Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4CoP/61/2018 z 18. 12. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 18. decembra 2018, sp. zn. 4CoP/61/2018, ECLI:SK:KSTN:2018:3118202309.1 Krajský súd Trenčín | 4CoP/61/2018 | ECLI:SK:KSTN:2018:3118202309.1 | 2018-12-18 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/88988f82-cd85-4026-8b3c-2dd6cd507704 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3118202309.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoP/61/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118202309
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3118202309.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v právnej veci navrhovateľky U. J., nar. XX.XX.XXXX,
bytom T. I. XXX, zastúpenej Y.. Y. Y., advokátkou so sídlom v O., K dolnej stanici XXXX/XXA, proti
povinnému Y. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., N. XXXX/XX, zastúpenému T.. U. W., advokátkou so
sídlom v O., L. 7, o určenie príspevku na rozvedenú manželku, o odvolaní povinného proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 02. júla 2018, č. k. 21Pc/6/2018-52, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrh navrhovateľky. Výrokom II.
rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že
navrhovateľka sa domáhala, aby súd uložil jej bývalému manželovi povinnosť prispievať na jej výživu
ako rozvedenej manželky sumou 150,- EUR mesačne. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa
§ 72 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 75 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine. Uviedol, že zo znenia
ustanovenia § 72 možno vyvodiť nasledujúce hmotnoprávne podmienky, za ktorých možno priznať
príspevok na výživu rozvedeného manžela: - manželstvo musí byť právoplatne rozvedené, - jeden z
rozvedených manželov nie je schopný sám sa živiť, - schopnosti, možnosti a majetkové pomery druhého
manžela umožňujú súdu príspevok priznať, - bývalí manželia sa nevedeli dohodnúť o poskytovaní
príspevku, - súlad s dobrými mravmi (obligatórne prihliadnutie na príčiny rozvratu). Uvedené ustanovenie
presahuje obdobie existencie manželstva a vychádza z toho, že vzťahy založené manželstvom si
zaslúžia ochranu aj po ich zániku, avšak už len v prípade odkázanosti, zvyčajne vyvolanej práve
manželstvom. Manželstvo predstavuje spravidla trvalý zásah do spôsobu života manželov a dlhodobo
ovplyvňuje ich životné návyky. Pri podmienke neschopnosti samostatne sa živiť je zrejmá odlišnosť od
výživného medzi manželmi, keďže v tomto prípade nie je právny nárok na v zásade rovnakú životnú
úroveň manželov a vyžaduje sa kvalifikovaná miera odkázanosti. Pokiaľ má jeden z bývalých manželov
aj značne nadpriemerné príjmy, resp. majetkové pomery, zatiaľ čo druhý z rozvedených manželov
sa ocitol v horšej majetkovej situácii, avšak má schopnosť sám sa živiť (aj z prípadných dávok v
rámci systému sociálneho zabezpečenia), nárok na príspevok mu nevzniká. Neschopnosť sám sa
živiť znamená, že podľa konkrétnych okolností prípadu rozvedený manžel z dôvodu nepriaznivého
zdravotného stavu, nedostatku pracovných príležitostí, straty kvalifikácie, starostlivosti o dieťa do troch
rokov, starostlivosti o invalidné dieťa, neschopnosti vykonávať prácu na základe lekárskeho posudku
dosahuje príjmy (z príslušných dávok, ako aj zo zamestnania, výnosy z majetku), ktoré mu neumožňujú
pokryť základné životné potreby, pokiaľ iný záver neodôvodňujú ani jeho celkové majetkové pomery.
Navrhovateľka sa návrhom v tomto konaní domáha od svojho bývalého manžela určenia príspevku
na jej výživu podľa § 72 ods.1 zákona o rodine. Súd jej návrh zamietol, pretože nezistil splnenie
základných podmienok na jeho priznanie. Dôvodom podania predmetného návrhu je zjavne skutočnosť,



že po rozvode účastníkov sa zreteľne zhoršila finančná situácia navrhovateľky. Aj počas manželstva
dosahovala menší príjem ako bývalý manžel, ale o podstatné nevyhnutné výdavky, najmä na bývanie,
sa mohla deliť s bývalým manželom. Podľa vlastného vyjadrenia naďalej pracuje a dosahuje zárobok
400,- EUR mesačne. Neprezentovala žiadne závažné dôvody, zdravotné alebo iné, ktoré by jej bránili
pracovať, resp. ktoré by boli dôvodom neschopnosti samostatne sa živiť. Samotný fakt, že jej bývalý
manžel má vyšší príjem, 750,- EUR mesačne, nie je dôvodom k priznaniu žiadaného príspevku na
výživu. Zabezpečovanie potrieb navrhovateľky je po rozvode už len na jej vlastných schopnostiach a má
možnosť buď prispôsobiť svoje potreby svojmu príjmu, alebo hľadať zamestnanie, kde dosiahne príjem
vyšší. Právny nárok na v zásade rovnakú životnú úroveň manželov zanikol rozvodom manželstva. Hoci
zárobok navrhovateľky nie je vysoký a v uspokojovaní jej potrieb je značne limitujúci, umožňuje jej pokryť
jej základné životné potreby. Základná podmienka priznania žiadaného nároku, neschopnosť sama sa
živiť, teda preukázaná nebola. Z týchto dôvodov nebolo potrebné podrobne sa zaoberať konkrétnymi
výdavkami, ktoré účastníci mesačne majú. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 52
Civilného mimosporového poriadku, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

2. Proti tomuto rozsudku, a to v jeho výroku II. o náhrade trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie
povinný. Mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a tým je daný odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1/ písm. h) zákona
č. 160/2015 Z.z Civilný sporový poriadok. Uviedol, že vo svojom vyjadrení k návrhu navrhovateľky
poukázal na okolnosti rozpadu manželstva, na rozhodnutie súdu o rozvode manželstva a úprave práv a
povinností rodičov k ich maloletým deťom na čas po rozvode, kedy starší syn je zverený do jeho osobnej
starostlivosti a mladšia dcéra je zverená do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov v týždňových
intervaloch. Navrhovateľka je zaviazaná na platenie výživného na mal. Jozefa, ktorý je vo veku 15 rokov,
v sume iba 50,- Eur mesačne. Súčasne vo vyjadrení žiadal priznať náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Z vykonaného dokazovania, ako aj odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým
sa stotožňuje, je zrejmé, že navrhovateľka sa domáhala podaním návrhu na súd nároku, na priznanie
ktorého neboli splnené základné podmienky. Túto skutočnosť si mala navrhovateľka vyhodnotiť pred
samotným podaním návrhu na súd, obzvlášť v situácii, kedy jej bolo poskytnuté právne poradenstvo
ešte pred samotným podaním návrhu. Bývalý manžel sa podaním takéhoto nedôvodného návrhu na
súd ocitol v situácii, kedy čelil hrozbe platenia príspevku na výživu bývalej manželke v nemalej čiastke,
vzhľadom na jeho príjem a vyživovaciu povinnosť voči 2 maloletým deťom. Navyše navrhovateľka bola
právne zastúpená advokátom a z uvedeného dôvodu bol bývalý manžel nútený požiadať o zastúpenie
advokátom v danom konaní a znášať tak trovy právneho zastúpenia, ktoré by mu inak neboli vznikli.
Preto považuje za nespravodlivé, že mu nebola priznaná náhrada nákladov spojených s bránením jeho
práva. Navrhovateľka mala možnosť pred podaním návrhu si overiť, a to konzultáciou v Centre právnej
pomoci, kde žiadala o poskytnutie právnej pomoci, a ktorá jej aj bola poskytnutá ustanovením advokáta
v danej veci podľa prísl. ustanovení zákona č. 327/2005 Z.z., či sú splnené základné podmienky na
priznanie nároku, ktorý si chce uplatňovať súdnou cestou. Pokiaľ sa rozhodla podať návrh na súd po
poučení a dokonca pokračovať v konaní aj po tom, ako konajúci sudca vyslovil predbežný právny názor v
danej veci, mala by niesť zodpovednosť za výsledok konania a znášať trovy konania bývalého manžela,
ktorý sa ocitol v postavení odporcu. S poukazom na všetky vyššie okolnosti ako aj rozhodnutie súdu
prvej inštancie vo výroku I. o zamietnutí návrhu mal za to, že v danom prípade sú splnené podmienky
stanovené § 55 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku a priznanie náhrady trov
bývalému manželovi by bolo s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Na základe vyššie uvedeného
týmto odvolaním žiada, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok zo dňa 02.07.2018 vo výroku
II. o náhrade trov konania tak, že bývalému manželovi prizná náhradu trov prvoinštančného, ako aj
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3. Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu povinného uviedla, že v konaní o určenie príspevku
na rozvedenú manželku vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 21Pc/6/2018 rozhodnutím
Centra právnej pomoci, kancelária Trenčín číslo 19771/2018 zo dňa 13.02.2018 jej bol priznaný nárok
na poskytovanie právnej pomoci. Podľa § 4 písm. i) zákona číslo 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej
pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z.: materiálnou núdzou stav, keď fyzická osoba je poberateľom
dávky a príspevkov k dávke v hmotnej núdzi, alebo stav, keď príjem fyzickej osoby nepresahuje 1,6-
násobok sumy životného minima a táto fyzická osoba si využívanie právnych služieb nemôže zabezpečiť



svojím majetkom. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľka spĺňa podmienky na poskytnutie právnej
pomoci, t.j. je osobou v materiálnej núdzi. V mimosporových konaniach platí zásada, že žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ktoré si v konaní platil (§ 49 CMP). Každý z účastníkov
si teda sám znáša trovy, ktoré v konaní platil. S rozhodnutím súdu prvej inštancie sa stotožňuje a má za
to, že nie je daný dôvod na priznanie trov konania bývalému manželovi v zmysle § 55 CMP. Je zrejmé, že
je nárok bol Centrom právnej pomoci vyhodnotený ako dôvodný, bola označená ako osoba v materiálnej
núdzi a Centrum právnej pomoci malo pri priznávaní nároku na poskytnutie právnej pomoci za to, že
„nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu.“ Teda, nie je možné aplikovať ustanovenie § 55 CMP a bývalému
manželovi priznať náhradu trov konania, pretože je to s ohľadom na okolnosti spravodlivé. Navrhla, aby
odvolací súd rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 21Pc/6/2018 zo dňa 02.07.2018 v časti týkajúcej
sa výroku o náhrade trov konania potvrdil a navrhovateľke priznal náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsudku vo výroku o náhrade
trov konania podľa § 65 a § 66 Civilného mimosporového konania (ďalej len CMP), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) a dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom výroku II. o náhrade trov konania
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5. Odvolaním bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie len vo výroku II. o náhrade trov konania.
Výrok, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľky na určenie príspevku na rozvedenú
manželku odvolaním napadnutý nebol, nadobudol právoplatnosť, a preto odvolací súd tento výrok
nepreskúmaval.

6. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak

7. Podľa § 52 CMP, žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.

8. Podľa § 55 CPM, súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé.

9. V súvislosti s nárokom povinného, ktorý si uplatňuje náhradu trov konania v celom rozsahu, odvolací
súd uvádza, že náhrada trov konania plní v civilnom procese dve základné funkcie, a to funkciu
preventívnu a funkciu sankčnú. Ani jednu z uvedených zásad však nemožno uplatňovať v konaní podľa
Civilného mimosporového poriadku, a to vzhľadom na okruh vecí, ktoré sú prejednávané v režime tohto
zákona, ako aj z dôvodu prítomnosti verejného záujmu. Konania upravené v Civilnom mimosporovom
poriadku sú spravidla uskutočňované vo verejnom záujme a aj prípadnému navrhovateľovi, ak sa
konanie začalo na návrh, nemožno klásť na ťarchu, pokiaľ takéto konanie vyvolal. Ďalším dôvodom, pre
ktorý nemožno vychádzať z koncepcie sankčného mechanizmu trov konania, ako v sporovom konaní,
je jednoznačnosť nastavenia miery úspechu v tomto druhu konaní, keď súd v konaniach, ktoré možno
začať aj bez návrhu, môže prekročiť návrhy účastníkov a priznať aj viac, ako žiadali. Ďalej je to samotná
skutočnosť, že konanie podľa CMP možno začať aj bez návrhu.

10. Civilný mimosporový poriadok, rovnako ako Civilný sporový poriadok, upravuje výnimky pri
všeobecnom pravidle formulovanom ako generálna klauzula, a to že náhradu trov konania možno priznať
v prípade, ak to ustanovuje zákon (vo veciach určenia rodičovstva a v konaniach vo veci notárskych
úschov v súlade so zásadou úspechu za kumulatívneho splnenia podmienky, ak to možno spravodlivo
požadovať) a vo všetkých konaniach podľa CMP, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.
Ak nie sú splnené podmienky pre aplikáciu § 53 a § 55 CMP, súd rozhodne tak, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov konania.

11. Generálna klauzula formulovaná v § 52 CMP vychádza z predpokladu, že žiaden z účastníkov nemá
nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Touto formuláciou sa okrem iného
zdôrazňuje výnimočnosť uplatňovania nároku na náhradu trov konania v prípadoch, ak to tento zákon
pripúšťa. V Civilnom sporovom poriadku takúto výnimku predstavuje § 257, v Civilnom mimosporovom
poriadku je to § 55. Ustanovenie § 55 CMP predstavuje tzv. materiálny korektív. Vzhľadom na vyššie



uvedené je potrebné zdôrazniť, že aplikácia ustanovenia § 55 CMP musí byť náležite odôvodnená. V
porovnaní s § 53 CMP, v ktorom je upravená taktiež výnimka z rozhodovania o trovách konania, nie
je pri aplikácii § 55 rozhodujúcim kritériom úspech v konaní. Predpoklad, že je s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé priznať niektorému z účastníkov konania nárok na náhradu trov konania, musí súd
vyhodnotiť z úradnej moci, a to za predpokladu, že si účastník konania alebo iná osoba uplatnila nárok
na náhradu trov konania a nejde o konania uvedené v § 53 CMP. Taktiež je potrebné poznamenať, že
pri hodnotení kritéria, či je s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé priznať náhradu trov konania, nie
je jediným kritériom zohľadňovanie osobných a majetkových pomerov účastníkov. Relevantné sú práve
okolnosti prejednávanej veci.

12. Odvolací súd poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti nevzhliadol žiadne okolnosti, ktoré by
odôvodňovali, aby súd rozhodol o nároku povinného na náhradu trov konania tak, že by mu tento
nárok priznal. Povinný odôvodnil svoje odvolanie len tým, že z konania je zrejmé, že navrhovateľka sa
domáhala podaním návrhu na súd nároku, na priznanie ktorého neboli splnené základné podmienky.
Podľa povinného si túto skutočnosť mala navrhovateľka vyhodnotiť pred samotným podaním návrhu
na súd, obzvlášť v situácii, kedy jej bolo poskytnuté právne poradenstvo ešte pred samotným podaním
návrhu. Odvolací súd však túto skutočnosť nemôže v zmysle vyššie uvedeného považovať za okolnosť,
ktorá by odôvodňovala výnimku z ust. § 52 CMP a umožnila by aplikáciu § 55 CMP, keďže nie
je možné priznať nárok na náhradu trov konania povinnému len s poukazom na skutočnosť, že
navrhovateľka uplatňovala svoje práva pred súdom v konaní, ktoré, ako je uvedené vyššie, nemá povahu
sporového konania. Otázka priznania náhrady trov konania podľa Civilného mimosporového konania
nie je ovládaná zásadou úspechu v konaní. Samotná skutočnosť, že navrhovateľka nebola v konaní
úspešná a jej návrh na určenie príspevku na rozvedenú manželku nebol dôvodný, nie je dôvodom, pre
ktorý by bolo spravodlivé priznať náhradu trov konania bývalému manželovi. Odvolací súd zdôrazňuje,
že k tomu, aby súd priznal nárok na náhradu trov konania niektorému z účastníkov mimosporového
konania je potrebné, aby boli skutočnosti, ktoré majú nasvedčovať dôvodnosti postupu súdu v zmysle
ustanovenia § 55 CMP nadmieru všetkých pochybností preukázané, pretože ide o výnimku z generálnej
klauzuly o rozhodovaní súdu o nároku na náhradu trov konania, ktorá sa primárne aplikuje v sporových
konaniach.

13. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o náhrade trov
konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 52 CMP, aplikujúc všeobecnú zásadu náhrady
trov konania v mimosporovom konaní, podľa ktorej žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
konania tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).