Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 21S/90/2014 z 18. 8. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 18. augusta 2015, sp. zn. 21S/90/2014, ECLI:SK:KSZA:2015:5014200615.2 Krajský súd Žilina | 21S/90/2014 | ECLI:SK:KSZA:2015:5014200615.2 | 2015-08-18 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 250j ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/500226ce-b6e9-4e58-ba98-82c286649ca9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5014200615.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 21S/90/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200615
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5014200615.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej
a členov senátu JUDr. Eriky Šobichovej a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: Mgr. R. S.,
bytom XXX XX U. č. d. XXX, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, so
sídlom Andreja Kmeťa 17, 010 01 Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného
č. OÚ-ZA-OOP1/2014/00092/HRI zo dňa 13.03.2014, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 19.05.2014 domáhal preskúmania a následne zrušenia rozhodnutia
žalovaného č. OÚ-ZA-OOP1/2014/00092/HRI zo dňa 13.03.2014, ktorým žalovaný zamietol
odvolanie žalobcu a potvrdil napadnuté rozhodnutie Okresného úradu Námestovo č. OU-NO-OVVS/
AA/2013/00060-3-P-P zo dňa 04.11.2013 o zastavení priestupkového konania obvinenej Mgr. J. Q..

Skutkovo a právne žalobca vymedzil rozsah preskúmania správneho rozhodnutia nasledovnými
žalobnými bodmi:
Žalobca namietal, že nebolo vykonané náležité zistenie skutkového stavu ako podmienka spravodlivého
rozhodnutia a sú o ňom dôvodné pochybnosti. Žalobca nesúhlasil s názorom, že ak obvinená M. Q.
hovorila na žalobcu ako na starostu, nepovažuje sa za to priestupok voči občianskemu spolunažívaniu.
Žalovaný sa nevysporiadal so skutočnosťou, že v celom konaní stále poukazoval na rozhodnutie o
priestupku voči podobne obvinenému p. X. (rozhodnutie Obvodného úradu Námestovo č. ObU-NO-
OVVS-2013/00194-3-P-P zo dňa 26.02.2013), ktorý rovnako povedal nepravdu o jeho osobe a i napriek
tomu, že ho oslovil slovom pán starosta, tak bol uznaný vinným a jeho odvolaniu nebolo vyhovené. Nedá
sa súhlasiť s tým, že občan sa voči jeho osobe ako vtedajšiemu starostovi zbaví akejkoľvek sankčnej
zodpovednosti, ak povie verejne hrubú nepravdu a to len tak, že ho osloví pán starosta. V tej istej situácii
bol aj obvinený p. X., na tom istom mieste, v tom istom kultúrnom dome, v tom istom čase a tam rovnako
povedal nepravdu o ňom a predsa bol uznaný vinným a jeho odvolaniu nebolo vyhovené. Žalovaný
svoje rozhodnutie postavil len na fakte, či bol verejným činiteľom, alebo nie, ale táto jediná relevantná
podmienka rozhodovania bola totožná aj v konaní p. X. a výsledok bol opačný. Tým je jednoznačné
vidieť, že v podobnom, takmer totožnom prípade, bolo rozhodnuté diametrálne protichodne, čo je v
rozpore so žalobcovým základným právom na rovnosť pred zákonom, viď nález ÚS SR sp. zn. III. US
339/08 z 25/11/2008. Obvinená J. Q. vo svojom odvolaní uviedla, že vraj jej nepravdivý očierňujúci
výrok bol adresovaný jemu ako starostovi a nie ako občanovi. Žalobca poukázal na to, že je právnym
úzusom v tejto oblasti a zákon jasne definuje, že len veci týkajúce sa úloh verejného činiteľa podľa
zákonov sú vyňaté zo skutkovej podstaty § 49 z. o priestupkoch. To znamená, že nie en bloc všetko



konanie voči osobe verejného činiteľa je mimo skutkovej podstaty § 49, nakoľko fyzická osoba verejného
činiteľa nevykonáva len činnosti zákonných úloh, ale žije aj mimo túto spoločenskú rolu ako občan,
fyzická osoba, rodič, či človek. Očierňujúci výrok obvinenej, ktorého nepravdivosť bola v konaní jasne
preukázaná, v žiadnom prípade nespadá do jeho činnosti ako starostu, ale je očiernením žalobcu ako
fyzickej osoby. Výmysel obvinenej M. Q. o tom, že žalobca mal niekoho nazvať oplzlo v danom čase a
jej cielené prezentovanie tohto výmyslu na stretnutí viacerých osôb s cieľom poškodiť jeho osobnú česť,
nespadá do úloh jeho osoby ako verejného činiteľa podľa zákona. Podľa názoru žalobcu obvinená k
svojmu odvolaniu pripojila falzifikát, ktorý predstavuje údajný záznam jeho komunikácie s nejakou treťou
osobou. To, že obvinená považuje nezávislého svedka P. E. za klamára, považuje za nezmyselné a
nepreukázané konštrukty obvinenej. K vyjadreniu obvinenej, že by ju svedok nemal poznať uviedol, že
v obci Babín sa všetci dôkladne poznajú, nakoľko je to malá obec.
Žalobca mal za to, že závery orgánov ministerstva v identickej právnej veci sú plne použiteľné na
danú vec č. k.: SVS-OVS1-2013/01520/TJM zo dňa 22.07.2013 vo vzťahu k jeho osobe. Rozhodnutie
č. SVS-OVS1-2013/01520/TJM zo dňa 22.07.2013 je v príkrom rozpore voči rozhodnutiu SVS-
OP2-2013/008269/TKP zo dňa 26.04.2013 toho istého správneho odvolacieho orgánu. Princíp právnej
istoty a predvídateľnosti rozhodnutia je vlastný aj správnemu konaniu, preto nie je najmenší dôvod
neaplikovať rovnaké právne názory, aké boli aplikované v inej veci, aj na danú vec č. k.: SVS-
OVS1-2013/01520/TJM zo dňa 22.07.2013. Konanie obvinenej M. Q. je poškodzovaním jeho dobrého
mena. Preto je záver uznesenia SVS-OVS1-2013/01520/TJM zo dňa 22.07.2013 nesprávny.
Záverom žalobca namietal, že v konaní pred OÚ Námestovo došlo k procesným vadám a síce, že jemu
ako účastníkovi konania nebolo umožnené v zmysle správneho poriadku položiť otázky obvinenej, nebol
vylúčený listinný dôkaz - falzifikát, o čo viackrát žiadal a neboli predvolaní ním navrhnutí svedkovia.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomný podaním zo dňa 02.09.2014. Navrhol, aby krajský súd žalobu
zamietol v celom rozsahu. Žalovaný uviedol nasledovné skutočnosti:

Rozhodnutím Okresného úradu Námestovo, odboru všeobecnej vnútornej správy číslo: OU-NO-OVVS/
AA/2013/00060-3-P-P zo dňa 04.11.2013 (ďalej len prvostupňové rozhodnutie) prvostupňový správny
orgán konanie voči obvinenej Mgr. J. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. č. XXX, podozrivej zo spáchania
priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ust. § 49 ods. 1 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorého sa mala dopustiť tým, že dňa 04.03.2012 v čase
okolo 16.00 hod. v Miestnom kultúrnom stredisku v obci Babín na verejnom hovore mala vysloviť výrok
na adresu Mgr. R. S.: „pán starosta, pán starosta, ty si ľudí nazval špinavá spodina“, čo Mgr. R. S.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom U. č. XXX urazilo na cti, čím mala inému ublížiť na cti tým, že ho mala uraziť,
zastavil podľa § 76 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch, pričom Mgr. R. S. uložil s odkazom na § 79
ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch uhradiť štátu trovy priestupkového konania vo výške 16 Eur. Proti
vyššie uvedenému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie.
Žalovaný ako príslušný odvolací orgán podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku preskúmal napadnuté
rozhodnutie, ako aj postup prvostupňového správneho orgánu pred vydaním rozhodnutia, vzal do úvahy
dôvody podaného odvolania a dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán zistil skutočný stav veci
a rozhodol o zastavení konania vo veci obvinenia Mgr. J. Q. na základe podaného návrhu Mgr. R. S.
zákonom stanoveným spôsobom.
Žalobca vo svojom žalobnom návrhu akcentuje rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,
sekcie verejnej správy, odboru všeobecnej vnútornej správy číslo SVS-OP2-2013/008269/TKP zo dňa
26.04.2013, ktorý označil za rozhodnutie v príkrom rozpore s rozhodnutím č. SVS-OVS1-2013/01520/
TJM zo dňa 22.07.2013, kedy išlo síce o iného obvineného, ale bolo poškodené dobré meno žalobcu
a skutok sa stal identickým spôsobom. V rámci rozhodnutia číslo SVS-OP2-2013/008269/TKP zo
dňa 26.04.2013 druhostupňový správny orgán rozhodoval o odvolaní navrhovateľa a odvolaní iného
obvineného vo veci priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona
o priestupkoch, kedy iný obvinený bol v časti konania uznaný vinným za výrok prednesený na adresu
žalobcu:...“lenže prišiel pán starosta S. za páru mesiacov troje zamestnaní, lebo nikde neboli s ním
spokojní, lebo chcel byť nad“...pričom vtedajší druhostupňový správny orgán (Ministerstvo vnútra SR,
odbor všeobecnej vnútornej správy) vyslovil svoj právny názor, že napriek osloveniu „pán starosta“,
predmetné vyjadrenie sa netýkalo pôsobenia žalobcu ako verejného činiteľa, ale hodnotilo jeho
predchádzajúce pracovné skúsenosti ako súkromnej osoby. Avšak v ďalšej časti konania, kedy sa
jednalo o výroky vyslovené na adresu žalobcu, ktoré súviseli s výkonom jeho funkcie, bolo konanie
zastavené podľa § 76 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch, čo je analogicky totožný skutkový stav ako
v konaní proti J. Q., keď jej vyjadrenie, ktoré je predmetom konania vo veci priestupku proti občianskemu



spolunažívaniu podľa § 49 ods. písm. a) zákona o priestupkoch, súvisí spôsobením žalobcu vo funkcii
verejného činiteľa. Je bez pochyby, že predmetné konanie vo veci návrhu Mgr. R. S. proti obvinenej
J. Q. je v súlade s rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie verejnej správy,
odboru všeobecnej vnútornej správy číslo SVS-OP2-2013/008269/TKP zo dňa 26.04.2013. V konečnom
dôsledku je možné aplikovať nález Ústavného súdu so spis. Zn. III. ÚS 339/08 zo dňa 25.11.2008 tak,
ako to sám navrhovateľ uvádza vo svojej žalobe:...Konečným výsledkom rešpektovania aplikačnej praxe
by mala byť jednotná interpretácia právnych predpisov v zmysle zásady, že „každý sa môže spoliehať
na to, že v podobnej veci bude rozhodnuté podobne (nie rovnako) a v rôznych odlišne.“
Ďalšia časť žalobného návrhu je identická s tým, čo uviedol žalobca vo svojom odvolaní voči
prvostupňovému rozhodnutiu vo veci obvinenej J. Q., s ktorou sa vysporiadal druhostupňový správny
orgán v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Námietky žalobcu, týkajúce sa odvolania J. Q. zo dňa 30.04.2013 k rozhodnutiu číslo ObU-NO-
OVVS-2013/00194-3-P-P zo dňa 26.02.2013, sú irelevantné, keďže Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, sekcia verejnej správy, odbor všeobecnej vnútornej správy rozhodnutím číslo: SVS-
OVS1-2013/01520/TJM zo dňa 22.07.2013 odvolaniu J. Q. (ďalej len obvinená) vyhovelo a prvostupňové
rozhodnutie č. ObU-NO-OVVS-2013/00194-3-P-P zo dňa 26.02.2013 bolo zrušené a vec bola
vrátená prvostupňovému správnemu orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie. V odôvodnení tohto
rozhodnutia vtedajší odvolací orgán konštatoval, že prvostupňové rozhodnutie nebolo vydané v súlade
s právnymi predpismi, keď v prípade obvinenej, ktorá vyriekla predmetné slová na adresu žalobcu, na
verejnom zasadaní v miestnom kultúrnom dome v obci Babín, bol žalobca priamo vo výkone funkcie
verejného činiteľa a teda nešlo o vzťah občana voči občanovi, ale išlo o vzťah občana voči verejnému
činiteľovi, a tak nemožno hovoriť o spáchaní priestupku. Obvinená sa nemohla dopustiť priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch, nakoľko
nedošlo k porušeniu objektu chráneného ustanovením § 49 ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorým je
občianske spolunažívanie.
Žalovaný je toho názoru, že obvinená dňa 04.03.2012 v čase okolo 16.00 hod. v Miestnom kultúrnom
stredisku v obci Babín na verejnom hovore, keď mala vysloviť výrok na adresu Mgr. R. S.: „pán starosta,
pán starosta, ty si ľudí nazval špinavá spodina“, nemohla žalobcu uraziť na cti. J. Q. svojim konaním
nenaplnila všetky znaky skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, z ktorého
bola obvinená, pretože v danom prípade nebol porušený objekt chránený ust. § 49 ods. 1 zákona o
priestupkoch, ktorým je občianske spolunažívanie. Vzťah medzi J. Q. a žalobcom - vtedajším starostom
obce Babín, pri danom incidente, nebolo možné kvalifikovať ako vzťah občana k občanovi. Ku konfliktu
medzi nimi došlo v súvislosti s vyslovením názoru obvinenej v Miestnom kultúrnom stredisku v obci Babín
na verejnom hovore. Výrok obvinenej nenadobudol intenzitu takého konania, ktorým by porušoval, alebo
ohrozoval záujem spoločnosti a bol by spôsobilý uraziť inú osobu na cti.

Žalovaný v oznámení zo dňa 15.10.2014 uviedol, že rozhodnutím Ministerstva vnútra SR, sekcia
verejnej správy, odb. všeobecnej vnútornej správy č. SVS-OVS2-2014/21951/TOL zo dňa 04.09.2014,
právoplatného dňa 11.09.2014, bolo odvolanie žalobcu podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní zamietnuté a rozhodnutie žalovaného č. OÚ-ZA-OOP1-2014/015404/HRI
zo dňa 12.06.2014 o nepovolení obnovy konania vo veci súvisiacej s rozhodnutím Okresného
úradu Námestovo, odbor všeobecnej vnútornej správy č. OU-NO-OVVS/AA/2013/00060-3-P-P zo dňa
04.11.2013, bolo potvrdené.

Krajský súd v Žiline rozhodol rozsudkom bez naradenia súdneho pojednávania podľa § 250f ods. 1, 2
O.s.p., za splnenia procesných podmienok uvedených v § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá O.s.p. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19.08.2015.

Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, vrátane postupu správneho orgánu
mu predchádzajúceho, v rozsahu danom žalobnými dôvodmi žalobcu a dospel k záveru, že žaloba je
nedôvodná, a preto je potrebné ju zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p. z nasledovných dôvodov.
Podľa § 67 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. priestupkoch v znení ku dňu vydania rozhodnutia (ďalej len
„Zákon o priestupkoch“) priestupky sa prejednávajú z úradnej povinnosti, ak nejde o priestupky, ktoré
sa prejednávajú len na návrh (§ 68 ods. 1).

Podľa § 67 ods. 2 Zákona o priestupkoch podkladom na začatie konania o priestupku je správa
o výsledku objasňovania priestupku, oznámenie štátneho orgánu obce, organizácie alebo občana o



priestupku, poznatok z vlastnej činnosti správneho orgánu alebo postúpenie veci orgánom činným v
trestnom konaní.

Podľa § 67 ods. 3 Zákona o priestupkoch ak správny orgán vec neodloží, ani nezistí dôvod pre
postúpenie veci inému orgánu, začne konanie o priestupku bezodkladne, najneskôr do 30 dní.

Podľa § 68 ods. 1 Zákona o priestupkoch priestupky podľa § 42a a § 49 ods. 1 písm. a) sa prejednávajú
len na návrh postihnutej osoby alebo jej zákonného zástupcu alebo opatrovníka (ďalej len "navrhovateľ").

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch priestupku sa dopustí ten, kto inému ublíži na cti tým,
že ho urazí alebo vydá na posmech.

Podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch správny orgán konanie o priestupku zastaví, ak sa v
ňom zistí, že skutok, o ktorom sa koná, sa nestal alebo nie je priestupkom.

Z obsahu adm. spisu mal krajský súd za preukázané, že v predmetnej veci sa jednalo o v poradí druhé
rozhodnutie o návrhu žalobcu na prejednanie priestupku, po tom čo Obvodnému úradu Námestovo
(prvostupňový orgán) bol vrátený spisový materiál z Ministerstva vnútra SR spolu s rozhodnutím č.
SVS-OVS1-2013/01520/TJM zo dňa 22.07.2013, ktorým bolo na odvolanie obvinenej J. Q. zrušené
rozhodnutie č. ObU-NO-OVVS-2013/00194-3-P-P zo dňa 26.02.2013 (ktorým bola J. Q. uznaná vinnou
zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 Zákona o priestupkoch,
ktorého sa mala dopustiť tým, že dňa 04.03.2012 v čase okolo 16.00 hod. v Miestnom kultúrnom
stredisku v obci Babín na verejnom hovore mala vysloviť výrok na adresu Mgr. R. S.: „pán starosta,
pán starosta, ty si ľudí nazval špinavá spodina“, čo Mgr. R. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. č. XXX
urazilo na cti, teda inému ublížila na cti tým, že ho urazila a bola jej uložená sankcia - pokarhanie) a
vec bola vrátená na nové konanie. Ministerstvo ako odvolací orgán uviedlo, že v prejednávanej veci
ide o vzťah medzi obvinenou a vtedajším starostom obce Babín, v čase spáchania skutku verejným
činiteľom, a tento nie je možné kvalifikovať ako vzťah občana k občanovi. Ide o vzťah občana a verejného
činiteľa. Obvinená vyslovením inkriminovaných slov nemohla naplniť skutkovú podstatu priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu. Okresný úrad Námestovo v rozhodnutí č. OÚ-ZA-OOP1/2014/00092/
HRI zo dňa 13.03.2014 rekapituloval tieto závery Ministerstva vnútra SR. Konštatoval, že súčasťou
spisu sú výpovede a vyjadrenia Mgr. J. Q., T. Q., ako splnomocnenej zástupkyne obvinenej, výpovede
navrhovateľa a výpovede R. E. v pôvodnom konaní, ktorých obsah prvostupňový opätovne uviedol.
Prvostupňový orgán sa zaoberal aj novými vyjadreniami účastníkov konania k veci zo dňa 01.10.2013
a replikami k týmto vyjadreniam. Dňa 04.11.2013 sa uskutočnilo ústne prejednanie pred správnym
orgánom. Prvostupňový orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že zákonná definícia
priestupku sa zakladá na kombinácii materiálneho znaku a formálnych znakov, ktoré musia byť naplnené
súčasne. Medzi formálne znaky priestupku patrí naplnenie skutkovej podstaty priestupku, ktorej znakmi
sú objekt, objektívna stránka, subjekt, subjektívna stránka. Objektom priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu je podľa § 49 ods. 1 Zákona o priestupkoch občianskeho spolunažívanie. Z vykonaných
dôkazov mal prvostupňový orgán za to, že skutok, z ktorého bola Mgr. J. Q. obvinená na základe návrhu
Mgr. R. S. na prejednanie priestupku vo veci urážky na cti inkriminovanými slovami, nie je priestupkom.
Správny orgán mal za preukázané, že obvinená predmetný výrok povedala, ale adresovala ho starostovi,
ako občana ho veľmi nepoznala. Za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu nemožno považovať
konanie, ktoré smeruje proti verejnému činiteľovi, v tomto prípade starostovi obce vo výkone funkcie,
pričom správny orgán je v zmysle § 59 ods. 3 zákona o správnom konaní viazaný právnym názorom
odvolacieho orgánu, ktorý Ministerstvo vnútra SR uviedlo v rozhodnutí č. SVS-OVS1-2013/01520/TJM
zo dňa 22.07.2013. Obvinená sa nemohla dopustiť priestupku, ktorý jej bol kladený za vinu, keďže
v danom prípade nebol porušený objekt chránený ustanovením § 49 os. 1 Zákona o priestupkoch, a
preto správny orgán priestupkové konanie pri aplikácii § 76 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch
zastavil. Ku skutočnosti, že navrhovateľ uviedol, že rozhodnutie č. SVS-OVS1-2013/01520/TJM zo dňa
22.07.2013 je v rozpore s rozhodnutím toho istého odvolacieho orgánu č. SVS-OP2-2013/008269/TKP
zo dňa 26.04.2013, v ktorom bola riešená tá istá otázka, síce sa týka inej osoby, ale poškodzuje jeho
dobré meno, pričom skutok sa stal identickým spôsobom, správny orgán uviedol, že sa jedná o dve
samostatné konania a rozhodnutia, ktoré sa zaoberajú konaním rôznych obvinených, kde v každom sa
posudzovali jednotlivé znaky skutkovej podstaty priestupku, pričom v danom konaní bol správny orgán
viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.



V napadnutom druhostupňovom rozhodnutí sa správny orgán vysporiadal s odvolaním žalobcu, v ktorom
namietal, že očierňujúci výrok nespadá do úloh verejného činiteľa a že nemal možnosť klásť obvinenej
otázky. Žalovaný uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj postup správneho orgánu pred
vydaním rozhodnutia a dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán zistil dostatočne skutkový stav
veci a rozhodol o zastavení priestupkového konania vo veci obvinenia Mgr. J. Q. zákonom stanoveným
spôsobom. Prvostupňový správny orgán nepochybil, keď sa striktne riadil právnym názorom vtedajšieho
odvolacieho orgánu. Tento by mohol správny orgán ignorovať len v tom prípade, ak by vyšli najavo
nové skutočnosti a dôkazy, ktoré sa mali a mohli uplatniť v dobe, kedy sa rozhodovalo o merite veci,
čo sa v predmetnej veci nestalo. Žalovaný uviedol, že vzhľadom k faktu, že miestom spáchania skutku
bolo Miestne kultúrne stredisko v obci Babín, kedy navrhovateľ bol v pozícii starostu obce, bezpochyby
možno hovoriť, že mu náležal štatút verejného činiteľa, pričom je bezpredmetné, či tento výrok mohol
navrhovateľ v minulosti povedať alebo ho nepovedal. Ohľadom námietky rozdielneho rozhodovania
v totožnej veci s poukazom na rozhodnutie Ministerstva vnútra SR č. SVS-OVS1-2013/01520/TJM
zo dňa 22.07.2013, ktoré je podľa žalobcu v rozpore s rozhodnutím toho istého odvolacieho orgánu
č. SVS-OP2-2013/008269/TKP zo dňa 26.04.2013, žalovaný uviedol, v tejto druhej uvedenej veci sa
vyjadrenie iného obvineného netýkalo pôsobenia navrhovateľa ako verejného činiteľa, ale hodnotilo
predchádzajúce pracovné skúsenosti navrhovateľa ako súkromnej osoby. Pokiaľ sa však jednalo o
výroky tohto obvineného, ktoré súviseli s výkonom funkcie navrhovateľa bolo priestupkové konanie
zastavené. Ohľadom námietky navrhovateľa, že nemohol klásť otázky obvinenej, žalovaný uviedol, že
túto možnosť mal, ale ju nevyužil.

Podstatou správneho súdnictva je ochrana verejných subjektívnych práv a jeho cieľom predovšetkým
ochrana práv osôb a ich prostredníctvom potom aj ochrana zákonnosti. Ide o právny inštitút, ktorý
umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy,
nečinnosťou či iným zásahom poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak
konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania
s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

Súd v každej konkrétnej veci v intenciách citovaných zákonných ustanovení posudzuje, či žalobca spĺňa
zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve.
Podľa ustanovenia § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku treba považovať za osobitnú náležitosť
žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím
správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu.

Aktívna procesná legitimácia žalobcu v správnom súdnictve nie je založená na verejnej žalobe (actio
popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu.
Inštitút správneho súdnictva predstavuje realizáciu ústavného princípu domáhať sa na nezávislom a
nestrannom súde súdnej ochrany verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb, ktoré sú
ohrozené alebo porušené nezákonnými rozhodnutiami, zásahmi a nečinnosťou orgánov verejnej správy
(a to predovšetkým ochrany pred porušením práva na život, práva na osobnú slobodu, práva na ochranu
vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.). Ukrátenie práv žalobcu/navrhovateľa musí byť v žalobe
tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné.

V predmetnej veci mal súd za preukázané že žalobca bol účastníkom konania a v žalobe tvrdil, že
bol ukrátený na svojich právach, a to že napriek jeho návrhu nebol priestupok proti občianskemu
spolunažívaniu prejednaný a zároveň namietal aj porušenie procesných práv a princípu právnej istoty,
keď podľa žalobcu v skutkovo rovnakej veci rozhodli správne orgány inak, čím podľa názoru krajského
súdu boli splnené procesné podmienky pre podanie žaloby a žalobca bol oprávnenou osobou na podanie
žaloby.

Správne súdnictvo je založené na prieskume rozhodnutí správnych orgánov (§ 244 O.s.p.), ktoré
priznávajú najrôznejšie verejné práva alebo ukladajú verejnoprávne povinnosti, pričom základným
kritériom, ktorý súd uplatňuje v tomto prieskume, je posúdenie, či postup a samotné napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu je zákonné alebo nie je. Súd vyhovie žalobe a zruší napadnuté
rozhodnutie, ak dospeje k záveru, že žalobca bol napadnutým rozhodnutím ukrátený na svojich právach
a rozhodnutie je nezákonné. Krajský súd sa zaoberal meritórne vecou a to tým, či žalobca, aj keď tvrdil
ukrátenie na svojich právach, bol napadnutým rozhodnutím aj v skutočnosti na svojich právach ukrátený.
Súdne konanie o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu na základe žaloby je potrebné rozlišovať



od správneho konania o priestupku. Navrhovateľ, na návrh ktorého bolo začaté konanie o priestupku,
je v zmysle § 72 Zákona o priestupkoch účastníkom konania o priestupku a pri priestupkoch, ktoré
možno prejednať len na návrh, sa môže odvolať proti tej časti rozhodnutia, ktorá sa týka vyslovenia viny
obvineného z priestupku alebo povinnosti navrhovateľa uhradiť trovy konania, môže sa tiež odvolať proti
rozhodnutiu o zastavení konania. Tieto práva priznáva Zákon o priestupkoch navrhovateľovi v konaní o
priestupku. Žalobu o preskúmanie rozhodnutia však nie je možné vnímať ako ďalší opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu. Len z postavenia navrhovateľa ako účastníka konania o priestupku,
príp. jeho práva podať odvolanie proti tej časti rozhodnutia, ktorá sa týka vyslovenia viny obvineného
z priestupku, nie je možné vyvodzovať jeho právo na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom.
Ak určité osoby majú možnosť vyvolať priestupkové konanie svojím návrhom, tak potom prejednanie
priestupku je výlučne v záujme týchto osôb. Avšak tento ich záujem na potrestaní páchateľa nie je také
právo, ktorého ochrany by sa mohli domáhať podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. V predmetnej veci
napadnuté rozhodnutie ohľadom žalobcu nezakladá, nemení ani záväzne neurčuje žiadne jeho práva
či povinnosti, čiže takýmto rozhodnutím nemohol byť ukrátený na svojich právach, a preto súd žalobu
zamietol.

V okolnostiach predmetnej veci, aby súd neodňal možnosť účastníkovi konať pred súdom, sa krajský súd
zaoberal aj zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca namietal predovšetkým to, že inkriminovanými
výrokmi obvinenej bolo zasiahnuté do jeho dobrej povesti a poškodené jeho dobré meno aj keď v
čase prednesenia výrokov obvinenej zastával funkciu starostu. S uvedeným tvrdením sa krajský súd
nestotožnil a ohľadom naplnenia všetkých znakov priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, jeho
materiálneho znaku a predovšetkým formálneho znaku - poukazuje súd na náležité a presvedčivé
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Zákon o priestupkoch nepozná pojem „verejný činiteľ“. Z tohto
dôvodu je potrebné analogicky aplikovať definíciu verejného činiteľa z Trestného zákona. Priestupok
proti občianskemu spolunažívaniu je len protiprávnym konaním občana proti občanovi. Verejný činiteľ
sa môže svojich práv na ochranu osobnosti domáhať v občianskom súdnom konaní. Nie je možné
postihnúť deliktuálne spôsobilú fyzickú osobu za to, že slovne atakuje verejného činiteľa, a to mimo
ústneho pojednávania, či iného procesného konania, umožňujúceho uloženie poriadkového opatrenia.
Verejní činitelia z titulu svojej funkcie sú nevyhnutne vystavení oprávnenej či neoprávnenej kritike
alebo invektívam. Preto možno akceptovať názor, že intenzita zásahu do osobnostných práv verejného
činiteľa by mala byť v jeho prípade vyššia, ako je to u iných fyzických osôb, na to, aby bolo možné
poskytnúť ochranu pred takýmto zásahom v zmysle ustanovení § 11 a nasl. Zák. č. 40/1964 Zb. -
Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2 Sžo 55/2008 zo dňa
22.04.2009, publikovaného v Zbierke stanovísk NSSR a rozhodnutí súdov SR pod č. 50/2011, uviedol, že
na objasnenie a sankcionovanie priestupku musia byť obligatórne naplnené a zistené všetky štyri znaky
skutkovej podstaty priestupku - subjekt, subjektívna stránka, objekt, objektívna stránka (kumulatívne).
V prípade, žeby čo i len jeden znak skutkovej podstaty nebol objasnený, nemožno potom hovoriť
o priestupku. Ak pri niektorej časti skutkovej podstaty existujú pochybnosti o jej existencii a nebola
preukázaná nado všetku pochybnosť, uplatní sa zásada in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech
obvineného).
Ohľadom námietky žalobcu o rozdielnom rozhodovaní v tej istej veci, krajský súd poukazuje na
odôvodenie napadnutého druhostupňového rozhodnutia, v ktorom sa žalovaný už s tou námietkou
vysporiadal, keď uviedol, že iný obvinený z priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa
mal dopustiť očierňujúcimi výrokmi na adresu žalobcu, bol uznaný vinným len za výroky, ktoré uviedol v
inom kontexte ako v súvislosti s pôsobením žalobcu ako verejného činiteľa a týkali sa navrhovateľa ako
súkromnej osoby. Rovnako sa žalovaný dostatočne vysporiadal aj s námietkou o porušení procesných
práv navrhovateľa a krajský súd nemal preukázané, že by žalobcovi bola odňatá možnosť vyjadriť
sa k veci ak podkladom v priestupkovom konaní, práve naopak, žalovaný aj prvostupňový orgán sa
podrobne a široko zaoberali všetkými vyjadreniami navrhovateľa a nevykonanie navrhnutých dôkazov
bolo v rozhodnutí riadne zdôvodnené.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je vecne správne
a zákonné, žalobca nebol ukrátený na svojich právach, a preto z uvedených dôvodov žalobu ako
nedôvodnú zamietol podľa ust. § 250j ods. 1 O.s.p.

O náhrade trov konania rozhodol súd pri aplikácii ust. § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi náhradu trov
konania nepriznal, vzhľadom na to, že bol neúspešným účastníkom v rámci tohto konania.



Toto rozhodnutie súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, dvojmo,
prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave.

Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust. § 205 O.s.p..