Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 2CoE/42/2013 z 26. 5. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 26. mája 2013, sp. zn. 2CoE/42/2013, ECLI:SK:KSKE:2013:7513200462.1 Krajský súd Košice | 2CoE/42/2013 | ECLI:SK:KSKE:2013:7513200462.1 | 2013-05-26 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/676092c5-91b1-4b25-97fd-b7a27b88ee87 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7513200462.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2CoE/42/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7513200462
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7513200462.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Slovenská sporiteľňa a.s. , IČO: 00 15 653
so sídlom Tomášikova 48, 382 37 Bratislava, zastúpeného JUDr, Petrom Kvasňovským, advokátom
Šancová 56, Bratislava, proti povinnému: O. C., D.. XX.X.XXXX, N. Z. XXX, XXX XX Z.n.V., o vymoženie
sumy 1.154,61 eur s prísl, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Ing. Štefana Vargu, Exekútorský úrad
Trebišov, Pribinova 1, Trebišov, sp.zn. Ex 10/13, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Košice -okolie č.k. 17Er/126/2013-31 zo dňa 24.01.2013 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie sp. zn. Ex 10/13 zamietol.

V odôvodnení uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že právny zástupca oprávneného sa návrhom zo
dňa 7.1.2013 domáhal vykonania exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnej vo výške
1.154,61 eur na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie v Bratislave č. 11/2012-2634 zo dňa
23.10.2012. Dňa 11.01.2013 doručil súdny exekútor súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie s prílohami.

Súd prvého stupňa citoval ustanovenie § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) a uviedol, že z neho vyplýva, že súd pri rozhodovaní,
či súdnemu exekútorovi udelí alebo neudelí poverenie na vykonanie exekúcie skúma len to, či súdnym
exekútorom predložená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Jediným exekučným titulom, pri ktorom
exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania, je rozsudok
vydaný v rozhodcovskom konaní, nakoľko ak tento zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 odseku 1 zák.
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní). Materiálna
stránka právoplatnosti rozhodcovského rozsudku teda nieje bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone
stanovených dôvodov z nej existujú výnimky, a takou je ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom
konaní. Súladom exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pritom treba
rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na základe neho možné exekúciu
vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto
exekučného titulu a za podstatnú pre posúdenie spôsobilosti exekučného titulu považoval rozhodcovskú



doložku, najmä pri plneniach priznaných zo spotrebiteľských úverov, z ktorej vychádza aj plnenie v
predmetnom rozhodcovskom rozsudku. Po preskúmaní predložených dokladov súd prvého stupňa zistil,
že oprávnený sa zmluvou o splátkovom úvere č. 0447202960 zo dňa 05.09.2006 zaviazal poskytnúť
povinnej úver a povinná sa zaviazala oprávnenému poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť dohodnutým
spôsobom a v dohodnutých lehotách.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ustanovenia § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 4, § 54
ods.l a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len O. z.) platného ku dňu uzatvorenia
zmluvy,§ 2 písm. a) ,b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č.71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v platnom znení
v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere a článku 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 3, smernice Rady
EU č. 93/13/EHS z 5.4.1993 a zmluvu o splátkovom úveru posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, čo aj
odôvodnil. Po preskúmaní Všeobecných obchodných podmienok súd prvého stupňa zistil, že zmluvné
strany sa v čl.18 bod 18.1 (Rozhodcovská doložka) dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú
v súvislosti z bankových obchodov ako aj spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo zmlúv upravujúcich tieto
bankové obchody alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie, bude
pojednávať a rozhodovať rozhodcovský súd. Súd prvého stupňa následne podľa ustanovenia § 41 ods.
2 písm. d/ Exekučného poriadku, § 45 ods. 1.2 Zákona o rozhodcovskom konaní uviedol, že podľa jeho
názoru, takýmto spôsobom dojednaný spôsob riešenia sporov vzniknutých medzi zmluvnými stranami zo
zmluvy o úvere možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu vo
vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmluvná podmienka
v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných
do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej
vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom. Rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým
obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej
bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 O. z. neplatná.
Okrem toho, za nekalú podmienku možno považovať každú takú, ktorej zmyslom, alebo účinkom je
neposkytnúť spotrebiteľovi práva alebo brániť mu v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo akýkoľvek
iný opravný prostriedok a najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne arbitrážou. Preto
súd prvého stupňa z vyššie uvedených dôvodov podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku v spojení s
§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní ex offo zamietol žiadosť exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, a to v celom rozsahu.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací
súd potvrdzujúce uznesenie zmenil tak, že uznesenie zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, alebo aby zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V odvolaní uviedol, že prvostupňový súd nesprávne posúdil charakter dojednania o rozhodcovskej
doložke a dospel k nesprávnemu názoru, že ide o ustanovenie, ktoré nebolo dojednané individuálne.
Ďalej uviedol, že rozhodcovskú doložku nemožno vo všeobecnosti považovať za neprijateľnú podmienku
v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že z rozsudku Súdneho dvora Asturcom Telecomunicaciones
SI proti Cristina Rodríguez Nogueira, C- 40/08 vyplýva, že vnútroštátny súd nemá kompenzovať
opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a nahrádzať celkovú
pasivitu dotknutého spotrebiteľa, akou je jeho pasívny prístup vo veci samej, ktorý sa nezúčastnil na
rozhodcovskom konaní, ani nepodal žalobu o neplatnosť proti rozhodcovskému rozsudku, ktorý sa z
toho dôvodu stal právoplatným. Ani pozícia spotrebiteľa ako „ slabšej strany" nemôže v právnom štáte
odôvodňovať popretie práva veriteľa na uspokojenie svojej pohľadávky vyplývajúcej zo záväzku, ktorý
na seba spotrebiteľ prevzal dobrovoľne ako svojprávna dospelá osoba spôsobilá na právne úkony.
Občianske právo procesné vrátane exekučného práva má slúžiť na ochranu hmotných práv fyzických
a právnických osôb a nie ako nástroj pre znemožnenie výkonu právoplatne judikovanej pohľadávky,
ktorú povinný nikdy nespochybnil. Odvolateľ uviedol, že rozhodcovská doložka nie je neprijateľnou
podmienkou. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na rozhodnutie 3M Cdo 14/2011 .Ďalej zdôraznil, že
rozhodcovská doložka nie je uvedená vo výpočte nekalých podmienok v Smernici a taktiež vo výpočte
neprijateľných podmienok v Občianskom zákonníku. Na záver poukázal na skutočnosť, že na celom



svete má arbitráž významné postavenie pri riešení sporov v bankových a finančných veciach. Dôkazom
toho je i § 93 b zákona o bankách, ktorý zakotvuje povinnosť každej banky ponúknuť svojim klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Odvolateľ ďalej uviedol, že povinnému nebola
rozhodcovským konaním spôsobená žiadna ujma. Naopak, spotrebiteľ je s poukazom na nižší poplatok
za rozhodcovské konanie povinný nahradiť oprávnenému nižšie trovy konania.

Súdny exekútor ani povinný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrili.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a bolo odvolaciemu
súdu predložené na rozhodnutie o odvolaní so stanoviskom sudcu súdu prvého stupňa, ktorý oznámil,
že odvolaniu nemieni vyhovieť v celom rozsahu podľa § 374 ods. 4 O.s.p., preto odvolanie prejednal
odvolací súd.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého
stupňa ako aj s dôvodmi rozhodnutia. Na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného
uvádza nasledovné:

Podľa § 53 ods. 1 OZ platného v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka).

Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné.

Podľa ustanovenia § 54 ods. 1, 2 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach
o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa ustanovenia § 2 písm. aJ zákona č. 258/2001 Z. z. zákona o spotrebiteľských úveroch v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch) spotrebiteľským úverom sa rozumie
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1, 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.

V danom prípade právny vzťah vznikol na základe zmluvy o úvere, z obsahu ktorej vyplýva, že
povinný uzavrel zmluvu o úvere ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Z tohto dôvodu súd prvého
stupňa správne na posúdenie právneho vzťahu aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, týkajúce
sa spotrebiteľských zmlúv. Navyše oprávneným nebol v priebehu odvolacieho konania tvrdený ani
preukázaný opak.

Zároveň v danom prípade rozhodcovská doložka, ktorá bola dôvodom prejednania veci pred
rozhodcovským súdom, bola obsiahnutá iba vo Všeobecných podmienkach, a nie v zmluve ako v
dvojstrannom právnom úkone. Obchodné podmienky vystavené veriteľom- oprávneným ktoré boli len
adresované spotrebiteľovi- povinnej formou prílohy k zmluve nie sú dvojstranným právnym úkonom a v
zmysle § 40 OZ sú neplatné. V prejednávanom prípade však v samotnej zmluve nie je ani zmienka o



existencii rozhodcovskej doložky a preto ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, na základe ktorého
bol neplatne vydaný aj rozhodcovský rozsudok a na túto skutočnosť musí súd prihliadať ex lege.

Exekučný súd nie je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd ale k tomu
uvádza, že síce exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom, je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré
sú vymedzené v Zákone o rozhodcovskom konaní. Tento právny predpis umožňuje exekučnému
súdu preskúmať aj materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Ak exekučný súd zistí naplnenie
niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, je ex offo povinný
exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom štádiu sa exekučné konanie nachádza.

Uvedené právo a povinnosť exekučného súdu vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdneho
dvora, z ktorej vyplýva povinnosť súdu, aj v rámci výkonu rozhodnutia, chrániť práva spotrebiteľa ako
slabšej zmluvnej strany (napr. rozsudok zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL) a
posudzovať právny vzťah, na základe ktorého bol rozhodcovský rozsudok vydaný. Ak súd prvého stupňa
takto posudzoval podmienky pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, konal v medziach zákonnej
úpravy, a preto preskúmaním rozhodcovského rozsudku nedošlo k porušeniu práv oprávneného.

Odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 10.
2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, podľa ktorého ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí
za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak
nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd.

Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak už pri postupe podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia
relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého dojednaná rozhodcovská
doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 4, 5 OZ (v znení
platnom v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy). Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ len demonštratívnym
výpočtom uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné. Odvolací súd uvádza, že ide len o príkladmý
výpočet neprijateľných podmienok, preto súd môže označiť za neprijateľnú podmienku aj inú zmluvnú
podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa.

Oprávnený síce v odvolaní poukazoval na ustanovenie § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o bankách) a na povinnosť predložiť
povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, čím ospravedlňuje svoj postup, avšak takáto
odvolacia námietka neobstojí. Zo zákona o bankách vyplýva pre banku jedine povinnosť ponúknuť svojim
klientom - spotrebiteľom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. V zmysle ustanovenia § 43a OZ má
z návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy vyplývať vôľa navrhovateľa - banky, aby bola v prípade
prijatia návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy spotrebiteľom takýmto návrhom viazaná a podrobila
sa rozhodcovskému konaniu. Podľa ustanovenia § 44 ods. 1 OZ mlčanie alebo nečinnosť spotrebiteľa
samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu banky na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.

Všeobecné obchodné podmienky dodávateľa v bode 18.1 však nútia spotrebiteľa neodvolateľne sa
podrobiť predloženej rozhodcovskej doložke bez alternatívnej možnosti jej odmietnutia. Uvedená
rozhodcovská doložka nie je teda ani návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak, ako vyplýva zo
Zákona o bankách v spojení s Občianskym zákonníkom.

Navyše dodávateľ (právny predchodca oprávneného) s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť,
že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený
musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na
základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu



rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie
(§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku).

Podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie "politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany
spotrebiteľa".

Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z
predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom
postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so
všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo
strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická
rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano
Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98).

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa ustanovenia § 219 O. s.
p. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený
nebol v odvolacom konaní úspešný a ostatným účastníkom v tomto odvolacom konaní preukázateľné
trovy konania nevznikli.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.