Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4CoE/20/2012 z 30. 1. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 30. januára 2012, sp. zn. 4CoE/20/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3211205202.1 Krajský súd Trenčín | 4CoE/20/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3211205202.1 | 2012-01-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/23d7d4bb-e592-4ff5-a30b-8fa2190dbc8a Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3211205202.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoE/20/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3211205202
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3211205202.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Hattalova 12/C, IČO: 45 86 94 64, zastúpeného JUDr. Petrou Lukáčovou, advokátkou so sídlom v
Nitre, Mostná 72, proti povinnej Q. D. - F., bytom O. K. O., K. Ľ. B. č. X/X, o vymoženie 887,11 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo
dňa 21. decembra 2011, č.k. 5Er/781/2011-14 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Miroslava
Šupu, so sídlom Exekútorského úradu Nitra, Kmeťkova č. 30 o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zo dňa 06.12.2011. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom
na vykonanie exekúcie podaným dňa 10.11.2011 domáha vykonania exekúcie proti povinnej, a to
na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp.zn. IIB0410044, ktorý vydali dňa
03.06.2011 rozhodcovia Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti ROZHODCOVSKEJ,
ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s., so sídlom Bratislava, Trnavská cesta č. 7, ktorý rozsudok mal
nadobudnúť vykonateľnosť dňa 19.07.2011. Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola žalovanej
(povinnej) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu vo výške spolu 887,11 Eur
s príslušenstvom. Súdny exekútor predložil súdu dňa 06.12.2011 žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. V predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere uzavretej
dňa 12.09.2007 medzi pôvodným majiteľom pohľadávky a povinnou, pričom sa na ňu vzťahuje režim
zákona č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch a podporne Obchodný zákonník. Ustanovenia
Obchodného zákonníka však v danom prípade nemožno použiť, pretože prednosť má špeciálna právna
úprava - zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v zmysle zásady lex specialis derogat
lex generalis a tiež preto, že podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa
najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje
zmluvné postavenie. Vyššie uvedená zmluva o úvere je v zmysle citovaných ustanovení zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože bola uzavretá
medzi veriteľom (t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako
podnikanie - oprávneným) a spotrebiteľom (t.j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský
úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania), ide o zmluvu, ktorou sa
veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi úver (dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru) a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Takisto zo zmluvy
nevyplýva, že ide o prípady v zmysle vyššie citovaného § 1 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda o prípady, kedy nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere
podľa tohto zákona. Podľa článku 3 bod 6 zmluvy o úvere, uzavretej medzi povinnou a Poštovou
bankou, a.s. a podľa článku 11, bod 11.2 Obchodných podmienok spoločnosti Poštovej banky, a.s.,



ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré medzi nimi
vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých na základe Zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej výklad,
platnosť a vznik, sa budú rozhodovať v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných
obchodných podmienkach, kde je uvedené, že Banka a Klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke,
v zmysle ktorej ak bude v spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie
Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v
čase začatia rozhodcovského konania. Pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient, je oprávnený
predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu
a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo
všeobecnému súdu. Klient nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy individuálne. Súd zistil, že v
Obchodných podmienkach spoločnosti Poštová banka, a.s. je obsiahnutá neprijateľná podmienka -
rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Takto formulovaná rozhodcovská
doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.
Neprijateľné podmienky demonštratívne uvedené v ustanoveniach § 53 Občianskeho zákonníka ako
inštitút, predstavujú pretavenie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva, preto bez ohľadu na
účinnosť novely Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods.
4 písm. r) Občianskeho zákonníka, týkajúcu sa rozhodcovskej doložky (z. č. 568/2008 Z. z. účinný
od 01.01.2008), takéto ustanovenie, ak je obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve, bude vždy v rozpore s
dobrými mravmi, keďže dobré mravy nepodliehajú zmenám tak dynamickým spôsobom ako slovenský
právny poriadok, a teda exekučný súd bude podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní aj bez návrhu povinný zastaviť exekúciu, resp. v tomto prípade zamietnuť žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, a to pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými mravmi. Akékoľvek
plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi,
je totiž plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Z dôvodu, že sa má vymáhať plnenie, ktoré
odporuje dobrým mravom, súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ex offo zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, a to v celom rozsahu. Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých
mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť
týchto inštitútov z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, nie je potrebné použiť
ani zložité výkladové metódy. Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a
tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto
kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá
vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však
zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v
právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória i prax navyše označujú za
fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka
sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na
absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd
exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou
zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade
ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Občiansky zákonník v § 53 ods. 4 uvádza, že za
neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia
vymenované pod písm. a) až r). Súd preto v zmysle uvedeného skúmal zmluvu o úvere, ktorá
bola dojednaná medzi účastníkmi ako formulárová zmluva, súčasťou ktorej boli Obchodné podmienky
spoločnosti Poštová banka, a.s.. V článku 3 bod 6 v zmluve o úvere a v uvedených podmienkach
v článku 11, bod 11.2 je zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli,
že všetky spory vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou sa predložia na prerokovanie a
rozhodnutie Rozhodcovskému súdu. Povinná ako spotrebiteľ prijala v rámci zmluvných podmienok
túto rozhodcovskú doložku, preto nemožno konštatovať, že by si ju vyjednala. Je všeobecne známou
skutočnosťou, že práve pri formulárových typoch spotrebiteľských zmlúv spotrebiteľ buď takýto typ
zmluvy aj so všeobecnými obchodnými podmienkami príjme alebo nie, nemá možnosť, aby si sám
vyjednal podmienky takejto zmluvy. Podľa rozhodcovskej doložky sa tak musí povinná ako spotrebiteľ
v prípade sporov vzniknutých zo zmluvy podriadiť rozhodcovskému konaniu. Za týchto okolností súd
konštatoval, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného v zmysle § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka, a je preto v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa ukladá exekučnému súdu aj v štádiu exekučného



konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že
rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, má exekučný súd možnosť exekúciu zastaviť, resp. v
danom prípade zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Skúmaniu obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského
súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský
rozsudok nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom. V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj
povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora
vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein- Westfalen). K ustanoveniam
právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv predstavuje takéto interpretačné pravidlo
smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo
je podporené aj rozsudkom Súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo
Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) v Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades
(C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu
(C-244/98). V predmetnom rozsudku Súdny dvor o. i. konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii
ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu, než uvedená smernica,
interpretovať ich, pokiaľ je to možné, vo svetle presného znenia a účelu tejto smernice. V konkrétnej
exekučnej veci aj vzhľadom na neúplnú transpozíciu vyššie uvedenej smernice zákonom č. 150/2004
Z. z. (účinný od 01.04.2004), ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, treba mať na zreteli o. i. bod 1
písm. q) prílohy vyššie uvedenej smernice, podľa ktorého možno za nekalú považovať podmienku, ktorej
zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo, alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať
žalobu, alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom
alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah,
malo spočívať na inej zmluvnej strane. S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti súd žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že súd prvého
stupňa svojím postupom neopodstatnene nahrádza aktivitu, ktorá mala vychádzať zo strany povinnej.
Tá jediným úkonom nevyužila svoje procesné práva, ktoré jej zákon v rámci predchádzajúceho
rozhodcovského konania priznával - nepodala žalobnú odpoveď, ani žalobu proti rozhodcovskému
rozsudku; žiadnym spôsobom neprejavila vôľu napadnúť alebo spochybniť rozhodcovský rozsudok,
a preto je nesprávne, aby takúto vôľu nahrádzal súd. Podľa názoru oprávneného súd prvého stupňa
prekročil svoje zákonné oprávnenie a odvodil svoje oprávnenie v exekučnom konaní skúmať platnosť
rozhodcovskej doložky od § 44 ods. 2 Ex. poriadku v spojení s § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona o
rozhodcovskom konaní. Dôvodil, že súd prvého stupňa vo svojej právnej argumentácii pri odôvodňovaní
neplatnosti rozhodcovskej doložky ignoruje skutočnosť, že smernica v čl. 3 ods. 3 písm. q) stanovuje
kritériá pre posúdenie rozhodcovskej doložky ako nekalej podmienky v spotrebiteľských zmluvách.
Súd prvého stupňa sa pri odôvodnení svojho názoru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vôbec
nevyjadruje ku kritériám priamo uvedených v čl. 3 ods. 3 písm. q) smernice, a teda vykladá smernicu
v rozpore s jej doslovným znením. Poukázal na skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzatvorená dňa
14.09.2007, a teda ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zákonníka, ktoré nadobudlo účinnosť dňa
01.01.2008, nie je možné vôbec na vzťahy z predmetnej úverovej zmluvy aplikovať. Mal za to, že §
53 ods. 4 písm. r) Obč. zákonníka je nesprávne interpretované tak, že spôsobuje neplatnosť celej
rozhodcovskej doložky. Z gramatického i logického výkladu však vyplýva, že rozhodcovská doložka
v rozsahu, v akom vyžaduje riešenie sporov v rozhodcovskom konaní od dodávateľa, zostáva v
platnosti. Taktiež konštatoval, že viaceré rozsudky ESD, ktoré súd prvého stupňa vo veci aplikoval,
nie sú použité a vyložené správne. Namietal, že súd prvého stupňa nezohľadnil procesnú pasivitu
povinnej v rozhodcovskom konaní a starostlivosť, s akou rozhodcovský súd napriek pasivite povinnej
v rozhodcovskom konaní prihliadal na ustanovenia právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa.
Poukázal na skutočnosť, že právoplatný rozhodcovský rozsudok nebol vydaný bez účasti spotrebiteľa,
rozhodcovské konanie sa viedlo v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní a rokovacieho poriadku
rozhodcovského súdu. Rovnosť rozhodcovského konania bola zachovaná aj pri obsadení trojčlenného
senátu rozhodcovského súdu. Dôvodil, že v prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku
a konanie by prebiehalo na všeobecnom súde, súd prvého stupňa sa nevyjadril, akú inú kvalitu, či
kvantitu by mali jeho procesné práva, v čom rozhodcovský súd pochybil, v čom zasiahol do práv povinnej



a v čom do účinnej procesnej obrany spotrebiteľa. Súd prvého stupňa taktiež relevantne neodôvodnil,
prečo a v čom konkrétne spôsobuje rozhodcovská doložka nerovnováhu v právach a povinnostiach
na úkor povinnej. Neuviedol, prečo túto nerovnováhu vyhodnotil dokonca ako značnú, ako vyžaduje
generálna klauzula neprijateľnej podmienky. Mal za to, že rozhodcovská doložka, ktorá zakladá riešenie
sporov pred rozhodcovským súdom, zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, tak
dodávateľa, ako aj spotrebiteľa a táto bola v predmetnom rozhodcovskom konaní aj riadne poskytnutá
tak dodávateľovi, ako aj spotrebiteľovi. Dôvodil, že súd prvého stupňa svojim rozhodnutím vytvoril právny
stav, v zmysle ktorého oprávnenému odníma možnosť konať pred súdom a porušuje jeho ústavné
právo na súdnu ochranu, t.j. domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zákonom
ustanoveným spôsobom. Tvrdenia súdu ohľadom nekalosti doložky nijako nepoľahčujú skutočnosť, že
povinnej boli finančné prostriedky poskytnuté, táto však riadne a včas neplnila svoje povinnosti zo zmluvy
o úvere a počas celého procesu vymáhania a rozhodcovského konania nemala snahu dosiahnuť dohodu
alebo zmier. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
v zmysle ust. § 220 O.s.p zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia vyhovie, alebo
aby ho v zmysle ust. § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti
na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa,
s ktorým sa stotožňuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza
nasledovné:

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia
veci z aspektu aplikácie a interpretácie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Rozhodnutie je odôvodnené v súlade s kritériami ust. §
157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. a nevykazuje žiadne znaky arbitrárnosti, v dôsledku
čoho odvolací súd odvolaciu námietku oprávneného, že napadnuté rozhodnutie nebolo dostatočne
odôvodnené, vyhodnotil ako nedôvodnú.

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ust. § 44 Exekučného poriadku v
spojení s ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. z úradnej povinnosti posudzuje, či v rozhodcovskom
rozsudku, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným
titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právne nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/), resp., či rozhodcovský
rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) zákona o rozhodcovskom konaní. Ak zistí tieto
nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v
dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má
charakter spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch),
potom exekučný súd, taktiež v rámci postupu podľa § 44 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č.
244/2002 Z. z., z úradnej povinnosti správne v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu,
či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý úplne alebo čiastočne je potrebné
exekučné konanie zastaviť.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č.
244/2002 Z. z. správne súd prvého stupňa vychádzal z ust. § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka a Smernice 93/13/ES a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok
oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná.
Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže
spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa (§



53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku
v čl. 11 bod 11.2 Obchodných podmienok pre úver opodstatnene považoval súd prvého stupňa za nekalú,
postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti.

Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale
existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komforným spôsobom.
Smernica podľa čl. 1 písm. q) Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v
rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že
podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie
- dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných
podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej
tiesne, a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých
súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní
nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky. V tejto súvislosti odvolací
súd podotýka, že v predmetnej veci je potrebné považovať za neprimeranú rozhodcovskú doložku, ktorá
je súčasťou Obchodných podmienok pre úver, ktoré predkladal oprávnený povinnej na formulári, pričom
jej obsah povinná ani nemohla ovplyvniť.

V danom prípade súd prvého stupňa správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný
rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a
preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vysporiadal sa s nimi už súd prvého stupňa
v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .