, že bol prítomný pri rozhovore s
pošk. D., keď sa títo rozprávali o tom, čo im mal urobiť. Vyslovil pritom názor, že v tejto veci ide iba o
tvrdenie proti tvrdeniu a neexistujú žiadne priame dôkazy, že ku skutku došlo a že sa skutočne dopustil
voči poškodeným násilia alebo hrozby násilia. V tejto súvislosti zdôraznil, že poškodení o tom, čo sa im
malo údajne stať, nikomu nepovedali, zároveň priznali, že proti nim nepoužil násilie, len bez akýchkoľvek
dôkazov dedukovali, že ich prehľadá. Napokon poukázal na výpovede znalcov z odboru psychiatrie a
psychológie, ktorí zhodne uviedli, že je u neho reálny predpoklad nápravy. V podstate z týchto dôvodov
obžalovaný prostredníctvom obhajkyne navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu,
alternatívne, ak dospeje krajský súd k záveru, že sa žalovaných skutkov dopustil, navrhol, aby odvolací
súd pri rozhodovaní o treste postupoval podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd preskúmal na podklade uvedeného, riadne, včas a oprávnenou
osobou podaného odvolania v súlade s § 317 ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaný podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo.

Po takomto vykonanom prieskume a po doplnení konania dôkazmi nevyhnutnými na to, aby mohol
o podanom odvolaní rozhodnúť, dospel krajský súd k záveru, že odvolanie obžalovaného je sčasti
dôvodné.

Pokiaľ ide o vinu obžalovaného, tá je aj podľa odvolacieho súdu spoľahlivo preukázaná výpoveďami
poškodených C. S. a R. D..

Poškodený C. S. totiž pred okresným súdom vypovedal, že v auguste 2010 a v januári 2011, vždy vo
večerných hodinách, ho obžalovaný, ktorý bol pod vplyvom alkoholu, zastavil pred miestnou večierkou
a žiadal od neho peniaze s tým, že ak mu ich nedá, tak ho zbije, pričom sa na neho v oboch prípadoch
zahnal rukou. Poškodený mu preto zo strachu dal v prvom prípade dvadsať centov a v druhom prípade
jedno euro. Niet tak sporu o tom, že obžalovaný použil voči pošk. C. S. hrozbu bezprostredného násilia
a to v úmysle zmocniť sa jeho peňazí.

Vo vzťahu k výpovedi pošk. R. D., ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že obžalovaný sa mu žiadnym
spôsobom (ani bitkou) nevyhrážal, ale chytil ho za rukáv a žiadal, aby mu dal peniaze, lebo inak
ho prehľadá, treba uviesť, že tento v prípravnom konaní, pri konfrontácii s obžalovaným, uviedol, že



obžalovaný od neho žiadal peniaze pod hrozbou fyzického napadnutia, ktoré ale bližšie nepopísal.
Príčinu tohto rozporu poškodený pred krajským súdom vysvetlil tak, že v čase skutku tam nikto ďalší
nebol a keď ho obžalovaný chytil za ruku, tak si myslel, že ho chce zbiť, ak mu peniaze nedá.

K tomu treba najprv vo všeobecnej rovine uviesť, že trestného činu lúpeže sa môže páchateľ
dopustiť tiež vtedy, ak v poškodenom vzbudí obavu a strach z bezprostredného fyzického útoku
(násilia) konkludentným konaním, teda bez toho, aby výslovne predniesol akúkoľvek hrozbu násilia,
za predpokladu, že poškodenému dáva zároveň najavo, že k výkonu násilia dôjde, ak sa ohľadne
požadovanej veci nepodrobí jeho vôli.

V tejto súvislosti poukazuje krajský súd na to, že obžalovaný zastavil pošk. R. D., ktorý mal v tom čase
iba pätnásť rokov a bol v porovnaní s ním výrazne fyzicky slabší, a chytil ho za rukáv vetrovky za tmy, na
mieste, kde sa v tom čase nenachádzala žiadna ďalšia osoba, pričom bol pod vplyvom alkoholu, kedy sa
u neho dostávajú do popredia agresívne črty jeho osobnosti. Poškodený pritom vedel, že obžalovaný je
problematickou osobou. Za takejto situácie, ktorú poškodený oprávnene pociťoval ako bezvýchodiskovú,
a preto nekládol odpor, čoho si bol obžalovaný vedomý (a to aj so zreteľom na jeho predchádzajúce
útoky voči mal. C. S.), treba obžalovaným prednesenú hrozbu, že ak mu poškodený nedá peniaze, tak
ho prehľadá, pričom ho držal, považovať za hrozbu bezprostredného násilia v zmysle § 188 ods. 1 Tr.
zákona.

Vychádzajúc z uvedeného krajský súd uzatvára, že hoci skutkový záver okresného súdu, že obžalovaný
žiadal od pošk. R. D. peniaze pod hrozbou bitky, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a krajský
súd znenie skutkovej vety v tejto časti upravil tak, aby táto plne zodpovedala výsledkom vykonaného
dokazovania ako je uvedené vyššie, konanie obžalovaného, pre ktoré bol postavený pred súd, napĺňa
všetky znaky skutkovej podstaty pokračovacieho zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr.
zákona.

Pokiaľ ide o znak kvalifikovanej skutkovej podstaty a síce, že obžalovaný spáchal čin na chránenej
osobe - dieťati, odvolací súd dodáva, že už z toho, že obžalovaný si opakovane vybral za obete svojho
konania zjavne maloleté osoby, je zrejmé, že si ich vyberal zámerne, ako potencionálne ľahšie obete a
teda trestný čin spáchal v súvislosti s ich vekom (§ 139 ods. 2 Tr. zákona).

Nedôvodnými sú pritom námietky odvolateľa, ktorými spochybňuje hodnovernosť výpovedí
poškodených a to s poukazom na výpoveď svedka Z. O.. Skutočnosť, že svedok až na hlavnom
pojednávaní uviedol, že videl jeden z útokov, resp. vypovedá rozdielne o tom, ako sa o konaní
obžalovaného dozvedel, totiž aj so zreteľom na vyššie zmienený obsah výpovedí poškodených a odstup
času, nemožno považovať za takú, ktorá by znižovala vierohodnosť usvedčujúcich výpovedí poškode-
ných vo vzťahu k podstatným skutkovým okolnostiam.

Súd prvého stupňa však nepostupoval správne, keď pri ukladaní trestu použil zásadu „trikrát a dosť“. Táto
zásada, ktorá predstavuje jednu z foriem prísnejšieho postihu recidivistov, vychádza z predpokladu, že
pri opakovanej recidíve je prevýchovný účinok trestu minimálny. Dôkazom tohto predpokladu je fakt, že
predchádzajúce dva právoplatne uložené tresty nemali žiaden vplyv na prevýchovu páchateľa. Cieľom
zásady „tri krát a dosť“ je preto identifikovať túto skupinu recidivistov a dlhodobo (trvalo) ju od spoločnosti
izolovať (pozri dôvodovú správu k zák. č. 171/2003 Z. z.). Povedané inými slovami táto zásada sa uplatní
iba vtedy, keď ani opakovaný výkon trestu odňatia slobody nevedie k náprave páchateľa a ten spácha
opäť (v poradí tretíkrát) niektorý z trestných činov uvedených v § 47 ods. 2 Tr. zákona.

Z takto vymedzeného účelu zásady „trikrát a dosť“ zároveň plynie, že už v poradí druhý z trestných činov
musí byť spáchaný potom, čo bol jeho páchateľ potrestaný, tzn. až potom, čo celkom alebo sčasti vykonal
trest uložený za prvý trestný čin (§ 127 ods. 7 Tr. zákona). Len v takom prípade totiž možno konštatovať,
že páchateľ pácha trestnú činnosť napriek tomu, že už bol vystavený výchovnému pôsobeniu trestu,
ktoré sa minulo účinkom, a teda v prípade opakovanej recidívy ide o tak nebezpečného páchateľa,



náprava ktorého je natoľko sťažená, že v záujme ochrany spoločnosti je nutné mu uložiť trest odňatia
slobody na doživotie, resp. na dvadsaťpäť rokov.

V kontexte uvedeného je rozhodujúcim zistenie, že v preskúmavanej veci stíhaný trestný čin je síce tretím
zločinom lúpeže, ktorý obžalovaný spáchal, avšak v poradí druhý trestný čin lúpeže spáchal skôr, než
bol potrestaný za prvú lúpež. Prvýkrát bol totižto odsúdený za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr.
zákona (zák. č. 140/1961 Zb.) rozsudkom Okresného súdu Svidník z 27. marca 2002, sp. zn. 1T/6/2002,
a to na trest odňatia slobody vo výmere dva roky so zaradením na jeho výkon do I. NVS, pričom výkon
tohto trestu nastúpil 23. mája 2002, a v poradí druhý trestný čin lúpeže podľa 234 ods. 1 Tr. zákona, za
ktorý bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Svidník z 10. júla 2002, sp. zn. 2T/127/2002, na trest
odňatia slobody vo výmere tri roky a šesť mesiacov so zaradením na jeho výkon do I. NVS, spáchal
17. mája 2002. Výkon tohto trestu pritom nastúpil bezprostredne po vykonaní trestu uloženého vo veci
vedenej pod spis. zn. 1T/6/2002.

Z týchto dôvodov neboli u obž. S. C. splnené podmienky na ukladanie trestu podľa § 47 ods. 2 Tr. zákona
a pri správnom použití zákona mu mal byť uložený súhrnný trest a to s použitím tzv. asperačnej zásady,
keďže v tejto veci stíhaný zločin spáchal skôr, ako mu bol 7. februára 2011 doručený trestný rozkaz
Okresného súdu Stará Ľubovňa zo 17. januára 2011, sp. zn. 7T/6/2011, ktorým mu bol za prečin krádeže
podľa § 212 ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. b) Tr. zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere dvadsať
mesiacov, výkon ktorého bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu dva a pol roka.

Pri rozhodovaní o treste zohľadnil krajský súd v prvom rade to, že 21. decembra 2012 bol v Zbierke
zákonov pod č. 428/2012 vyhlásený Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „nález“),
ktorým bolo vyslovené, že v § 41 ods. 2 zák. č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej
trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čím dotknuté
ustanovenie stratilo účinnosť a následne aj platnosť.

Podľa Trestného zákona v znení uvedeného nálezu tak už neprichádza do úvahy uloženie súhrnného
trestu v rámci sprísnenej trestnej sadzby jedenásť a pol roka až šestnásť rokov, ale prichádza do úvahy
súhrnný trest odňatia slobody v rozpätí sedem rokov až šestnásť rokov. Krajský súd pritom, napriek tomu,
že obžalovaný spáchal opätovne zločin, nepristúpil k zvýšeniu dolnej hranice takto stanovenej trestnej
sadzby o jednu polovicu podľa § 38 ods. 5 Tr. zákona, keďže vzhľadom na čas, ktorý od spáchania
skutku uplynul, skutočnosť, že obžalovaný sa odvtedy nedopustil ďalšieho protiprávneho konania (hoci
bol prepustený z väzby) a relatívne priaznivú prognózu jeho prevýchovy, by súčasné použitie tohto
ustanovenia a ustanovenia § 42 ods. 1 Tr. zákona v spojení s § 41 ods. 2 Tr. zákona bolo pre neho
neprimerane prísne.

Zohľadniac zároveň doterajšiu kriminálnu minulosť obžalovaného, ktorý má v odpise z registra trestov
šesť záznamov (väčšinou za majetkovú a násilnú trestnú činnosť), ako aj to, že aktuálne stíhaný zločin
lúpeže spáchal tromi čiastkovými útokmi, obeťou ktorých bolo vždy dieťa, v čase, keď proti nemu
prebiehalo trestné stíhanie v inej veci (vec vedená na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn.
7T/6/2011) dospel odvolací súd k záveru, že tak z pohľadu individuálnej ako aj generálnej prevencie je
primeraným nepodmienečný súhrnný trest odňatia slobody pri dolnej hranici stanovenej trestnej sadzby
vo výmere deväť a pol roka. Na výkon tohto trestu odňatia slobody zaradil obžalovaného do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, keďže v posledných desiatich rokoch pred spáchaním
trestného činu bol vo výkone trestu odňatia slobody (ostatnýkrát bol z výkonu trestu odňatia slobody
prepustený 16. mája 2010). Súčasne zrušil výrok o treste vo vyššie uvedenom trestnom rozkaze.

Napokon vzhľadom na to, že obžalovaný spáchal trestný čin pod vplyvom alkoholu, na ktorom je závislý,
aj krajský súd mu uložil ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou.



Tieto dôvody viedli krajský súd k tomu, že na podklade odvolania obž. S. C. zrušil napadnutý rozsudok
v celom rozsahu a sám vo veci rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.