Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Co/60/2018 z 19. 11. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 19. novembra 2018, sp. zn. 1Co/60/2018, ECLI:SK:KSPO:2018:8317210440.2 Krajský súd Prešov | 1Co/60/2018 | ECLI:SK:KSPO:2018:8317210440.2 | 2018-11-19 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8ae21e69-48d8-45cd-8f65-6dc3a2efda31 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8317210440.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/60/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317210440
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8317210440.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.
Mareka Kohúta a JUDr. Anny Ilčinovej v sporovej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., so
sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava - Nové Mesto, IČO: 47 967 692, zastúpeného: Advokátska kancelária
JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50 361 368, proti
žalovanému: O. B., D.. X.XX.XXXX, Š. XXXX/X, Z., o zaplatenie 887,28 eur s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 15Csp/303/2017-62 z 24.4.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba b prevyšujúcej časti zamietnutá a vo výroku o trovách
konania.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi (pôvodne A. N.,
V..Z..) istinu vo výške 512,36 eur s 5,15 % úrokom z omeškania od 10.03.2015 do zaplatenia, a to do
3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Priznal žalobcovi náhradu trov
konania vo vzťahu k žalovanému v rozsahu 16 %.

2. Vychádzal zo zistenia, že pôvodný žalobca Poštová banka, a.s. uzavrel so žalovaným dňa 22.4.2013
Zmluvu o úvere pod č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške
1.000,- eur, ktorý sa zaviazal vrátiť formou pravidelných mesačných splátok vo výške 72,- eur s ročnou
úrokovou sadzbou 25,50 % a so splatnosťou 11.4.2019.

3. Poukázal na rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/59/2017, 3Co/124/2016 a 3Co/7/2017,
z ktorých vyplýva, že pokiaľ v úverovej zmluve chýba špecifikácia všetkých predpokladov, ktoré boli
použité pre výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN), s takouto okolnosťou spája zákon (§
11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch) sankciu bezúročnosti a bezpodplatnosti úveru.

4. Zmluva o úvere neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov podľa § 9
ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z uvedeného nevyplýva výška jednotlivých zložiek
mesačnej splátky, t.j., aká je výška splátok istiny, aká je výška splátok úrokov a aká je výška splátok
ďalších poplatkov, ani termíny ich splatnosti, nakoľko tie majú byť v zmysle uvedeného ustanovenia
určené v splátkovom kalendári, avšak tento k zmluve nebol pripojený. Žalobca do zmluvy uviedol len
celkovú splátku, z ktorej nie je možné zistiť jej jednotlivé zložky. Spotrebiteľ v čase uzatvárania zmluvy ani
v priebehu trvania zmluvného vzťahu nemal vedomosť o tom, z akých položiek, v akej výške pozostáva
navýšenie úveru. Súd považoval neuvedenie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov za neprijateľnú
podmienku, ako to má na mysli ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Navyše súd poukazuje



na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch, z ktorého vyplýva, že ak zmluva
o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2, okrem iných aj písm. k), a to výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia, tak sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na
konkrétne chýbajúce údaje v úverovej zmluve, o tom, z akých položiek pozostáva navýšenie úveru,
ako aj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, a tiež vzhľadom na to, že
žalovaný úver čerpal, súd zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavretú medzi účastníkmi konania považoval
za platnú, avšak poskytnutý úver považoval podľa citovaného ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o
spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Ďalšou zákonnom náležitosťou úverovej zmluvy
v čase jej uzatvorenia bola aj celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť. Takýto údaj v predmetnej
zmluve uzatvorenej medzi stranami sporu absentuje. V zmluve tak nie je uvedená povinná náležitosť
podľa § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch.

5. Preto považoval súd prvej inštancie predmetný úver poskytnutý pôvodným žalobcom žalovanému za
bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a), b) a d) Zákona o spotrebiteľských úveroch.

6. Pokiaľ ide o úrok z úveru vo výške 25,50 % odo dňa nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru, súd prvej inštancie konštatoval, že od splatnosti úveru je dlžník v omeškaní a musí
platiť úrok z omeškania, nie však už dohodnuté zmluvné úroky.

7. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie poplatkov v celkovej sume 39,51 eur, nemožno jeho
žalobe v tomto smere vyhovieť, pretože predmetný úver bezúročný a bez poplatkov, a naviac žalobca
si tieto nároky uplatňuje v zmysle sadzobníka poplatkov, ktorý však nebol medzi zmluvnými stranami
individuálne dojednaný.

8. Za týchto okolností má žalobca nárok na zaplatenie rozdielu medzi poskytnutým úverom 1.000,- eur
a úhradou žalovaného vo výške 487,64 eur, a preto zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 512,36
eur s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne v zmysle § 517 Občianskeho zákonníka a § 3 ods.
1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.

9. Nebolo možné žalobcovi priznať nárok na vyčíslený úrok z omeškania do dňa vyhlásenia predčasnej
splatnosti z dôvodu, že bol vyčíslený zo súm, a na ktoré žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie (úroky,
poplatky), preto mu súd priznal iba nárok na úrok z omeškania z reálnej dlžnej sumy od 10.3.2015 so
zreteľom na to, že zosplatnenie nastalo 9.3.2015 a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

10. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Poukázal na to, že
žalobca mal úspech vo výške 58 % žalovanej sumy a neúspech vo výške 42 % uplatnených nárokov,
tzn., že bol úspešnejší ako žalobca v rozsahu 16 % a v závislosti od toho mu priznal nárok na náhradu
trov prvoinštančného konania.

11. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie pôvodný žalobca A. a navrhol, aby odvolací súd
vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, a vo výroku o trovách konania rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

12. Odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. a) CSP, t.j., že neboli splnené procesné
podmienky, ustanovením § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t.j., že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, ustanovením § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t.j., že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ustanovením § 365 ods. 1 písm. e)
CSP, t.j., že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ustanovením § 365 ods. 1 písm. g) CSP,
t.j., že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a ustanovením § 365 ods. 1 písm. h) CSP,
t.j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.



13. Poukázal na to, že v zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-42/15 z 9.11.2016 vo
veci obchodnej spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej vyplýva, že čl. 10 ods. 2 písm.
h) Smernice č. 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby Zmluva o úvere uvádzala
splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy
umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkosti a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Táto smernica
nestanovuje povinnosť zahrnúť do Zmluvy o úvere výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide o
zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice 2008/48, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám
povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenie v
oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti. Súdny dvor EÚ teda dospel k záveru, že nie je nevyhnutné, aby
Zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky
zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň
dospel k záveru, že Zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi
splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná
na vrátenie tejto istiny. Predmetnú Zmluvu o úvere teda nemožno považovať za bezúročnú a bez
poplatkovú z dôvodu, že Zmluva o úvere neobsahuje výšku, počet a termíny splátok, nakoľko je zrejmé,
že Zmluva o úvere priamo nemusí takýto údaj obsahovať, ale postačí, ak táto informácia na základe
Zmluvy o úvere sa dá identifikovať, čo v danom prípade zmluva o úvere spĺňa.

14. Žalobca súdu zaslal listinu s výpočtom RPMN, ktorý je vypočítaný podľa vzorca uvedeného v prílohe
Zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzorec výpočtu RPMN žalobcovi do kalkulačky implementoval
externý dodávateľ, ktorý garantuje správnosť výpočtu RPMN. Súd nijakým spôsobom nepreukázal na
základe akých skutočností by mala byť hodnota RPMN vypočítaná nesprávne, preto je v tomto smere
rozhodnutie súdu arbitrárne a nepreskúmateľné.

15. Pokiaľ sa týka celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, treba uviesť, že celkovú čiastku úveru
(celkovú výšku nákladov) tvorí súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom, pričom
o tejto skutočnosti bol žalovaný oboznámený v samotnej zmluve v časti 2. Treba podotknúť, že údaj
o výške poskytnutého úveru, ako aj celkovej výške nákladov, Zmluva o úvere obsahuje, pričom takýto
výklad súdu je šikanóznym uplatňovaním práva.

16. Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne aj z toho dôvodu, že nie je zrejmé, z
akého právneho predpisu súd vychádzal, keď uzavrel, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru
žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Je zrejmé, že súd má postupovať v súlade a v
medziach zákona, čo zjavne v tejto veci dodržané nebolo. Úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy a predstavujú cenu úveru. Dlžník je povinný platiť
úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote
alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv zosplatenie úveru. Táto povinnosť
zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru. Úroky z úveru a úroky z omeškania sú
diametrálne odlišné právne inštitúty a sledujú rôzny cieľ, nemôže teda ísť o dvojité sankcionovanie
žalovaného. Zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza iba k zmene
obsahu záväzku.

17. V závislosti od toho je rozhodnutie súdu prvej inštancie arbitrárne a nepreskúmateľné aj preto,
lebo neobsahuje náležité odôvodnenie vyjadrené spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným pravidlám
logického jasného vyjadrovania, pričom musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská.

18. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

19. V priebehu odvolacieho konania uznesením č.k. 1Co/60/2018-99 zo dňa 20.9.2018 odvolací súd
pripustil, aby do konania na miesto žalobcu vstúpila obchodná spoločnosť BENCONT COLLECTION,
a.s. na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi pôvodným žalobcom (A. N., V..Z..) a
spoločnosťou BENCONT COLLECTION, a.s. z 20.6.2018.

20. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.



21. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu v odvolacom konaní boli preskúmavané výroky
napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá, ako aj súvisiaci výrok o trovách
konania, a preto výrok rozsudku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, ktorý odvolaním žalobcu
napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť.

22. Pokiaľ ide o napadnutú časť rozsudku treba konštatovať, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne
rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie
rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu
prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

23. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení platnom a účinnom v čase uzavretia predmetnej
úverovej zmluvy), spotrebiteľskou zmluvu je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom.

24. Podľa § 52 ods. 2 citovaného Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,
ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa
vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo
dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

25. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom
ku dňu uzavretia predmetnej úverovej zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov, ak:
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 ,
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r), y),
c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 ,
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

26. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že pôvodný žalobca uzavrel so žalovaným
22.4.2013 Zmluvu o úvere pod č. 4493235913, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo
výške 1.000,- eur, ktorý sa zaviazal splácať v splátkach po 72,- eur mesačne s ročnou úrokovou sadzbou
25,50 % so splatnosťou 11.4.2019.

27. Treba súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie spočívajúcimi v tom, že predmetná úverová zmluva
neobsahuje všetky náležitosti stanovené Zákonom o spotrebiteľských úveroch v platnom znení tak, ako
to uzavrel súd prvej inštancie.

28. Pokiaľ ide o ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN), treba konštatovať, že RPMN je potrebné
uviesť v správnej výške, ale zároveň v zmysle transponovanej smernice Európskeho parlamentu a
Rady č. 2008/48/EES z 23.04.2008, ako aj v zmysle explicitného znenia § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o
spotrebiteľských úveroch, musia sa uviesť aj všetky predpoklady pre výpočet RPMN, ako aj celková
čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, čo v predmetnej úverovej zmluve absentuje. Už samotné toto
zistenie stačí pre záver o bezúročnosti a bezpoplatnosti predmetného úveru v zmysle § 11 ods. 1 písm.
b/ zákona o spotrebiteľských úveroch.

29. Správny je záver súdu prvej inštancie aj o absencii náležitej špecifikácie splátok - rozčlenenia na to,
z akých položiek splátka pozostáva, t.j. pokiaľ ide o výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných
poplatkov, prípadne poradia, v ktorom budú splátky priraďované k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami v zmysle § 9 ods. 2, písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch.

30. V tomto smere nemožno sa odvolať len na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 09.11.2016
sp.zn. C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej.



31. Treba konštatovať, že aj právna doktrína (závery teoretikov vrátane odborných článkov) upriamuje
pozornosť súdov pri súčasnej právnej úprave na nemožnosť priamej aplikácie tohto rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie rozhodovacej činnosti súdov a pochopiteľne aj na nemožnosť priamej
aplikácie Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES, pokiaľ ide o reguláciu konkrétnych
práv a povinností sporových strán, ktoré sú fyzickými osobami alebo právnickými osobami. V
tomto smere doktrína poukazuje na to, že smernice vydané Európskym parlamentom a Radou ako
zdroj komunitárneho práva nie sú priamo aplikovateľné na vnútroštátnu reguláciu práv a povinností
individuálnych subjektov (fyzických a právnických osôb) a účinok smernice možno dosiahnuť len
prostredníctvom tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátneho právneho poriadku, eventuálne aj v
súčinnosti s výkladom, ktoré prinášajú rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti však
treba konštatovať, že ustanovenia Zákona č. 129/2010 Z.z. (najmä ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) tohto
zákona v znení platnom a účinnom v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy), sú natoľko striktné,
že ich nemožno preklenúť ani uvedeným konformným výkladom uvedenej smernice a akceptovaním
východísk, ktoré prináša rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-42/15, Home Credit
Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej (pozri k tomu bližšie Anton Pavúk: Prečo rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová nie je spôsobilý zmeniť rozhodovaciu prax
slovenských súdov, najpravo.sk 21.12.2016).

32. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože
sa zdá, že súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a
len vo vzťahu k istine.

33. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 1 písm. k) ZoSÚ cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení
jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm.
k) § 9 ods. 1 ZoSÚ a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase
vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný a účinný.

34. Zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia
zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a
iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na
uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase Smernica Rady 87/102/
EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu.

35. Zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bola transponovaná Smernica 2008/48/ES
z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto nového zákona o spotrebiteľských
úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov
podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

36. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má
význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či
neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN, (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo
bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri
niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej
splátke istina) a pod.

37. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ
má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený
poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových
nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 Smernice 2008/48/ES).

38. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem iného v § 9 ods. 2 písm.
k) uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky



priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy bolo aj suma, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej
z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom.
Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných
poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. V danom prípade zmluva o úvere, ktorá je predmetom
tohto konania uvedené náležitosti nespĺňa.

39. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd tiež poukazuje aj na
príspevok doc. JUDr. Jánošikovej, PhD.: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať
sudca rozhodujúci konkrétny spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o
spotrebiteľskom úvere by malo byť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom
nároku veriteľa na úrok a poplatky, ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie
v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku,
tak vlastne narazil na rozpor medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma
práva Únie má v tomto prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi
veriteľom a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť
len prostredníctvom nepriameho účinku smernice, čo znamená pokúsiť sa o taký výklad zákona č.
129/2010, ktorým sa rozpor odstráni. Domnievam sa však, že v tomto prípade by sudca narazil na jednu z
hraníc povinnosti eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, ktorou je zákaz výkladu contra legem.
Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o
spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo
by už podľa môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva.“

40. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015:
„Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok,
výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín
konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi
preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a
odporujúca čestnej obchodnej praxi. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že uvedené informácie boli obsahom
samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť
zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9
ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky
a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou
a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný
súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru
len na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou
úveru. Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods.
1 O.s.p. po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo
vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby
sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu
so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci
krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov
známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa
uvádza.“

41. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,sporné
pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok
úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá
taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“
a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS



SR z 28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa
zákona č.258/2001 Zz. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016).
2. Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z.
z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony.
3. Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2) nie je v súlade s princípmi
súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten
by:
a. odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem,
b. odporoval by princípu právnej istoty,
c. nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ
za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné
pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru
než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o
splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť
v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10
ods.1 písm.j/, príloha II., 2.).

42. V kontexte uvedeného ako aj so zreteľom na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/155/2011
zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačného
rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je
tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti
rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval
právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom
zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového
stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní
nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho
súdu správny, fundovaný či úplný.“ odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci
sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá
priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť
contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať
aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.

43. Záverom odvolací súd dodáva, že uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 22Co/20/2018 zo dňa
27.3.2018 bola podaná prejudiciálna otázka v reakcii na rozsudok C-42/15.

44. Treba tiež súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že v predmetnej úverovej zmluve nie je náležite
špecifikovaná celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o
spotrebiteľských úveroch v platnom znení ( ako už bolo vyššie naznačené ). V tomto smere neobstojí
odvolacia argumentácia žalobcu spočívajúca v tom, že celkovú čiastku, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť,
možno odvodiť ako súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Ide o jasnú požiadavku
zákona v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorej náležité špecifikovanie
má byť uvedené v Zmluve o spotrebiteľskom úvere a nie ponechané na úvahy a ďalšie zvažovanie zo
strany dlžníka - spotrebiteľa.

45. V závislosti od toho sú správne závery súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bez- poplatnosti
predmetného úveru, nakoľko s absenciou náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských
úveroch (správne stanovenie RPMN a celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť) je spojená
sankcia tejto bezodplatnosti a bezúročnosti v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských
úveroch v nadväznosti na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) tohto zákona v polohe pochybností o
správnosti RPMN.

46. Správny je záver súdu prvej inštancie aj vo vzťahu k úrokom z úveru po vyhlásení mimoriadnej
splatnosti predmetného úveru, pretože aj podľa názoru odvolacieho súdu po vyhlásení tejto mimoriadnej



splatnosti nemá veriteľ nárok na úroky z úveru, nakoľko má nárok na úroky z omeškania. Takýto záver
vyplýva aj z ustálenej súdnej praxe slovenských súdov (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo
143/98).

47. Tento záver Najvyššieho súdu SR je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa
dochádzalo k 2-násobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania,
čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi právneho vzťahu. Treba
poukázať na to, že pokiaľ veriteľ (v danom prípade žalobca) pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za
splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov
z úveru. Správne túto situáciu vyhodnotil aj súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia.

48. Za týchto okolností je správny záver súdu prvej inštancie o nemožnosti priznať v tomto konaní
žalobcovi nároky na úroky a poplatky (t.j. sumy 159,89 eur, 720,63 eur a 39,51 eur) tak, ako
to špecifikoval súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia práve so zreteľom na vyššie
analyzovanú bezpodplatnosť a bezúročnosť predmetného úveru, ako aj so zreteľom na nemožnosť
účtovania dvojakých úrokov (úroky z omeškania a úroky z úveru - zmluvné úroky) za obdobie po
zosplatnení úveru.

49. Preto sú závery súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti vecne správne (po
priznaní časti uplatňovanej sumy vo výške 512,36 eur s úrokom z omeškania), a preto postupom podľa
§ 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil so zreteľom
na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania. V podrobnostiach poukazuje
odvolací súd na správne a výstižné dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení jeho
rozhodnutia, pričom nemožno prijať záver o nepreskúmateľnosti tohto rozhodnutia (v zmysle odvolacích
námietok žalobcu), pretože toto rozhodnutie ako celok spĺňa všetky požiadavky stanovené zákonom (§
220 ods. 2 CSP) na riadne odôvodnené súdne rozhodnutie.

50. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa
ktorého žalovaný ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu
trov tohto štádia konania proti žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku týchto trov ustáli
postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho
súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.



Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).