Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/130/2018 z 15. 1. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 15. januára 2019, sp. zn. 24Co/130/2018, ECLI:SK:KSTT:2019:2216203921.1
Krajský súd Trnava | 24Co/130/2018 | ECLI:SK:KSTT:2019:2216203921.1 | 2019-01-15 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 81 ods. 1 písm. i) zákona č. 618/2003 Z. z., § 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c2f4e06f-9069-437a-9edb-753eb4a2d89c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2216203921.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/130/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216203921
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2216203921.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: LITA, autorská
spoločnosť, IČO 00 420 166, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, zastúpený advokátkou: JUDr. Dagmar
Kubovičová, advokátka, so sídlom Nám. Biely kríž 3, Bratislava, proti žalovanému: ORCHID, s.r.o., IČO
36 269 841, so sídlom Rozmarínová 3326/2, Veľký Meder, zastúpenému splnomocnencom: PETKOV &
Co s. r. o., IČO 50 430 742, so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, o zaplatenie
1.820 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti výrokom II., III. rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda č. k. 14C/95/2016-209 zo dňa 26.1.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., III. potvrdzuje.

II. Žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom označeným v záhlaví výrokom I. návrh žalovaného na prerušenie
konania zamietol, výrokom II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.820 eur s úrokom z
omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.820 eur od 14.3.2016 až do zaplatenia, a to do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom III. priznal žalobcovi nárok voči žalovanému na náhradu trov
konania vo výške 100 %.

2. Rozsudok označený v záhlaví súd prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., III. odôvodnil právne
aplikáciou ustanovení § 45 ods. 1, § 56 ods. 1 písm. f), g), § 57 ods. 2, § 81 ods. 1, 2, § 82 ods. 1,
§ 84 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom
(autorský zákon), § 562, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky
č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 232 ods. 3, §
255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že  žalovaný za obdobie od 1.1.2015 do
31.12.2015 nemal so žalobcom uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu, ani so ZHR SR tzv. kolektívnu
licenčnú zmluvu, ktorá by ho oprávňovala k použitiu diel, ku ktorým žalobca ako organizácia kolektívnej
správy spravuje práva. V roku 2015 žalovaný prevádzkoval ubytovacie zariadenie kategórie 3*
s 35 izbami vybavenými zvukovo-obrazovými zariadeniami umožňujúcimi verejný prenos, pričom
prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové
prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. Zo strany
žalovaného takto dochádzalo k použitiu predmetov ochrany, ku ktorým žalobca vykonáva správu, a to
bez licenčného oprávnenia.



4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že žalovaný umiestnením technických zariadení
umožňujúcich verejný prenos v izbách vo svojom ubytovacom zariadení bez uzatvorenia licenčnej
zmluvy porušil svoje povinnosti, čím neoprávnene zasiahol do majetkových práv autorov diel (resp.
majiteľov majetkových práv k dielam), a preto je povinný zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie
vo výške dvojnásobku takto stanovenej odmeny za získanie licencie. Žalobcovi Ministerstvo kultúry
SR udelilo oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 pod č.k. MK-663-2010-70/6165 zo
dňa 11.5.2010, a to okrem iného v odbore káblová retransmisia, a aj na dobrovoľnú kolektívnu správu
podľa Autorského zákona v odbore verejný prenos literárneho, dramatického, hudobnodramatického,
choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického
diela a diela úžitkového umenia prevedením akýmikoľvek technickými prostriedkami. Žalobca ako
organizácia kolektívnej správy je aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby o vydanie
bezdôvodného obohatenia vzhľadom na § 81 ods. 1 písm. i) Autorského zákona, pričom takáto povinnosť
mu vyplýva priamo zo zákona. V prejednávanej veci je evidentné, že žalovaný zasiahol do autorského
práva, a to neoprávneným spôsobom. Žalovaný, ani ZHR SR, ktorého členom je žalovaný, nemajú
udelený súhlas na používanie diel, či už formou hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy. Napriek
tomu má žalovaný v izbách prevádzkovaného ubytovacieho zariadenia televízne prijímače so satelitnou
TV, z čoho je zrejmé, že svojim hosťom umožňuje prístup k predmetom ochrany, ktorých ochranu
zabezpečuje žalobca, a to s plným vedomým, že tak koná neoprávnene, bez platne uzavretej licenčnej
zmluvy. Na základe uvedeného je žalovaný ako používateľ predmetov ochrany povinný zaplatiť žalobcovi
ako organizácii kolektívnej správy práv podľa § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona sumu rovnajúcu
sa dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach
v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. V konaní bolo preukázané, že žalobca uzavrel s 218
subjektmi hromadné licenčné zmluvy na rok 2015, pričom odmena bola stanovená v zmysle platného
sadzobníka žalobcu pre rok 2015. Vychádzajúc z pojmu obvyklý = zvyčajný, je za obvyklú odmenu
potrebné považovať odmenu stanovenú sadzobníkom žalobcu.  Podľa sadzobníka žalobcu platného
pre rok 2015 bola ročná odmena za jedno zvukovoobrazové zariadenie v hoteli kategórie 3* vo výške
26 eur, čo pri počte 35 izieb vybavených satelitnou TV predstavuje obvyklú odmenu v celkovej výške
910 eur za rok a výška žalovanej sumy je v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona určená
ako dvojnásobok obvyklej odmeny, teda sumou 1.820 eur. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania s
úhradou tejto sumy, súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania vo výške 5,05 %
ročne zo žalovanej sumy 1.820 eur od 14.3.2016 do zaplatenia.

5. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100
%, keďže žalobca bol v konaní plne úspešný.

6. Proti výrokom II., III. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa
ustanovení § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h), ods. 2 Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol,
že nebola žalobcom dostatočne tvrdená a už vôbec nie aj preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu
tak, ako ju predpokladá hmotnoprávny predpis a síce § 56 ods. l písm. g) Autorského zákona v spojení
s § 451 a nasl. zákona Občianskeho zákonníka, v konaní nebolo riadne preukázané, že žalovaný
vykonáva verejný prenos a uplatňovaný údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
dvojnásobku "obvyklej" licenčnej odmeny, ako si ju podľa svojho sadzobníka sám kreoval žalobca v
monopolnom postavení na trhu licenčných služieb nositeľov práv audiovizuálnych diel, predstavuje
zneužitie dominantného postavenia na trhu uplatňovaním neprimeraných cien. Súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a nedostatočným spôsobom sa v rozsudku
vysporiadal s námietkami žalovaného k absencii aktívnej vecnej legitimácie tvrdenými od počiatku a
počas celého konania vrátane záverečného vyjadrenia. Súd prvej inštancie absolútne mylne vychádza
z predpokladu, že samotným faktom, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy práva, že mu
bolo vydané oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv, automaticky a bez ďalšieho postačuje na
preukázanie toho, že žalobca zastupuje práve tých autorov diel a práve vo vzťahu k tým dielam, ktoré
mali byť v žalovanom období (v roku 2015) predmetom verejného prenosu prostredníctvom technického
zariadenia. Súd aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu vyvodil z listín, ktoré neboli za žiadnych okolností
spôsobilé túto akýmkoľvek spôsobom preukázať. Menný zoznam údajných slovenských nositeľov
majetkových práv nie je dôkaz spôsobilý akýmkoľvek spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu
žalobcu v spore. Aj v prípade zoznamu zahraničných partnerských organizácií, ide o dôkaz nespôsobilý
relevantným spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Súd prvej inštancie sa
mylne domnieva, že oprávnenie na výkon kolektívnej správy a zákon per se preukazuje existenciu
hmotnoprávneho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Aktívnou vecnou legitimáciou nie



je nič iné, ako existencia hmotnoprávneho nároku oprávneného subjektu. Ustanovenie § 81 ods. 1
písm. i) Autorského zákona však upravuje len nepriame zákonné zastúpenie organizácie kolektívnej
správy práv, čo je úplne iná právna „kategória" ako aktívna vecná legitimácia. Žalobca by teda mal
vedieť, koho vo vzťahu k akému predmetu ochrany zastupuje a tieto informácie by mal žalobca byť
schopný skonfrontovať s údajmi uvedenými v štatistike vysielania, ktorú v konaní predložil. Pokiaľ
nepriamy zákonný zástupca (organizácia kolektívnej správy práv) v konaní nepreukáže, že na základe
dohôd zastupuje práve tých nositeľov práv, ktorých diela mali byť predmetom verejného prenosu v
žalovanom období, nepreukáže ani svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Samotné oprávnenie
na výkon kolektívnej správy práv ešte neoprávňuje organizáciu kolektívnej správy práv uplatňovať v
mene nositeľov práv ich nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, hoci by aj skutočne existovali.
Z väčšiny tvrdení žalobcu nebolo možné zistiť rozhodujúcu skutočnosť, a síce kto je podľa tvrdení
žalobcu nositeľom majetkových práv k audiovizuálnym dielam a súčasne potom nebolo možné zo strany
žalovaného účinne konfrontovať žalobcove tvrdenia týkajúce sa zoznamu ním zastúpených autorov
(údajných nositeľov majetkových práv). Ak nevieme, kto je nositeľ majetkových práv, nevieme ani to,
či žalobca vôbec tvrdí, že ho na základe dohody a v dohodnutom rozsahu aj zastupuje. Pokiaľ nebolo
zo strany žalobcu na základe jeho tvrdení vytvorené riadne prepojenie medzi zoznamom nositeľov
práv na zoznam audiovizuálnych diel použitých vo vysielaní podľa štatistiky vysielania v roku 2015,
nebolo možné overiť, či nositelia práv, ktorých zoznam predložil do konania žalobca, sú zároveň
aj nositeľmi majetkových práv k predmetom ochrany, ktoré boli obsahom vysielania v roku 2015.
Žalovaný ponúkol celý rad právnych argumentov s odkazmi na konkrétne ustanovenia hmotnoprávnych
predpisov SR i smerníc EÚ, vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, predložil stanovisko Ministerstva
kultúry SR zo dňa 30.11.2016 a argumentáciu v ňom obsiahnutú poňal do procesnej obrany, žiadal o
doplnenie rozhodujúcich skutočností zo strany žalobcu, aby mohol prípadne navrhovať ďalšie dôkazy,
resp. spochybňovať tvrdenia žalobcu, o ktoré tento opieral uplatňovaný nárok, o ktorých sa súd prvej
inštancie v odôvodnení ani len nezmienil, resp. ak zmienil, tak nevysvetlil, z akých dôvodov argumentáciu
(ne)považuje za relevantnú. Ak teda súd prvej inštancie nevzal pri rozhodovaní do úvahy skutočnosti,
ktoré vyplývali zo vzorky 6 zmlúv, týkajúcich sa predmetov ochrany nachádzajúcich sa v štatistike
vysielania a nevykonal dokazovanie na návrh žalovaného, a to zmluvami uzavretými medzi žalobcom a
vysielateľmi, resp. medzi údajnými nositeľmi práv (napr. p. D.) a producentskými spoločnosťami, ktoré
autorské diela pre vysielateľov vyrábali a výsluchom žalovaným navrhovaných svedkov, zabránil zisteniu
skutočnosti, ktoré mohli mať pre základ sporu významný vplyv. Žalovaný ponúkol rad argumentov
týkajúci sa interpretácie § 84 ods. 1 Autorského zákona, o ktorý opieral žalobca svoje tvrdenie o aktívnej
vecnej legitimácii, dokonca žalovaný súdu prostredníctvom stanoviska Ministerstva kultúry SR zo dňa
30.11.2016 predložil aj výklad tohto ustanovenia vypracovaný Ministerstvom kultúry SR, z ktorého je
zrejmé, že ho na prejednávanú vec aplikovať nemožno. Súd prvej inštancie argumentáciu žalovaného
i stanovisko Ministerstva kultúry SR úplne opomenul a v rozsudku sa s nimi žiadnym spôsobom
nevysporiadal.  Žalovaný má za to, že na úrovni Európskej únie už bolo rozsudkom vo veci C-301/1S
Soulier a Doke  rozhodnuté, že právna úprava obsiahnutá v § 84 ods. 1 Autorského zákona je v rozpore
s právom EÚ. Ak pripustíme, že § 84 ods. 1 Autorského zákona sa má interpretovať tak, že neoprávnený
používateľ má vydať bezdôvodné obohatenie organizácii kolektívnej správy bez ohľadu na to, či táto
dotknutého nositeľa práv zastupuje alebo nie, tak potom bol súd prvej inštancie povinný vylúčiť z
aplikácie vyššie uvedenú vnútroštátnu právnu normu. Žalovaný súdu prvej inštancie predložil aj procesný
návrh na prerušenie konania z dôvodu, že ak by sa súd odklonil od interpretácie § 84 ods. 1 Autorského
zákona tak, ako ho uviedlo Ministerstvo kultúry SR vo svojom stanovisku zo dňa 30.11.2016 a súčasne
má v úmysle aplikovať toto ustanovenie na prejednávanú vec, je potrebné predbežne vyriešiť otázku
prípadného porušenia práva EÚ, najmä čl. 3. ods. 1 smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých
aspektov autorských práva s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti ("Informačná smernica").
Z návrhu žalovaného je explicitne zrejmé, že žalovaný navrhuje aby súd prvej inštancie požiadal
Súdny dvor EÚ o interpretáciu práva EÚ. Odôvodnenie rozsudku v tejto časti považuje žalovaný za
nedostatočne odôvodnené, v ktorom súd prvej inštancie dokonca priznáva, že na vec neaplikoval právo
EÚ, hoci tak podľa žalovaného nepochybne urobiť mal. Súd prvej inštancie ďalej porušil ustanovenie
§ 162 ods. 1 Civilného sporového poriadku, keď neprerušil konanie v prípade, kedy je prerušenie
konania obligatórne. Odôvodnenie zamietnutia návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa § 162
ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku považuje žalovaný na jednej strane za nedostatočné a
jednak vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia. Zväz hotelov a reštaurácií SR, ktorého je aj
žalovaný členom podal, na PMÚ SR v súvislosti s dôvodným podozrením na zneužívanie dominantného
postavenia zo strany žalobcu v minulosti až dosiaľ celkovo 3 podnety, posledný podnet, ktorý žalovaný
založil do súdneho spisu a ktorého argumentáciu prevzal aj do svojej procesnej obrany, bol podaný dňa



19.12.2016. Vo vzťahu k poslednému podnetu PMÚ SR uplatnil svoju právomoc v zmysle § 22 ods.
1 písm. b) zákona č. 136/2001 Z. z. a začal vykonávať prešetrovanie na účel zistenia, či je dôvod na
začatie konania podľa zákona č. 136/2001 Z. z. Pretože rozhodnutie súdu v čase, kedy nie je zrejmé, či
konanie žalovaného je alebo nie je zakázaným konaním v zmysle zákona č. 136/2001 Z. z., je spôsobilé
zasiahnuť do práv žalovaného v prípade, že konanie žalobcu naozaj zakázané bolo, o čom ale až neskôr
deklaratórne PMÚ SR rozhodne. Tým, že súd prvej inštancie neprerušil konanie, de facto aj de iure sám
posúdil otázku aprobácie konania žalobcu v hospodárskej súťaži, ktorú smie posudzovať výlučne PMÚ
SR. Ak súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalovaný mal tvrdiť a preukázať, čo je v danom prípade
obvyklou odmenou, ktorú možno považovať za primeranú, opäť pochybil. Žalovanému totiž vyplýva iba
povinnosť tvrdiť, že odmena žalobcu je neprimeraná (bez povinnosti preukazovať obvyklú odmenu) a
žalobca je práve tou osobou, ktorá má tvrdenie o neprimeranosti riadne vyvrátiť a preukázať primeranosť
odmien na základe objektívnych kritérií. Žalovaný navrhuje odvolaciemu súdu, aby zrušil rozsudok súdu
prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že  súdu riadne
preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, ktorú opiera najmä o oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv
č. 2/2004 v znení podľa rozhodnutia Ministerstva kultúry SR č.k. MK-663/2010-70/6165 z 11. mája 2010
udeleným žalobcovi podľa a v súlade s ustanovením § 80 Autorského zákona, o zmluvu o zastupovaní so
slovenskými nositeľmi práv a o vzájomné zmluvy a poverenia so zahraničnými partnermi o zastupovaní
nositeľov práv, na základe ktorých uzatváral hromadné licenčné zmluvy, o príslušné ustanovenia
Autorského zákona (najmä o § 56 ods. 1 písm. g), § 57 ods. l, § 81 ods. 1 písm. i) a § 84 ods. 1). Súd
prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne zrozumiteľne uviedol skutočnosti, na základe ktorých
mal za preukázanú existenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Žalovaným ponímanie preukazovania
aktívnej vecnej legitimácie je v hlbokom rozpore so základnými princípmi kolektívnej ochrany autorských
práv a v hlbokom rozpore s inštitútom kolektívnej správy práv, ktorý je zavedený práve na ochranu
práv autorov. Žalobca preukázal, že požiadavky žalovaného sú objektívne nezmyselné a šikanózne.
Žalobca opätovne uvádza, že výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa v konaní domáha, je podľa
§ 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za
získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu tohto práva. V
prípade verejného prenosu technickými zariadeniami sa licenčná odmena stanovuje paušálnou sumou,
kedy iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny ani objektívne nie je možný, a to najmä s ohľadom
na povahu a rozsah používania predmetov ochrany a nositeľov práv. Takýto postup je ako jediný
možný postup celosvetovo používaný a akceptovaný. Je notoricky známou skutočnosťou, že súčasťou
každého verejného prenosu v roku 2015 nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické,
hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické
a úžitkového umenia. Pri každom televíznom vysielaní dochádza k vysielaniu audiovizuálnych diel,
v ktorých sú prvotným, nevyhnutným a podstatným základom tvorivé zložky zastupované žalobcom
(najmä réžia, scenár a dialógy). Bez týchto zložiek by sa ani nemohlo hovoriť o audiovizuálnom diele,
tobôž nie o jeho televíznom vysielaní, prípadne verejnom prenose jeho televízneho vysielania. Navyše
je nesporné, že diela okruhu autorov zastupovaných žalobcom tvoria výraznú väčšinu tvorivej, autorsko-
právne relevantnej zložky televízneho vysielania, keď ide najmä o diela autorov audiovizuálnych diel,
ktorými sú medzi inými aj režisér a scenárista audiovizuálneho diela, alebo aj autorov literárnych
diel ako predlôh audiovizuálnych diel, autori výtvarných diel napr. pri animovaných filmoch atď.,
autori choreografie, autori prekladu a úpravy dialógov zahraničných audiovizuálnych diel. Žalobca v
priebehu konania opakovane poukázal na inštitút kolektívnej správy a jeho nezastupiteľnú funkciu pri
ochrane práv autorov. Konanie vedené na súde a obrana žalovaného, podriadená snahe legalizovať
postavenie neoprávneného používateľa, je vzorovým príkladom nutnosti kolektívnej správy práv a
vysokej ochrany autorských práv. Žalobca má v zmysle preukázaného oprávnenia Ministerstva kultúry
SR postavenie organizácie kolektívnej správy, ktorá na základe priameho mandátu vyplývajúceho z
oprávnenia vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu práv autorov, ktorí sú pôvodnými nositeľmi práv k
audiovizuálnemu dielu. Ako organizácia kolektívnej správy s priamym mandátom pôvodných nositeľov
práv je žalobca primárne a priamo legitimovaný na uzatváranie hromadných licenčných zmlúv s
používateľmi a aktívne legitimovaný pri súdnom uplatňovaní majetkových práv autorov a iných nositeľov
práv. Žalovaný predložil súdu 6 zmlúv, z ktorých vyplýva, že sa autori zaviazali pre RTVS vyhotoviť pre už
existujúce audiovizuálne dielo preklad, prípadne úpravu dialógov. Samotný dabing nie je audiovizuálne
dielo a RTVS nie je výrobcom prvého originálu audiovizuálneho diela, pričom RTVS tak môže mať a
aj má iba postavenie výrobcu zvukového záznamu, prípadne zvukovo-obrazového záznamu a tomu
zodpovedajúce práva.  Pre doplnenie uviedol, že ak by sa výrobca originálu audiovizuálneho diela



oprávneného k výkonu majetkových práv autor, alebo aj samotný autor alebo iný nositeľ práva, obrátil
na žalovaného ako neoprávneného používateľa s nárokom o vydanie bezdôvodného obohatenia, tak
nemôže nastať situácia, že by došlo k dvojitému plneniu za použitie jedného a toho istého predmetu
ochrany. Žalobca sa síce v tomto konaní domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo vlastnom mene
ale v prospech nositeľa práv a plnením žalobcovi zaniká povinnosť žalovaného plniť inému zástupcovi
nositeľa práv alebo aj priamo samotnému nositeľovi práv, ktorý by sa takéhoto plnenia domáhal. Žalobca
má za to, že § 84 Autorského zákona treba vidieť vo všetkých súvislostiach vyplývajúcich z Autorského
zákona, najmä však z prizmy § 78 až 85 Autorského zákona, ako aj účelu kolektívnej správy autorských
a s autorským právom súvisiacich práv. Účel kolektívnej správy spočíva najmä v efektívnom výkone
majetkových práv autorova nositeľov práv súvisiacich s autorským právom, t. j. umožniť uvádzanie
predmetov ochrany na verejnosti, ale tiež uplatňovať účinnú ochranu týchto práv. Žalovaný opiera svoju
argumentáciu o rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-301l15 a účelovo ho prezentuje ako riešiaci
rovnakú právnu otázku, ako je otázka § 84 ods. 1 Autorského zákona. Vo veci C-301/15 Súdny dvor
EÚ riešil otázku online použitia obchodne nedostupných kníh, čo je skutkovo a aj právne zásadne
odlišné od verejného prenosu diel technickými zariadeniami, čo je predmetom tohto konania. Žalovaný
vo svojom odvolaní uvádza pomerne rozsiahly výklad o princípoch práva EÚ, o prednosti práva EÚ,
priameho a nepriameho účinku smerníc a podobne. Žalobca samozrejme súhlasí, že tieto princípy sú
bezpochyby základné princípy práve EÚ, ktorými sú členské štáty, a teda aj vnútroštátne súdy viazané,
a to rovnako aj v tejto prejednávanej veci. Musí však poukázať na skutočnosť, že žiaden z princípov
práva EÚ, a to ani princíp prednosti práva EÚ, ani žiaden iný, nemôže mať za dôsledok to, čo má
za snahu dosiahnuť žalovaný, a to priznanie právnej ochrany osobe, ktorá dlhodobo vedome porušuje
práva autorov a používa ich diela bez akéhokoľvek súhlasu alebo aspoň len snahy takýto súhlas získať a
zároveň mať za dôsledok odoprenie právnej ochrany autorov diel, ktoré žalovaný dlhodobo flagrantným
spôsobom neoprávnene používa. Žalobca tak má za to, že žalovaného tvrdenie o tom, že § 84 ods. 1
Autorského zákona je v rozpore s obsahom a cieľom smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/
ES je bezbrehou snahou presvedčiť súd, aby neprihliadal na platnú právnu úpravu SR a EÚ a postupoval
v rozpore s Čl. 16 Civilného sporového poriadku. Žalovaný poukazuje na to, že nebol preukázaný verejný
prenos v jeho ubytovacom zariadení, a to v tom zmysle, že nebola v konaní preukázaná početnosť
neurčitej verejnosti. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku dostatočne a
podrobne zaoberal tzv. ďalším verejným prenosom a žalobcovi nie je zrejmé, čo je v tomto odôvodnení
žalovanému nezrozumiteľné. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa nestotožnil ani s týmito
extrémne nesprávnymi výkladmi hmotného práva prezentovanými žalovaným. Vo vzťahu k obvyklej
odmene uviedol, že obvyklá odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli
poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Žalobca založil do spisu
všetky hromadné licenčné zmluvy, ktoré uzatvoril v roku 2015 a ktorými poskytol licencie na ďalší verejný
prenos. Z uvedených zmlúv je nesporné, že žalobca uzatváral v roku 2015 s používateľmi hromadné
licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dohodnutá podľa Sadzobníka autorských odmien
za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel
účinný od 1.1.2015. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny ako obvyklej odmeny by znamenalo
poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí
si plnia svoje povinnosti. Žalovaný súdu prvej inštancie vyčíta, že porušil ustanovenie § 162 ods. 2 písm.
a) Civilného sporového poriadku,  keď neprerušil konanie na návrh žalovaného, hoci tak obligátorne
musel konať. Predmetom tohto konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška sa odvíja
od odmeny obvyklej za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného
zásahu do práva. Žalobca trvá na tom, že rozhodnutie súdu o výške bezdôvodného obohatenia podľa §
56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona ako dvojnásobku licenčnej odmeny, ktorá je obvyklá za získanie
licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva, nie je v
žiadnom prípade závislé od odpovede na otázku "či zo strany žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia
dominantného postavenia na trhu". Pokiaľ by Protimonopolný úrad SR hypoteticky rozhodol, že žalobca
zneužil dominantné postavenie na trhu, tak by mal možnosť uložiť žalobcovi sankcie v zmysle zákona
č. 136/2001 Z. z.. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
potvrdil.

8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.



9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že
odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h), ods. 2 Civilného
sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch v medziach
daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného
sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho
zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového
poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového
poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného
sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu
prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

10. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku  je odvolaciemu súdu daná možnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého  rozhodnutia
súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce
doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore
so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu
iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v
odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné
považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou  a zároveň je takej povahy,
že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.

12. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 1.820 eur s úrokom z omeškania vo
výške 5,05 % ročne zo sumy 1.820 eur od 14.3.2016 do zaplatenia. Súd prvej inštancie vychádzajúc
z výsledkov dokazovania dospel k záveru, že v súdenom spore je požiadavka žalobcu opodstatnená,
keďže žalovaný umiestnením technických zariadení umožňujúcich verejný prenos v izbách vo svojom
ubytovacom zariadení bez uzatvorenia licenčnej zmluvy porušil svoje povinnosti, čím neoprávnene
zasiahol do majetkových práv autorov diel (resp. majiteľov majetkových práv k dielam), a preto je povinný
zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny za získanie licencie.
Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť,
či procesným postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces,
či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd prvej
inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, či súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne
posúdil uplatnený nárok a napokon, či právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu
žalovaného na prerušenie konania malo vadu majúcu vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

13. Odvolací súd v zmysle ustanovení § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolaní sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia
bola vecne správna, objektívna, presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho
súdu SR ako aj nálezmi Ústavného súdu SR. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalovaný uvádzal v
odvolaní, vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia súdu prvej inštancie
a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie
tvoria jeden celok.



14. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,
že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j.  že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých
ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky,
kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v
súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd
pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku
predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu
preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

15. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

16. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa  ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h), ods.
2 Civilného sporového poriadku.

17. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú
intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

18. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať
odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre
dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,
zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť
preskúmateľné.



19. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods.
2 Civilného sporového poriadku). Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho
rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou
každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné
dôvody, na základe ktorých je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil,
že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia". Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu
prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie
(porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1997-VIII).

20. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne
zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté
právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky
oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a
zmyslu. Samotný fakt, že žalovaný s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňujú
ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Napadnutý rozsudok tak nie je postihnutý vadou
nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.

21. Za inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku
sa považuje procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovanie manudukačnej
povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným
rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.

22. Inú vadu konania žalovaný videl v tom, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s prostriedkami
jeho procesnej obrany, nereflektoval na všetky skutočnosti uvádzané žalovaným a nevysvetlil, z
akých dôvodov argumentáciu žalovaného považoval za nedôvodnú. Z uvedeného dôvodu nejde,
pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozsudku o žalovaným tvrdenú tzv. inú vadu konania, keďže
žalovaný si zamieňa tento odvolací dôvod s porušením práva na spravodlivý proces spočívajúcom v
nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie však
spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia a ani tento, žalovaným uvádzaný odvolací dôvod, nebol
naplnený.

23. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.
Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného
dokazovania, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku ktorých dospel k
záveru, že žaloba je dôvodná. Tiež žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté
dokazovanie za účelom zistenia, kto je nositeľom majetkového práva ku zo strany žalovaného vybratých
predmetov ochrany.

24. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v odvolacom konaní neuviedol
žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej



inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového
poriadku. Ak žalovaný v odvolaní poukazuje na nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, resp.
na neobjektívne zhodnotenie skutkového stavu zo strany súdu prvej inštancie, je potrebné uviesť, že
odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom
zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto
prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté
stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní
vychádzal.

25. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri
ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca
úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto
skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

26. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na  ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako
už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov
jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku
hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia
rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, pričom súd má povinnosť
dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti (ako už bolo uvedené vyššie). V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis
a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní
nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

27. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods.
1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť
súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,
že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo
inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje  hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa
ustanovenia § 365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti
súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd
dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať
s jeho skutkovými závermi.

28. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, v ktorej namietal okolnosť, že súd prvej inštancie
neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy za účelom zistenia, kto
je nositeľom majetkového práva ku zo strany žalovaného vybratých predmetov ochrany, je treba ako
prvoradé uviesť, že dokazovanie možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie
poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné
prostriedky je v sporovom konaní povinnosťou strán, ktorá im bola všeobecne uložená v ustanovení §
120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase začatia konania pred súdom prvej inštancie
(aktuálne § 132 ods. 1 a § 185 Civilného sporového poriadku). Ide o povinnosť tej zo strán, ktorý tvrdí
skutočnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Povinnosť strán tvrdiť určité potrebné skutočnosti v
sporovom konaní ovládanom prejednávacou zásadou sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy
na konkrétnu skutočnosť stranou uvádzanou. V prípade, že ju strana splnila, platí, že uniesla bremeno



tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti
strany označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť
strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté
o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci
samej i v prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci,
nebola pre nečinnosť strany preukázaná (resp. objektívne nemohla byť preukázaná) a kedy výsledky
zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že
by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží potom na
tej strane, ktorý z jej existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá
existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

29. Ako vyplýva z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, súd prvej inštancie konštatoval, že
nevykonal dôkazy navrhnuté žalovaným, a to výsluch M. D. a štatutárneho orgánu žalobcu a povereného
zamestnanca v oblasti  vyporadúvania vzťahov nositeľov práv a vyžiadaním zmlúv, ktorých obsahom
sú práva k náhodne vybraným predmetom ochrany, keďže žalobcom prijatá odmena sa rozúčtuje
na základe vystavených zoznamov použitých predmetov aj pre tých autorov, ktorí nie sú zastúpení,
touto dohodou autorov a je tak vylúčená možnosť uplatnenia práv ktorýmkoľvek autorom diela proti
žalovanému.

30. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis
strane priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Súd má dbať na to, aby nevylúčil taký
dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranami. Ak by súd vylúčil z
dokazovania dôkaz, ktorým bolo možné preukázať rozhodujúcu skutočnosť, zakladá to odvolací dôvod
podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie preto svojim
postupom žalovaného nevylúčil z realizácie procesného práva navrhovať dôkazy, ktoré mu procesný
predpis priznáva a správne tieto návrhy na doplnenie dokazovania ako neúčelne zamietol. Odvolacia
námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy je taktiež neopodstatnená,
keďže aktívna vecná legitimácia žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je daná.

31. K odvolaciemu dôvodu žalovaného podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového
poriadku o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne
zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne
právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným
odvolacím dôvodom, ale v danom prípade táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie
jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe v celom rozsahu vyhovel. Výsledky
dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu
skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, totiž jednoznačne viedli k naplneniu podmienok pre
aplikáciu ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g), § 81 ods. 1 písm. i) zákona č. 618/2003 Z. z. autorskom
práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon), keďže poskytovali bezpečne zistený
skutkový stav, ktorý  bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa
preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný sa dopustil neoprávneného výkonu
kolektívne  spravovaného práva, a preto je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške
dvojnásobku obvyklej odmeny za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach. Napokon
polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vysloveného právneho záveru pre odlišné skutkové
závery vyvodzované žalovaným, pričom žalovaným namietaná nesprávnosť vytvorenia skutkového
základu nie je daná, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti
rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.

32. Žalovaný tiež tvrdil, že výrok I. preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie (majúceho
povahu uznesenia) o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie konania, má vadu, ktorá mala
vplyv na rozhodnutie vo veci samej, čo zakladá odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 2
Civilného sporového poriadku. K uvedenej odvolacej argumentácii odvolací súd uvádza, že nie každá
vada právoplatného uznesenia súdu prvej inštancie predchádzajúceho rozhodnutiu vo veci samej je
relevantná v zmysle ustanovenia § 365 ods. 2 v spojení s ustanovením § 389 ods. 2 Civilného sporového



poriadku. Relevantnou je iba taká vada, ktorá mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej v tom zmysle,
že v dôsledku tejto vady rozhodnutie vo veci samej nie je vecne správne.

33. Odvolací súd po preskúmaní veci i z tohto pohľadu a po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej vysvetľuje dôvody pre zamietnutie návrhu žalovaného
na prerušenie konania (odsek 7., 8., 9. rozsudku súdu prvej inštancie), nedospel k záveru, že by
toto uznesenie bolo svojvoľné, nezákonné, nepreskúmateľné a arbitrárne a naopak ho považuje za
zrozumiteľné, s jasne objasneným skutkovým a právnym základom a plne sa s dôvodmi tam uvedenými
stotožňuje, a to bez potreby ich opakovať. Pokiaľ žalovaný v priebehu konania podal návrh na prerušenie
konania a súd prvej inštancie návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol, neopodstatňuje to
záver, že tento procesný postup zavŕšený zamietnutím návrhu žalovaného na prerušenie konania, mal
vplyv na vecnú správnosť preskúmavaného rozsudku a odvolacia námietka žalovaného je v tomto smere
neopodstatnená.

34. Rozsudok súdu prvej inštancie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobcu na zaplatenie bezdôvodného obohatenia získaného
žalovaným. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
zistený po náležite vykonanom dokazovaní a vysporiadal sa aj so všetkými pre vec rozhodujúcimi
argumentmi strán. Pritom sa odvolal na konkrétne právne predpisy, ktoré správne aplikoval na
prejednávaný spor. Zo zisteného skutkového stavu teda vyvodil správny právny záver o preukázaní
nároku uplatneného žalobcom.

35. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným nie
sú naplnené.

36. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalovaného zachádzajúcu do nadbytočných
podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

37. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalovaný v odvolaní uviedol, že podáva
odvolanie i proti tomuto výroku bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Nakoľko odvolací súd považuje
preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne správny a žalovaný
žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu
prvej inštancie, vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu nespochybnil (v prípade ktorého ani odvolací
súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.

38. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku II. vo veci
samej a v napadnutom výroku III. o nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1
Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1,  § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po
právoplatnom skončení veci.

40. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).



Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).