{"guid": "01168a1a-774f-4a07-8404-666a65b6ab27:90dbed50-f6aa-479a-8110-cdf7079b2555", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2111220398.3", "spisova_znacka": "9Co/51/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/51/2019 z 24. 6. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 24. júna 2019, sp. zn. 9Co/51/2019, ECLI:SK:KSTT:2019:2111220398.3", "identifikacne_cislo": "2111220398", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Miroslav Juričko", "sudca_id": 169, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslav-juricko-169", "datum_vydania": "2019-06-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "nazov": "§ 13 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/90dbed50-f6aa-479a-8110-cdf7079b2555", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2111220398.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2019:2111220398.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2019:2111220398.3/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/51/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111220398
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2111220398.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:
Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcov: 1. H. X., nar. XX.X.XXXX,
bytom L. XXXX/XX, O., 2. I. X., nar. X.X.XXXX, bytom L. XXXX/XX, O., 3. U. X., nar. XX.X.XXXX,
bytom L. XXXX/XX, O., všetci zastúpení: Mgr. Nina Szalóová, advokátka, Stromová 6, Trnava, proti
žalovanému: Fakultná nemocnica Trnava, so sídlom A. Žarnova 11, Trnava, IČO: 00 610 381, právne
zastúpená: PROSMAN A PAVLOVIČ advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Hlavná 31, Trnava, za
účasti intervenienta na strane žalovaného: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group,
IČO: 00585441, Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpený: JUDr. Baltazár Mucska, advokát, Vajnorská
55, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov, žalovaného a intervenienta proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 13C/137/2011-415 zo dňa 10. mája 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. až IX.            p o t v r d z u j e .

II. Žiadnej zo strán  n e p r i z n á v a  nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom zastavil konanie o žalobe žalobkyne v 1. rade v
časti o zaplatenie 110.000 eur. Vo výroku II. rozhodol, že žalovaný je povinný  zaplatiť žalobkyni v 1. rade
sumu 21.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku III. vo zvyšku súd žalobu žalobkyne v
1. rade zamietol. Vo výroku IV. súd žalobu žalobcu v 2. rade a žalobkyne v 3. rade zamietol. Vo výroku V.
rozhodol, že žalobkyňa v 1. rade má voči žalovanému nárok na  náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Vo výroku VI. rozhodol, že žalovaný má  voči žalobcovi v 2. rade a žalobkyni v 3. rade nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu. Vo výroku VII. rozhodol, že intervenient má  voči žalobcovi v 2. rade
a žalobkyni v 3. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vo výroku VIII. rozhodol, že
žalovanému sa voči žalobkyni v 1. rade v časti zastaveného konania o zaplatenie sumy 150.000 eur a
110.000 eur náhrada trov konania nepriznáva. Vo výroku IX. rozhodol, že štát má voči žalobcovi v 2.
rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,33 %, voči žalobkyni v 3. rade v rozsahu 33,33 %,
voči žalovanému v rozsahu 33,33 %.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, § 11, § 13 ods.
1, 2, 3, § 100 ods. 1, 2, § 101 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ\"), § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004
Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o zdravotnej starostlivosti), s poukazom aj na procesné
ust. § 470 ods. 1, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 257, § 259, § 260,  § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového
poriadku.



3. Vecne argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že H. X., dcéra žalobcov
v 1. a 2. rade a sestra žalobkyne v 3. rade, bola dňa 23.11.2009 o 13.02 hod. prijatá na Gynekologicko -
pôrodnícke oddelenie FN Trnava v 38. týždni gravidity s anamnézou 5 dní trvajúcich horúčok do 38,8°C,
bolesťou hrdla, nádchou, suchým neproduktívnym kašľom, zimnicou, triaškou. Pri prijatí mala zvýšenú
teplotu tela 37,6°C, tlak krvi v norme, bola vaginálne vyšetrená, bol zhotovený kardiotokografický
záznam, bolo prevedené ultrazvukové vyšetrenie plodu, kde boli zistené zvýšené prietokové parametre
v pupočníkovej krvi. Zvýšenie frekvencie činnosti srdca a zvýšené prietokové parametre nesignalizovali
bezprostredné ohrozenie plodu, ale vyžadovali si sledovanie plodu na Gynekologicko - pôrodníckom
oddelení, preto po telefonickej konzultácii s primárkou infektologickej kliniky, ktorá odporučila laboratórne
vyšetrenia,  pacientka nebola preložená na iné oddelenie. Z laboratórnych vyšetrení vykonaných v
deň príjmu vykazoval zvýšenú hodnotu ukazovateľ zápalu CRP - 26. Ďalšie dni bol zaznamenaný
výstup teplôt nad 38 st. a  pacientke boli nasadené antibiotiká - cefalosporín perorálne. V deň príjmu
a ani v nasledujúce dni až do dňa 27.11.2009 do 15:30 hod.  napriek pretrvávaniu teplôt, suchému
neproduktívnemu kašľu, zhoršenému dýchaniu pacientky, zvyšujúcej sa hodnote ukazovateľa zápalu,
zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu nebolo vykonané interné ani infektologické konziliárne vyšetrenie
pri lôžku pacientky na zhodnotenie celkového nálezu, nálezu na srdci, pľúcach, s ordináciou ďalších
vyšetrení, RTG pľúc a nebolo vykonané ani auskultačné posluchové vyšetrenie pľúc, ktoré vyšetrenia
boli  ľahko dostupné v podmienkach fakultnej nemocnice. V noci z 26.11.2009 na 27.11.2009 došlo
k zhoršeniu zdravotného stavu pacientky. Dňa 27.11.2009 od 13:00 hod. až do 20:30 hod, neboli
monitorové ozvy plodu.  Dňa 27.11.2009 po 15:30 hod. došlo k prudkému zhoršeniu stavu pacientky v
dôsledku vyčerpania kompenzačných mechanizmov organizmu pacientky, bolo realizované RTG pľúc a
interné konziliárne vyšetrenie, z ktorého vyplynulo podozrenie na septický stav pri obojstrannom zápale
pľúc. O 21:30 hod. bolo tehotenstvo pacientky ukončené  cisárskym rezom, porodený bol mŕtvy plod
ženského pohlavia a pacientka bola preložená na KAIM so závažným ARDS. Príčinou smrti dieťaťa
bola podľa pitevného protokolu intrauterinná asfyxia (vnútromaternicové udusenie). Dňa 1.12.2009 bola
CT vyšetrením potvrdená u pacientky diagnóza závažného zápalu pľúc, dňa XX.XX.XXXX došlo k
úmrtiu pacientky v dôsledku diagnóz: Septický šok (otrava krvi pri infekcii) s multiorgánovým zlyhaním,
Candidová sepsa (otrava krvi pri kvasinkovej infekcii), Bronchopneumonia bilat. (obojstranný zápal
pľúc), Status post Sectionem Caesaream (stav po Cisárskom reze) 27. 11.2009, Infectia vírusom typu
H1N1 potvrdená z BAL, Malnutričný stav (podvýživa). Počas života pacientky bol výsledok virologického
vyšetrenia na vírus chrípky typu H1N1 dňa 27.11.2009 negatívny, následne dňa 03.12.2009 bol pozitívny
a výsledok virologického vyšetrenia z pitvy nepreukázal prítomnosť  tohto vírusu v tele pacientky ani v
tele dieťaťa.  Po vykonaní dokazovania a po skutkovom a právnom posúdení veci súd dospel k záveru,
že žaloba žalobkyne v 1. rade je čiastočne dôvodná.

4. Z oznámenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o výsledku šetrenia zo dňa 15.10.2010
vyplynulo, že Úrad zistil nedostatky v liečebnom postupe na GPO FN Trnava, kde pri príjme nebol
realizovaný RTG snímok pľúc pacientke napriek anamnéze teplôt, suchého neproduktívneho kašľa
a podozreniu na chrípkové respiračné ochorenie, chýba askultačné vyšetrenie (posluchom pľúc),
antibiotická liečba bola nasadená s oneskorením a v menej vhodnej forme (mala byť aplikovaná
vnútrožilovo) a pri opakovane dokumentovaných horúčkach malo byť privolané infektologické konzílium
k lôžku, malo byť realizované RTG vyšetrenie pľúc a príslušne korigovaná liečba. Výkonom dohľadu
úrad zistil porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.  Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka
Trnava rozhodnutím č.k. ZS 205/00017/2010 zo dňa 09.02.2011 uložil žalovanému ako poskytovateľovi
zdravotnej starostlivosti pokutu 3.330,- eur za porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o
zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, t.j. za porušenie
povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne pacientke H. X., ktoré porušenie spočívalo v
tom, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti v období hospitalizácie pacientky na gynekologicko-
pôrodníckej klinike od 23.11.2009 do 27.11.2009 neposkytol pacientke  zdravotnú starostlivosť správne,
pri príjme pacientky dňa 23.11.2009 na gynekologicko-pôrodnícku kliniku nebol realizovaný RTG snímok
pľúc napriek anamnéze febrilít, suchého neproduktívneho kašľa a kontaktu s chrípkovým respiračným
ochorením a v zdravotnej dokumentácii tiež absentuje auskultačný nález na pľúcach pri vyšetrení
pacientky, dňa 25.11.2009 malo byť pri opakovane dokumentovaných febrilitách privolané infektologické
konzílium k lôžku pacientky, malo byť realizované RTG vyšetrenie pľúc a príslušne korigovaná liečba.
Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalovaný rozklad a predseda Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou rozhodnutím č.k. ZS 205/00017/2010/R zo dňa 30.09.2011 rozklad žalovaného ako
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti zamietol a rozhodnutie č. ZS205/00017/2010 o uložení pokuty



vo výške 3.330 eur vydané dňa 09.02.2011 úradom, pobočka Trnava potvrdil. Krajský súd v Trnave
rozsudkom č.k. 20S/34/2011-66 zo dňa 15.10.2013 v konaní o preskúmanie rozhodnutia Úradu pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č.k. ZS 205/00017/2010/R zo dňa 30.09.2011 žalobu zamietol.
Zo znaleckého posudku forensic.sk Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o. č. 34/2011 mal
súd preukázané, že neprizvanie lekára - internistu či infektológa dňa 24.11. až dňa 27.11.2009 k
pacientke je možné považovať za postup non lege artis, teda postup nesprávny z hľadiska zásad
správnej a modernej liečby pri zohľadnení všetkých dostupných prostriedkov na jej aplikáciu, pričom
nemocnica typu fakultnej nemocnice v Trnave disponovala všetkými základnými prostriedkami na vyššie
uvedený postup, ktorý mal byť poškodenej aplikovaný. Samotná diagnostika a liečba pacientky bola od
23.11.2009 do 27.11.2009 do 15:30 hod z hľadiska internej medicíny nedostatočná. Celkovú liečbu a
starostlivosť o poškodenú na Gynekologicko-pôrodníckej klinike nie je možné považovať za lege artis.
Nemonitorovanie stavu plodu (jeho oziev)   dňa 27.11.2009 po 13:00 hod. je postupom non lege artis,
v čase medzi 13:00 hod a vykonaním cisárskeho rezu nie je vôbec jasné, aký bol dôvod nesledovania
oziev plodu. Podľa znaleckého posudku LEGE ARTIS znalecká organizácia, s.r.o. č. 4/2016 vzhľadom
na anamnézu niekoľkodňových horúčok, kašľa, zvýšenej teploty tela, zvýšeného ukazovateľa zápalu,
bolo nutné interné konziliárne vyšetrenie lekárom internistom na zhodnotenie celkového nálezu, nálezu
na srdci, pľúcach, s ordináciou ďalších vyšetrení (RTG pľúc, infektologické konziliárne vyšetrenie, ... ) a
príslušnej liečby, čo nebolo realizované a čo znalecká organizácia považuje za pochybenie v poskytnutí
zdravotnej starostlivosti. Diagnostický proces u poškodenej počas jej hospitalizácie (počas prvých 5 dní
po prijatí, do upadnutia do kómy na Gynekologicko - pôrodníckej klinike FNsP Trnava) nebol správne
ukončený. Neprizvanie lekára internistu a nerealizovanie interného konziliárneho vyšetrenia (eventuálne
ďalších odporúčaných vyšetrení, ktoré by vyplynuli z interného konziliárneho vyšetrenia) v deň prijatia
23.11.2009 po obdržaní laboratórnych výsledkov, ani počas následnej hospitalizácie až do večerných
hodín dňa 27.11.2009, vykonanie ktorého si jej zdravotný stav vyžadoval a ktoré je ľahko dostupné v
podmienkach fakultnej nemocnice,  považuje znalecká organizácia za nesprávne poskytnutie zdravotnej
starostlivosti. Všetky vtedy dostupné diagnostické a liečebné postupy pri liečbe poškodenej H. X. počas
jej hospitalizácie na Gynekologicko - pôrodníckej klinike FNsP Trnava, konkrétne od 23.11.2009 do
27.11.2009 neboli využité. V konaní bolo nesporné, že po preložení pacientky na KAIM od 27.11.2009
do 10.12.2009 jej bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne.

5. Z uvedených listinných dôkazov a znaleckého posudku LEGE ARTIS znalecká organizácia, s.r.o.
č. 4/2016  mal súd preukázané, že žalovaný ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti v období
hospitalizácie pacientky H. X. na gynekologicko-pôrodníckom oddelení od 23.11.2009 do 27.11.2009
neposkytol pacientke  zdravotnú starostlivosť správne, keď  nevykonal auskultačné posluchové
vyšetrenie pľúc, RTG vyšetrenie pľúc a nerealizoval interné, ani infektologické konziliárne vyšetrenie,
eventuálne ďalšie odporúčané vyšetrenia, ktoré by vyplynuli z týchto konziliárnych vyšetrení, antibiotickú
liečbu nasadil pacientke s oneskorením a v menej vhodnej forme (mala byť aplikovaná vnútrožilovo),
nemonitoroval stavu plodu (jeho oziev)  dňa 27.11.2009 od 13:00 hod. do 20:30 hod. napriek tomu,
že pacientka zostala hospitalizovaná na Gynekologicko - pôrodníckom oddelení a  nebola preložená
na iné oddelenie preto, že zvýšenie frekvencie činnosti srdca a zvýšené prietokové parametre plodu
si vyžadovali sledovanie plodu, teda žalovaný nevykonal všetky zdravotné výkony na správne určenie
choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.
Zo znaleckého posudku forensic.sk Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o. č. 34/2011 vyplýva,
že nemonitorovanie stavu plodu (jeho oziev)   dňa 27.11.2009 po 13:00 hod. až do ukončenia gravidity
cisárskym rezom je postupom non lege artis a  potom je možné ustáliť, že existuje reálna príčinná
súvislosť medzi smrťou dieťaťa v tele matky a konaním personálu gynekologicko-pôrodníckej kliniky.
Príčinná súvislosť úmrtia dieťaťa s konaním lekárov je teda reálne možná v dvoch rovinách: (1) v rovine
chybnej starostlivosti o monitorovanie životných funkcií plodu dňa 27.11. 2009 po 13,00 hod., kedy by
pri zistení patologickej frekvencie činnosti srdca plodu existovala gynekologická indikácia k ukončeniu
gravidity skôr ako vo večerných hodinách a to aj napriek rýchlo sa zhoršujúcemu stavu pacientky
(indikácia ukončenia gravidity by v tomto prípade bola v konečnom dôsledku aj z pohľadu matky aj z
pohľadu dieťaťa - jeho možná záchrana); (2) zhoršujúce sa životné funkcie matky vystupňované dňa
27.11.2009 po 13,00 hod. mali byť dôvodom pre skoršie privolanie internistu či infektológa, ktorý by ešte
aj dňa 27.11.2009 v ranných či poobedňajších hodinách mohol zvážiť a spoluindikovať rýchle ukončenie
gravidity. Rozhodovací proces ustálenia indikácie ukončenia gravidity by bol po privolaní internistu
okamžite rozložený na viacero kompetentných odborníkov: gynekológa, internistu či infektológa a
anestéziológa. Takýto tím lekárov a ich diagnostická rozvaha pri lôžku poškodenej H. X. by významne
zvýšila šance života dieťaťa aj matky, avšak nie je možné zaručene a jednoznačne konštatovať, že takéto



tímové rozhodnutie v skoršom čase (napr. v priebehu dňa 27.11. 2009) by s istotou viedlo k záchrane
matky aj dieťaťa, no z hľadiska forenznej medicíny by bolo práve kompetentné tímové rozhodovanie
v takejto náročnej až hraničnej klinickej situácii, čo do postupov lege ertis, nespochybniteľné.  Smrť
H. X. a jej dieťaťa teda vykazuje súvislosť s nekoordinovaným, oneskoreným a nedôsledným konaním
lekárov gynekologicko - pôrodníckej kliniky žalovaného. Pochybenie lekárov, ktoré sa v konečnom
dôsledku mohlo významne spolupodieľať na smrti H. X. a jej dieťaťa súvisí najmä s neodborným
manažmentom poskytovania zdravotnej starostlivosti o pani X. a to najmä v čase od 26.11. do 27.11.2009
(po dobu privolania konzília internistu 27.11.2009, 20.47 hod.) a v nevyčerpaní všetkých diagnosticko-
terapeutických možností v danom čase pri zohľadnení možností fakultnej nemocnice. V tomto prípade
je možné opodstatnene predpokladať, že pri aplikácii správnej a včasnej diagnostickej a terapeutickej
starostlivosti o pani H. X. by bolo možné rozpoznať nastupujúce a zhoršujúce sa ochorenie pľúc. V
priamej následnosti by bolo možné rýchlejšie rozhodnúť o vízii pokračovania gravidity, čím by šanca na
záchranu života plodu bola vyššia. Vážne zápalové ochorenie tehotnej matky v posledných týždňoch
tehotnosti vždy nutne vedie k úvahám o ukončení gravidity. Možnosť zabrániť úmrtiu H. X. by bola iste
výrazne vyššia, pokiaľ by bol dodržaný správny postup pri jej liečbe.  Je možné dôvodne predpokladať,
že najmä vykonaním opakovaných konziliárnych vyšetrení pri lôžku poškodenej v čase od 23.11. 2009
by bolo možné navodiť takú situáciu v klinickej praxi, kedy by súčinnosťou viacerých odborníkov bolo
možné prijať následné opatrenia, ktoré by boli výrazne zvýšili šance na prežitie matky H. X. aj jej dieťaťa.

6. Najvyšší súd ČR v rozsudku sp.zn. 25 Cdo 1628/2013  zo dňa 31.7.2014 interpretoval v medicínsko-
právnom spore o náhradu škody na zdraví kauzálny nexus v novom duchu nastolenom ústavným
súdom a využil nové doktríny pri zisťovaní príčinnej súvislosti. Tento názor zaznel už v obiter dictum
uznesenia Ústavného súdu z 12. 8. 2008, sp. zn. I. ÚS 1919/08, ktoré problematizovalo doterajší
náhľad konštantnej judikatúry na 100% preukázanie príčinnej súvislosti v medicínskoprávnych sporoch
a odporúčalo využitie niektorých spravodlivejších doktrín, napr. doktrínu tzv. „straty šance\" či „straty
očakávání\" (loss of chance, loss of expectation), podľa ktorej súd pomeruje či odhaduje (estimates)
pravdepodobnosť dosiahnutia určitých šancí. Podľa ÚS „vzhľadom k tomu, že pojem príčinná súvislosť
nie je právnymi predpismi v ČR nijak definovaná, nič nebráni judikatúre českých súdov, aby požiadavku
„stopercentnej\" preukazovanej príčinnej súvislosti prehodnotila a prijala adekvátnejší a realistickejší
výklad „spôsobenia škody\", ktorý by vyrovnával slabšie postavenie poškodených.\" Najvyšší súd v
dovolacom konaní akceptoval doktrínu loss of chance, ktorú v medicínsko-právnom spore v súlade s
odporučením Ústavného súdu aplikoval Krajský súd v Ostrave. Ten vyšiel z toho, že podľa znalcov
síce nebolo možné so stopercentnou istotou potvrdiť, že by v prípade skoršieho začatia liečby došlo
k remisii, viac-menej s odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 1919/08 odvolací súd
dovodil, že znalcami uvádzaná pravdepodobnosť 70% až 80% je pre záver o príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym postupom žalovanej a úmrtím poškodeného dostačujúca. ... otázka príčinnej súvislosti sa
v tejto oblasti bude odohrávať na základe pravdepodobnosti (probability), nie len na základe kauzality.
Pojem „spôsobuje\" tak v súčasnej dobe nie je viazaný len na tzv. conditio sine qua non test (či but for
test) a následnou rozvahu adekvátnosti, ale už v samotnej podstate csqn testu vychádza zo zníženej
nutnosti dokazovania a teórie pravdepodobnosti. Nejedná sa tak o čistú teóriu kauzality, ale o teóriu
znižujúcu neúnosne vysokú váhu  dôkazného bremena na strane žalobcu v medicínsko-právnych
sporoch. Závery prvostupňového súdu o \"stopercentnom\" preukázaní objektívnej príčinnej súvislosti sa
javia Ústavnému súdu ako nereálne, pretože sú nedosiahnuteľné a neudržateľné. Určovať v lekárskych
postupoch jednoduchý vzťah príčiny a následku je samé o sebe veľmi obtiažne. Podstatou lekárstva
je vlastne vstupovať do celého reťazca príčin a následkov, do procesov, ktoré prebiehajú v ľudskom
tele a vonkajším zásahom tieto procesy ovplyvňovať, meniť ich smer, pôsobenie atď. Zásah lekára tak
vlastne sám o sebe mení \"prirodzený beh vecí\" v ľudskom tele, zasahuje do komplexných vzťahov
príčin a následkov. I v prípade aktívneho konania lekára, ktorý zvolí určitý liečebný postup, je veľmi
obtiažne, ba vylúčené stanoviť, či tento postup bol nad všetku rozumnú pochybnosť jedinou možnou
príčinou škodlivého stavu, ktorý nastal. O to obtiažnejšie je to v prípade opomenutia, kedy lekár nezvolí
postup, ktorý na základe súčasných a dostupných znalostí lekárstva zvoliť mohol a mal. Preukázať,
že práve a len toto opomenutie tvorí so škodlivým následkom ničím nenarušený vzťah, je v podstate
nemožné. V dôsledku toho je výrazne oslabené postavenie poškodeného (uznesenie Ústavného súdu
Českej republiky I.ÚS 1919/08 zo dňa 12. 8. 2008).

7. Vzhľadom na to, že žalovaný pri príjme pacientky dňa 23.11.2009 a ani nasledujúcich päť dní až
do 27.11.2009 nevykonal všetky dostupné zdravotné výkony na správne určenie diagnózy (žalovaný
nevykonal ani to najzákladnejšie a najjednoduchšie vyšetrenie vykonávané pri každej hospitalizácii



pacienta a to auskultačné posluchové vyšetrenie pľúc napriek pretrvávajúcim teplotám, suchému kašľu,
neskôr sťaženému dýchaniu), napriek tomu, že v jeho podmienkach boli tieto vyšetrenia ľahko dostupné,
nebolo možné podľa znaleckých  organizácii dodatočne zistiť rozsahu infekcie dýchacích ciest H. X.
v čase prijatia na Gynekologicko-pôrodnícke oddelenie dňa 23.11.2009 a následne jednoznačne určiť,
že neposkytnutie zdravotnej starostlivosti lege artis bolo jedinou, prípadne hlavnou  príčinou smrti
pacientky, čím žalovaný svojím zavineným konaním znemožnil žalobcom preukázanie jednoznačnej
príčinnej súvislosti medzi nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou a úmrtím pacientky. Práve
za vytvorenie priestoru na tieto závažné pochybnosti jednoznačne nesie zodpovednosť žalovaný. V
čase prijatia pacientky na Gynekologicko-pôrodnícke oddelenie totiž nebola pacientka v stave, ktorý by
ohrozoval jej život, alebo život jej plodu a jej stav nevyžadoval hospitalizáciu na Klinike anesteziológie
a intenzívnej medicíny. Znalecká organizácia forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz
s.r.o. v znaleckom posudku č. 34/2011 konštatovala, že smrť H. X. a jej dieťaťa  vykazuje súvislosť s
nekoordinovaným, oneskoreným a nedôsledným konaním lekárov gynekologicko - pôrodníckej kliniky
žalovaného a poskytnutím správnej zdravotnej starostlivosti by sa výrazne zvýšili šance na prežitie matky
H. X. aj jej dieťaťa.

8. Preto súd s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25 Cdo 1628/2013  zo dňa
31.7.2014 a Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1919/08 dospel k záveru, že nakoľko pojem príčinná
súvislosť nie je ani v Slovenskej republike právnymi predpismi definovaná, je v danej veci potrebné v
záujme  zabezpečenia základného práva žalobcov na súdnu ochranu posúdiť otázku príčinnej súvislosti
na základe pravdepodobnosti (probability), nie len na základe kauzality, ktorý výklad vyrovná slabšie
postavenie  žalobkyne ako poškodenej. Znalci síce jednoznačne nepotvrdili, že neposkytnutie zdravotnej
starostlivosti  žalovaným správne bolo jedinou a hlavnou príčinou smrti H. X.,  avšak znaleckými
organizáciami bolo konštatované, že postupom žalovaného lege artis by sa výrazne zvýšili šance na
prežitie pacientky aj dieťaťa, z čoho súd vyvodil, že znalcami uvádzaná vysoká pravdepodobnosť je pre
záver o príčinnej súvislosti medzi nesprávnym postupom žalovaného a úmrtím pacientky v danej veci
dostačujúci.

9. Žalovaný poukazoval na závery znaleckého posudku LEGE ARTIS znalecká organizácia, s.r.o. č.
4/2016, podľa ktorého vzhľadom na potvrdenú infekciu vírusom H1N1 je znalecká organizácia toho
názoru, že išlo o agresívne infekčné ochorenie s rýchlo postupujúcim priebehom vo vysokom stupni
gravidity. Na základe vyššie evidentných skutočností, je z medicínskeho hľadiska možné predpokladať,
že ani pri optimálne prevedenom konziliárnom internom vyšetrení by nebolo možné predísť úmrtiu
pacientky H. X..  Zo znaleckého posudku forensic.sk Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o. č.
34/2011 však vyplýva, že  síce prvotným infekčným vyvolávateľom chrípkového stavu pacientky mohol
byť aj vírus chrípky typu H1N1, avšak z hľadiska forenznej medicíny túto možnosť nie je možné bližšie
overiť, pretože počas života poškodenej bol výsledok virologického vyšetrenia negatívny (27.11.2009) a
následne pozitívny (3.12.2009) a výsledok virologického vyšetrenia z pitvy nepreukázal prítomnosť  tohto
vírusu v tele poškodenej ani v tele dieťaťa. Samostatným hodnotením virologických vyšetrení teda nie
je možné jednoznačne preukázať prítomnosť a zároveň virulenciu vírusu H1N1. Vzhľadom na uvedené
sa súd nestotožnil s názorom znaleckého posudku LEGE ARTIS znalecká organizácia, s.r.o. č. 4/2016,
ktorý svoj záver postavil na predpoklade, že infekcia vírusom H1N1 bola u pacientky potvrdená bez
toho, aby sa vysporiadal s tým, že počas života poškodenej bol výsledok virologického vyšetrenia zo dňa
27.11.2009 negatívny a rovnako aj výsledok virologického vyšetrenia z pitvy nepreukázal prítomnosť
tohto vírusu v tele poškodenej ani v tele dieťaťa. Navyše žalobcovia namietajú neposkytnutie správnej
zdravotnej starostlivosti žalovaným pacientke v období od 23.11.2009 do 27.11.2009, ku ktorému dňu
bol výsledok virologického vyšetrenia pacientky na vírus chrípky typu H1N1 negatívny, pozitívny bol
tento výsledok až dňa 03.12.2009, ktorý deň však už nespadá do žalobcami namietaného obdobia,
preto podľa názoru súdu nie je citovaný záver znaleckého posudku LEGE ARTIS znalecká organizácia,
s.r.o. č. 4/2016 aplikovateľný. Zo znaleckého posudku forensic.sk Inštitútu forenzných medicínskych
expertíz s.r.o. č. 34/2011 bolo jednoznačne preukázané, že existuje reálna príčinná súvislosť medzi
smrťou dieťaťa v tele matky a konaním personálu gynekologicko-pôrodníckej kliniky. Na základe vyššie
uvedených skutočností mal súd preukázané, že žalovaný ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti
porušil pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke H. X. a jej nenarodenému dieťaťu ustanovenie
§ 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, čím zasiahol do osobnostných práv
žalobcov a to do ich práva na súkromný a rodinný život.



10. Vychádzajúc z občianskoprávnej ochrany osobnosti, ktorá je na rozdiel od administratívnej a
trestnoprávnej založená na objektívnom zodpovednostnom princípe, na vznik zodpovednosti podľa
noriem občianskeho práva nie je potrebný subjektívny predpoklad spočívajúci v zavinení. Na uplatnenie
práva na ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná osoba, voči ktorej takýto neoprávnený zásah
smeroval. Predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je konštatovanie
príslušného súdu, že došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, konkrétne
do práva na súkromie a rodinný život. Ďalej je nutné, aby súd prihliadol nielen na závažnosť takejto
ujmy, ale aj na všetky okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd musí tiež dôkladne poznať
väzby žalobcu k osobe, ktorá následkom takéhoto protiprávneho konania zahynula. Závažnosť ujmy
sa posudzuje najmä z hľadiska „odčiniteľnosti\" takéhoto zásahu. Súdna prax konštatuje, že náhrada
imateriálnej ujmy v peniazoch nie je náhradou za život, ale slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej
ujmy, pričom pri stanovení jej výšky je smerodajných niekoľko faktorov, a to či bol žalovaný pôvodcom
takéhoto zásahu, či k zásahu do práv došlo úmyselne alebo z nedbanlivosti, ako aj to, ako bol žalobca
uspokojený v trestnom konaní. Je nepochybné, že žiadna suma, priznaná súdom, nie je dostatočná
vzhľadom na spôsobenú ujmu ani na to, aby nahradila život človeka. Tento inštitút kladie za cieľ túto
ujmu zmierniť, a to najmä v prípadoch, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy.
Žalobkyňa v 1. rade so svojou dcérou viedla spoločnú domácnosť, protiprávnym konaním žalovaného
navždy stratila možnosť viesť  rodinný a súkromný život so svojou dcérou, utrpela traumu úmrtím
svojej dcéry a aj svojej nenarodenej vnučky, ktorej narodenie s túžbou očakávala. Dcéra jej navyše
pomáhala aj finančne a to sumou 120,- eur mesačne. Medzi žalobkyňou v 1. rade a dcérou  existovali
silné sociálne, morálne, citové a kultúrne putá vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života.
Žalobkyňa v 1. rade tvorila s nebohou plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými
väzbami. Z nečakanej smrti nebohej prežívala žalobkyňa nielen pocity úzkosti, smútku, zúfalstva a
šoku, ale stratila i možnosť viesť s ňou súkromný život. Túto stratu žalobkyňa prekonáva s výraznými
a pretrvávajúcimi ťažkosťami. Protiprávny konaním žalovaného došlo k nenávratnej deštrukcii týchto
medziľudských väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobkyne a tým k intenzívnemu
zásahu do jej osobnostných práv, práva na súkromie a rodinný život. Vzniknutá trauma je zo života
žalobkyne v 1. rade prakticky neodstrániteľná. Táto ujma spôsobila nepredstaviteľný pocit stresu, šoku,
smútku, pocitu frustrácie a straty zo spoločenstva s milovanou osobou. Táto strata je o to horšia, že
nemenný stav musí žalobkyňa  v 1. rade vnímať denno-denne, a to či už pri rozhovoroch priateľov
žalobcov o rodinnom živote iných rodín. Bolesť v srdci, ktorú matka vníma, nikdy nepominie a nikdy sa
jej nezbaví. Žalobkyňa si musela vytvoriť určitú bariéru a \"stenu\" pred touto bolesťou, pretože táto bolesť
sa iných ľudí nedotýka. Nárok žalobkyne v 1. rade je daný okrem iného i silným citovým putom matky
a dcéry, ktoré medzi žalobkyňou v 1. rade a zomrelou H. X. existovalo. H. X. pre matku, žalobkyňu v
1. rade, predstavovala silný tak materiálne, ako i emocionálne stabilizujúci a oporný prvok v jej živote
a aj v živote celej rodiny. Aktívne sa zúčastňovala na chode rodiny, bola nápomocná pri výchove a
starostlivosti o mladšiu sestru - žalobkyňu v 3. rade, veľmi aktívne prispievala k silnej rodinnej súdržnosti,
ktorá pretrvávala aj keď spoznala svojho partnera a čakala s ním dieťa. Bola účastná každodenných
radostí a starostí, ktoré život prinášal a pomáhala ich zvládať. Nezvratná strata možnosti žalobkyne
prežiť s dcérou jej nepochybne najkrajšie chvíle života - obdobie materstva a zároveň zdieľať ďalšie
spoločné radostné chvíle s vlastnou vnučkou v rodinnom kruhu, je výrazným zásahom do integrity rodiny
a do súkromia, resp. rodinného života. U žalobkyne tak došlo k nenávratnej strate šance prežiť najkrajšie
chvíle života v úplnom rodinnom kruhu, pri pozorovaní a výchove ďalšej rodinnej generácie, ktorá vzišla
v priamom pokolení. Právo na ochranu osobnosti žalobkyne v 1. rade bolo porušené protiprávnym
zásahom, ktorého následky nie je možné odstrániť len morálnou satisfakciou, pretože žiadna forma
morálneho zadosťučinenia nepostačuje na to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá
nemajetková ujma žalobkyne. Preto satisfakciu, resp. zadosťučinenie, ktorú požaduje žalobkyňa v 1.
rade, iba sčasti dokáže zmierniť vzniknutú nemajetkovú ujmu; nedokáže ju reparovať v celom rozsahu,
pretože to je nemožné. Primeraným zadosťučinením v danom prípade je  preto náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

11. Určenie výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy v prípade splnenia podmienok § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka, je predmetom voľnej úvahy súdu. Súd pri svojom rozhodovaní o výške
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z kritérií uvedených v ustanovení § 13 ods. 3
Občianskeho zákonníka, t. j. jednak zo závažnosti vzniknutej ujmy a jednak z okolností, za ktorých došlo
k zásahu do práva na ochranu osobnosti. Pri určení peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal súd
u žalobkyne v 1. rade predovšetkým na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku úmrtia dcéry a
dôsledky, ktoré to u nej vyvolalo. Súd zohľadnil aj to, že pôvodcom zásahu bol poskytovateľ zdravotnej



starostlivosti, konkrétne nemocnica, teda miesto, kam pacienti prichádzajú s dôverou, že im bude
poskytnutá adekvátna lekárska starostlivosť, že zamestnanci - lekári sú dostatočne kvalifikovaní a  ich
prístup k pacientom je nielen profesionálny, ale i hlboko ľudský a v súlade s lekárskou etikou (por. nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015). Z výsledku šetrenia Úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ako aj z oboch znaleckých posudkov vyplýva, že napriek
štandardným diagnostickým postupom, tieto neboli využité (nevykonanie auskultačného posluchového
vyšetrenie pľúc, RTG vyšetrenia pľúc, nerealizovanie interného, prípadne infektologického konziliárneho
vyšetrenia, nasadenie antibiotickej liečby s oneskorením a v menej vhodnej forme, nemonitoroval stavu
plodu dňa 27.11.2009 od 13:00 hod. do 20:30 hod.,) malo tragický následok a to smrť pacientky aj
dieťaťa, hoci časový priestor na diagnostické a aj liečebné zákroky existoval a bol dostatočne dlhý, preto
v kontexte takéhoto  hrubého zanedbania zdravotnej starostlivosti nemohol obstáť poukaz žalovaného
na neúmyselnú formu zavinenia. Súd dospel k záveru, že v danom prípade je primeranou náhradou
nemajetkovej ujmy suma 20.000,- eur, ktorá podľa názoru súdu zohľadňuje neodstrániteľný následok v
podobe smrti dcéry a dôsledky, ktoré táto strata u žalobkyne v 1. rade vyvolala. Následkom protiprávneho
konania žalovaného  došlo v danom prípade k nenávratnej deštrukcii možnosti rozvoja medziľudských
väzieb medzi žalobkyňou v 1. rade a jej  dcérou a tým k intenzívnemu zásahu do osobnostných práv
žalobkyne v 1. rade, práva na jej súkromie a rodinný život. Iba morálne zadosťučinenie vo forme
ospravedlnenia nemôže odčiniť dopad protiprávneho konania žalovaného. V prípade žalobkyne v 1. rade
sa jednalo o závažnejší zásah do psychickej a morálnej integrity osobnosti žalobkyne, ktorý zanechal v jej
živote trvalé následky. Trauma, ktorá žalobkyni vznikla smrťou jej dcéry, je neodstrániteľná z jej citového
života. Vzťah rodičov k dieťaťu je vzťahom  jedinečným a nenahraditeľným a protiprávne narušenie
týchto vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život a to mimoriadne
ťažký a nereparovateľný. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že smrťou dcéry žalobkyne v 1.
rade došlo k tak závažnému neoprávnenému zásahu do práva na ochranu jej osobnosti, ktorý spočíva v
obmedzení súkromného a rodinného života, kedy smrťou dcéry stratila navždy možnosť viesť s dcérou
rodinný a súkromný život, pričom trauma rodičov zo smrti dieťaťa je neodstrániteľná, na čo súd prihliadol
pri určený výšky nemajetkovej ujmy a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu
nemajetkovej ujmy za smrť dcéry sumu 20.000,- eur, keď zároveň vychádzal z obdobných rozhodnutí
súdov  (rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/18/2013, rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.
6C/67/04, rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 10C/142/2002 a rozsudok Okresného súdu Bratislava
II. sp. zn. 11C/24/2008) a takto určenú výšku nemajetkovej ujmy považoval za primeranú.

12. Žalobkyňa v 1. rade sa domáhala aj náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou nenarodenej
vnučky. Z výsluchu žalobkyne v 1. rade vyplynulo, že žalobkyňa bývala v spoločnej domácnosti s dcérou
H. X., prežívala s ňou jej tehotenstvo, tešila sa na príchod nového člena rodiny, na spoločné radostné
chvíle s vlastnou vnučkou v rodinnom kruhu.  Dieťa H. X. malo  byť prvé vnúča žalobkyne, tešila sa
na výchovu ďalšej rodinnej generácie, ktorá vzišla v priamom pokolení. Namiesto radostných chvíľ
strávených s vnučkou musela žalobkyňa svojej vnučke zariaďovať pohreb.  Vzhľadom na uvedené súd
dospel k záveru, že smrťou vnučky žalobkyne v 1. rade došlo tiež k závažnému neoprávnenému zásahu
do práva na ochranu jej osobnosti, ktorý spočíva v obmedzení súkromného a rodinného života, kedy
smrťou vnučky stratila navždy možnosť viesť s vnučkou rodinný a súkromný život, pričom aj trauma
starých rodičov zo smrti vnučky je neodstrániteľná, na čo súd prihliadol pri určený výšky nemajetkovej
ujmy a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy za smrť
vnučky sumu 1.000,- eur, ktorú sumu súd vzhľadom na príbuzenský vzťah stará matka - vnučka
považoval za primeranú. Vo zvyšnej časti súd žalobu žalobkyne v 1. rade ako nedôvodnú zamietol.
K tvrdeniu žalovaného, že k vzniku nároku na ochranu osobnostného práva  medzi starou matkou a
nenarodeným dieťaťom by mohlo dôjsť len v prípade, ak by sa dieťa narodilo živé, lebo nenarodené dieťa
nenadobudlo právnu subjektivitu, súd uviedol, že to, že sa dieťa nenarodilo živé a nenadobudlo právnu
subjektivitu, bolo spôsobené práve zavineným konaním žalovaného, dieťa bolo živé v tele matky počas
deviatich mesiacov, počas ktorých stará matka očakávala narodenie vnučky a rodinný život začínal
vznikať, nakoľko žalobkyňa v 1. rade bývala v spoločnej domácnosti so svojou dcérou a prežívala s
ňou celé obdobie tehotenstva, preto podmienkou priznania ochrany za zásah do rodinného života nie
je podľa názoru súdu nadobudnutie právnej subjektivity dieťaťa, nakoľko v opačnom prípade by si ani
rodičia nikdy nemohli uplatniť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za smrť nenarodeného dieťaťa,
ktorého nenarodenie spôsobilo práve zdravotnícke zariadenie.  Súd poukazuje na to, že súdna prax
priznáva náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv  spočívajúci v zásahu do práva
na súkromný a rodinný život pozostalých spôsobený smrťou dieťaťa pred jeho narodením v tele matky



(Krajský súd v Bratislave č.k. 9Co/489/2013 zo dňa 19.11.2015, Krajský súd v Nitre č.k. 5Co/255/2013
zo dňa 12. 12. 2014).

13. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu
je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína
plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Žalovaný a aj intervenient vzniesli v
konaní námietku premlčania vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobcom v 2. rade a žalobkyňou v 3.
rade. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že zásah do práv žalobcov nastal momentom
smrti dieťaťa, t.j. dňa XX.XX.XXXX, žalobcovia v 2. a 3. rade mohli svoje právo na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobnej smrťou dieťaťa vykonať prvýkrát 28.11.2009. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná
trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 28.11.2012. Ďalší zásah do práv žalobcov nastal momentom
smrti H. X., t.j. dňa XX.XX.XXXX, žalobcovia v 2. a 3. rade mohli svoje právo na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobnej smrťou H. X. vykonať prvýkrát 11.12.2009.  Od tohto dňa začala plynúť všeobecná
trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 11.12.2012.  Žalobkyňa v 1. rade podaním doručeným súdu
dňa 22.04.2014 navrhla, aby do konania vstúpili ďalší účastníci na strane žalobkyne a to žalobca v 2.
rade a žalobkyňa v 3. rade, súčasťou ktorého podania bol aj súhlas žalobcov v 2. a 3. rade so vstupom
do konania. Žalobcovia v 2. a 3. rade až týmto dňom uplatnili svoje právo na súde,  teda po uplynutí
premlčacej doby. Vzhľadom na to, že žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd bol povinný na túto
námietku prihliadnuť a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že z dôvodu premlčania nároku
žalobcu v 2. a 3. rade nebolo možné im uplatnený nárok priznať, a preto súd žalobu žalobcov v 2. a 3.
rade ako nedôvodnú zamietol.

14. náhrade trov konania žalobkyne v 1. rade rozhodol súd podľa pomeru úspechu strán sporu tak, že
žalobkyňa v 1. rade, ktorá bola v konaní úspešná, má voči žalovanému, nárok na  náhradu trov konania
v plnom rozsahu. Žalobkyňa v 1. rade bola plne procesne úspešná, nakoľko mala úspech čo do základu
uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu, závisela
výučne od úvahy súdu, ktorú žalobkyňa v 1. rade nemohla nijako predvídať. Preto má žalobkyňa v 1.
rade nárok na  náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobkyňa v 1. rade zobrala žalobu späť v časti
o zaplatenie sumy 150.000 eur a 110.000 eur z dôvodu na jej strane, preto žalobkyňa v 1. rade v tejto
časti zavinila zastavenie konania. Žalobkyňa však čo do základu nároku bola úspešná a výška náhrady
nemajetkovej ujmy závisela výlučne od úvahy súdu, preto aj v prípade, ak by žalobkyňa v 1. rade žalobu
nevzala čiastočne späť a zotrvala by ba pôvodne žalovanej sume, nebola by pomerne neúspešná, ktorú
skutočnosť súd považoval za dôvod hodný osobitného zreteľa, preto súd rozhodol podľa § 257 Civilného
sporového poriadku tak, že žalovanému sa voči žalobkyni v 1. rade v časti zastaveného konania o
zaplatenie sumy 150.000 eur a 110.000 eur náhrada trov konania nepriznáva. O nároku žalovaného na
náhradu trov konania voči žalobcom v 2. a 3. rade, rozhodol súd podľa pomeru úspechu tak, že žalovaný,
voči ktorému bola žaloba žalobcov v 2. a 3. rade zamietnutá a ktorý mal teda v konaní voči žalobcovi
v 2. rade a žalobkyni v 3. rade plný úspech,  má voči žalobcovi v 2. rade a aj voči žalobkyni v 3. rade,
ktorí boli v konaní neúspešní,  nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Z rovnakého dôvodu
ako u žalovaného rozhodol súd o nároku intervenienta, ktorý vystupoval na strane žalovaného tak, že
intervenient má  voči žalobcovi v 2. rade a žalobkyni v 3. rade nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. O náhrade trov konania štátu, ktoré štátu vznikli zaplatením znalečného znaleckej organizácii
LEGE ARTIS znalecká organizácia, s.r.o. za znalecký posudok č. 1/2016 z rozpočtových prostriedkov
súdu vo výške 1.265,34 eur, rozhodol súd podľa pomeru neúspechu tak, štát má voči žalobcovi v 2.
rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,33 %, voči žalobkyni v 3. rade v rozsahu 33,33 %,
voči žalovanému v rozsahu 33,33 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
15. Proti rozsudku v jeho zamietajúcej časti podali odvolanie žalobcovia 1, 2, 3, ktorým navrhli, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel v celom rozsahu a priznal žalobcom
náhradu trov konania.  Žalobkyňa 1 namieta výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je s
ohľadom na skutočný dopad úmrtia jej dcéry neadekvátna. Podľa žalobkyne 1 súd správne ustálil
pochybenie žalovanej nemocnice pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti jej dcére. Rovnako tak súd
správne ustálil nemožnosť preukázať 100% príčinnú súvislosť medzi konaním žalovanej nemocnice
a úmrtím H. X.. Práve vedomie, že pri správnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti dcére žalobkyne
1 existovala aspoň teoretická možnosť zlepšenia jej zdravotného stavu je to, čo žalobcom dodnes
bráni viesť normálny život. Predložené znalecké posudky dostatočne preukazujú významné a zásadné
pochybenia a zlý management zdravotnej starostlivosti poskytovanej H. X., kedy nedošlo k záchrane



života ani jej nenarodenému dieťaťu, ktorá by bola pri správnom prístupe žalovanej nemocnice reálna.
Uvedené skutočnosti znemožňujú žalobkyni 1 vyrovnať sa s úmrtím svojej dcéry tak, ako by to dokázala
s vedomím, že pre jej dcéru v nemocnici spravili všetko čo mohli. S týmto vedomím by si bola istá,
že úmrtiu sa nedalo nijako zabrániť a nemala by pocit takej ujmy, že by sa jej náhrady, v situácii keď
stratila dcéru a vnučku, domáhala na súde. Čo sa neprimeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy týka, v tejto žalobkyňu 1 utvrdil aj prístup žalovanej nemocnice, kedy v konaní účelovo tvrdí,
že medzi ňou (ako i žalobcami 2 a 3) nebolo dostatočne silné citové puto; na bagatelizáciu svojich
pochybení používa závažnosť zdravotného stavu H. X. keď účelovo uvádza, že u H. X. bol prítomný
vírus H5N1 (vtáčej chrípky), ktorého prítomnosť však preukázal len jeden z troch vykonaných testov.
Žalovaná nemocnica počas celého konania argumentuje prakticky výlučne (nereálnym) preukázaním
100% príčinnej súvislosti medzi jej konaním a úmrtím H. X., avšak počas celého konania nevykonala
absolútne nič k odstráneniu tejto, čo sa miery zavinenia týka pomerne zásadnej nezrovnalosti pri
rozdielnych výsledkoch testov. Nemocnica podľa žalobkyne 1 využila nekoordinované vedenie tejto
veci predchádzajúcim právnym zástupcom k vzneseniu námietky premlčania voči nárokom žalobcov 2
a 3, čo žalobkyňa 1 považuje za potrebné nechať preskúmať odvolacím súdom. Žalobkyňa 1 vníma
ako značnú nerovnosť v postavení účastníkov, keď žalobcovia 2 a 3 boli do konania pribratí riadnym
uznesením súdu v roku 2014, voči ktorému sa bolo možné odvolať (či množstvo príležitostí vzniesť
námietku premlčania skôr než na konci konania v roku 2018), kdežto žalobkyni 1 bol vstup intervenienta
do konania (majúceho také silné postavenie, že môže bezprostredne po svojom vstupe do konania
v roku 2018 namietať premlčanie v roku 2014 pribratých účastníkov) oznámený prípisom súdu bez
možnosti sa akokoľvek vyjadriť, či podať voči jeho vstupu odvolanie. Keby mala túto možnosť, určite by
jeho vstup namietala už len z toho dôvodu, že pokiaľ intervenient nemal záujem byť účastníkom tohto
konania od jeho začiatku v r. 2011, jeho účasť v konečnom štádiu konania je len ďalší nanajvýš účelový a
nemorálny krok žalovanej nemocnice v snahe zbaviť sa svojej zodpovednosti. Žalobcovia 2 a 3 majú tiež
za to, že do ich práv na ochranu osobnosti bolo pochybením nemocnice zasiahnuté tak, ako do práva
na ochranu osobnosti žalobkyne 1. O priebehu vedenia tejto právnej veci rozhodoval predchádzajúci
právny zástupca, preto sa ochrany svojich práv domáhali podľa jeho inštrukcií a do konania vstúpili v
roku 2014. Po celý čas boli riadnymi účastníkmi konania, zúčastňovali sa pojednávaní, dokazovania,
odpovedali na výzvy súdu. Vznesenie námietky premlčania ich vstupu do konania preto považujú za
hrubo nemorálne zneužitie svojich procesných práv (ked'že od roku 2014 táto námietka prišla zo strany
žalovanej nemocnice ako i intervenienta v roku 2018, tesne pred koncom konania). Žalobcovia 2 a 3 majú
za to, že vedenie veci predchádzajúcim právnym zástupcom im nemá byť na ujmu a brániť v ochrane
svojich oprávnených záujmov voči žalovanej nemocnici, ktorá je voči nim v každom ohľade v nepomerne
silnejšom postavení. Preto žiadajú odvolací súd aby využil svoju moderačnú právomoc pri odstraňovaní
tvrdosti zákona a umožnil im ochranu svojich práv.  16. Žalobcovia 1 až 3 vo svojich vyjadreniach
k odvolaniam a vyjadreniam žalovaného a intervenienta poukázali na to, že títo neuvádzajú žiadne
relevantné skutočnosti, ktoré by zákonným spôsobom vecne odôvodňovali akékoľvek spochybnenie
nároku žalobcov. Tak žalovaná ako i intervenient sa domáhajú preukázania príčinnej súvislosti medzi
konaním nemocnice a úmrtím dcéry a sestry žalobcov, pani H. X. a jej dieťaťa. Opätovne však opomínajú
významné skutočnosti, že preukázanie príčinnej súvislosti v danom prípade nie je reálne, nakoľko pani
H. X. nebola riadne a včas poskytnutá adekvátna zdravotná starostlivosť, preto nie je možné vylúčiť
ani zlepšenie zdravotného stavu pani H. X., ak by jej zdravotná starostlivosť bola poskytnutá tak, ako
mala byť a pokiaľ by zlepšenie zdravotného stavu pri riadnom poskytovaní zdravotnej starostlivosti
nepripadalo do úvahy (avšak, vtedy by sa žalobcovia v prvom, druhom a treťom rade nemali dôvod
obracať sa so svojim nárokom na súd), záchranu jej dieťaťa. Profesionálne pochybenie pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti pani H. X. je viac než dostatočne preukázané oboma znaleckými posudkami,
ktoré boli v konaní vyhotovené nezávislými znaleckými organizáciami. Pre účely preukázania nárokov
žalobcov v tomto konaní je absolútne preukázaná zodpovednosť žalovanej za neposkytnutie zdravotnej
starostlivosti pani H. X. a jej dieťaťu na úrovni zodpovedajúcej personálnym a materiálnym možnostiam
žalovanej. Žalobcovia považujú za absurdné a nemorálne zneužívanie procesných práv žalovanej ako i
intervenienta pri uplatnení námietky premlčania voči vstupu žalobcov 2 a 3 do konania. Aj počas všetkých
prieťahov v priebehu konania spôsobovaných žalovanou sa žalobcovia 2 a 3 správali ako riadni účastníci
konania - zúčastňovali sa pojednávaní, súvisiacich výsluchov, odpovedali na výzvy súdu, prispôsobovali
sa stavu v konaní, ktorý oni nespôsobili a neboli mu schopní ani do dôsledku porozumieť, keďže nemali
riadne právne zastúpenie. Je neprijateľná nerovnosť v konaní, keď žalobcovia 2 a 3 museli len vziať
na vedomie vstup intervenienta do konania, pričom ten ako prvý úkon po vstupe do konania (v jeho
konečnom štádiu, keď už súd prvého stupňa rozhodoval o samotnom nároku, pričom žalobcovia 2 a 3
sa počas celej tej doby, keď intervenient konanie ignoroval konania riadne zúčastňovali!), namietol ich



vstup do konania spred štyroch rokov. Počas celého konania žalovaná hrubo zneužíva svoje postavenie
silnejšieho, využíva k tomu všetky svoje procesné možnosti (možno zákonné, zároveň však totálne
nemorálne), avšak napríklad k objasneniu situácie s rozdielnymi výsledkami testov na vírus H5N1
nepodnikla absolútne nič (okrem vyjadrenia pracovníčky laboratória, že netuší ako mohlo k takejto
situácii dôjsť). Márne uplynutie premlčacej doby nezavinili žalobcovia 2 a 3 a nemožnosť uplatnenia si
svojich práv zo strany otca a sestry zomrelej H. X. vnímajú ako neprimerane tvrdý postih. Pri zohľadnení
konkrétnych okolností prípadu, charaktere uplatneného práva, jeho rozsahu ako i dôvodov, pre ktoré
nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby je odňatie možnosti žalobcom 2 a 3 uplatniť si svoje
práva v rozpore s dobrými mravmi. Aplikáciu teórie „Loss of chance\" zo strany súdu prvého stupňa
považujú za absolútne vecne i právne správnu a pri individuálnom posudzovaní konkrétneho prípadu
dôvodnú.  17. Žalovaný podal odvolanie výlučne voči výrokom II., V. a VIII. napadnutého rozsudku, s
poukazom na § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku ho navrhol v napadnutej časti zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo ho v napadnutej časti zmeniť tak, že vyhovie
námietkam žalovaného a zamietne podanú žalobu v celom rozsahu a prizná žalovanému náhradu trov
odvolacieho konania. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Podľa súdu opustenie preukazovania príčinnej súvislosti (príčiny hlavnej, dôležitej, podstatnej
a značnej) žalobcom v sporovom konaní o náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z adekvátnejšieho a
realistickejšieho výkladu „spôsobenia škody\", ktorý by vyrovnával slabšie postavenie poškodených. Na
podporu tohto tvrdenia však súd ani Ústavný súd ČR v danom uznesení (I. ÚS 1919/08) nevzniesol
žiadne ďalšie požiadavky alebo argumenty, ktoré by znamenali, že súd pri posudzovaní kauzality v
konaní o náhradu ujmy má neobmedzené možnosti a má sa bez iného prikloniť na stranu poškodeného.
Súd prvej inštancie v rámci svojej argumentácie opomenul nález Ústavného súdu ČR (nie uznesenie
na ktoré odkazuje) sp. zn. III.ÚS 3067/13 zo dňa 20. 12. 2016. Podľa uvedeného nálezu, ktorý sa
vyporiadava aj s predmetným uznesením Ústavného súdu ČR. „... nelze tak tvrdit, že by citované
usnesení podporovalo (minimálně jednoznačně) právní názor krajského soudu a vrchního soudu, podle
kterého v medicínsko-právních sporech musí být prokázána příčina převažující, tzn. vyšší než 50 %,
aby mohly být z právních předpisů dovozeny sankce z titulu porušení práva na ochranu osobnosti.
Krajský soud aplikoval doktrínu tzv. but for (též v Německu panující princip Das Alles oder Nichts-Prinzip,
\"vše anebo nic\", či též \"nebýt čeho\", nutná podmínka způsobeného následku atd.), podle které je-li
kauzální souvislost prokázána alespoň s 51% pravděpodobností, a je tedy spíše pravděpodobná než
nikoliv, tak soud vychází z toho, že příčinná souvislost byla prokázána s jistotou a škůdce odpovídá
za celou újmu (hradí 100 %). Tato doktrína je právě v kontrapozici s koncepcí tzv. ztráty šance, neboť
ta je založena na pravděpodobnosti a proporcionálním rozdělení odpovědnosti (tzv. Quotenhaftung,
německá teorie zde zmiňuje otázku prokazování pravdy oproti pravděpodobnosti - tzv. das Konzept einer
Wahrscheinlichkeitshaftung). Ústavní soud však považuje za potřebné zdůraznit, že každá z těchto teorií
má svá ústavně relevantní úskalí. V případě teorie tzv. but for to je rozpor s principem proporcionality (čl.
4 odst. 4 Listiny), kdy dochází oder Nichts-Prinzip im Arzthaftungsrecht - Quotenhaftung. In: \"Waffen-
Gleichheit\": Das Recht in der Arzthaftung. Berlin - Heidelberg - New York etc., Springer 2002, s. 68-69),
ale stejně i k nedostatečnosti ochrany - poškozený nedostane nic, ač aspoň část by dostat mohl. Na
druhé straně nelze nevidět obavy z toho, že role soudce, který má rozhodnout, co je po právu (quid iuris),
bude v poměru k významu znalce klesat (čl. 81, 90 Ústavy). Nicméně se stále rostoucí složitostí řešených
(nejen) medicínských sporů je nutné k této problematice (větší a menší šance, větší a menší riziko
spojené s novými metodami, lékařskými pokusy, vymezení standardů péče atd.) zaujmout stanovisko,
zejména je-li to dovolacím důvodem. Naše právo soudci nedovoluje nechat věc nerozhodnutou (non
liquet v římském právu), i když není jednoznačná, takže nezbývá, než žalobu zamítnout, což vždy
nemusí vést ke spravedlivému rozhodnutí.\"  18. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd po právnej
stránke aplikoval na posúdenie príčinnej súvislosti teóriu pravdepodobnosti (straty šance na prežitie) a
to bez toho, aby túto teóriu aplikoval v celom rozsahu, a to aj vo vzťahu k následku a satisfakcii, keďže
v rámci úvah o výške nemajetkovej ujmy, úvaha ohľadom úspešnosti preukázania pravdepodobnosti
(kauzality - úspešnosti správnej liečby) a výšky náhrady ujmy úplne absentuje, t.j. súd právnu teóriu
neaplikoval správne a úplne. Znalecké posudky však hovoria o možnosti, že sa (ne)konanie mohlo
podieľať (nemuselo) na smrti A. X. a jej dieťaťa (bod. 48 rozsudku), nie o pravdepodobnosti úspechu
správnej liečby, čo by bol v zmysle vyššie uvedenej teórie nárok odškodniteľný podľa práva. Ohľadom
unesenia bremena tvrdenia, dôkazného bremena a hodnotenia dôkazov súd sa pri aplikácii predmetnej
právnej teórie príčinnej súvislosti vôbec nevysporiadal s kvalitou tvrdení, ktoré by v danom prípade
mal vo veci vznášať žalobca, keďže tento ohľadom pravdepodobnosti, t.j. matematického vyčíslenia
predpokladu, že (ne)konanie žalovaného výrazne znížilo šance na prežitie matky a dieťaťa, bol úplne



pasívny (mal právneho zástupcu) s tým, že z dokazovania matematický predpoklad zníženia šance na
prežitie (znalecké posudky ohľadom tohto ukazovateľa mlčia) nevyplývajú. Pokiaľ sa súd rozhodne v
konaní aplikovať nejakú právnu teórii príčinnej súvislosti, musí ju aplikovať bezo zbytku, t.j. zistiť či sú
splnené predpoklady na to, aby ju mohol aplikovať. Z odkazov súdu na rozhodnutia v ČR je zrejmé, že v
predmetných veciach boli zo strany súdov zistené skutočnosti ohľadom matematickej pravdepodobnosti
medzi nesprávnym postupom a následkom. V danom konaní však žiadny matematický predpoklad
pravdepodobnosti tvrdený ani zistený nebol. Je otázkou, či slovenské súdnictvo, má záujem v rámci
rozhodovania medicínskych sporov, rozhodovať dané veci, na základe pocitov a špekulácii, alebo na
základe faktov s tým, že preukázanie pravdepodobnosti príčinnej súvislosti bez jej vyčíslenia, znamená
úspech žalobcu v celom rozsahu, t.j. aplikovať úplne novú teóriu ako bola v napadnutom rozsudku
tvrdená, resp. túto teóriu aplikovať úplne iným spôsobom než je aplikovaná vo svete. V tomto kontexte
je vhodné poukázať na českú a slovenskú právnu aplikačnú prax, v ktorej protiprávny úkon nemusí
byť jedinou príčinou vzniku škody, stačí ak je jednou z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom
následku, ktorý má byť odškodnený, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Taktiež škodlivý
následok nemusí vzniknúť len z jednej príčiny. Rozhodujúce je, či - nebyť tejto skutočnosti - k škode by
nedošlo alebo naopak, či škodlivé dôsledky by nastali aj bez tejto skutočnosti. Ak existuje vo vzťahu
ku škode niekoľko relevantných príčin, je treba zistiť a vyhodnotiť ich vplyv a odstupňovať (gradáciu)
vo vzťahu k následku (škode). Ak je viac takýchto podstatných príčin vzniku škody, z ktorých nie
všetky spôsobil svojim protiprávnym konaním žalovaný, prichádza do úvahy čiastočná zodpovednosť
za škodu. Uľahčenie, ktoré hľadá súd v aplikovaní inej právnej teórie príčinnej súvislosti, nie je namieste
a súd mal v prvom rade aplikovať obvyklú príčinnú teóriu, ktorá sa v týchto sporoch súdnou sústavou
Slovenskej republiky aplikuje. Ohľadom prijatie teórie straty šance poukázal na skutočnosť, že aplikácia
loss of chance teórie sa doposiaľ úplne nepresadila ani v common law krajinách, na čo reagoval aj
Ústavný súd ČR, ktorý vo vyššie citovanom náleze uviedol: Na uvedeném nic nezmění ani to, že i
podle domácí teorie medicínského práva (srov. Holčapek, T.: cit. práce, sub 11, s. 179) je odkaz v
usnesení sp. zn. I. ÚS 1919/08 na tam zmiňované rozhodnutí Sněmovny lordů ve věci Gregg (FC)
(Appellant) v. Scott (Respondent) nepřiléhavý, neboť odkazuje na pouhé menšinové stanovisko, jež
se ve výsledku neprosadilo, a anglická nejvyšší soudní instance (tehdy Sněmovna lordů) ve svém
většinovém rozhodnutí (rozbor názorů soudců lordů viz např. Grubb, A., Laing, J., McHale, J. Principles
of Medical Law. 3. vyd., Oxford University Press 2010, s. 344-347) naopak použitelnost koncepce loss
of chance ve sporech z poskytování zdravotní péče nepřijala. V predmetnom konaní nebola (podľa
teórie aplikovanej súdom) preukázaná príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a smrťou A. X.
ako dôvodom neoprávneného zásahu do rodinného života žalobcu a chýba tak jeden z predpokladov
zodpovednosti žalovaného za zásah do osobnostných práv žalobcu, a preto je napadnuté rozhodnutie
v tejto časti nesprávne a nezákonné a spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.   19. Z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (nie z výroku) vyplýva, že žalobcovi bol priznaný nárok na
nemajetkovú ujmu vo výške 1 000,- Eur za smrť vnučky, a to z dôvodu existencie príbuzenského vzťahu
medzi babkou a vnučkou, ktorý vznikol bez ohľadu na skutočnosť, že sa vnučka nenarodila. Podľa súdu
uvedená existencia rodinného vzťahu medzi plodom a babkou bola opakované rozhodnutá krajskými
súdmi SR s tým, že súd uviedol aj odkaz na tieto rozhodnutia. Súd sa však opomenul zoznámiť so
situáciou v týchto konaniach, keďže žalobcami v nich nebola stará mama (babka) ale rodičia plodu, ktorý
sa nenarodil. Súd sa nijako nevyporiadal s tým, či babku nenarodeného dieťaťa je možné považovať
zo osobu z okruhu najbližších osôb. Jediným dôvodom prečo súd odškodňoval tento zásah je, že sa
žalobkyňa na narodenie vnučky tešila a koexistenciu žalobkyne s dcérou počas tehotenstva. Vzťah
matka a plod a otec a plod má zo svojej podstaty (fyziologickej a sociálnej) iný rozsah a obsah (intenzita
väzieb), ako vzťah plod a starí rodičia a iný príbuzný. Súd neuviedol jediný dôvod, prečo by mal byť
tento zásah odškodňovaný (uvádzal dôvody odškodnenia rodičov plodu). Skutočnosť, že zásah do
vzťahu medzi rodičmi a plodom je odškodniteľný neznamená automaticky, že zásah do vzťahu plod a
iný príbuzný je odškodniteľný taktiež, najmä keď obsah a povaha tohto vzťahu je úplne odlišná (blízkosť
tohto vzťahu je úplne kvalitatívne iná ako blízkosť vzťahu rodičov a plodov pred narodením) - ujma
rozdielnej povahy. Väzby matky a otca k nenarodenému dieťaťu sú úplne inej povahy ako väzby starej
matky a nenarodeného dieťaťa a odvolateľ má za to, že neexistuje dôvod na prevzatie tých istých
dôvodov ako je to v prípade zásahu do vzťahu rodič - dieťa, a to vo vzťahu k závažnosti tejto ujmy. V
tejto súvislosti súd neprodukoval žiadnu úvahu ako sa s predmetnou otázkou vysporiadal, resp. úvaha
o tom, že niečo začína vznikať (príprava na vznik), neznamená že niečo v zmysle práva vzniklo a strata
tešenia sa na príchod vnučky, netere, je odškodniteľná v zmysle práva.  Pokiaľ súd považuje stratu
potencionálneho vzťahu babky a vnučky za závažný zásah do rodinného života starého rodiča, mal by
produkovať jednoznačné skutočnosti a dôvody, okrem konštatácie, že začínalo niečo vznikať (nevieme



čo), a že nepremenenie očakávania starého rodiča je možné odškodniť v rámci zásahu do rodinného
života podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.   20. Žalovaný sa písomne vyjadril k odvolaniu
žalobcov 1 až 3. Poukázal na to, že postup pri vstupe intervenienta do konania upravuje ust. § 81 a nasl.
C.s.p., podľa ktorého intervenient vstupuje do konania z vlastného podnetu alebo na základe oznámenia
o spore. V danej veci intervenient vstúpil do konania na základe oznámenia o prebiehajúcom spore od
žalovanej a zo zákonného dôvodu - má právny záujem na výsledku sporu, nakoľko má so žalovanou
uzavretú poistnú zmluvu, ktorá pokrýva nároky uplatnené žalobcami v tomto konaní. Pokiaľ však mali
žalobcovia za to, že právny záujem intervenienta na výsledku sporu nie je daný a jeho vstup do konania
nie je tým zákonný, mali možnosť využiť postup podľa § 83 C.s.p., kedy by súd na základe ich návrhu
rozhodoval o prípustnosti vstupu intervenienta. Tvrdenie žalobcov (napriek právnemu zastúpeniu) o tom,
že vstup intervenienta do konania museli len vziať na vedomie, je preto nesprávny. Žalobcovia však
(napriek právnemu zastúpeniu) návrh podľa § 83 C.s.p. nepodali a teraz absolútne bez opodstatnenia
(zákonný) vstup intervenienta do konania považujú za neprijateľnú nerovnosť v konaní. Skutočnosť,
že žalovaná ako účastník konania svoju zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv
žalobcov neuznáva a v konaní preto aj na preukázanie jej tvrdení postupuje a využíva všetky prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, ktoré jej právny poriadok SR umožňuje, nemožno v žiadnom
ohľade považovať za hrubé zneužívanie postavenia v konaní, keďže ide o zákonné využitie procesného
práva účastníka konania. Ak sa protistrana v konaní nespráva podľa očakávaní druhej procesnej strany,
nemožno to bez ďalšieho označiť ani za nemorálne konanie. Napokon i sami žalobcovia v konaní
využívajú svoje procesné práva, a to napríklad hneď v úvode tohto procesu tým, že sa na súd obrátili
so žalobou, ktorou sa začalo súdne konanie. Vyčítať tak žalovanej, že nároky uplatnené v tomto konaní
neuznáva v celom rozsahu, za účelom čoho produkuje tvrdenia a dôkazy, nie je opodstatnené.   21.
Intervenient podal odvolanie výlučne voči výroku II. napadnutého rozsudku a navrhol ho zmeniť, zrejme
zamietnuť (v odvolaní odvolateľ uvádza „zmeniť\") žalobu v celom rozsahu a priznať mu náhradu trov
odvolacieho konania s poukazom na § 365 ods. 1 písm. d), f), h) Civilného sporového poriadku.
Argumentoval tým, že v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením zo strany
žalovaného a vzniku poškodenia zdravia na strane žalobkyne. Závery znaleckej organizácie o tom, že
postupom lege artis by sa zvýšili šance H. X. na prežitie, sú iba dohadmi v čisto teoretickej rovine. Ani
argumentácia použitá súdom nie je spôsobilá nahradiť dôkaznú povinnosť žalobcov riadne preukázať
príčinnú súvislosť. Nemožno priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak príčinná súvislosť
nie je preukázaná. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy 21.000,- eur je značne neprimeraná,
najmä s poukazom na dôkaznú situáciu v konaní a nepreukázanie príčinnej súvislosti.   22. Intervenient
sa písomne vyjadril k odvolaniu žalobcov 1 až 3. Poukázal na to, že ak žalobcovia uvádzajú, že
preukázanie príčinnej súvislosti v danom prípade nie je reálne, nakoľko poškodenej nebola riadne a včas
poskytnutá adekvátna zdravotná starostlivosť, týmto popierajú vlastný nárok, kedy deklarujú nereálnosť
preukázania základného predpokladu úspešného uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
Preukázané znalecké posudky nevykazujú zvýšenie šance prežitia poškodenej, ide len o teoretické
tvrdenia. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy 21.000,- eur je značne neprimeraná, v konaní
absentovalo preukázanie intenzity zásahu do vzťahu žalobkyne 1 a jej dcéry. Obrana žalobcov 2 a 3 vo
vzťahu k vznesenej námietke premlčania nemôže obstáť, poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu
SR sp.zn. II. ÚS 176/2011 a sp.zn. IV. ÚS 542/2013, podľa ktorých vo všeobecnosti nie je vylúčené,
aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s
dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť
len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva
na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto
prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu
by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto
primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter
uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej
doby. Podľa intervenienta nie je možné zamieňať rozpor s dobrými mravmi a nedôsledné a nesprávne
uplatňovanie práv v konaní. Žalobcom nič nebránilo zvoliť si advokáta včas. Návrh na vstup intervenienta
alebo námietka premlčania nemôžu byť prezentované ako zneužitie práva.

23. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon                  č. 160/2015 Z.
z., ďalej aj CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval
na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.



24. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - zároveň stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§
355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP),
a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi všetkých odvolaní (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP),  a
dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov 1 až 3, žalovaného a intervenienta nie je možné priznať úspech,
keď napadnutý rozsudok je v celom rozsahu vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky
pre jeho potvrdenie podľa § 387 ods. 1  a 2 CSP.

25. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolaní strán a
intervenienta bolo posúdiť vecnú správnosť napadnutého rozsudku v jeho vyhovujúcej časti (výrok II.)
ako aj v jeho zamietajúcej časti (výroky III. a IV.), vrátane súvisiacich výrokov o trovách konania (výroky
V. až IX.).

26. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatnených nárokov, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v
napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie
odchýliť a preto nemôže dať za pravdu žiadnemu z odvolateľov.

27. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu strán, odvolací súd považuje za podstatné uviesť iba
nasledovné:

28. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie jednoznačne vyplynulo, že dcéra žalobkyne 1
(ďalej aj „poškodená\") bola dňa 23.11.2009 hospitalizovaná vo Fakultnej nemocnici Trnava, teda u
žalovaného, pričom dňa XX.XX.XXXX došlo k úmrtiu dieťaťa v tele matky, poškodená zomrela dňa
XX.XX.XXXX. Poskytnutie adekvátnej zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného bolo predmetom
prieskumu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý v prvoinštančnom aj v odvolacom
konaní skonštatoval porušenie povinnosti žalovaného poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne, t.j.
postup „non lege artis\", rozhodnutia týchto správnych orgánov boli preskúmané aj súdom so záverom
o správnosti postupu a rozhodnutí týchto správnych orgánov. Postup žalovaného ako „non lege artis\"
bol jednoznačne konštatovaný aj v oboch znaleckých posudkoch, t.j. v znaleckom posudku forensic.sk
Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o. č. 34/2011 (vypracovaný pre účely trestného konania),
ako aj v znaleckom posudku LEGE ARTIS znalecká organizácia, s.r.o., č. 4/2016.

29. Súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku v bodoch 37 - 40 dostatočne podrobne
a vyčerpávajúco uviedol základné východiská ochrany osobnostných práva žalobcov, ktoré boli dotknuté
(porušené) v dôsledku postupu žalovaného a ktoré zakladajú nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, pričom jasne definoval predpoklady vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
Pre vznik právnej zodpovednosti je potrebné naplnenie predpokladov zodpovednosti, ktorými sú: 1.
protiprávne konanie alebo opomenutie, teda porušenie povinnosti zdravotníckeho pracovníka uloženej
zákonom alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom, 2. škodlivý následok, zvyčajne ide o
spôsobenie ujmy na zdraví, v niektorých prípadoch postačuje len ohrozenie právom chráneného záujmu,
3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním alebo opomenutím a škodlivým následkom.

30. Jednou zo základných sporných otázok, ktorá tvorí predmet odvolacieho prieskumu, je otázka
príčinnej súvislosti medzi preukázaným porušením povinnosti žalovaného poskytnúť poškodenej



adekvátnu zdravotnú starostlivosť a citovou (nemajetkovou) ujmou na strane žalobcov zo smrti
poškodenej a jej dieťaťa.

31. Príčinná súvislosť medzi dvoma javmi je taký vzťah, keď prvý jav je príčinou druhého a druhý
následkom prvého. Druhý jav v prípade existujúcej príčinnej súvislosti by nemohol nastať bez prvého.
O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a
vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť
za škodu nevznikne. Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť\" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej
príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť
priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti
treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina
škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (por. rozhodnutie NS SR z
28.10.2010, sp.zn. 3 Cdo 130/2010).

32. Príčinou vzniku škody môže byť len tá okolnosť, ktorá škodu spôsobila a bez nej by škodlivý následok
nenastal. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je potrebné skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako príčiny škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť v danom prípade.
Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale postačuje, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom
následku, o odškodnenie ktorého ide, a to o príčinu hlavnú, dôležitú, podstatnú a značnú (por. rozsudok
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 03.02.2015, sp. zn. 25 Cdo 1222/2012). Podľa teórie adekvátnej príčinnej
súvisloti je príčinná súvislosť daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého priebehu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu alebo škodovej udalosti. Súčasne sa
musí preukázať, že škoda by nenastala bez tejto príčiny (conditio sine qua non), (por. nález Ústavného
súdu ČR sp. zn. I. ÚS 312/05, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 1729/2013 <., a rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 4973/2014 <.).

33. K otázke preukazovania príčinnej súvislosti v medicínsko-právnych sporoch sa podrobne vyjadril aj
Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24. októbra 2017, v ktorom okrem iného uviedol:
„príčinná súvislosť predstavuje základný konštrukčný prvok zodpovednostnej skutkovej podstaty, na
ktorom je vybudovaný systém súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu, a ktorej preukázanie v
súdnom konaní je jedným z predpokladov úspešného uplatňovania zodpovednostných nárokov žalobcu
proti žalovanému. Skutočnosť, že dotknutá hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna úprava normatívne
nevymedzuje pojem, podstatu, ako aj rozhodujúcu mieru dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi
príčinou a jej následkom, tak hľadanie odpovedí na tieto otázky je primárne úlohou aplikácie práva
prejavujúcej sa v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. Určenie príčinnej súvislosti tak nielen z
tohto hľadiska predstavuje v procese dokazovania pomerne náročnú úlohu, ktorá z pohľadu základnej
procesnej konštrukcie, na ktorej je vybudovaný systém sporového konania, zaťažuje žalobcu. Z
odôvodenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že príčinnú súvislosť medzi skúmanými
javmi, z ktorých jeden jav (príčina) vyvoláva ten druhý (následok), možno z procesného hľadiska
považovať za preukázanú vtedy, ak je kauzálna väzba medzi nimi jednoznačne preukázaná, pričom iba
pravdepodobnosť o jej existencii nestačí. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že
z hľadiska dokazovania v súdnom konaní je určenie miery procesnoprávneho poznania rozhodujúcich
skutočností stupňom absolútnej istoty pomerne náročnou úlohou, pretože optikou procesného práva je
každý dôkaz o tvrdenej skutočnosti v zásade len dôkazom jej pravdepodobnosti. Z povahy problémov
súvisiacich so zmyslovým spoznávaním minulých javov nie je spravidla nikdy možné stopercentne
potvrdiť existenciu alebo priebeh určitého skutkového deja, ktorý sa už odohral, a preto určitá miera
neistoty bude skoro vždy v priebehu jeho dokazovania prítomná. Z uvedeného potom a contrario vyplýva,
že absolútna istota nepripúšťajúca žiadne ani teoretické pochybnosti o inom priebehu udalostí nemôže
byť v zásade ako miera dôkazu požadovaná, ak takáto požiadavka zároveň stavia stranu zaťaženú
dôkazným bremenom do objektívne neprekonateľných dôkazných problémov. Uvedené platí o to viac, že
kauzalita medzi skúmanými javmi určitého skutkového deja predstavuje taký jeho prvok, ktorý v zásade
nie je ani zmyslovo ani bezprostredne a objektívne pozorovateľný, a preto jeho prítomnosť možno
spravidla predpokladať iba na základe určitého kvantitatívneho stupňa pravdepodobnosti, a to obvykle
na základe predchádzajúcich skúseností založených na ustálenom priebehu rozhodujúcich dejov. V
tejto súvislosti je potrebné ďalej uviesť, že problematika spoznávania minulých javov, najmä príčinnej
súvislosti, sa prenáša do procesnej roviny najmä v tom, že základným východiskom pri uvažovaní o
rozložení dôkazného bremena medzi strany sporu je pravidlo, podľa ktorého ten, kto tvrdí, ten aj dokazuje
(affirmanti incumbit probatio), čo v sporovom súdnom konaní, pokiaľ ide o otázku preukázania príčinnej



súvislosti, zaťažuje žalobcu. Ako správne A. Winterová uvádza, v skutkovo a právne zložitých sporoch
je tento základný sylogizmus spravidla nepostačujúci aj preto, že spravodlivé usporiadanie procesných
vzťahov vyžaduje, aby bola zohľadnená skutočnosť, že mnohokrát nie je v možnostiach strany, ktorá
určitú skutočnosť tvrdí, tiež svoje tvrdenia dokázať (porovnaj prof. JUDr. Alena Winterová, CSc., a
kolektív. Civilní právo procesní. 6. aktualizované vydání. Praha : Linde, 2011. s. 252).

34. Jednou z oblastí, kde tieto problémy vystupujú zvlášť do popredia, sú tzv. medicínskoprávne
spory, ktoré sú charakteristické svojou skutkovou zložitosťou prejavujúcou sa predovšetkým súbehom
viacerých príčin spôsobilých privodiť daný následok alebo výrazným časovým obdobím medzi príčinou a
následkom, čo významne sťažuje dôkaznú situáciu, prípadne tým, že úroveň aktuálneho stavu poznania
v danom čase neumožňuje spoľahlivo objasniť tvrdený kauzálny priebeh, nedokonalosťou postupov pri
poskytovaní zdravotníckej starostlivosti alebo samotnou povahou biologických procesov (porovnaj napr.
DOLEŽAL, Adam - DOLEŽAL, Tomáš. Kauzalita v civilním právu se zaměřením na medicínskoprávní
spory. Praha : Ústav státu a práva AV ČR, 2016. s. 180). Charakteristickou črtou týchto vzťahov,
ktorá v priebehu súdneho konania mnohokrát zohráva rozhodujúcu úlohu, je aj to, že medzi úrovňou
poznania zdravotníckeho zariadenia a pacientom je výrazná informačná asymetria v neprospech
pacienta. Práve informačná nerovnomernosť medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia na
jednej strane a jeho pacientom na strane druhej a s tým spojená odborná znalosť zdravotníckeho
zariadenia a spôsobilosť vnímať udalosti spojené s poskytovaním zdravotníckych služieb lepšie alebo
o ich priebehu zistiť viac a tiež jeho spôsobilosť preventívne alebo následne zabezpečiť o tom dôkazné
prostriedky sú tými okolnosťami, ktoré ho stavajú do výhodnejšieho procesného postavenia v prípade
sporu vo vzťahu k pacientovi, ktorý takéto možnosti spravidla nemá. V prípade, ak má za takejto
situácie poškodený pacient, ako slabšia strana v priebehu súdneho konania dokázať príčinnú súvislosť
medzi určitými právne relevantnými javmi, má v priebehu dokazovania pred sebou pomerne náročnú
úlohu, ktorá hraničí v mnohých prípadoch s jej faktickou realizovateľnosťou. Práve objektívne limity
spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti, ako aj slabšie postavenie poškodeného pacienta sú
tými skutočnosťami, ktoré v rámci štandardného dôkazného sylogizmu vedú v mnohých prípadoch k
nespravodlivým výsledkom, pretože neadekvátna náročnosť unesenia dôkazného bremena o príčinnej
súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom škody zo strany pacienta je v prípade uplatňovania
zásady „všetko alebo nič\" aj spravidla príčinou jeho neúspechu v spore. Takéto riešenie sa javí byť
nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu hovorí vysoká miera
ich pravdepodobnosti.

35. Uvedené tézy je potrebné úzko vnímať aj z pohľadu ústredných funkcií zodpovednosti sa škodu,
ktorou je funkcia preventívna a reparačná. Z pohľadu naplnenia týchto funkcií zodpovednostného práva
požiadavka stopercentnej miery dôkazu pre účely unesenia dôkazného bremena poškodenému ukladá,
aby pod procesnou sankciou neúspechu v spore tvrdil a preukázal kauzalitu s absolútnou istotou, čo je
vzhľadom na už uvedené cieľ, ktorý je nereálny a v zásade objektívne nesplniteľný. Dôsledkom takto
chápanej a aplikovanej miery dôkazu o tvrdenej kauzalite je potom situácia, ktorá bráni aj realizácii
hmotného práva tým, že na jednej strane žalovanému poskytuje neadekvátnu výhodu v súdnom konaní a
na strane druhej neodôvodnene poškodzuje žalobcu, čo je zároveň v rozpore aj s princípmi procesného
práva. V medicínskoprávnych sporoch nie je v mnohých prípadoch z už uvedených dôvodov možné
jednoznačne určiť skutočnú príčinu vzniku škodlivého následku, ale túto možno stanoviť len s určitou
mierou jej pravdepodobnosti. V týchto prípadoch je nutné vziať do úvahy aj ďalšie prvky, na ktorých
je vybudovaný systém zodpovednostného práva, a zohľadniť ich v kontexte objektívnej kauzálnej
neistoty a vzájomnom nerovnocennom postavení tak, aby výsledok zodpovedal princípom, na ktorých
je zodpovednosť za ujmu/škodu postavená. V tejto situácii ide v zásade o vyvažovanie dvoch proti sebe
stojacich záujmov, a to práva poškodeného na jeho odškodnenie a na druhej strane záujem na tom, aby
povinnosť na náhradu škody zaťažovala iba toho, kto škodu skutočne spôsobil alebo ju mohol svojím
konaním odvrátiť. Neistota vo vzťahu k príčinnej súvislosti musí byť preto spravodlivo rozdelená, pričom,
ako uvádza F. Š., požiadavka spravodlivého vyváženia faktickej nerovnosti sporových strán je v zásade
naplnená v prípade, ak je v pochybnostiach rozhodnuté v prospech toho, komu vznikla ujma (porovnaj
Dr. František Štajgr. Důkazní břemeno v civilním soudním sporu, Praha, 1931. s. 114).

36. Sumarizujúc uvedené možno konštatovať, že požiadavka jednoznačného preukázania príčinnej
súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty osobitne v sporoch, ktoré majú
svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je v štandardnom type
dôkazného sylogizmu neprimeraná, pretože narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami



tým, že nereflektuje objektívne limity súvisiace s následným poznávaním minulých javov, zvlášť príčinnej
súvislosti, a proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, v ktorom má
z už uvedených dôvodov „navrch\" zdravotnícke zariadenie, keďže na žalobcu (poškodeného) ako slabšiu
stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie neúmerné nároky, čím mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje
dosiahnutie ich uspokojenia, v dôsledku čoho porušuje aj jeden z aspektov práva na spravodlivé súdne
konanie, ktorým je rovnosť jeho strán.

37. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane konštatuje, že zásada rovnosti
účastníkov konania je súčasťou práva na spravodlivé konanie. Pod pojmom rovnosti účastníkov konania
je potrebné rozumieť rovnosť ich príležitostí. To znamená, že každej procesnej strane by mala byť
daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej protistrana. Podľa ESĽP sa rovnosťou zbraní rozumie
požiadavka, aby každá zo strán konania mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu
konania ako celku vzhľadom na protistranu podstatným spôsobom neznevýhodňujú. Cieľom zásady
rovnosti zbraní je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu. Pod takto definovanú
rovnosť strán spadá nielen realizácia ich oprávnení, ale aj otázky dôkazného bremena. V ústavnoprávnej
rovine potom platí, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj zásada rovnosti zbraní, čo v
civilnom súdnom konaní zahŕňa tiež rovnosť dôkazných bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a
ktoré nesmú byť neprimerané, pretože v opačnom prípade nemožno konanie ako celok považovať za
spravodlivé. Obdobne aj ESĽP v rozsudku č. 34976/05 vydanom vo veci Metalco Bt. proti Maďarsku z
1. 2. 2011 dospel k záveru, že uloženie nesplniteľného dôkazného bremena na jednu stranu civilného
sporu je porušením zásady rovnosti zbraní. Právo na rovnosť účastníkov konania teda vyžaduje,
aby dôkazné bremeno kladené na jedného účastníka konania nebolo neprimerané, čo vychádza zo
všeobecnej požiadavky na dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu. Z uvedeného
možno urobiť záver, podľa ktorého ak je miera procesnoprávneho poznania vyžadovaná na preukázanie
príčinnej súvislosti medzi právne relevantnými javmi zo strany žalobcu ako slabšej strany sporu zjavne
neprimerane vysoká a nezohľadňujúca faktickú nerovnosť strán sporu, tak v dôsledku toho je aj dôkazné
bremeno kladené na túto stranu zjavne neprimerané, čo potom vylučuje aj akúkoľvek zmysluplnú
úvahu o možnosti jeho „unesenia\", čím dochádza k porušeniu práva na rovnosť strán ako jedného z
komponentov práva na spravodlivé súdne konanie.\"

38. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou odvolateľov, že súd prvej inštancie opustil preukazovanie
príčinnej súvislosti žalobcom v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy a že rozhodoval iba na základe
pocitov a špekulácií.

39. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní citoval závery Ústavného súdu ČR obsiahnuté v jeho náleze
sp.zn. III. ÚS 3067/13 zo dňa 20.12.2016, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že tieto
vychádzali zo značne odlišného skutkového stavu, keď v predmetnom základnom konaní bolo na
základe znaleckého dokazovania skutkovo preukázané, že poškodená mala šancu na prežitie v rozsahu
20% a z toho vyplývajúca rozhodujúca právna otázka znela, či nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
vzniká, len ak je preukázaná aspoň viac ako 50%-ná šanca na prežitie. Ústavný súd práve v takomto
skutkovom kontexte uvádzal viaceré doktríny, koncepcie či teórie, s nastolením myšlienok ich ústavne
relevantných úskalí.

40. Odvolací súd zároveň považuje za dôležité uviesť aj nasledovné závery ústavného súdu obsiahnuté
v citovanom náleze: „Nicméně stále platí (podle maximy iudex peritus peritorum), že učinit závěr, zda
zdravotnické zařízení (ne)postupovalo v souladu se současnými dostupnými poznatky lékařské vědy, je
závěrem právním, a tudíž stanovit, co je po právu, je v kompetenci nezávislého soudu. Znalecký posudek
může být jen skutkovým podkladem (nejčastěji jedním z více podkladů) pro tento právní závěr o postupu
(non) lege artis či vitium artis [viz nález Ústavního soudu ze dne 9. 1. 2014 sp. zn. III. ÚS 2253/13 (N
3/72 SbNU 41]. ... Ještě více se tyto rozdíly projeví, je-li nalézání práva pojato jako dynamický proces,
v němž oba jeho komponenty, tj. zjišťování skutkového stavu na straně jedné, a intepretace a aplikace
práva na straně druhé, na sebe vzájemně působí, kdy právní úvahy ovlivňují zjišťování skutkového stavu
(ono z teorie poznání známé Vorständnis - předporozumění) a vývoj ve skutkové oblasti zpětně reflektují
i právní úvahy. Příčinná souvislost jako podmínka odpovědnosti - na rozdíl od příčiny i následku - není v
právních normách obsažena (definována). Ve zmiňovaném procesu je pak v prvé řadě povinností soudu
učinit si s ohledem na skutková tvrzení (právní) úsudek (a to na základě jím zvolené kauzální teorie) o
tom, jaké skutečnosti, resp. souvislosti by měly být prokazovány, současně reagovat na vývoj v oblasti



dokazování a tento (právní) úsudek eventuálně korigovat a ze zjištěných faktických souvislostí „vytřídit\"
ty, jež jsou právně relevantní a z nich případně vyvodit závěr stran existence příčinné souvislosti. ...
Současně Ústavní soud podotýká, že z hlediska práva na soudní ochranu není klíčovou otázka uznání
či odmítnutí nějaké teorie, nýbrž rozhodování podle existujících pravidel, která navíc takové přihlášení
se k nějaké v literatuře diskutované teorii nevyžadují (např. polské soudy přiznávají v takovém případě
zadostiučinění, ačkoli se k této teorii nehlásí - viz např. Nesterowicz, M. Prawo medyczne. 9. vyd., Dom
Organizatora, Toruń 2016, s. 114 n., s. 122 n.). Rovněž Ústavní soud např. v citovaném nálezu III. ÚS
2253/13 (sub 28, 49) vyhověl ústavní stížnosti, která byla příkladem ztráty šance na zlepšení zraku, a
to nejen očekávané, nýbrž s ohledem na věk stěžovatelky již definitivní.

41. Po tom, ako vyššie citovaným nálezom Ústavný súd ČR zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR, tento vo veci opätovne rozhodol, pričom vo svojom rozsudku č.k. 30 Cdo 41/2017-460 zo dňa
27.09.2017 (ktorým zrušil rozsudky prvoinštančného i odvolacieho súdu) okrem iného uviedol: „Při
vázanosti dovolacího soudu právním názorem Ústavního soudu je nezbytné konstatovat zásadu, podle
níž pro úspěšné uplatnění práva na ochranu osobnosti není vyžadováno vyvolání konkrétních následků
zásahu proti tomuto chráněnému statku, ale postačí, že zásah byl objektivně způsobilý narušit nebo
alespoň ohrozit práva chráněná ustanovením § 11 obč. zák. V posuzované věci je zřejmé, že pacientka
paní M. M. měla zákonný nárok na zajištění odpovídajícího léčebného procesu, který by odpovídal
požadavku na postup odborného zdravotního personálu lege artis. Pokud tento předpoklad v tomto
případě splněn nebyl, a tím byla současně snížena šance postižené pacientky na přežití, šlo - bez ohledu
na dovozené procentní vyjádření tohoto snížení, o zásah do jejích osobnostních práv, který ovlivnil i
samotný fatální výsledek tohoto léčení, který tak zasáhl i do osobnostních práv žalobců ve smyslu výše
uvedeného ustanovení obč. zák.\"

42. Vyhodnotiac všetky relevantné skutkové okolnosti prejednávanej veci sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, ktorý správne zohľadnil to, že žalovaný pri
príjme pacientky dňa 23.11.2009 a ani nasledujúcich päť dní až do 27.11.2009 nevykonal všetky
dostupné zdravotné výkony na správne určenie diagnózy (žalovaný nevykonal ani to najzákladnejšie a
najjednoduchšie vyšetrenie vykonávané pri každej hospitalizácii pacienta a to auskultačné posluchové
vyšetrenie pľúc napriek pretrvávajúcim teplotám, suchému kašľu, neskôr sťaženému dýchaniu), napriek
tomu, že v jeho podmienkach boli tieto vyšetrenia ľahko dostupné, a tak nebolo možné podľa znaleckých
organizácii dodatočne zistiť rozsah infekcie dýchacích ciest H. X. v čase prijatia na Gynekologicko-
pôrodnícke oddelenie dňa 23.11.2009 a následne jednoznačne určiť, že neposkytnutie zdravotnej
starostlivosti lege artis bolo jedinou, prípadne hlavnou  príčinou smrti pacientky, čím práve žalovaný
svojím zavineným konaním znemožnil žalobcom 100%-né preukázanie príčinnej súvislosti medzi
nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou a úmrtím pacientky.  S poukazom na vyššie citované
závery Ústavného súdu SR v náleze sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24. októbra 2017 je preto neadekvátne
požadovať od žalobcov unesenie dôkazného bremena, ktoré by malo spočívať v tom, že žalobcovia
preukážu so 100%-nou istotou, že príčinou smrti poškodenej a jej dieťaťa bol postup žalovaného non
lege artis. Práve za vytvorenie priestoru na tieto závažné pochybnosti jednoznačne nesie zodpovednosť
žalovaný a tieto pochybnosti je potrebné zohľadniť na jeho ťarchu a nie v neprospech žalobcov. V
čase prijatia pacientky na Gynekologicko-pôrodnícke oddelenie totiž nebola pacientka v stave, ktorý by
ohrozoval jej život, alebo život jej plodu a jej stav nevyžadoval hospitalizáciu na Klinike anesteziológie
a intenzívnej medicíny.

43. Znalecká organizácia forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o. v znaleckom
posudku č. 34/2011 konštatovala, že smrť H. X. a jej dieťaťa  vykazuje súvislosť s nekoordinovaným,
oneskoreným a nedôsledným konaním lekárov gynekologicko - pôrodníckej kliniky žalovaného a
poskytnutím správnej zdravotnej starostlivosti by sa výrazne zvýšili šance na prežitie matky H. X. aj
jej dieťaťa. Preto súd prvej inštancie dospel k vecne správnemu záveru, s ktorým sa odvolací súd
stotožňuje a ktorý je aj v súlade s vyššie citovanými závermi Ústavného súdu SR, že v danej veci
je potrebné v záujme  zabezpečenia základného práva žalobcov na súdnu ochranu posúdiť otázku
príčinnej súvislosti aj na základe pravdepodobnosti (probability), nie len na základe kauzality, ktorý
výklad vyrovná slabšie postavenie  žalobkyne ako poškodenej. Znalci síce jednoznačne nepotvrdili, že
neposkytnutie zdravotnej starostlivosti  žalovaným správne bolo jedinou a hlavnou príčinou smrti H. X.,
avšak znaleckými organizáciami bolo konštatované, že postupom žalovaného lege artis by sa výrazne
zvýšili šance na prežitie pacientky aj dieťaťa, z čoho súd prvej inštancie správne vyvodil, že znalcami



uvádzaná vysoká pravdepodobnosť je pre záver o príčinnej súvislosti medzi nesprávnym postupom
žalovaného a úmrtím pacientky v danej veci dostačujúci.

44. Pre vznik zodpovednosti za protiprávne konanie, vrátane príčinnej súvislosti, je rozhodujúce, že
včasná a účinná diagnostika a následný ďalší postup v liečbe boli spôsobilé (mohli) zabrániť alebo čo
najviac obmedziť riziko vzniku škody na zdraví a živote poškodenej a jej dieťaťa, k čomu nedošlo, pretože
zdravotný stav poškodenej a jej dieťaťa bol zaťažený nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou
žalovaného a neeliminované riziko sa naplnilo úmrtím poškodenej i jej dieťaťa.

45. Potrebné je zohľadniť aj všeobecnú prevenčnú povinnosť, v zmysle ktorej je každý povinný
zachovávať vždy taký stupeň pozornosti, ktorý vzhľadom ku konkrétnej časovej a miestnej situácii možno
od neho požadovať a ktorý je spôsobilý zabrániť alebo čo najviac obmedziť riziko vzniku škody na
živote (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 618/2001). Preto nesprávnym
diagnostickým a terapeutickým postupom (t. j. neposkytnutím zdravotnej starostlivosti žalovaným lege
artis) nedošlo k zamedzeniu rizika úmrtia (škody na živote) poškodenej a jej dieťaťa, ktoré obe zomreli,
čím boli naplnené všetky atribúty zodpovednostného vzťahu, vrátane príčinnej súvislosti.

46. Záver, že matematicky nie je možné vyjadriť obmedzenie šancí na iný priaznivejší priebeh vývoja
klinického stavu poškodenej a jej dieťaťa, ak by nedošlo k postupu non lege artis, bol preto bez právneho
významu (prognóza quad vitam, t. j. z hľadiska prežitia), pretože od žalovaného (v rukách ktorého je
život pacienta, ktorý má chrániť, resp. ktorý je povinný urobiť všetko, čo je vzhľadom na aktuálny stav
medicíny objektívne schopný urobiť) je spravodlivé požadovať, že bude pri liečbe postupovať lege artis,
čím si splní aspoň základnú povinnosť predchádzať škodám na živote a zdraví, pretože za jej porušenie
nutne musí niesť zodpovednosť, pokiaľ medicínsky následok správneho postupu mohol mať vplyv na
vývoj poruchy zdravia (ktorá skutočnosť bola v danom prípade znaleckým dokazovaním preukázaná).

47. Matematické vyjadrenie predpokladu šance na prežitie a teda presné kvantifikovanie teórie
pravdepodobnosti bolo v danom prípade objektívne vylúčené práva z dôvodu, že žalovaný fatálne porušil
základnú povinnosť riadnej diagnostiky zdravotného stavu poškodenej v čase jej hospitalizácie. Ak by
žalovaný vykonal riadnu diagnostiku poškodenej a zistil by jej zdravotný stav v čase hospitalizácie, mohol
by preukázať, že aj napriek pochybeniam v poskytnutí zdravotnej starostlivosti nemohol zabrániť úmrtiu
poškodenej a jej dieťaťa. Napr. ak by bolo preukázané, že zdravotný stav poškodenej a jej dieťaťa bol už
v čase hospitalizácie taký, že ani pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti lege artis nebolo možné zabrániť
jej úmrtiu. Zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že nebolo možné s istotou ustáliť prognózu vývoja
zdravotného stavu poškodenej a jej dieťaťa v prípade poskytnutia riadnej zdravotnej starostlivosti, čo
však v žiadnom prípade nemožno pripísať na ťarchu žalobcov a v prospech žalovaného.

48. Ústava Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení)
v čl. 40 garantuje každej fyzickej osoby právo na ochranu zdravia, a preto zásah do ústavou
chránenej hodnoty sa prirodzene musí spájať s náležitou ústavne garantovanou ochranou tejto hodnoty.
Neoprávnený zásah do práva na ochranu zdravia, nekonaním lege artis, predstavuje fatálne zlyhanie,
ktoré je v rozpore s poslaním subjektu, ktorého podstatou činnosti je vyliečenie z choroby, záchrana
života a zabránenie vzniku zdravotných komplikácií (§ 3 ods. 4 písm. a/, b/, c/, d/ zákona č. 576/2004
Z. z. o   zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom k tomu, že medicínsky
následok postupu non lege artis bol, resp. mohol byť rozhodujúci pre nepriaznivý vývoj poruchy zdravia
pacienta, nemohla byť vylúčená zodpovednosť žalovaného ako zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť,
že následok postupu nemusel byť rozhodujúci pre nepriaznivý vývoj poruchy zdravia, nepredstavuje
vylúčenie zodpovednosti za nesprávny medicínsky postup.

49. K záveru o dôvodnosti žalobného návrhu možno dospieť aj aplikáciou zásady, podľa ktorej pre
úspešné uplatenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie konkrétnych následkov zásahu
proti tomuto chránenému záujmu, ale postačuje, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo aspoň
ohroziť práva chránené ust. § 11 OZ. Občiansky zákonník v § 11 <. priznáva každej fyzickej osobe právo
na ochranu proti zásahom do jej osobnosti, najmä jej života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti,
ako aj súkromia, mena a prejavov osobnej povahy. K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú
ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 <. Občianskeho zákonníka musí byť
ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať



nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej
a morálnej integrite.

50. V posudzovanej veci je zrejmé, že poškodená a jej dieťa mala zákonný nárok na zabezpečenie
zodpovedajúceho liečebného procesu, ktorý by zodpovedal požiadavke na postup odborného
zdravotného personálu lege artis. Pokiaľ tento predpoklad v tomto prípade splnený nebol, a tým
bola súčasne významne znížená šanca poškodenej na prežitie, išlo bez ohľadu na nepreukázané
percentuálne vyjadrenie tohto zníženia, o zásah do jej osobnostných práv, ktorý ovplyvnil i samotný
fatálny výsledok tohto liečenia, ktorý tak zasiahol aj do osobnostných práv žalobcov.

51. Príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného poskytnúť poškodenej a jej dieťaťu
zdravotnú starostlivosť lege artis a ujmou na strane žalobcov zo smrti poškodenej a jej dieťaťa je
potrebné vnímať aj z toho hľadiska, že citová ujma na strane žalobcov vznikla práve z toho dôvodu,
že žalovaný nevykonal všetko čo mohol na záchranu života poškodenej a jej dieťaťa, a tak preukázané
závažné a niekoľkonásobné porušenie povinnosti žalovaného poskytnúť poškodenej a jej dieťaťu
zdravotnú starostlivosť lege artis je v priamej príčinnej súvislosti so vznikom citovej ujmy na strane
žalobcov spojenej so smrťou poškodenej a jej dieťaťa, ktorú by neutrpeli, keby mali vedomie, že žalovaný
poškodenej a jej dieťaťu poskytol objektívne dostupnú riadnu zdravotnú starostlivosť.

52. Je potrebné v danom prípade tak konštatovať preukázanie protiprávneho (neoprávneného) zásahu,
ktorý je v rozpore s objektívnym právom, vrátane príčinnej súvislosti, objektívne spôsobilého ohroziť
alebo narušiť osobnosť fyzickej osoby.

53. Žalovaný ďalej namietal priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni za smrť dieťaťa poškodenej
- vnučky žalobkyne, keď nepovažoval za dostatočné odôvodnenie prvoinštančného rozhodnutia v bode
59. a 60. a poukázal najmä na to, že súdom citované rozhodnutia priznávali náhradu nemajetkovej ujmy
pri smrti dieťaťa pred jeho narodením len rodičom a nie starým rodičom. Odvolací súd sa ani s touto
odvolacou námietkou nestotožňuje. Súd prvej inštancie v bodoch 59. a 60. odôvodnenia uviedol všetky
rozhodzjúce argumenty odôvodňujúce prizanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni vo výške 1.000,-
eur spôsobenej smrťou nenarodenej vnučky.

54. V rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva zo 16. 12. 1992 vo veci Niemetz proti Nemeckej
spolkovej republike súd podal výklad pojmu rodinný život, ktorého podstatou je oprávnenie fyzickej
osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. S
odkazom na uvedené rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva a tiež na rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva z 21. júna 1992 vo veci Berrhab proti Holandsku Najvyšší súd Slovenskej
republiky v uznesení sp. zn. 5Cdo/265/2009 zo 17. februára 2011 zhrnul pojmové znaky subjektívnych
osobnostných práv fyzických osôb chránených ustanovením § 11 až 16 Občianskeho zákonníka a
vyslovil záver, že „ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy
vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich
dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym
zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi
vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby,
t. j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej
nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu,
pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj
spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou\".

55. V rozhodovacej praxi slovenských súdov bola opakovane priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
nielen vo vzťahu rodič - dieťa, manžel - manželka, ale aj vo vzťahu súrodeneckom, či vo vzťahu
starý rodič - vnuk, napr. v rozhodnutí Krajského súdu v Trnave sp.zn. 24Co/142/2018, Krajského súdu
v Prešove sp.zn. 17Co/149/2017, Okresného súdu Martin sp.zn. 10C/12/2017. Je samozrejmé, že
intenzita vzťahu medzi rodičom a dieťaťom, ktoré sa má narodiť, je oveľa silnejšia ako vo vzťahu
starého rodiča, na druhej strane však nemožno vo všeobecnosti vylúčiť, zhodnotiac konkrétne okolnosti
prejednávanej veci, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy starého rodiča spôsobenej smrťou
nenarodenej vnučky je vylúčený. Súd prvej inštancie pritom uviedol relevantné konkrétne okolnosti
odôvodňujúce priznanie náhrady, spočívajúce v tom, že žalobkyňa bývala v spoločnej domácnosti s
dcérou H. X., prežívala s ňou jej tehotenstvo, tešila sa na príchod nového člena rodiny, na spoločné



radostné chvíle s vlastnou vnučkou v rodinnom kruhu.  Dieťa H. X. malo  byť prvé vnúča žalobkyne, tešila
sa na výchovu ďalšej rodinnej generácie, ktorá vzišla v priamom pokolení. Namiesto radostných chvíľ
strávených s vnučkou musela žalobkyňa svojej vnučke zariaďovať pohreb. Žalobkyňu 1 ako starú matku
možno jednoznačne považovať za osobu z okruhu najbližších osôb, keď v danom prípade vzhľadom
na smrť poškodenej (dcéry žalobkyne 1 a matky dieťaťa) zostala popri otcovi dieťaťa jeho najbližšou
príbuznou.

56. Odvolací súd preto dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že smrťou vnučky žalobkyne
1 došlo k závažnému neoprávnenému zásahu do práva na ochranu jej osobnosti, ktorý spočíva v
obmedzení súkromného a rodinného života, kedy smrťou vnučky stratila navždy možnosť viesť s
vnučkou rodinný a súkromný život, pričom aj trauma starých rodičov zo smrti vnučky je neodstrániteľná,
na čo súd prihliadol pri určený výšky nemajetkovej ujmy a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
1 náhradu nemajetkovej ujmy za smrť vnučky sumu 1.000,- eur, ktorú sumu aj odvolací súd vzhľadom
na príbuzenský vzťah stará matka - vnučka, ako aj vzhľadom an to, že vnučka zomrela pred narodením,
považoval za primeranú. Výška priznanej náhrady zohľadňuje nižšiu intenzitu vzťahu starý rodič - vnuk
oproti vzťahu rodič - dieťa (Krajský súd v Bratislave č.k. 9Co/489/2013 zo dňa 19.11.2015 - matke dieťaťa
priznaná suma 23.333,- eur a otcovi dieťaťa 10.000,- eur, Krajský súd v Nitre č.k. 5Co/255/2013 zo dňa
12.12.2014 matke dieťaťa priznaná suma 13.000,- eur).

57. Predmetom odvolania zo strany žalobkyne 1 i zo strany intervenienta bola výška priznanej náhrady
nemajtkovej ujmy vo výške 20.000,- eur, pričom odvolatelia len všeobecne uvádzajú, že túto považujú
za neprimeranú (žalobkyňa 1 za neprimerane nízku a naopak intervenient za neprimerane vysokú), bez
uvedenia nejakej špecifickej a konkrétnej argumentácie.

58. Tam, kde v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby vznikne nemajetková ujma,
vznikajú pre pôvodcu tohto zásahu občianskoprávne sankcie uvedené v § 13 ods. 1 <. a <. Občianskeho
zákonníka. Pri aplikácií týchto sankcií je potrebné dodržiavať zásahu primeranosti; prostriedky ochrany
uvedené v  § 13 <. Občianskeho zákonníka musia byť primerané povahe zásahu. Zásada primeranosti
znamená, že sankcie možno použiť len v poradí, v akom ich uvádza zákon bez ohľadu na to, akej sankcie
sa domáha dotknutá osoba. Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 umožňuje za určitých podmienok používať
namiesto morálneho (nepeňažného) zadosťučinenia peňažnú náhradu (peňažné zadosťučinenie).

59. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 <. Občianskeho zákonníka
je jedným z čiastkových a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu
osobností fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia, ako rýdzo osobné právo na vyváženie
a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv, nepostačuje a hoci
ide o satisfakciu nemateriálnych osobnostných práv, rovnako ako v prípade bolestného a sťaženie
spoločenského uplatnenia podľa § 444 <. Občianskeho zákonníka alebo pri určení hodnoty autorského
diela alebo predmetu priemyselného vlastníctva, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje,
že ide o osobné právo majetkovej povahy. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať do
vzťahu mieru ujmy v hodnotách ľudskej osobnosti   s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej
nemajetkovej ujmy (NS ČR z 25. 9. 2003, sp. zn. 30Cdo/1542/2003).

60. V súčasnosti platná právna úprava neustanovuje rozsah (výšku) peňažného zadosťučinenia. Výšku
náhrady nemajetkovej ujmy určuje súd. Výška peňažného zadosťučinenia musí byť primeraná, avšak
je predmetom voľnej úvahy súdu. Súd však musí pri aplikácii svojej úvahy prihliadať na dve kritéria, a
to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (pričom sa predpokladá, že čím závažnejšia bude táto ujma
čo do svojho rozsahu, trvania, dôsledkov, odstrániteľnosti, tým bude vyššia jej náhrada v peniazoch) a
okolnosti, pri ktorej došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby.

61. S poukazom na uvedené musia súdy v každom jednotlivom prípade vychádzať z dostatočne
zisteného skutkového stavu a opierať sa o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská vzťahujúce
sa k zistenej miere zásahu do osobnosti práv postihnutej osoby. Len tak možno docieliť satisfakčnú
funkciu priznania náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch, ktoré sleduje primerané a zodpovedajúce
vyváženie a zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy osobnosti postihnutej fyzickej osoby. Podľa ust.
§ 13 ods. 3 <. Občianskeho zákonníka je povinnosťou súdu určiť výšku náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch nielen s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, ale súčasne musí zvážiť okolnosti,
za ktorých došlo k porušeniu práv. Toto posledné kritérium je určené všeobecne, aby súdu umožnilo



prihliadať na najrôznejšie momenty, za ktorých dochádza k neoprávnenému zásadu do osobnosti
fyzickej osoby a ktoré aj prípadne takýto zásah ovplyvnili, resp. eventuálne aj podnietili. Úvaha súdov
o výške odškodnenia musí abstrahovať od stavu vôle a vedomia pôvodcu neoprávneného zásahu do
osobnosti poškodenej fyzickej osoby, pretože nemajetková ujma vznikne na dôstojnosti či vážnosti
postihnutého vždy objektívne nepriaznivo bez ohľadu na to, či pôvodcom neoprávneného zásahu bola
spôsobená nezavinene či zavinene. Okrem iného je potrebné zdôrazniť, že súd je vždy viazaný návrhom
žalobcu a nesmie priznať mu vyššiu náhradu, než je suma uvedená v žalobe (sudca nesmie ísť na
žalobný návrh - non plus ultra). Požadovaná výška peňažného zadosťučinenia potom tvorí maximálnu
čiastku, ktorú súd môže priznať (porovnaj NS SR sp. zn. 5Cdo/4/1999). Závažnosť ujmy sa posudzuje
najmä z hľadiska „odčiniteľnosti\" takéhoto zásahu, keď je jednoznačné, že smrťou blízkej osoby dôjde
k neodčiniteľnej ujme a deštrukcii rodinných a vôbec interpersonálnych vzťahov, keď takýto zásah je
svojou povahou trvalý a neodstrániteľný.

62. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý
je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak
napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia
Dohovoru o ľudských právach. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška peňažnej
satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne.
Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy
musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Judikatúra súdov v oblasti ochrany
osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy,
resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu (keďže nemajetková ujma vzniknutá
porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej
nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť).

63. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv.
„statusu obete\" podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva
v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade
Stanková v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre
ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú
by priznal v porovnateľných prípadoch súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu,
pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a
tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ
domohol (JUDr. Andrea Erdősová, PhD.: Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle
judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre ľudské
práva).V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp.
zn. I. ÚS 2844/14, ktorý konštatoval, že „pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť
princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v
iných prípadoch\".

64. Súd prvej inštancie v bodoch 57. a 59. odôvodnenia dostatočne podrobne vyhodnotil všetky vyššie
uvedené relevantné kritériá odôvodňujúce výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy 20.000,- eur, vo
vzťahu ku ktorým odvolatelia nevzniesli žiadne konrétne námietky a preto odvolací súd odkazuje na túto
časť odôvodnenia. Súd prvej inštancie vykonal aj test proporcionality a v bode 59 odôvodnenia rozsudku
uviedol, s akými skutkovo a právne obdobnými prípadmi porovnával výšku náhrady nemajetkovej
ujmy požadovanej žalobcami. Nad rámec rozhodnutí citovaných súdom prvej inštancie v bode 59
odôvodnenia poukazuje odvolací súd napr. na rozsudok Okresného súdu Topoľčany sp.zn. 4C/14/2009 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp.zn. 25Co/18/2013, matke priznaná  náhrada za smrť syna
20.000,- eur, rozsudok Okresného súd Komárno sp.zn. 8C/211/2011 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Nitre sp.zn. 5Co/255/2013, matke priznaná  náhrada za smrť počatého dieťaťa 13.000,- eur.

65. Zároveň z hľadiska komparácie s právnou úpravou v Českej republike sa podľa odvolacieho súdu javí
vhodné poukázať na systematickú činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý monitoruje činnosť
českých súdov na trestnom úseku pri rozhodovaní v adhéznych konaniach o nárokoch na náhradu
nemajetkovej ujmy, spôsobenej trestnou činnosťou, z ktorej plynie základné rozpätie pri stanovení výšky
náhrady tzv. „odškodnenia za smrť\", a to s poukazom aj na rozsudok NS ČR sp. zn. 4Tdo/1402/2015 zo
dňa 12.4.2016, z ktorého odôvodnenia vyplýva, „dovolaciemu súdu sa javí ako ospravedlniteľné, aby sa
stanovenie výšky náhrady odvíjalo v základnom rozpätí medzi 240.000,- Kč až 500.000,- Kč, a to pre



skupinu citovo najbližšie spriaznených osôb, ako sú rodičia, deti a manželia. Je nutné zdôrazniť, že takto
stanovený rozsah kompenzácie zodpovedá typovým (neutrálnym prípadom), teda takým, kde nie sú pre
konkrétnu situáciu sprísňujúci či naopak zmierňujúce kritériá\", ďalej odvolací súd poukazuje na to, že
v odôvodnení tohto rozsudku je aj konštatovanie, že „tiež iné európske právne úpravy sa v obdobných
prípadoch prevažne pohybujú pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy za usmrtenie blízkej osoby v
rozpätí od 200.000,- Kč do 500.000,- Kč (20.000.- Eur Belgicko, Rakúsko, Slovinsko, Švajčiarsko).
Niektoré štáty (Fínsko, Švédsko, Maďarsko) dokonca kompenzujú nemajetkovú ujmu v ešte nižšom
rozpätí od 100.000,- Kč do 200.000,- Kč, prípadne u nich zákonná úprava takejto nemajetkovej ujmy
úprave absentuje, resp. náhradu nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí vôbec neumožňuje (Nemecko,
Holandsko)\".

66. Odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva z 19.
decembra 2017 k sťažnostič. 56080/13 (Lopes de Sousa Fernandes proti Portugalsku), pre porušenie
článku 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov (oznámenie č.
209/1992 Zb. Federálneho Ministerstva zahraničných vecí o dojednaní Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a protokolov na tento dohovor nadväzujúcich), kde ESĽP priznal pozostalej
manželke za smrť manžela v dôsledku nesprávne poskytnutej lekárskej starostlivosti 23 000,- eur ako
náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. marca 2017
k sťažnosti č. 78103/14 voveci Fernandes de Oliveira proti Portugalsku, v ktorom za neochránenie
života syna sťažovateľky počas jeho hospitalizácie v psychiatrickej liečebni bola matke priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy 25 000,- eur.

67. Podľa názoru odvolacieho súdu závažnosť vzniknutej ujmy u žalobkyne                 v danom prípade,
ako i okolností, za ktorých k porušeniu práv došlo, preto plne opodstatňovali súdom prvej inštancie
priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy  žalobkyni podľa napadnutého rozsudku. Tým došlo k
naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobkyne (reštitučnej podstaty
relutárnej náhrady a jej vyrovnávacieho charakteru). Odvolací súd konštatuje, že priznaná výška náhrady
nemajetkovej ujmy v celkovej výške 21.000,- eur predstavuje základné štandardné kompenzovanie
zmiernenia ujmy žalobkyne v prípade, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy.
Náhrada nemajetkovej ujmy žalobkyne, v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej
správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu
kompenzácie. Súdom prvej inštancie priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nijak nevybočuje z
hodnotenia závažnosti vzniknutej ujmy v dôsledku straty blízkeho rodinného príslušníka Európskym
súdom pre ľudské práva.

68. Žalobcovia 2 a 3 namietali, že vznesenie námietky premlčania predstavuje hrubo nemorálne
zneužitie procesných práv žalovaného a intervenienta na jeho strane. Zároveň namietali samotný vstup
intervenienta do konania. Odvolací súd sa s týmito námietkami nestotžňuje.

69. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou protistrany, ktorá správne poukázala na to, že postup
pri vstupe intervenienta do konania upravuje ust. § 81 a nasl. C.s.p., podľa ktorého intervenient vstupuje
do konania z vlastného podnetu alebo na základe oznámenia o spore. V danej veci intervenient vstúpil
do konania na základe oznámenia o prebiehajúcom spore od žalovaného a zo zákonného dôvodu
- má právny záujem na výsledku sporu, nakoľko má so žalovanou uzavretú poistnú zmluvu, ktorá
pokrýva nároky uplatnené žalobcami v tomto konaní. Pokiaľ však mali žalobcovia za to, že právny
záujem intervenienta na výsledku sporu nie je daný a jeho vstup do konania nie je tým zákonný, mali
možnosť využiť postup podľa § 83 C.s.p., kedy by súd na základe ich návrhu rozhodoval o prípustnosti
vstupu intervenienta. Tvrdenie žalobcov (napriek právnemu zastúpeniu) o tom, že vstup intervenienta
do konania museli len vziať na vedomie, je preto nesprávny. Žalobcovia však (napriek právnemu
zastúpeniu) návrh podľa § 83 C.s.p. nepodali a teraz bez opodstatnenia (zákonný) vstup intervenienta
do konania považujú za neprijateľnú nerovnosť v konaní. Ustanovenia O.s.p. účinné do 30.06.2016 a ani
ustanovenia C.s.p. účinné od 01.07.2016 v rámci prvoinštančného konania nijako časovo nelimitovali
možnosť vstupu vedľajšieho účastníka, resp. intervenienta do konania, tento mohol vstúpiť hneď na
začiatku konania, ako aj kedykoľvek počas konania. Skutočnosť, že v danom prípade intervenient vstúpil
do konania až v roku 2018, nemožno nijako vyložiť ako zneužívanie jeho procesných práv.

70. Rovnako skutočnosť, že žalovaný ako sporová strana svoju zodpovednosť za neoprávnený zásah
do osobnostných práv žalobcov neuznáva a v konaní preto aj na preukázanie svojich tvrdení postupuje



a využíva všetky prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré jej právny poriadok SR
umožňuje, nemožno v žiadnom ohľade považovať za hrubé zneužívanie postavenia v konaní, keďže
ide o zákonné využitie procesného práva sporovej strany. Ak sa protistrana v konaní nespráva podľa
očakávaní druhej procesnej strany, nemožno to bez ďalšieho označiť ani za nemorálne konanie.

71. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez ďalšieho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

72. Vyššie citované ustanovenie zakotvuje všeobecne záväznú zásadu v zmysle ktorej výkon inak
právom daných subjektívnych občianskych práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Definícia
dobrých mravov nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky nikde normatívne upravená. Vo
všeobecnosti však ide o pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné v demokratickej spoločnosti,
v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomné slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v
podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť
namierenú proti takýmto pravidlám možno potom označiť za činnosť proti dobrým mravom.

73. NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 137/2003 uviedol, že za právny úkon priečiaci sa
dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne
neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných
vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne
so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo,
ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia
a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. V rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 49/1996
NS SR vyslovil, že  ust. § 3 ods. 1 pritom nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť  - upravuje
iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy a to aj na
základe všeobecných pravidiel morálnych elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru
konajúcich.

74. Podľa uznesenia NS SR sp.zn. 6 Cdo 173/2011 zásada spravodlivej ochrany práv vyplývajúca z § 1
O.s.p. vyžaduje, aby občianske súdne konanie ako celok bolo spravodlivé. Spravodlivosť musí byť vždy
prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje právo, ako hodnotový činiteľ spoločný všetkým
demokratickým právnym poriadkom. Pri zisťovaní a formulovaní odpovede súdu, čo je konkrétnym
právom v prejednávanej veci, musí byť tento hodnotový činiteľ rešpektovaný v maximálnej miere. Pre
nachádzanie práva je nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu.
Požiadavka spravodlivého konania ako celku a povinnosť súdu rozhodovať v súlade s pravidlami
slušnosti (ekvity) v prejednávanej veci znamená, že v prípade, ak by nemalo ísť o uznávací prejav vôle
žalovanej, bude povinnosťou odvolacieho súdu zaoberať sa otázkou, či vznesenie námietky premlčania
neodporuje dobrým mravom. Nevyhnutnosť riešenia konfliktu medzi právnou istotou (ktorá sa má
dosiahnuť námietkou premlčania) a spravodlivosťou vyžadujú totiž konkrétne okolnosti danej veci.
Súčasťou dobrých mravov je dobrá viera (bona fides) v zmysle poctivosti, vernosti danému slovu a
mravnej povinnosti splniť záväzok. Je to morálne kritérium posudzovania správania sa, ktoré má dve
stránky - poctivosť vlastnú a zároveň dôveru v poctivosť druhých i vieru v dôveryhodnosť ako takú.
Stálosť a pravdivosť v sľuboch a dohodách bola už v rímskom práve chápaná ako základ spravodlivosti.

75. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 176/2011-14 vo všeobecnosti nie je vylúčené,
aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto
prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva
účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého
účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť
len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za
tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto
primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter
uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej
doby.



76. Všeobecne možno bezpochyby dôvodiť, že v konaní účastníkom konania opodstatnene vznesenú
námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke, nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi, pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva k istote v
právnych vzťahoch. Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného
nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý
márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku
uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom
ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce
priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých
bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik
uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov
námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti
musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej
istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania (pozri uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo
265/2009).

77. Otázkou premlčania a prípadného rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi sa
podrobne zaoberajú viaceré rozhodnutia súdov, napr. rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn. II.ÚS
309/95, rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn. II.ÚS 3168/09, rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn.
I.ÚS 718/11, rozhodnutie Najvyššieho  súdu ČR sp.zn.  25 Cdo 1839/2000.

78. Cez prizmu vyššie citovaného ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a citovanej relevantnej
judikatúry je v danej veci nevyhnutné posúdiť, či výkon práva žalovaného, resp. intervenienta na
jeho strane, ktorí vzniesli námietku premlčania, nie je taký výkon práva, ktorý by bol v rozpore s
dobrými mravmi, a to s prihliadnutím na všetky okolnosti daného vzťahu, opierajúc sa pritom o výsledky
vykonaného dokazovania.

79. Žalobcovia 2 a 3 rozpor s dobrými mravmi videli v tom, že hoci sa stali účastníkmi konania
ešte v roku 2014, námietka premlčania bola vznesená až v roku 2018 po vstupe intervenienta do
konania. Tak ako už bolo uvedené vyššie, možnosť vstupu intervenienta do konania a ani možnosť
vznesenia námietky premlčania v rámci prvoinštančného konania nie je časovo limitovaná. Možno síce
konštatovať, že by bolo žiaduce, aby námietka premlčania bola vznesená čo najskôr, a to najmä z
dôvodu procesnej ekonomiky (ak ju súd považuje za dôvodnú, nevykonáva už ďalšie dokazovanie a
úspešné uplatnenie námietky premlčania je dôvodom na zamietnutie žaloby). Procesný predpis však
nevylučuje jej uplatnenie kedykoľvek počas prvoinštančného konania, preto len zo skutočnosti, že zo
strany žalovaného, resp. intervenienta bola námietka premlčania vznesená až na konci prvoinštančného
konania, po vykonaní dokazovania, nemožno vyvodiť jej rozpor s dobrými mravmi. Túto skutočnosť
možno však zohľadniť pri posudzovaní účelnosti vynaložených trov konania zo strany úspešného
žalovaného a intervenienta voči neúspešným žalobcom 2 a 3 pri rozhodovaní o výške trov konania.

80. Žalobcovia 2 a 3 odôvodnili svoj vstup do konania až v roku 2014 (žalobkyňa 1 žalobu podala na
súd dňa14.09.2011) len tým, že takýto postup navrhol predchádzajúci právny zástupca. Žalobcovia 2 a 3
teda neuviedli žiadne ďalšie dôvody, ktoré by im bránili uplatniť si svoje právo riadne a včas. Možno preto
konštatovať, že oneskorené podanie návrhu na vstup do konania jednoznačne zavinil predchádzajúci
právny zástupca žalobcov 2 a 3, keď neexistoval žiaden rozumný dôvod, prečo nebola zo strany žalobcov
2 a 3 žaloba podaná hneď spolu so žalobkyňou 1. Za oneskorené uplatnenie práva sú teda zodpovední
samotní žalobcovia 2 a 3, ktorí nepreukázali žiadnu skutočnosť, ktorá by im bránila uplatniť si právo
riadne a včas, ich právna nevedomosť, resp. pochybenie ich právneho zástupcu musia znášať sami.
Žalovaný a ani intervenient nemali žiaden podiel na tom, že žalobcovia 2 a 3 svojím správaním zavinili
márne uplynutie premlčacej doby, nedopustili sa žiadneho konania, ktoré by bolo možné v súvislosti s
vznesenou námietkou premlčania posúdiť ako rozporné s dobrými mravmi.

81. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené rozhodujúce argumenty odvolací súd dospel k rovnakému
záveru ako súd prvej inštancie o nevyhnutnosti zamietnutia žaloby zo strany žalobcov 2 a 3 v celom
rozsahu z dôvodu jej nedôvodnosti.

82. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd



nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

83. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd po vysporiadaní sa s relevantnou odvolacou
argumentáciou odvolateľov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok II.), v
napadnutej zamietajúcej časti  (výrok III. a IV.), ako aj v závislých výrokoch o náhrade trov konania
(výroky V. až IX.), nenapadnutých osobitnou odvolacou argumentáciou, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP
ako vecne správny potvrdil.

84. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania medzi stranami odvolací súd rozhodol podľa § 255 v
spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP, vychádzajúc z pomeru úspechu strán v odvolacom konaní. Pričom
žiadna zo strán (ani intervenient) v odvolacom konaní nedosiahli úspech, teda žiaden z odvolateľov
nedosiahol v odvolacom konaní to, čoho sa odvolaním domáhal, preto žiadnej zo strán nebol priznaný
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

85. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).



Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13C/137/2011", "guid": "e0396e89-bd37-40ea-a246-34e86d5778d1:bba5faa7-aa04-4b10-a171-c2958ec5ca6d", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2a7a9e67-d199-414e-bde0-eb344dca0a25", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.716.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 716/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-24", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.716.2016.1"}, {"guid": "ussr:a0bc535b-856b-45df-9940-aeeec2b45518", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 542/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 542/2013 z 23. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-23", "citacie_n": 154, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a0bc535b-856b-45df-9940-aeeec2b45518"}, {"guid": "ussr:6ea028b1-5c25-4470-aeb4-5e5339902a22", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 176/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ea028b1-5c25-4470-aeb4-5e5339902a22"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "2d27daf5-8827-4591-9197-a1b66415019d:62886ef4-5e27-42d9-b222-2241f99bf39f", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2616206464.2", "spisova_znacka": "24Co/142/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/142/2018 z 15. 1. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-01-15", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2616206464.2"}, {"guid": "3b93dd5b-a71b-47d3-855e-21f0700c7ea2:14c221fe-49aa-4794-9013-735b664cb7e4", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:3814218219.1", "spisova_znacka": "17Co/149/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/149/2017 z 20. 3. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-03-20", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:3814218219.1"}, {"guid": "0527c886-e95c-466f-bc75-64d59ea81de2:b1b9dab4-b923-4c76-9386-0f7db2545072", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1013895602.1", "spisova_znacka": "5Co/255/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/255/2013 z 15. 2. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-02-15", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1013895602.1"}, {"guid": "96878a65-aaa3-471f-ac29-d245aac486ad:594dae1a-d008-463e-a82b-2511a02a60fd", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1411205121.1", "spisova_znacka": "9Co/489/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/489/2013 z 18. 11. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-11-18", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1411205121.1"}, {"guid": "d5c5deed-32d8-49cc-af97-31c976b72ea3:cfc312a2-e407-49bb-9ab9-75c4921f02d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "25Co/18/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/18/2013 z 25. 9. 2013", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2013-09-25", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d5c5deed-32d8-49cc-af97-31c976b72ea3:cfc312a2-e407-49bb-9ab9-75c4921f02d6"}], "citovane_v": [{"guid": "01168a1a-774f-4a07-8404-666a65b6ab27:33bdf264-7797-4ce3-a2b6-287011ffe774", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2111220398.3", "spisova_znacka": "9Co/51/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/51/2019 z 24. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2111220398.3"}]}