Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/466/2012 z 10. 9. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 10. septembra 2014, sp. zn. 9Co/466/2012, ECLI:SK:KSBA:2014:1610209431.1 Krajský súd Bratislava | 9Co/466/2012 | ECLI:SK:KSBA:2014:1610209431.1 | 2014-09-10 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 220 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e265d63b-04ad-4e38-b18b-3862f2c928d6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1610209431.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/466/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1610209431
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1610209431.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a
členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Juraja Považana v právnej veci navrhovateľky: F.
A., B. F., R.. P.. A. XXX/XX, zastúpená JUDr. Martou Vicenovou, advokátkou, Malacky, Záhorácka
5478/15B, proti odporcovi: Schnellecke Slovakia, s.r.o., Lozorno 1006, Automobilový priemyselný park
Hala C, zastúpená AK MS s.r.o., Bratislava, Galandova 3, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo
dňa 16. 4. 2012 č.k. 7C 366/2010 - 99, v pomere hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa z m e ň u j e tak, že návrh
navrhovateľky z a m i e t a .
Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru dané odporcom navrhovateľke listom zo dňa 29. 9. 2010 doručené navrhovateľke dňa 4. 10.
2010 je neplatné. Vykonaným dokazovaním zistil, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu vznikol
dňa 1. 8. 2002 na základe pracovnej zmluvy. Navrhovateľke bol dňa 4. 10. 2010 doručený list odporcu
zo dňa 29. 9. 2010, ktorý obsahoval okamžité skončenie pracovného pomeru odporcu s navrhovateľkou
v zmysle § 68 ods. 1 písm. a/ Zák. práce. V liste bolo uvedené : „Dňa 28. 9. 2010 sme obdržali Vaše
ukončenie PN a rozhodnutie o invalidnom dôchodku. Nakoľko ste po ukončení PN ( skončila ku dňu 14.
9. 2010 ) riadne nenastúpili do pracovnej zmeny a neoznámili ste svojmu nadriadenému dôvod Vašej
neprítomnosti v práci, výrazne ste ohrozili plynulý chod prevádzky. Za dni Vašej neprítomnosti v práci
Vám udeľujeme neospravedlnenú neprítomnosť v práci - absenciu. Vaše konanie považuje za závažné
porušenie pracovnej disciplíny a z tohto dôvodu s Vami končíme pracovný pomer v zmysle § 68 ods. 1
písm. a/ Zák. práce, a to dňom doručenia tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru.“
Navrhovateľka dňa 12. 6. 2009 utrpela závažný pracovný úraz, v dôsledku ktorého bola dlhodobo
práceneschopná - od 15. 6. 2009 do 14. 9. 2010, až bola uznaná invalidnou. Navrhovateľka bola
povinná bezodkladne informovať zamestnávateľa o ukončení trvania dočasnej práceneschopnosti ( čl.
5.3. písm. i/ Smernice BOZP č. 01/09 odporcu ). Navrhovateľka však zvolila pomerne komplikovaný
spôsob doručenia dokladu o ukončení svojej práceneschopnosti, a to prostredníctvom svojej kamarátky
bývajúcej na tej istej ulici ako navrhovateľka - F. X., ktorú požiadala, aby doklad ďalej odovzdala šoférovi
B. F.. Uvedený šofér preváža materiál medzi spoločnosťami VOLKSWAGEN a.s. a SCHNELLECKE,
s.r.o., s tým, že mal odovzdať doklad o ukončení práceneschopnosti v hale, kde je aj majster. B.
F. obálku s dokladom o ukončení práceneschopnosti navrhovateľky položil v kancelárii spoločnosti
SCHNELLECKE s.r.o. vo výrobe na prízemí. Mzdová účtovníčka odporcu F. X. vo svojej svedeckej
výpovedi uviedla, že v polovici septembra 2010 dostala na svoj pracovný stôl doklad o ukončení
práceneschopnosti navrhovateľky; z dokladu zistila, že tento nie je správne vyplnený. Telefonovala



preto navrhovateľke, aby doklad o ukončení práceneschopnosti riadne vyplnila jej lekárka a zároveň
navrhovateľku informovala o tom, že je potrebné požiadať nadriadeného o dovolenku. Uvedená
svedkyňa tiež potvrdila, že u odporcu bolo bežnou praxou posielať doklady o práceneschopnosti po
iných zamestnancoch. Správny doklad o ukončení práceneschopnosti navrhovateľky dňom 14. 9. 2010
bol odporcovi doručený v mesiaci októbri 2010; správny doklad doručila odporcovi nie navrhovateľka,
ale jej ošetrujúca lekárka poštou, ako preukazuje kniha došlej pošty zo dňa 28. 9. 2010.
Skúmajúc splnenie formálnych predpokladov náležitostí okamžitého skončenia pracovného pomeru s
navrhovateľkou, súd prvého stupňa dospel k záveru, že právny úkon okamžitého skončenia pracovného
pomeru bol urobený v písomnej forme; dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru v ňom bol
vymedzený skutkovo a nezameniteľne; písomnosť obsahujúca okamžité skončenie pracovného pomeru
bola navrhovateľke riadne doručená. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti poukázal na to, že uvedenie
nesprávneho zákonného ustanovenia - § 68 ods. 1 písm. a/ Zák. práce namiesto správneho § 68
ods. 1 písm. b/ Zák. práce, síce bolo formálnym pochybením, ktoré však nerobí tento úkon neplatným.
Súd prvého stupňa tak uzavrel, že formálne náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru boli
naplnené.
V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa argumentoval tým, že okamžité skončenie
pracovného pomeru je výnimočným opatrením, preto k nemu zamestnávateľ môže pristúpiť len vtedy,
ak okolnosti prípadu odôvodňujú záver, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby
zamestnanca zamestnával až do uplynutia výpovednej doby. Prvostupňový súd dospel k záveru,
že konanie navrhovateľky - porušenie pracovnej disciplíny - nedosiahlo takú intenzitu, aby bol
naplnený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Súdna prax považuje dlhšie trvajúcu
neospravedlnenú absenciu za závažné porušenie pracovnej disciplíny; súd prvého stupňa však v danom
prípade bral ohľad na osobu navrhovateľky, ďalej okolnosti, za akých došlo k absencii ako aj rozsah
nepriaznivých následkov na odporcu ako zamestnávateľa.
Súd prvého stupňa poukazoval na to, že navrhovateľka doklad o ukončení svojej práceneschopnosti
nedoručila odporcovi, svojmu zamestnávateľovi, bezodkladne, keď si navyše ani napr. telefonicky
dodatočne neoverila, či bol doklad odporcovi vôbec doručený. Nesporne mohla doklad doručiť odporcovi
jednoduchšie - poštou a zamestnávateľa telefonicky informovať. Navrhovateľka teda doklad nedourčila
odporcovi bezodkladne, čím porušila pracovnú disciplínu. Za závažnejšiu však prvostupňový súd
považoval tú skutočnosť, že napriek ukončeniu práceneschopnosti navrhovateľka nenastúpila do práce
a ani zamestnávateľovi neoznámila rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku. Navrhovateľka svoje
konanie vysvetľovala presvedčením, že na základe rozhovoru s Máriou Pelikánovou sa domnievala, že
čerpá dovolenku v počte 20 dní pred ukončením pracovného pomeru. Súd prvého stupňa skonštatoval
aj v tomto prípade porušenie pracovnej disciplíny a to závažné porušenie. Zároveň prvostupňový
súd zohľadnil, že navrhovateľka až do pracovného úrazu, kedy sa stala práceneschopnou, si plnila
pracovné povinnosti, pracovnú disciplínu neporušovala. Fakt, že navrhovateľka do práce nenastúpila,
nespôsobil odporcovi škodu, ani nesťažil jeho prevádzku - nebol ohrozený plynulý chod prevádzky.
Nenastúpenie do práce nebolo zo strany navrhovateľky náhlym úkonom, ale mu predchádzala dlhodobá
práceneschopnosť, odporca bol teda s neprítomnosťou navrhovateľky na pracovisku vysporiadaný;
konanie navrhovateľky nebolo spôsobilé ani narušiť morálku na pracovisku odporcu, argumentoval
prvostupňový súd. Súd prvého stupňa uzavrel, že hoci došlo k závažnému porušeniu pracovnej
disciplíny, nejedná sa o tak intenzívne, mimoriadne porušenie pracovnej disciplíny, že by bolo namieste
výnimočné opatrenie - okamžité skončenie pracovného pomeru. Odporca mal možnosť skončiť s
navrhovateľkou pracovný pomer aj iným spôsobom, napr. výpoveďou; okolnosti prípadu neodôvodňujú
záver, že od odporcu ako zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku
zamestnával až do uplynutia výpovednej doby.
Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním odporca, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho
zmeny a zamietnutia návrhu navrhovateľky. Odporca vytýkal prvostupňovému súdu, že na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že vec nesprávne právne posúdil, že
v konaní došlo k vade podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., a že v konaní došlo k iným vadám, ktoré mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odporca v odvolaní poukazoval na to, že ak súd prvého stupňa dospel k záveru, že prišlo k závažnému
porušeniu pracovnej disciplíny, jeho ďalšie úvahy sú omylom v aplikácii práva, ak rozhodol a určil,
že okamžité skončenie pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľke listom zo dňa 29. 9.
2010, je neplatné. Zákon nehovorí o slabšej alebo silnejšej intenzite závažného porušenia pracovnej
disciplíny; zákonnou podmienkou je závažné porušenie pracovnej disciplíny pre okamžité skončenie
pracovného pomeru a toto zistil aj skonštatoval súd prvého stupňa. Skutok, za ktorý bol s navrhovateľkou
okamžite skončený pracovný pomer, bol v konaní preukázaný. Ďalej vytýkal súdu prvého stupňa záver



o tom, že nenastúpenie do práce nespôsobilo odporcovi škodu, hoci túto skutočnosť súd prvého stupňa
nijako nezisťoval. Nepreukázané je rovnako tvrdenie súdu, že konanie navrhovateľky nebolo spôsobilé
ani narušiť morálku na pracovisku, keď o tejto skutočnosti súd prvého stupňa nevykonával žiadne
dokazovanie.
Odporca vo svojom odvolaní pripomenul, že počas konania ponúkol navrhovateľke uzavretie súdneho
zmieru v znení, že pracovný pomer ukončí dohodou a odporca jej vyplatí odstupné vo výške piatich
mesačných platov. Právna zástupkyňa navrhovateľky tento návrh zamietla. Ako nesprávny označil záver
súdu prvého stupňa o možnosti rozviazať pracovný pomer s navrhovateľkou výpoveďou. V prípade
výpovede musí pracovník vykonávať prácu ešte aj počas výpovednej doby. Avšak podľa predložených
dokumentov už bola v tom čase navrhovateľka na invalidnom dôchodku, od 14. 6. 2010, nie od 14. 9.
2010, už bola práceschopná, so znížením pracovnej schopnosti o viac než 70 %. Vykonané dôkazy skôr
zakladajú dôvod na to, aby súd v tomto prípade rozhodol, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, podľa § 79 ods. 1 prvá veta Zák.práce.
Odporca v odvolaní vytýkal prvostupňovému súdu, že sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec
nezaoberal námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľky v konaní, ani splnením
hmotnoprávnej podmienky podľa § 70 Zák. práce, čím porušil procesné pravidlá a konanie má tak
inú vadu, ktorá mohla spôsobiť nesprávne rozhodnutie. Podanie navrhovateľky zo dňa 6. 10. 2010
neobsahuje zákonnú náležitosť - výzvu na pokračovanie v zamestnaní. Sporná je podľa odporcu aj
výzva na pokračovanie pracovného pomeru uvedená v podaní právnej zástupkyne navrhovateľky zo
dňa 18. 11. 2010, keď z tejto výzvy plynie, že dôvodom na pokračovanie pracovného pomeru nie je
okamžité skončenie pracovného pomeru, ale neakceptovanie návrhu na uzatvorenie dohody o skončení
pracovného pomeru zo strany navrhovateľky. Pokiaľ by odporca akceptoval návrh na uzatvorenie
dohody o skončení pracovného pomeru, potom by navrhovateľka netrvala na pokračovaní pracovného
pomeru, aj keby bolo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Z uvedeného potom plynie,
že navrhovateľka nemala záujem na pokračovaní pracovného pomeru, ale na ukončení pracovného
pomeru za ňou stanovených podmienok. Úkon právnej zástupkyne navrhovateľky odporca označil za
neplatný aj z dôvodu jeho rozporu s dobrými mravmi. Právna zástupkyňa síce oznámila, že zamestnanec
trvá, aby ho odporca naďalej zamestnával, ktorý však objektívne nemohol pracovať, s poukazom na
Odborný posudok o invalidite.
Napokon odporca v odvolaní vytkol prvostupňovému súdu, že v rozpore s tvrdením v napadnutom
rozsudku, nevykonal dokazovanie listom Sociálnej poisťovne zo dňa 27. 1. 2012 ani Oznámením
Inšpektorátu práce zo dňa 16. 1. 2012, z ktorého dôvodu odňal účastníkom možnosť sa k týmto dôkazom
vyjadriť. Konanie tak zaťažil vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Odporca si uplatnil nárok na
náhradu trov konania.
Na odvolanie odporcu sa písomne vyjadrila navrhovateľka, ktorá žiadala napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnila
sa so závermi prvostupňového súdu o tom, že hoci súd skonštatoval závažné porušenie pracovnej
disciplíny, konanie navrhovateľky nenadobudlo intenzitu a závažnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Konanie navrhovateľky napĺňalo maximálne hmotnoprávne podmienky skončenia pracovného
pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce. Navrhovateľka argumentovala tým, že bola
zamestnancom odporcu od r. 2002, svoju prácu vykonávala vždy riadne, k spokojnosti nadriadených,
k jej práci nemali žiadne výhrady či pripomienky, jej práca bola bez akýchkoľvek disciplinárnych
alebo finančných postihov, ako osoba bola nekonfliktná; jej postoj k plneniu pracovných povinností
a osobné kvality tak predstavujú okolnosti, svedčiace v jej prospech. Spôsob a intenzitu porušenia
pracovných povinností je nutné posudzovať v kontexte pracovného úrazu a trvalého poškodenia
zdravia navrhovateľky. Nezohľadniť ich by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Odporca vedel o
poškodení zdravia navrhovateľky a od prvého dňa pracovného úrazu zariadil chod prevádzky tak,
aby neprítomnosť navrhovateľky v práci nahradil, pretože dĺžka trvania práceneschopnosti sa nedala
dopredu odhadnúť. Dovtedajšie pracovné zaradenie nevyžadovalo mimoriadnu a zriedkavú kvalifikáciu
a jej nahradenie v pracovnej pozícii nebolo spojené s väčšími obtiažami. Svojou neprítomnosťou v
práci navrhovateľka nespôsobila odporcovi žiadnu škodu alebo organizačno-prevádzkové problémy.
Navrhovateľka ako nedôvodnú označila odporcovu námietku jej nedostatku aktívnej legitimácie.
Navrhovateľka v zákonnej lehote oznámila cestou svojho právneho zástupcu zamestnávateľovi, že
trvá na pokračovaní pracovného pomeru. Splnomocnenie pre právnu zástupkyňu bolo prílohou tejto
listiny. Odporca túto zásielku riadne prevzal dňa 23. 11. 2010. Pokiaľ pred týmto písomným podaním
navrhovateľka sama viedla korešpondenciu s odporcom, nemôže jej to byť na ťarchu, pretože sa len
snažila s odporcom dohodnúť. Keďže k dohode nedošlo, riešila svoje nároky ďalej prostredníctvom
advokáta.



Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. na
odvolacom pojednávaní , na ktorom zopakoval dokazovanie podľa § 129 ods. 1, § 213 ods. 3 O.s.p.,
čítaním listinných dôkazov :
- Pracovná zmluva zo dňa 31. 7. 2002 ( č.l. 58, 59 spisu ) a Dodatok k pracovnej zmluve zo dňa 29. 8.
2007 uzatvorený medzi účastníkmi konania ( č.l. 7, 8 spisu ),
- Okamžité skončenie pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľke listom zo dňa 29. 9. 2010
( č.l. 10 spisu ),
- List navrhovateľky zo dňa 6. 10. 2010 adresovaný odporcovi obsahujúci pokus o zmier a písomná
odpoveď odporcu zo dňa 15. 10. 2010 daná navrhovateľke o tom, že odporca trvá na tom, že pracovný
pomer s navrhovateľkou ukončil v súlade s ust. Zákonníka práce ( č.l. 11 až 13 spisu ),
- Písomné oznámenie navrhovateľky zo dňa 18. 11. 2010 adresované odporcovi o tom, že trvá na
pokračovaní pracovného pomeru ( č.l. 14 spisu ),
- Odborný posudok o invalidite ( č.l. 16, 17 spisu ) a rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní
invalidného dôchodku navrhovateľke ( č.l. 18 až 23 spisu ),
- Pracovné pravidlá bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, platné u odporcu od 14. 3. 2008 ( č.l. 33
až 56 spisu ),
- Fotokópia došlej pošty odporcu s evidenciou zo dňa 28. 9. 2010 ( č.l. 57 spisu ),
- List Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 16. 1. 2012 OS Malacky o tom, že úraz navrhovateľky bol
klasifikovaný ako pracovný úraz pod č. 292/09 ( č.l. 72 spisu ),
- Oznámenie Sociálnej poisťovne, ústredia OS Malacky zo dňa 27. 1. 2012 o priznaní invalidného
dôchodku navrhovateľke ( č.l. 78 spisu ).
Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie odporcu je dôvodné.
Podľa § 68 ods. 1 Zák. práce ( v znení účinnom ku dňu 4. 10. 2010 ) zamestnávateľ môže
okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec
a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin,
b) porušil závažne pracovnú disciplínu.
Podľa § 81 Zák. práce ( v znení účinnom ku dňu 4. 10. 2010 ) zamestnanec je povinný najmä
a) pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi;
nadriadeným je aj predstavený podľa osobitného predpisu,
b) byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho
až po skončení pracovného času,
c) dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú, ak bol s nimi
riadne oboznámený,
d) v období, v ktorom má podľa osobitného predpisu nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej
neschopnosti, dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom,
e) hospodáriť riadne s prostriedkami, ktoré mu zveril zamestnávateľ, a chrániť jeho majetok
pred poškodením, stratou, zničením a zneužitím a nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami
zamestnávateľa,
f) zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone zamestnania a ktoré v
záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám.
Podľa § 111 ods. 1 prvá veta Zák. práce ( v znení účinnom ku dňu 4. 10. 2010 ) čerpanie dovolenky určuje
zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim
súhlasom zástupcov zamestnancov tak, aby si zamestnanec mohol dovolenku vyčerpať spravidla vcelku
a do konca kalendárneho roka.
Súd prvého stupňa síce vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, zistený skutkový stav
však nesprávne právne posúdil, predovšetkým v otázke intenzity závažného porušenia pracovnej
disciplíny navrhovateľkou. Odvolací súd v konaní považuje za nesporné, že navrhovateľka sa dopustila
závažného porušenia pracovnej disciplíny, spočívajúceho v jej neospravedlnenej neprítomnosti na
pracovisku, po tom, ako bola ukončená jej práceneschopnosť dňom 14. 9. 2010. K uvedenému
odvolací súd poznamenáva, že v rámci dokazovania boli zistené dva rôzne dátumy ukončenia dočasnej
práceneschopnosti navrhovateľky, jednak dňom 14. 6. 2010 ( podľa dokladu, ktorý odporcovi ako
svojmu zamestnávateľovi doručila navrhovateľka ), a jednak dňom 14. 9. 2010 ( ktorý dátum vystavila
na doklade o ukončení dočasnej práceneschopnosti ošetrujúca lekárka navrhovateľky ). Vzhľadom na
obsah listu, ktorým bolo navrhovateľke dané okamžité skončenie pracovného pomeru ( neospravedlnená
absencia počítaná odo dňa 14. 9. 2010, ako dátumu ukončenia dočasnej práceneschopnosti ) bolo
nutné za relevantný dátum pre posúdenie návrhu navrhovateľky považovať deň ukončenia dočasnej
práceneschopnosti 14. 9. 2010.



Niet sporu, že navrhovateľka sa do práce po 14. 9. 2010, t.j. aj po ukončení dočasnej práceneschopnosti,
naďalej nedostavovala, u svojho zamestnávateľa sa nehlásila, hoci to bolo jej povinnosťou. Takúto
povinnosť mala navrhovateľka o to viac, že v tom čase už bola poberateľkou invalidného dôchodku,
pričom skutočnosť o priznaní invalidity odporcovi rovnako neoznámila. Ku dňu 29. 9. 2010, ktorým dňom
odporca ako zamestnávateľ datoval list obsahujúci okamžité skončenie pracovného pomeru, potom
neospravedlnená neprítomnosť navrhovateľky v práci predstavuje 10 pracovných dní. Navrhovateľku
povinnosti hlásiť sa u svojho zamestnávateľa do práce po skončení pracovnej neschopnosti
nezbavovala ani skutočnosť, že by sa - s ohľadom na jej invalidný stav - zrejme nemohla vrátiť na
svoje pôvodné pracovné zaradenie. Bolo povinnosťou navrhovateľky hlásiť sa u svojho zamestnávateľa
a následne riešiť otázky jej ďalšieho pracovného pôsobenia, ovplyvneného jej zdravotným stavom.
Navrhovateľke nevyužila ani možnosť informovať svojho zamestnávateľa o vzniknutej situácii aspoň
telefonicky, naopak zostala nečinná. Nepovažovala rovnako za potrebné si prípadne overiť, či vôbec bol
odporcovi riadne doručený doklad o ukončení jej dočasnej práceneschopnosti, keďže na jeho doručenie
odporcovi zvolila pomerne komplikovaný spôsob prostredníctvom tretích osôb.
Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z
pracovného pomeru ( § 47 Zák. práce ). Viacdňovú neospravedlnenú absenciu zamestnanca v práci je
nutné posudzovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny zo strany zamestnanca ( ako to napokon
správne vyhodnotil aj prvostupňový súd ). Zo strany navrhovateľky išlo o zavinené porušenie pracovných
povinností a podľa názoru odvolacieho súdu dosahovalo taký stupeň intenzity, že predstavovalo
dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou, keď tento stupeň intenzity
vyvodzuje odvolací súd predovšetkým z dĺžky samotnej neospravedlnenej absencie navrhovateľky na
pracovisku - v rozsahu 10 dní. Absencia navrhovateľky predstavovala súvislú niekoľkodňovú na seba
nadväzujúcu neospravedlnenú neprítomnosť navrhovateľky v zamestnaní, hoci navrhovateľka si bola
vedomá toho, že jej práceneschopnosť bola dňom 14. 9. 2010 ukončená. Neobstojí argumentácia
prvostupňového súdu v tom, že navrhovateľka napriek niekoľkodňovej absencii v práci nemohla svojmu
zamestnávateľovi spôsobiť žiadnu škodu, resp. ohroziť plynulosť chodu jeho prevádzky, nakoľko bola
len radovým zamestnancom. Prijatie takéhoto výkladu by mohlo viesť k pomýlenému záveru, že ( hoci
aj opakovaná ) neospravedlnená absencia „radového“ zamestnanca v práci je v podstate prijateľná a
nie je nutné z nej vyvodzovať vážnejšie dôsledky. Takýto postoj k dodržiavaniu povinnosti zamestnanca
byť zamestnávateľovi k dispozícii na pracovisku na začiatku pracovného času ( § 81 ods. 1 písm.
b/ Zák. práce ), príp. pracovať zodpovedne a riadne ( § 81 ods. 1 písm. a/ Zák. práce ) by ale
znamenal degradáciu základnej povinnosti každého zamestnanca osobne vykonávať pridelenú prácu
a dodržiavať pracovnú disciplínu, nehovoriac o tom, že by mohol mať negatívny dosah na pracovnú
disciplínu a morálku ostatných zamestnancov vo všeobecnosti.
Nebolo tiež možné akceptovať obranu navrhovateľky, že sa po doručení dokladu o ukončení jej dočasnej
práceneschopnosti domnievala, že si čerpá dovolenku a preto nechodila do práce. Ako vyplýva z cit.
ust. § 111 ods. 1 prvá veta Zák. práce, zamestnanec môže čerpať dovolenku so súhlasom svojho
zamestnávateľa, pričom navrhovateľka takýto súhlas nemala - napokon o čerpanie dovolenky ani
nepožiadala a teda o nej ani nerozhodol kompetentný pracovník odporcu. Mechanizmus povoľovania
čerpania dovolenky bol navrhovateľke známy; administratívna pracovníčka odporcu F. X.Z., v konaní
vypočutá ako svedkyňa, ktorá telefonicky kontaktovala navrhovateľku v septembri 2010 ( po tom, ako
obdržala doklad o ukončení dočasnej práceneschopnosti navrhovateľky s dátumom 14. 6. 2010 )
navrhovateľke súhlas s čerpaním dovolenky nedala a tento jej napokon ani dať nemohla, keďže
rozhodovanie o čerpaní dovoleniek zamestnancov nepatrilo medzi jej oprávnenia.
Skutočnosť, že v liste obsahujúcom okamžité skončenie pracovného pomeru bolo mylne uvedené ust.
§ 68 ods. 1 písm.a/ Zák. práce namiesto správneho ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce vzhľadom
na jednoznačný obsah tohto písomného právneho úkonu nepredstavuje chybu, ktorá by mohla mať
za následok neplatnosť skončenia pracovného pomeru s navrhovateľkou, ako to napokon správne
skonštatoval aj prvostupňový súd.
Pokiaľ ide o ďalšie odporcom v odvolaní vytýkané nedostatky ( napr. nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie navrhovateľky v konaní ), tieto odvolací súd nezistil.
Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 O.s.p.
tak, že návrh navrhovateľky zamietol.
O trovách ( celého ) konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2 v spojení s § 142 ods. 1 a §
150 ods. 1 O.s.p.; odporca bol v konaní úspešný, takže mu vzniklo právo na náhradu trov konania. V
danej právnej veci boli podľa názoru odvolacieho súdu splnené predpoklady pre použitie ust. § 150 ods.
1 O.s.p., ktorý dovoľuje, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, výnimočne náhradu trov konania
celkom alebo sčasti nepriznať. Zákon zdôrazňuje, že na to, aby súd použil ust. § 150 ods. 1 O.s.p.,



musí ísť o celkom výnimočný prípad, pričom jeho výnimočnosť môže spočívať ako v okolnostiach
prejednávanej veci, tak i v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní dôvodov hodných
osobitného zreteľa musí súd prihliadať na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery
všetkých účastníkov konania a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu ich práva na
súde a ich postoj v konaní. Odvolací súd v predmetnej právnej veci v rámci rozhodovania o trovách
konania vzal zreteľ na povahu daného sporu, t.j. že ide o pracovnoprávny spor, kde navrhovateľka je
invalidná a odporca je obchodná spoločnosť, na ktorú nepriznanie náhrady trov konania nebude mať
z finančného hľadiska žiadny zásadný negatívny dopad. Z týchto dôvodov odvolací súd odporcovi v
zmysle § 150 ods. 1 O.s.p. náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.