Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/228/2012 z 3. 12. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 3. decembra 2014, sp. zn. 6S/228/2012, ECLI:SK:KSKE:2014:7012200948.1 Krajský súd Košice | 6S/228/2012 | ECLI:SK:KSKE:2014:7012200948.1 | 2014-12-03 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený) Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/08f9e789-f315-4674-a1e8-630ca669b6bb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7012200948.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/228/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200948
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012200948.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach rozhodol v senáte zloženom z predsedu JUDr. Milana Končeka, členov
senátu JUDr. Valérie Mihalčínovej a JUDr. Jozefa Kuruca v právnej veci žalobcu L O G I M E X
s.r.o., Hlavná 600, 076 31 Streda nad Bodrogom, IČO: 36769860, zast. JUDr. Pavlom Gombosom,
advokátom, Moldavská cesta č. 21/A, 040 11 Košice proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR
Banská Bystrica, Lazovná č. 63, v konaní o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa
08.08.2012 č. 1020505/1/1036906/2012, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi p r á v o na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice
zo dňa 08.03.2012 č. 9813301/1/393968/2012, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona SNR č.
511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej iba zákon o správe daní a poplatkov) v nadväznosti
na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, žalobcovi nebol priznaný nadmerný odpočet z dane z pridanej hodnoty uvedený v daňovom
priznaní za zdaňovacie obdobie november 2010 v sume 20.195,10 eur.

V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že predmetom obchodovania žalobcu v kontrolovanom
zdaňovacom období november 2010 bolo 118,1 m3 eurohranolov, ktoré podľa predloženej faktúry č.
161110/V1 zo dňa 16.11.2010 žalobca nakúpil od dodávateľa - C. E. - E., 076 82 Malá Tŕňa 125, pričom
za dodávateľa, ako aj za odberateľa uskutočňujúcich vzájomný obchod vystupovala a konala tá istá
osoba. Žalobca nepredložil žiadne doklady o preprave, ktoré by preukázali prepravu uvedeného tovaru,
ani žiadnu zmluvu o nájme dopravného prostriedku. Takisto nepredložil žiadne doklady preukazujúce
uskladnenie nakúpenej komodity, ani doklady preukazujúce predaj alebo iné využitie tovaru (euro
hranol). Správca dane pri preverovaní reálnosti samotného výkonu deklarovanej podnikateľskej činnosti
žalobcu zistil, že na účtoch daňového subjektu C.Š. E. - E. v peňažných ústavoch ČSOB, a.s. a OTP
Banka Slovensko a.s., nebola vykonaná žiadna účtovná transakcia a nie sú na nich žiadne obraty,
len bankové poplatky. Žalovaný napokon konštatoval, že žalobca ani na opakované výzvy nepreukázal
realizáciu zdaniteľných obchodov medzi ním a jeho dodávateľom a tým nepreukázal, že splnil podmienky
vyplývajúce z ust. § 49 ods. 1 a 2 zák. č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Žalobca počas
výkonu daňovej kontroly nespolupracoval s kontrolnou skupinou, nereagoval na jej výzvy, nepredložil
žiadne dôkazy, ktoré by deklarované dodávky tovaru zachytili čo do priebehu a výsledku, nepreukázal
vierohodnosť a pravdivosť svojich tvrdení a o realizovaní deklarovaných obchodov a preto neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal vznik práva na odpočítanie dane podľa zák. č. 222/2004 Z. z.



Žalovaný konanie správcu dane, ktorým zabezpečoval dôkazné prostriedky považoval za vykonané v
súlade s ustanoveniami zák. č. 511/1992 Zb. a výsledky šetrenia je možné použiť ako dôkaz v súlade s
ustanovením § 29 ods. 4 tohto zákona. Konštatoval, že správca dane vychádzal zo základných zásad
daňového konania, upravených v ust. § 2 cit. zákona, dostatočne zistil skutkový stav, jednotlivé dôkazy
hodnotil podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Kontrolný orgán nezaťažoval žalobcu viac, ako bolo nevyhnutné pre správny výkon daňovej kontroly,
cieľom ktorej bolo úplne zistiť skutkový stav a správnu výšku dane.

Žalovaný zdôraznil, že v prvom rade malo byť v záujme žalobcu a v nadväznosti na to povinnosťou
aktívne sa starať o to, aby svoje procesné práva v daňovom konaní využil. Správca dane poskytol
žalobcovi dostatok príležitostí nielen na predkladanie dôkazov, ale aj na podávanie vyjadrení a vysvetlení
k zisteniam správcu dane. Na základe týchto skutočností preto žalovaný napadnutý dodatočný platobný
výmer potvrdil.

Žalobca podal v zákonnej lehote proti tomuto rozhodnutiu žalobu a žiadal, aby súd rozhodnutie
žalovaného, ako aj dodatočný platobný výmer zo 08.03.2012 č. 9813301/1/393968/2012 zrušil a
vec vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že časť napadnutého rozhodnutia formálne označeného ako
„ Odôvodnenie“ obsahuje len opísaný obsah spisu, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie,
že správca dane postupoval v danom prípade v súlade so zákonom a to aj tým, že žalovaný
bez výhrad prijal úvahy správcu dane. Žalovaný sa neriadil ustanoveniami § 30 ods. 1 a 3 a § 48
ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a napadnuté rozhodnutie je neodôvodnené
a nepreskúmateľné. Jediným dôkazom, na ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie, je
totožnosť osoby, ako spoločníka resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
zdaniteľného plnenia. Nestačí, ak správca dane skonštatuje, že personálne prepojenie samo o sebe
spochybňuje reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov a dodanie tovaru v tuzemsku, ale to, že k
nemu podľa názoru správcu dane nedošlo, musí byť preukázané. Z faktu, že si žalobca neúčtoval
prevádzkovú réžiu a nemal zamestnancov, prípadne že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je
možné teda automaticky vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne. Šikanóznym
postupom daňových orgánov sa žalobca dostal do stavu, že nebolo v jeho možnostiach a schopnostiach
reagovať v stanovených lehotách na výzvy správcu dane a využiť svoje zákonné právo predkladať
dôkazy a vysvetlenia na podporu svojich tvrdení. Žalobca má za to, že záver správcu dane, s ktorým
sa stotožnil aj žalovaný a podľa ktorého prostredníctvom dodávky tovaru fiktívnej hodnoty a fiktívneho
množstva v rámci svojich spoločností vytvoril C. E. podmienky, na základe ktorých získal neoprávnený
prospech pričom predstieral ekonomickú podstatu podnikania, nie je riadne odôvodnený ani preukázaný.
Veď aj strata spoločnosti neodráža skutočný stav efektivity podnikania spoločnosti, ide len o účtovnú
stratu.

Žalobca ďalej poukázal na to, že žalovaný a správca dane rozhodol na základe nedostatočne zisteného
skutkového stavu, ktorý nesprávne a nezrozumiteľne vyhodnotil. Žalobca predložil správcovi dane
daňové doklady a doklady o zaplatení, cez existenciu, ktorých sa v daňovom konaní zvyčajne posudzuje
splnenie podmienky na uplatnenie nároku na odpočet DPH. Vzhľadom na to, že podľa správcu dane
existujú dôvodné pochybnosti o tom, že predložené faktúry odrážajú skutočnosť, vyzval žalobcu na
predloženie dôkazných prostriedkov na preukázanie deklarovaných zdaniteľných obchodov a z dôvodu
ich nepredloženia, resp. neunesenia dôkazného bremena prijal vyššie uvedený záver.

Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Vo svojom vyjadrení k žalobe z 06. 11. 2012 opätovne uviedol
to, čo už vyjadril v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a to, že žalobca neuniesol dôkaznú
povinnosť nakoľko nijakým spôsobom nereagoval na výzvy správcu dane, nepredložil doklady a nepodal
vysvetlenia týkajúce sa možnosti žalobcu odpočítať daň z dodávateľských faktúr. Správca dane skúmal
reálnosť dodania tovaru bez súčinnosti žalobcu a zistil, že tento nemal v účtovníctve zaevidované
žiadne režijné náklady súvisiace s podnikaním a preto sa so žiadosťami o súčinnosť obrátil na
dodávateľov vody, plynu, elektriny, mobilných operátorov a z ich odpovedí vyplynulo, že žalobcovi
žiadne náklady ani nevznikli. Preverovaný tovar sa pohyboval v spoločnostiach prepojených osobou
C. E., či už na strane dodávateľa alebo odberateľa. Vyhodnotenie dôkazných prostriedkov je obsahom
protokolu o kontrole vrátane jeho dodatku, dodatočného platobného výmeru a tiež žalobou napadnutého
rozhodnutia. Obchodné operácie v reťazci vzájomne prepojených firiem sa javia ako účelové a neboli



vytvorené za ekonomickým účelom, ale výlučne s cieľom získania daňovej výhody - odpočítania DPH.
V daňovom konaní povinnosť dôkazného bremena spočíva priamo na žalobcovi podľa § 29 ods. 8
zákona č. 511/1992 Zb, čo znamená, že výlučne žalobca je povinný preukázať vierohodnosť a
správnosť povinných evidencií, resp. skutočností ovplyvňujúcich správne určenie dane. Vzhľadom na
výsledky dokazovania sa túto povinnosť nepodarilo žalobcovi splniť, pretože preverovaním žalobcom
deklarovaného zdaniteľného obchodu bol tento správcom dane relevantne spochybnený.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj
dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice, oboznámil sa s pripojeným administratívnym spisom
a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Daňové riaditeľstvo SR vykonalo u žalobcu kontrolu oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2010, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č.
9813401/913/2012/VAN zo dňa 13.01.2012 a dodatok k protokolu zo dňa 20. 2. 2012. Prerokovania
protokolu vrátane jeho dodatku sa zástupca žalobcu nezúčastnil. Žalobca v daňovom priznaní za
zdaňovacie obdobie november 2010 vykázal nadmerný odpočet vo výške 20.195,10 eur. Táto suma
sa skladala z jednej dodávateľskej faktúry č. 161110/V1 zo dňa 16.11.2010 od dodávateľa C. E.
- E. za predaj 118,1 m3 eurohranolov. Kontrolou správca dane preveril oprávnenosť nároku na
odpočítanie DPH z tejto faktúry a vykonanými dôkazmi dospel k záveru, že žalobca nemá nárok
na odpočítanie dane. Na základe výsledkov daňovej kontroly bol vydaný dodatočný platobný výmer
Daňovým úradom Košice, ktorý žalobca napadol odvolaním a žalovaný rozhodnutím zo dňa 08.08.2012
č. 1020505/1/1036906/2012, napadnuté rozhodnutie daňového úradu potvrdil.

Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov právo odpočítať daň z tovaru
alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu
uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané
(§ 49 ods. 2 písm. a) zák. 222/2004 Z. z. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) cit. zákona právo na odpočítanie
dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru
od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 2 ods. 1, 2, 3, 5, 7 a 8 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v daňovom konaní
sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí
a dbá sa pritom na zachovane práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných
osôb zúčastnených v daňovom konaní. Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s
daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho
úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti.

Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v
daňovom konaní.

Podľa § 29 ods. 1, 2, 4 a 8 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dokazovanie vykonáva
správca dane, ktorý vedie daňové konanie.

Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo
najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.



Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovedí na výzvy
správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových
kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a ohliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi
a doklady k nim.

Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je
povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií
alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 15 ods. 5 písm. f) cit. zákona daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola má vo
vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole,
k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim.

Podľa § 30 ods. 3 cit. zákona rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V
odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie
dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Podľa § 48 ods. 2 cit. zákona odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy v
rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne okolnosti
odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri
rozhodovaní prihliadnuť. Pritom nie je odvolací orgán viazaný len návrhmi odvolávajúceho sa a môže
zmeniť rozhodnutie odvolaním napadnuté v neprospech odvolávajúceho sa. V rámci odvolacieho
konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo
toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.

Podľa § 48 ods. 6 cit. zákona rozhodnutie o odvolaní musí obsahovať odôvodnenie, ak sa v ňom
nevyhovuje odvolaniu v plnom rozsahu. V odôvodnení sa musí odvolací orgán vysporiadať so všetkými
námietkami uvedenými v odvolaní.

V preskúmavanom prípade ide o nepriznanie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie
november 2010 v sume 20.195,10 eur z faktúry č. 161110/V1 zo dňa 16.11.2010, ktorou dodávateľ
- C. E. - E. fakturoval žalobcovi predaj 118,1 m3 eurohranolov. Žalobca okrem faktúry nepredložil
žiadne iné dokumenty, ktorými by preukazoval reálne uskutočnenie dodávok. Správca dane výzvami
zo dňa 09.11.2011 a 29.11.2011 žiadal od žalobcu predloženie stavu zásob k 31.12.2010, ako
aj predloženie dokladov preukazujúcich prepravu eurohranolov, uskladnenie nakúpenej komodity a
dokladov preukazujúcich predaj resp. ďalšie využitie tovaru. Žiadne z týchto dokladov žalobca
nepredložil, ani nepožiadal správcu dane o predĺženie lehoty na predloženie uvedených dokladov.
Žalobca podľa záverov správcu dane nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu,
nepreukázal reálny nákup, nepreukázal účel použitia tovaru a svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi
inými dôkazmi. Na základe toho potom kontrolná skupina preukázala, že k uskutočneniu zdaniteľného
plnenia faktúry nedošlo a tým došlo k porušeniu ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z..
Výsledky dokazovania, ktoré sú podrobne uvedené v oboch rozhodnutiach daňových orgánov a aj
v prvej časti odôvodnenia tohto rozsudku ukázali, že obchodovanie s komoditou - eurohranoly sa v
zdaňovacom období november 2010 uskutočňovalo výlučne medzi subjektami personálne prepojenými
osobou C. E. st. nakoľko za dodávateľa, ako aj za odberateľa vystupovala a konala tá istá osoba. U
dodávateľa fyzickej osoby C. E. - E. nebolo preukázané nadobudnutie komodity eurohranol, nákupom
ani výrobou, pričom túto komoditu ani nemal z čoho vyrobiť, nakoľko guľatinu - smrek potrebnú na
ich výrobu nemal na sklade už v mesiaci júl 2010 a takisto bolo preukázané, že nemá vytvorené
podmienky na uskutočnenie reálnych zdaniteľných obchodov. Ku kontrole neboli predložené žiadne
doklady preukazujúce prepravu fakturovaného tovaru zo strany dodávateľa ani odberateľa a nebola
preukázaná ani manipulácia ani skladovanie s týmto tovarom. Kedže C. E. bol konateľom tak dodávateľa,
ako aj odberateľa znamená to, že tento predával tovar sám sebe. Tieto zistenia potom aj podľa názoru
súdu opodstatnene spochybnili reálne dodanie tovaru dodávateľom C. E. - E. žalobcovi, a tým aj
neuznanie uplatneného práva na odpočet dane v zmysle § 49 ods. 1, 2 zák. č. 222/2004 Z. z.



Námietka žalobcu, že pri hodnotení skutkového stavu nepostupoval správca dane a žalovaný podľa ust.
§ 2 a § 29 zákona č. 511/1992 Zb., nie je dôvodná, pretože správca dane v záujme zistenia skutočného
stavu veci, dostatočne objasnil pozadie obchodovania s fakturovanou komoditou. Dôkazy získané z
iných daňových kontrol boli použité v súlade so zákonom a vzhľadom na to, že sa obchody uskutočňovali
výlučne medzi subjektami personálne prepojenými osobou C. E. D.., ich použitie bolo aj nevyhnutné na
objektívne zistenie skutkového stavu.

Napadnuté rozhodnutie žalovaného je riadne odôvodnené a žalovaný sa s každou odvolacou námietkou
vo svojom rozhodnutí podrobne vysporiadal. Námietka žalobcu, že rozhodnutie žalovaného nie je
odôvodnené a že sa nezaoberal so všetkými odvolacími námietkami nie je dôvodná.

Ani tvrdenie žalobcu, že neúčtovanie režijných výdavkov žalobcom je iba porušením predpisov v
účtovníctve a nie je dôkazom, že nebola vykonávaná ekonomická činnosť, nepovažuje súd za právne
významné, pretože záver, ku ktorému dospel žalovaný a správca dane, je správny a logický a
nevychádzal iba z týchto zistení, ale z vyhodnotenia všetkých dôkazov jednotlivo a vo vzájomných
súvislostiach. Žalobca pochybnosť správcu dane nevyvrátil žiadnymi relevantnými dôkazmi. Počas
celej daňovej kontroly bol prakticky pasívny, nereagoval na výzvy správcu dane, nepredložil žiadne
písomnosti, ktoré od neho správca dane pri daňovej kontrole žiadal, preto správne konštatoval, že
žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno.

Súd je toho názoru, že správca dane a žalovaný rozhodli v súlade so zákonom, keď žalobcovi nepriznali
nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie november 2010, na základe už vyššie uvedených skutočností
a z týchto dôvodov súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.

Žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nebol v konaní úspešný. O trovách konania
rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O. s. p.

Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods. 9, posledná veta zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).
Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie
musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
posúdenia veci.