Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/295/2017 z 19. 2. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 19. februára 2019, sp. zn. 4Co/295/2017, ECLI:SK:KSBA:2019:1213223243.2 Krajský súd Bratislava | 4Co/295/2017 | ECLI:SK:KSBA:2019:1213223243.2 | 2019-02-19 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6cafdc7b-3c7c-45f7-bc8e-d9a495d43e2a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1213223243.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/295/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213223243
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1213223243.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov
senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: P. F., E..
XX.XX.XXXX, I. C. XX, I., zast. advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava,
proti žalovaným: 1/ U.. A. I., E.. XX.XX.XXXX, 2/ A. I., E.. XX.XX.XXXX, F. I. Z. XX, I., obaja zast.
advokátskou kanceláriou JUDr. Marcel Boris, s.r.o., Ružinovská 40, Bratislava, o zaplatenie 9.958,18
eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo
dňa 4. mája 2017, č.k. 10C 258/2013-148, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti o trovách konania
p o t v r d z u j e.

Žalobcovi priznáva proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi
spoločne a nerozdielne 9.958,18 eur spolu s 6 % úrokom z omeškania ročne od 11.08.2012 do
zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku príslušenstva pohľadávky žalobu
zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vykonaným dokazovaním ustálil, že strany sporu uzatvorili dňa 06.07.2005 zmluvu o pôžičke, na
základe ktorej žalobca požičal žalovaným sumu 300.000,- Sk (9.958,18 eur), ktorú sa mu títo zaviazali
vrátiť do 06.09.2005. V ten istý deň uzavreli za účelom zaistenia pohľadávky žalobcu aj zmluvu o
zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva žalovaných k
bytu č. XX na Z. Q. XX K. I. (ďalej len „byt“ alebo „nehnuteľnosť“) na žalobcu s tým, že ak žalovaní
nesplnia svoj záväzok vrátiť požičanú sumu 300.000,- Sk v lehote jeho splatnosti, stáva sa žalobca
vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, pričom požičaná suma sa tak stane nadobúdacou cenou a žalobca
môže previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti tretej osobe, a v prípade, že žalovaní svoj záväzok
splatia riadne a včas, sa žalobca zaviazal bez zbytočného odkladu previesť na nich vlastnícke právo
k nehnuteľnosti. Dňa 07.09.2005 vyzval žalobca každého žalovaného samostatne na vrátenie pôžičky,
avšak žalovaní pôžičku nevrátili. Z rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 16C 193/05-43 zo dňa
20.02.2006, právoplatného dňa 05.03.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co
144/2007-91 zo dňa 20.11.2008, ktorým bola zamietnutá žaloba žalovaných (v postavení žalobcov) zo
dňa 09.09.2005 o určenie neplatnosti vyššie uvedenej zmluvy o pôžičke, zistil, že žaloba bola zamietnutá
z dôvodu, že zmluva o pôžičke je platným právnym úkonom, keďže pri jej uzatvorení neboli porušené
žiadne ustanovenia Občianskeho zákonníka, a tiež z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu
žalobcov na určení jej neplatnosti. Ak žalobcovia v uvedenom konaní namietali, že žalovaný im
neposkytol sumu 300.000,- Sk, ale len sumu 250.000,- Sk, táto skutočnosť sama o sebe neplatnosť



právneho úkonu nespôsobuje, nakoľko mohlo ísť o sumu, ktorá sa rovnala dohodnutému úroku. Odvolací
súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku doplnil, že aj keby veriteľ nesplnil celkom svoj záväzok
zo zmluvy odovzdať dlžníkom sumu 300.000,- Sk, nespôsobovala by táto skutočnosť sama o sebe
neplatnosť zmluvy. Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 19C 124/2008-219 zo
dňa 16.02.2010, právoplatného dňa 04.10.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k.
15Co 150/2010-287 zo dňa 20.07.2011, ktorým súd v zmysle ich žaloby určil, že žalovaní (v postavení
žalobcov) sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. XX na Z. XX K. I., zistil, že súd dospel k záveru
o neplatnosti vyššie uvedenej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, uzatvorenej medzi žalobcom
a žalovanými dňa 06.07.2005, nakoľko všetky zabezpečovacie prostriedky majú akcesorickú povahu a
predpokladajú existenciu hlavného záväzku, predmetná zmluva však v rozpore s § 553 Obč. zák. nemá
dočasný charakter, nejde o zmluvu o prevode vlastníckeho práva vzhľadom na absenciu základných
náležitostí takéhoto prevodu podľa zák. č.182/1993 Z.z. a je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi.
Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že žalobca následne vyzval každého zo žalovaných
samostatne na vrátenie pôžičky vo výške 9.958 eur výzvou zo dňa 30.07.2012, doručenými žalovaným
dňa 02.08.2012 a 03.08.2012. Listom zo dňa 07.08.2012 žalovaní prostredníctvom svojho právneho
zástupcu žalobcovi oznámili, že záväzok neuznávajú.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca odôvodňoval žalovaný nárok obnovením vlastníckeho práva
žalovaných k bytu, čím zanikla uhradzovacia funkcia prevodu práva a vznikol jeho nárok voči žalovaným
na vrátenie pôžičky, ktorú mu doposiaľ nevrátili. Žalovaní vzniesli námietku premlčania tvrdiac, že
vzhľadom na splatnosť pôžičky dňa 06.09.2005 žalobcovi márne uplynula premlčacia doba na uplatnenie
nároku súdnou cestou dňa 07.09.2008. Mali tiež za to, že na plynutie premlčacej doby nemá vplyv
skutočnosť, že medzi stranami prebiehalo iné súdne konanie, a to o určenie neplatnosti zmluvy o
zabezpečovacom prevode práva, ktorá bola súdmi označená za absolútne neplatný právny úkon.
Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemohol žalobca platne nadobudnúť domnienku
splnenia dlhu a akýkoľvek svoj nárok odvodzovať od absolútne neplatného právneho úkonu, preto nie
je možné hovoriť o prerušení plynutia premlčacej doby. Žalobca na to argumentoval nemožnosťou
podania žaloby o vrátenie pôžičky s poukazom na zánik dlhu žalovaných realizáciou zaisťovacieho
prevodu ich vlastníckeho práva k bytu na neho, čím bol uspokojený, pretože bol vlastníkom bytu, ktorý
pôžičku zaisťoval, a ktorý následne predal ďalšej osobe, pričom právoplatnosťou rozsudku č.k. 19C
124/2008-219 (teda dňa 04.10.2011) sa žalovaní opätovne stali vlastníkmi bytu, avšak bez toho, aby mu
vrátili pôžičku, preto až v tento deň mohlo byť jeho právo na vrátenie pôžičky vykonané prvýkrát (tzv.
actio nata), a nie je teda premlčané, keďže žalobu na súd podal dňa 06.08.2013. Žalovaní následne na
pojednávaní uviedli, že žalobca vzhľadom na absolútnu neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode
práva, mohol podať žalobu o vrátenie pôžičky, následne konanie prerušiť a pokračovať v ňom po
skončení sporu. Zotrvali na vznesenej námietke premlčania. Žalobca nesúhlasil poukazujúc na to, že
bol z predmetnej zmluvy o pôžičke uspokojený, nakoľko bol vlastníkom bytu, ktorý pôžičku zaisťoval
a následne ho predal ďalšej osobe. Nemohol teda podať žalobu o vrátenie pôžičky, nakoľko by nebol
úspešný.

4. Konštatoval, že rozsudkom č.k. 10C 258/2013-67 zo dňa 20.03.2014 žalobe žalobcu v celom
rozsahu vyhovel, a že na odvolanie žalovaných odvolací súd uznesením č.k. 4Co 394/2014-102 zo
dňa 31.03.2015 tento rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom následne pripojil spis
sp. zn. 19C 124/2008 a opätovne vypočul strany sporu. Žalobca vypovedal, že žalovaní nemajú vôbec
záujem vrátiť mu peniaze, ktoré si od neho požičali. Zopakoval, že v čase, keď predal byt a obdržal
zaň peniaze, nemal dôvod žalovať vrátenie dlhu z pôžičky a ani by nemohol byť úspešný. Po tom, ako
skončilo konanie o neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, okamžite žalovaných vyzval,
aby mu peniaze vrátili, pretože aj on musel vrátiť peniaze, ktoré získal pri následnom prevode bytu.
Do spisu založil fotokópiu vkladu v hotovosti v sume 10.000 eur a tiež 5.450 eur zo dňa 09.01.2013
a 25.02.2013, ktoré vrátil S. D.É.. Vysvetlil tiež, že nízka hodnota bytu vyplývala z toho, že v ňom
bývali žalovaní. Právna zástupkyňa žalobcu poukázala na podstatu sporu, že žalovaní získali od žalobcu
pôžičku, ktorú nevrátili. Keďže nebol dohodnutý spôsob vrátenia peňazí, žalovaní ich mali vrátiť na účet
žalobcu tak, ako ich o to požiadal. Za absurdné považovala tvrdenie právneho zástupcu žalovaných
o tom, že pohľadávka žalobcu bola splnená prostredníctvom finančných prostriedkov, ktoré obdržal
od kupujúcich, keď poukázala na to, že ide o vzťah medzi ním a kupujúcim a niet dôvodu na to, aby
cudzí človek zaplatil za žalovaných ich dlh z pôžičky. Nárok žalobcu premlčaný nie je, keď žalovaní
mali požičané prostriedky vrátiť dňa 06.09.2005, čo neurobili a žalobca sa uspokojil predajom bytu, teda
nemal dôvod žalovať dlh. Následne začali súdne spory, pričom rozsudok o opätovnom nadobudnutí



vlastníckeho práva žalovaných k bytu nadobudol právoplatnosť dňa 04.10.2011. Žaloba bola podaná
06.08.2013, teda v trojročnej premlčacej dobe. Žalovaný 1/ vypovedal, že mal záujem vrátiť žalobcovi
peniaze, ale on neprišiel. Peniaze žalobcovi nemieni vrátiť, pretože následné súdne spory ho vyšli na
cca 18.000 eur, čo je viac, než si požičal. Žalovaná 2/ doplnila, že sa so žalobcom ústne dohodli,
že mu peniaze vrátia osobne, on si ale pre peniaze neprišiel. Požičali si od neho 250.000,- Sk, ale
žalobca do zmluvy uviedol 300.000,- Sk. Pár dní po tom, čo mu chceli vrátiť pôžičku, predal ich byt.
Právny zástupca žalovaných zotrval na názore, že pohľadávka žalobcu bola splnená prostredníctvom
finančných prostriedkov, ktoré získal za predaj bytu. Uviedol, že žalovaní mali v úmysle vrátiť pôžičku
v deň jej splatnosti a poukázal na čestné prehlásenia O. C. a O. K., že p. C. priniesol dlžnú čiastku do
bytu žalovaného 1/ a na žalobcu čakali až do 18:00 hod. čakali ho aj na druhý deň, pretože mu chceli
odovzdať peniaze pred notárom, založené v spise sp. zn. 19C 124/2008. Žalobca sa teda sám dostal
do omeškania, lebo peniaze neprijal a následne žalovaným oznámil, že pristúpil k zabezpečovaciemu
prevodu podľa zmluvy. Nárok žalobcu považoval za premlčaný. Žalobca poukázal na písomné výzvy
adresované žalovaným, v ktorých ich vyzýval na vrátenie pôžičky. K tomu právny zástupca žalovaných
uviedol, že dňa 07.09.2005 prišiel žalobca za žalovaným s nejakým číslom účtu, na ktorý žiadal vrátiť
peniaze, ale nakoľko takýto spôsob vrátenia nemali dohodnutý, žalovaní chceli vrátiť peniaze pred
notárom. Dňa 11.09.2005 žalobca vyhlásil, že si byt ponecháva, ale môže im ho vrátiť za milión Sk.
Právna zástupkyňa žalobcu zdôraznila, že žalovaní dobrovoľne podpísali zmluvu o pôžičke na sumu
300.000,- Sk a len päť dní po tom, ako mali pôžičku vrátiť, podali na súd žalobu o neplatnosť pôžičky,
ktorá bola zamietnutá. Všetky súdne spory, ktoré sa následne viedli, si žalovaní spôsobili sami tým, že
nevrátili žalobcovi peniaze, ktoré si požičali. Teraz žalovaní tvrdia, že im bola spôsobená škoda tým, že
so žalobcom viedli súdne spory, rovnaká škoda však vznikla aj žalobcovi.

5. Zistený skutkový stav právne posúdil podľa ust. § 100 ods. 1, § 101, § 553 ods. 1, § 657
Obč. zák., a dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný a nie je premlčaný. V prvom rade
sa nestotožnil so žalovanými vznesenou námietkou premlčania. Vysvetlil, že zmluva o zabezpečení
záväzku prevodom práva, v tomto prípade prevodom vlastníckeho práva k bytu žalovaných, mala jednak
zaisťovaciu funkciu, ktorá nútila žalovaných ako dlžníkov k včasnému splneniu dlhu, a tiež funkciu
uhradzovaciu, ktorá nastúpila nesplnením ich povinnosti. Žalovaní svoju povinnosť vrátiť žalobcovi
požičané finančné prostriedky v dohodnutý deň 06.09.2005 nesplnili, preto nasledujúci deň 07.09.2005
nastúpila uhradzovacia funkcia zabezpečovacieho prevodu práva, ktorá nahradila splnenie dlhu. Právne
účinky splnenia dlhu tak zostali zachované, preto premlčacia doba žalobcovi ani nezačala plynúť.
Právoplatnosťou vyššie uvedeného rozsudku č.k. 19C 124/2008-219, podľa ktorého sa žalovaní stali
opätovnými spoluvlastníkmi bytu, čím sa obnovil stav ku dňu uzatvorenia zmluvy, nastal okamih (actio
nata) kedy mohlo byť právo žalobcu vykonané po prvý raz, pretože až vtedy stratila uhradzovacia
funkcia zabezpečovacieho prevodu práva svoj zmysel, žalobca sa z nej už nemohol uspokojiť, pričom
dlh žalovaných z platnej zmluvy o pôžičke nezanikol a žalovaní boli povinní svoj záväzok z tejto zmluvy
splniť. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 04.10.2011, premlčacia doba začala plynúť
nasledujúci deň, teda 05.10.2011, a uplynula by 05.10.2014. Ak potom žalobca podal žalobu na súd dňa
06.08.2013, urobil tak včas. Žalobu vyhodnotil za dôvodnú a žalovaných zaviazal na vrátenie 9.958,18
eur (čo je v prepočte na euro kurzom 30,126 suma 300.000,- Sk), keď mal poskytnutie pôžičky a jej
nevrátenie nepochybne preukázané. Ak žalovaní namietali, že im žalobca neposkytol plnú sumu pôžičky,
poukázal na to, že s touto argumentáciou sa už súd vysporiadal v spore o neplatnosť zmluvy o pôžičke
sp. zn. 16C 193/2005. Dodal, že žalovaní zmluvu o pôžičke dobrovoľne podpísali a sumu v nej uvedenú
tak akceptovali.

6. Nestotožnil sa s argumentáciou právneho zástupcu žalovaných, že žalobca sa uspokojil z predaja
bytu, po vyhodnotení, že táto nemá oporu ani v skutkovom stave ani v práve. V tejto súvislosti vysvetlil,
že žalobca jednak predložil dôkaz, že obdržanú kúpnu cenu za byt vrátil, avšak aj v prípade, že by
ju nevrátil, nič to nemení na skutočnosti, že išlo o právny vzťah medzi ním a kupujúcim. Uviedol, že
žalovaní z tohto vzťahu nemôžu profitovať a domnievať sa, že ich dlh z pôžičky za nich splatila osoba,
ktorá k nim nemá žiadny právny ani iný vzťah. Je nelogické domnievať sa, že by sa osoba, ktorá
zaplatila za kúpu bytu, ktorý následne vrátila, nedomáhala od predávajúceho vrátenia kúpnej ceny. Na
základe rozsudku, ktorým bolo určené, že žalovaní sú opätovne výlučnými vlastníkmi bytu (ktorého
predajom sa podľa nich mal žalobca uspokojiť), sa všetky predtým vykonané predaje stali neplatnými a
ich účastníci si boli navzájom povinní vrátiť, čo podľa nich nadobudli. Ak potom žalobca aj získal kúpnu
cenu z takto neplatne uzatvorenej zmluvy o prevode bytu, bol povinný ju vrátiť podľa predpisov o vydaní
bezdôvodného obohatenia tomu, od koho ju získal. Uzavrel, že žalovaní nepreukázali, že by niektorá z



kupujúcich osôb pristúpila k ich dlhu alebo za nich ich dlh prevzala, na základe čoho by potom žalobca
mohol byť z predaja bytu skutočne uspokojený, ako to tvrdili.

7. V súvislosti s tvrdením žalovaných, že pôžičku mienili žalobcovi vrátiť osobne, ale on sa k prevzatiu
peňazí nedostavil, uviedol, že žalovaní nepreukázali, že takýto spôsob vrátenia peňazí mali so žalobcom
ústne dohodnutý. Poukázal na to, že mali a mohli vrátiť pôžičku vložením alebo prevodom na účet
žalobcu podľa jeho výzvy, mohli vložiť peniaze do notárskej úschovy alebo ich zaslať poštou. Mal tiež
za to, že skutočnosť, že žalovaní dali päť dní po tom, ako malo dôjsť k vráteniu pôžičky, na súd žalobu
o neplatnosť zmluvy o pôžičke, skôr nasvedčuje tomu, že tieto finančné prostriedky vrátiť nemienili. Za
zarážajúce považoval, že žalovaní, ktorí svoj dlh zo zmluvy o pôžičke v dohodnutej lehote nevrátili a
vrátiť ani nemienia, argumentujú aj tým, že so žalobcom museli viesť súdne spory, ktoré ich stáli viac
peňazí, ako si požičali. V tejto súvislosti vyjadril názor, že v prvom rade mali žalovaní povinnosť, ktorú
si doposiaľ nesplnili a svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke porušili. I keď zabezpečovací prevod práva
pôvodne umožňoval žalobcovi uspokojiť sa vo vyššom rozsahu, než dobré mravy umožňovali, práve táto
skutočnosť však mala žalovaných viesť k včasnému splneniu ich dlhu a v prípade, že by sa tak stalo,
nemuselo prísť k zbytočným súdnym sporom s následnými finančnými dopadmi pre obe zúčastnené
strany. Nepovažoval potom za potrebné oboznamovať sa s čestnými prehláseniami svedkov z konania
sp. zn. 19C 124/2008, keď túto okolnosť nepovažoval za významnú vzhľadom na vyjadrenie žalovaných,
že pôžičku žalobcovi nemienia vrátiť. Uviedol, že žalovaným nič nebránilo splniť dlh žalobcovi vkladom
alebo prevodom na účet tak, ako to žalobca požadoval v jeho výzve doručenej žalovaným osobne dňa
07.09.2005, najmä keď si museli byť vedomí toho, že vrátenie pôžičky zaisťuje prevod práva k ich bytu.

8. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa ust. § 121 ods. 3 a § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 3 vl. nar.
č. 87/1995 Z.z.. Začiatok omeškania stanovil podľa výzvy žalobcu doručenej žalovaným dňa 02.08.2012
a 03.08.2012, v ktorej bola stanovená 7-dňová lehota na zaplatenie od jej doručenia. Žalovaní mali
finančné prostriedky vrátiť do 10.08.2012 a dňom 11.08.2012 sa dostali do omeškania. Zaviazal ich
preto aj na zaplatenie 6 % úroku z omeškania ročne zo sumy 9.958,18 eur od 11.08.2012 do zaplatenia
a vo zvyšku žalovaného príslušenstva (požadovaného od 07.09.2005 do 10.08.2012) žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 s použitím čl. 4 ods. 2 C.s.p., keď použil normu z
predchádzajúceho právneho predpisu (§ 142 ods. 3 O.s.p.), argumentujúc, že táto norma zodpovedá
spravodlivému rozhodnutiu o náhrade trov konania. Vyhodnotil, že žalobca bol neúspešný len v pomerne
nepatrnej časti, zodpovedajúcej časti príslušenstva pohľadávky, a preto mu priznal náhradu trov konania
v celom rozsahu.

9. Proti tomuto rozsudku podali žalovaní včas odvolanie a žiadali ho zmeniť a žalobu zamietnuť.
Poukázali na konanie pred Okresným súdom Bratislava II, v ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom č.k.
19C 124/2008-219 zo dňa 16.02.2010, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 15Co
150/2010-287 zo dňa 20.07.2011, v ktorom bola zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva
posúdená ako absolútne neplatná podľa ust. § 39 Obč. zák., preto sa žalobca nikdy nestal výlučným
vlastníkom bytu, a ani ďalšie prevody nesvedčia v prospech následných nadobúdateľov. Súdu prvej
inštancie vytkli, že napriek vyššie uvedenému na absolútnu neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom
prevode neprihliadol a vôbec sa jej neplatnosťou nezaoberal, a teda dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec tiež nesprávne právne posúdil. Mali za to, že nakoľko
je zmluva o zabezpečovacom prevode absolútne neplatná, nespôsobila žiadne právne následky a na jej
základe nevznikli zmluvným stranám žiadne práva ani povinnosti, a preto nemohla dňa 07.09.2005, teda
deň nasledujúci po dohodnutom dni splatnosti pôžičky poskytnutej na základe zmluvy o pôžičke, nastúpiť
ani jej uhradzovacia funkcia, ktorá mala nahradiť splnenie dlhu. V dôsledku absolútnej neplatnosti
zmluvy o zabezpečovacom prevode nebolo vrátenie pôžičky zabezpečené a dňa 07.09.2005 nedošlo k
nahradeniu splnenia ich dlhu bez ohľadu na to, či o tom mali zmluvné strany vedomosť alebo nie. Vyjadrili
názor, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý ustálil na deň
nasledujúci po právoplatnosti rozsudku OS Bratislava II č.k. 19C 124/2008-219, keď nesprávne posúdil,
že oni sa stali opätovnými spoluvlastníkmi bytu, nakoľko spoluvlastníkmi bytu nikdy byť neprestali.
Zotrvali na názore, že žalobca sa voči nim mohol domáhať vrátenia poskytnutej pôžičky od prvého dňa
nasledujúceho po dni dohodnutom na jej vrátenie, teda dňa 07.09.2005, kedy aj začala plynúť všeobecná
trojročná premlčacia doba, ktorej začiatok plynutia nezávisí od subjektívnej okolnosti, či oprávnený vedel
alebo nevedel o svojom práve, keďže tento okamih je daný objektívne. S poukazom na ust. § 101
Obč. zák. uviedli, že premlčacia doba uplynula dňa 07.09.2008 a keďže žalobca uplatnil svoje právo
zo zmluvy o pôžičke až dňa 06.08.2013, uplatnil ho po uplynutí premlčacej doby. S poukazom na nimi



vznesenú námietku premlčania mali za to, že súd prvej inštancie žalobcovi priznal premlčané právo v
rozpore s ust. § 100 ods. 1 Obč. zák.. Vyjadrili tiež názor, že súd prvej inštancie neposudzoval vec na
základe vykonaných dôkazov a v súlade s platnými právnymi predpismi, keď na nich apeloval, že vrátenie
pôžičky považuje za morálne a v súlade s dobrými mravmi a nepovažoval za potrebné oboznamovať sa
s výpoveďami a čestnými prehláseniami svedkov z konania sp. zn. 19C 124/2008 s poukazom na to, že
sa vyjadrili, že žalobcovi nemienia pôžičku vrátiť. Z obsahu spisu sp. zn. 19C 124/2008 je však zrejmé,
že práve žalobca sa správal rozporne s dobrými mravmi, a že jeho zámerom pravdepodobne nebolo
docieliť vrátenie poskytnutej pôžičky, ale nadobudnutie vlastníckeho práva k ich bytu. Z odôvodnenia
rozsudku v predmetnom konaní ako aj z výpovedí svedkov vyplýva, že v čase splatnosti pôžičky mali
finančné prostriedky, a chceli ich žalobcovi vrátiť, avšak on sa v deň splatnosti nedostavil k ich prevzatiu
a následne uviedol, že sa dostali do omeškania s vrátením pôžičky a ponecháva si preto ich byt, ktorý
im ponúkol na predaj za viac ako trojnásobok poskytnutej pôžičky, preto iniciovali aj súdne konanie.
Poukázali tiež na to, že posledný nadobúdateľ bytu ho niekoľkonásobne zaťažil.

10. Žalobca žiadal vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť, keď mal za to, že námietky žalovaných sú nedôvodné a nespochybňujú správnosť,
zákonnosť a spravodlivosť napadnutého rozsudku. Ich výhradu, že súd prvej inštancie neprihliadal na
absolútnu neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, považoval za pre tento spor právne
bezvýznamnú, keďže mala význam iba pre „prinavrátenie“ vlastníckeho práva k bytu, ktorý žalovaní
špekulatívne poskytli pre prípad zabezpečenia, či úhrady za nevrátenú pôžičku, ktorú nemienili nikdy
vrátiť, o čom svedčí aj ich vyhlásenie pred súdom prvej inštancie. Ohľadom námietky premlčania
žalovaní zahmlievajú skutočnosť, ktorú súd prvej inštancie správne posúdil, a síce, že bežné plynutie
premlčacej doby môže byť brzdené rôznym spôsobom s rôznymi účinkami. Predovšetkým môže ísť o
nezačatie jej plynutia, spočívanie jej plynutia, neskončenie plynutia alebo prerušenie jej plynutia, ktoré
znamená, že dovtedy zavŕšené uplynutie sa stáva právne bezvýznamným, a preto ak dôjde k premlčaniu
toho istého práva, nezapočítava sa, premlčanie sa teda začne celkom odznova. O taký prípad ide
aj v prejednávanej veci, keď rozhodnutím katastrálneho orgánu o povolení vkladu vlastníckeho práva
bytu v zmysle ust. § 553 Obč. zák. na neho bola jeho pohľadávka voči žalovaným uspokojená. Preto
sa ani v tomto období nemohol úspešne domáhať jej zaplatenia žalobou na súde. Ak sa následne
po právoplatne skončenom súdnom spore vlastnícke právo k bytu „vrátilo“ opäť žalovaným, týmto
okamihom mu vzniklo právo na vrátenie pôžičky, u ktorej trojročná premlčacia doba začala plynúť od
právoplatnosti predmetného rozsudku. Mal potom za to, že žalobu podal včas. Otázka spôsobu vrátenia
pôžičky bola jasne vyriešená listom zo dňa 07.09.2005, ktorý osobne prevzal žalovaný 1/, ktorým žalobca
žalovaným oznámil číslo peňažného ústavu kam mali peniaze poukázať. Vyjadril názor, že iba špekulanti
a podvodníci nosia peniaze v hotovosti.

11. Na vyjadrenie žalobcu reagovali žalovaní, ktorí zopakovali svoje argumenty uvedené v ich odvolaní
a vyjadrili nesúhlas s tvrdeniami žalobcu, keď ich považovali za nesprávne. Súhlasili s tým, že
plynutie premlčacej doby môže byť rôznymi spôsobmi brzdené, avšak pre uplatnenie inštitútov, na
ktoré poukazoval žalobca neboli splnené zákonné predpoklady. Mali za to, že nakoľko zmluva o
zabezpečovacom prevode je absolútne neplatná, nenaplnila sa jej uhradzovacia funkcia bez ohľadu
na to, či o tom mali zmluvné strany vedomosť alebo nie, a teda v súvislosti s ňou nemohlo dôjsť ani
k prerušeniu plynutia premlčacej doby resp. k nezačatiu jej plynutia. Zotrvali na svojej argumentácii o
uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Skutočnosť, že zmluvné strany nevedeli o absolútnej
neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode, ani o tom, že jej uhradzovacia funkcia nikdy nenastala, a
že sa žalobca nikdy nestal vlastníkom bytu, považovali pre rozhodnutie za irelevantnú. Za bezvýznamné
tiež považovali, že žalobca bol v domnení, že jeho pohľadávka bola uspokojená v dôsledku prevodu
vlastníckeho práva k bytu, a preto sa od nich nedomáhal jej zaplatenia. Vyjadrili názor, že tieto
skutočnosti nemajú žiadny vplyv na to, že premlčacia doba začala plynúť dňa 07.09.2005 a uplynula
dňa 07.09.2008.

12. Žalobca zotrval vo svojom vyjadrení k replike žalovaných na ním prezentovaných argumentoch a
závere o správnosti napadnutého rozsudku. Mal za to, že to boli žalovaní, z konania ktorých vzniklo
množstvo sporov, keď si požičali peniaze s podvodným úmyslom ich nevrátiť. Vysvetlil, že najskôr si
požičali peniaze a podpísali zmluvu o pôžičke zabezpečenú prevodom vlastníckeho práva k bytu pre
prípad, že pôžičku nevrátia. Pôžičku nevrátili a hneď začali súdne konania o neplatnosť zmlúv a v jednom
konaní mali úspech. Ak by pôžičku podľa dohody vrátili, žiadne konanie by nezačalo. Poukázal na to, že
aj v prípade úspechu v tejto veci bude dlho čakať, kým pôžičku vymôže z dôchodku žalovaných, ktorí



svoj majetok po jeho odblokovaní ihneď previedli na tretie osoby. Zdôraznil, že uspokojením pôžičky z
prevodu vlastníckeho práva k bytu došlo k pretrhnutiu pôvodnej premlčacej doby na vrátenie pôžičky,
čo znamená prerušenie jej plynutia, v dôsledku čoho začala trojročná premlčacia doba plynúť znovu.
Pretrhnutie premlčacej doby má účinky jej predĺženia, keď pôvodná premlčacia doba prestane plynúť
a začne plynúť nová. Zabezpečovací prevod bol aj je upravený v § 553 Obč. zák. ako zabezpečovací
inštitút zlepšujúci procesné i hmotnoprávne postavenie veriteľa tým, že mu má uľahčiť vymôcť splnenie
jeho pohľadávky, čo sa aj stalo. Ak sa však žalovaní opätovne dostali cez konanie o neplatnosti
zabezpečovacieho prevodu práva, ktorým si žalobca uspokojil svoju pohľadávku voči nim ako dlžníkom,
k vlastníckemu právu, dňom právoplatnosti tohto rozsudku musel vrátiť osobám, na ktoré následne
previedol vlastníctvo k bytu, pôvodné plnenie za poskytnutú pôžičku, a týmto dňom mu začala plynúť
nová trojročná premlčacia doba na vrátenie pôžičky od žalovaných. Zotrval na tom, že žalobu podal včas
a argumenty žalovaných o premlčaní jeho nároku považoval za účelové.

13. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaných 1/ a 2/ nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok,
ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

14. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

15. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu
a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska
procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu
po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku,
ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcu o zaplatenie žalovanej istiny v celom rozsahu a v časti
žalovaného príslušenstva vyhovel, a v podrobnostiach na ne poukazuje. Po oboznámení sa s obsahom
spisu dospel totiž k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska
žalobcom uplatneného nároku na vrátenie požičaných finančných prostriedkov a zhodnotením výsledkov
vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 191 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich
základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku voči žalovaným na
zaplatenie 9.958,18 eur spolu s 6 % úrokom z omeškania ročne od 11.08.2012 do zaplatenia. Vec aj
správne právne posúdil, keď aplikoval ust. ust. § 100 ods. 1, § 101, § 553 ods. 1, § 657, § 121 ods. 3 a
§ 517 ods. 2 Obč. zák., a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu žalobe aj náležitým spôsobom a podrobne
odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej
inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre
posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, zaoberal sa argumentáciou oboch sporových strán, a správne
a logicky v súlade s ust. § 191 C.s.p. vyhodnotil vykonané dôkazy a prijal správne právne závery. Dospel
v prvom rade k správnemu záveru, že námietka premlčania, vznesená žalovanými, nie je dôvodná, a že
žalobca podal žalobu na súd včas, teda pred uplynutím trojročnej premlčacej doby. Rovnako správny
je aj jeho záver, že žalobca poskytol žalovaným pôžičku v žalovanej výške, a že žalovaní mu požičané
finančné prostriedky napriek jeho výzvam doposiaľ nevrátili, preto sú povinní mu žalovanú istinu spolu
s priznaným príslušenstvom zaplatiť. Napokon, poskytnutie pôžičky žalobcom a jej nevrátenie zo strany
žalovaných v konaní ani nebolo sporné (s námietkami žalovaných ohľadom výšky požičanej sumy a s ich
tvrdením, že mu pôžičku mienili vrátiť, ale žalobca neprišiel, sa tiež podrobne vysporiadal). Správne tiež
vyhodnotil, že žalobca svoj nárok na vrátenie pôžičky a nárok na úrok z omeškania (v priznanej časti)
preukázal hodnovernými dôkazmi. Ak potom súd prvej inštancie žalobe žalobcu o zaplatenie 9.958,18
eur ako aj o zaplatenie 6 % úroku z omeškania ročne od 11.08.2012 do zaplatenia eur vyhovel, a
žalovaných 1/ a 2/ zaviazal na zaplatenie týchto žalovaných nárokov, rozhodol správne. Odvolací súd
dospel tiež k záveru, že odvolacie námietky žalovaných nie sú spôsobilé toto správne rozhodnutie súdu
prvej inštancie spochybniť.

16. Odvolací súd sa stotožňuje so všetkými závermi, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom rozsudku
dospel, a jeho rozhodnutie považuje za zákonné, riadne odôvodnené a presvedčivé. Rozhodnutie je
tiež logické, keď premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na
základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť pochopiteľné, prijateľné, racionálne,



a aj spravodlivé. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu
verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade
žalovaných, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného
rozhodnutia, pričom sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa
súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie náležite a vyčerpávajúco
odôvodnil, keď sa podrobne vysporiadal aj so všetkými tvrdeniami žalovaných, ktoré prezentovali v rámci
obrany v spore. Odvolací súd nemá o správnosti jeho záverov pochybnosti, nakoľko sú dostatočne
odôvodnené, logické a založené na riadne zistenom skutkovom stave, správnom hodnotení dôkazov
a správnom právnom posúdení, a preto na závery odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré si
osvojil, týmto poukazuje. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať,
na zdôraznenie správnosti rozhodnutia a na odvolacie námietky žalovaných, ktorí v odvolaní neuviedli
žiadnu argumentáciu, s ktorou by sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nebol vysporiadal,
uvádza už len nasledovné.

17. Súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, teda, že strany sporu uzatvorili dňa 06.07.2005
zmluvu o pôžičke, podľa ktorej žalobca žalovaným požičal finančnú čiastku v sume 300.000,- Sk, ktorú
boli žalovaní povinní žalobcovi vrátiť do 06.09.2005, čo doposiaľ neurobili a podľa ich vyjadrení svoj
záväzok zo zmluvy o pôžičke dokonca odmietajú splniť, považuje odvolací súd rovnako ako súd prvej
inštancie, za nesporný, keďže je preukázaný samotnou zmluvou o pôžičke, výzvami žalobcu na plnenie
adresovanými žalovaným, ďalšími listinnými dôkazmi, ako aj výsluchmi strán. Platnosť uzavretej zmluvy
o pôžičke nebola v konaní namietaná. Napokon, žalovaní podali na súd dňa 09.09.2005 žalobu o
určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke, ktorá bola rozsudkom č.k. 16C 193/05-43 zo dňa 20.02.2006 v
spojení s rozsudkom odvolacieho súdu č.k. 8Co 144/2007-91 zo dňa 20.11.2008 právoplatne zamietnutá
z vyššie uvedených dôvodov. Rovnako nebolo sporné, že strany uzavreli v rovnaký deň ako zmluvu
o pôžičke na zaistenie pohľadávky žalobcu na vrátenie peňazí aj zmluvu o zabezpečení záväzku
prevodom práva, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva žalovaných k vyššie špecifikovanému
bytu na žalobcu, a podľa ktorej, ak žalovaní nesplnia svoj záväzok vrátiť požičanú sumu 300.000,-
Sk v lehote jej splatnosti, stáva sa žalobca definitívnym vlastníkom bytu, požičaná suma sa tak stane
nadobúdacou cenou a žalobca môže previesť vlastnícke právo k bytu tretej osobe, k čomu aj fakticky
došlo, keď žalovaní napriek výzve žalobcu zo dňa 07.09.2005 požičanú sumu nevrátili. Ak žalovaní
v odvolaní zopakovali tvrdenie, že v čase splatnosti pôžičky mali finančné prostriedky, a chceli ich
žalobcovi osobne vrátiť, pričom súdu prvej inštancie vytkli, že nepovažoval za potrebné oboznamovať
sa s výpoveďami a čestnými prehláseniami svedkov z konania sp. zn. 19C 124/2008, odvolací súd
zdôrazňuje správny záver súdu prvej inštancie, že žalovaní nepreukázali, že takýto spôsob vrátenia
peňazí mali so žalobcom ústne dohodnutý, a preto ich argumentácia nemohla obstáť. Ak skutočne
finančné prostriedky na vrátenie pôžičky v čase jej splatnosti mali, mohli a mali vrátiť pôžičku vložením
alebo prevodom na účet žalobcu podľa jeho výzvy, mohli vložiť peniaze do notárskej úschovy alebo ich
zaslať poštou, a zbaviť sa tak svojho dlhu včas jeho splnením. Neurobili tak a pôžičku nevrátili. Odvolaciu
námietku potom odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú.

18. Rozsudkom č.k. 19C 124/2008-219 zo dňa 16.02.2010 Okresný súd Bratislava II určil, že žalovaní
sú bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetného bytu, keď ako predbežnú otázku riešil platnosť zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva a dospel k záveru, že táto je neplatným právnym úkonom. Rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 04.10.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 15Co
150/2010-287 zo dňa 20.07.2011. V konaní bolo tiež preukázané, že žalobca následne výzvou zo
dňa 30.07.2012 vyzval žalovaných na vrátenie pôžičky v sume 9.958 eur, a že žalovaní mu listom
zo dňa 07.08.2012 prostredníctvom právneho zástupcu oznámili, že záväzok neuznávajú. Žalovaní
v konaní jednak tvrdili, že pohľadávka žalobcu voči nim bola splnená prostredníctvom finančných
prostriedkov, ktoré obdržal za predaj bytu. Vzniesli aj námietku premlčania, tvrdiac, že splatnosť pôžičky
bola dohodnutá na deň 06.09.2005 a dňom 07.09.2005 začala žalobcovi plynúť trojročná premlčacia
doba na uplatnenie jeho nároku súdnou cestou, ktorá uplynula dňa 07.09.2008, a preto je žalovaný
nárok premlčaný. Mali za to, že na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, ktorá bola súdmi
označená za absolútne neplatný právny úkon, žalobca nemohol nadobudnúť domnienku splnenia dlhu.
Súd prvej inštancie vyhodnotil nimi vznesenú námietku premlčania za nedôvodnú z vyššie uvedených
dôvodov, ktoré si odvolací súd osvojil. Žalovaní v odvolaní zotrvali na vyššie uvedenej argumentácii,
že žalovaný nárok je premlčaný. Odvolací súd dospel po preskúmaní záveru súdu prvej inštancie o
nedôvodnosti námietky premlčania, k rovnakému záveru, že žaloba bola žalobcom podaná na súd včas.
Je potrebné si uvedomiť, že začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je viazaný k okamihu, keď



bolo možné právo vykonať po prvý raz, teda k tzv. „actio nata“, pod ktorým treba rozumieť možnosť
uplatniť právo spôsobom, ktorým právny poriadok umožňuje realizáciu práva vynútiť verejnou mocou.
Takto vymedzený počiatok je stanovený objektívne a premlčacia doba začne plynúť odo dňa, kedy mohol
žalobca právo uplatniť, inak povedané, kedy mohol podať žalobu na súd a domôcť sa svojho práva
súdnym rozhodnutím. V posudzovanej veci tento okamih, kedy mohlo byť právo žalobcu vykonané po
prvý raz, teda „actio nata“, nastal dňa 04.10.2011 právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Bratislava
II č.k. 19C 124/2008-219 zo dňa 16.02.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k.
15Co 150/2010-287 zo dňa 20.07.2011, ktorým určil, že žalovaní sú bezpodielovými spoluvlastníkmi
predmetného bytu, keď v rámci riešenia predbežnej otázky dospel k záveru o neplatnosti zmluvy o
zabezpečovacom prevode práva. Obnovil sa teda stav ku dňu uzatvorenia zmluvy a nastal okamih, kedy
mohlo byť právo žalobcu vykonané po prvý raz, pretože až okamihom právoplatnosti predmetného
rozsudku stratila uhradzovacia funkcia zabezpečovacieho prevodu práva svoj zmysel, žalobca sa z
nej už nemohol uspokojiť, pričom dlh žalovaných z platnej zmluvy o pôžičke nezanikol a žalovaní boli
povinní svoj záväzok z tejto zmluvy splniť, ako správne dôvodil súd prvej inštancie. Nemôže potom
obstáť námietka žalovaných, ktorí v konaní pred súdom prvej inštancie a následne v odvolaní tvrdili,
že nakoľko je zmluva o zabezpečovacom prevode neplatná, nemohla po dohodnutom dni splatnosti
pôžičky nastúpiť ani jej uhradzovacia funkcia, ktorá mala nahradiť splnenie dlhu, a žalobca nemohol
nadobudnúť domnienku splnenia dlhu. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné pripomenúť,
že bez ohľadu na neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, k jej uhradzovacej funkcii a k
uspokojeniu žalobcu v tom čase (teda márnym uplynutím splatnosti dlhu žalovaných) skutočne a reálne
došlo, preto nejde o žiadnu domnienku splnenia dlhu. Účinky splnenia dlhu riadne a reálne nastali,
preto premlčacia doba žalobcovi nezačala plynúť. Žalobca bol v Katastri nehnuteľností zapísaný ako
vlastník bytu a s bytom ako vlastník aj nakladal. Údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa
nepreukáže opak (§ 70 ods. 1 katastrálneho zákona). Napokon, sami žalovaní v konaní argumentovali
aj tým, že pohľadávka žalobcu voči nim bola splnená prostredníctvom finančných prostriedkov, ktoré
obdržal za predaj bytu. Žalobca preto za stavu, že dlh žalovaných z pôžičky bol uspokojený tým, že sa
stal vlastníkom bytu, a ako vlastník aj bol zapísaný v na príslušnom liste vlastníctva, nemohol podať
žalobu na súd a dôvodne sa domáhať sa vrátenia pôžičky. Okamih, kedy mohlo byť právo žalobcu
vykonané po prvý raz, teda „actio nata“, nastal až dňa 04.10.2011 právoplatnosťou rozsudku, ktorým
súd určil, že žalovaní sú bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetného bytu. Žalobca podal žalobu na
súd dňa 06.08.2013, teda včas. Preto ak súd prvej inštancie vyhodnotil námietku premlčania vznesenú
žalovanými za nedôvodnú, posúdil vec po právnej stránke správne.

19. Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené s právnymi závermi súdu prvej inštancie v plnom
rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na ne poukazuje za využitia ust. § 387 ods. 2 C.s.p.. Dospel totiž
k záveru, že vzhľadom na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa
súd prvej inštancie podrobne vysporiadal s tvrdeniami a aj námietkami žalovaných, ktorí v odvolaní
len zopakovali svoju argumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie, by bola ďalšia argumentácia
odvolacieho súdu už len ďalším opakovaním správnych záverov vyslovených súdom prvej inštancie v
napadnutom rozsudku.

20. Po preskúmaní výroku o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto
časti správny. Keďže žalovaní ohľadom výroku o trovách konania v odvolaní ničím neargumentovali,
obmedzí sa odvolací súd len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie i v tejto časti.
Ak o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. s použitím čl. 4 ods. 2
C.s.p., pri takmer plnom úspechu žalobcu v konaní (keď neúspech mal len v nepatrnej časti), vec posúdil
po právnej stránke správne, aplikoval aj správne zákonné ustanovenia, ktorých použitie aj dostatočne
zdôvodnil.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalobcovi priznal proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pretože v ňom bol plne úspešný.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).