Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/744/2014 z 15. 4. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 15. apríla 2015, sp. zn. 10Co/744/2014, ECLI:SK:KSZA:2015:5712214683.3 Krajský súd Žilina | 10Co/744/2014 | ECLI:SK:KSZA:2015:5712214683.3 | 2015-04-15 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/729a8546-3fdf-470e-bc7f-35cd3a35febb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5712214683.3 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/744/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214683
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214683.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej
a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskym
spoločenstvom Fridrich Paľko, s. r. o., IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava,
proti odporkyni: Slovenská republika, konajúcej prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republika, so sídlom Župné nám. 13, 813 11 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 00 166 073, o náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci, na základe odvolania proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
9C/239/2012-84 zo dňa 11.6.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal od
odporcu náhrady majetkovej škody v sume 1.293,36 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 258,67
eur titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť súd prvého stupňa v
exekučnej veci vedenej podľa spisovej značky súdneho exekútora - Ex/7326/2010 (povinný - V. V., dlžník
zo zmluvy o úvere č. 5182771).

Podľa názoru navrhovateľa nesprávneho úradného postupu sa dopustil exekučný súd tým že: 1/
nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15
dní od jej doručenia, keď súd bol v omeškaní s rozhodnutím viac ako 163 dní, 2/ exekučný súd
svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie jeho práva na zaplatenie dlhu v časti istiny
bez splnenia zákonných podmienok, takýto postup formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci
rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným
odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úver. Súd pritom disponoval právne relevantným
exekučným titulom, tým bol rozhodcovský rozsudok, ktorý je rovnocenným exekučným titulom ako
rozsudok vydaný všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní.

Podľa navrhovateľa neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil súd až po veľmi dlhej dobe. Rovnako neexistovala okolnosť,
ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením
prekážky veci rozhodnutej. Uvedeným postupom on (navrhovateľ) utrpel majetkovú škodu v celkovej
výške 1.293,36 eur, predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi



zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úver, nemôže preto tiež nastať akceptácia
návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu.

Navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške predstavujúcej
20% z istiny s príslušenstvom. Bol názoru, že súd svojim postupom zmaril nútenú vymožiteľnosť
jeho majetkového práva, on mohol vďaka skorému rozhodnutiu okresného súdu včas, efektívne a
účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia
vymožiteľnosti jeho pohľadávky s príslušenstvom. Postup exekučného súdu mu však zamedzil
správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Náhradu nemajetkovej ujmy preto vníma ako
spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv vzhľadom
na skutočnosť, že neexistuje akýkoľvek účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať
vzniknutú situáciu, čo u neho, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti a majiteľov vyvolalo pocit
frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti a vytvorila tiež
absolútnu nemožnosť súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, čo spôsobilo zánik ďalších
plánovaných podnikateľských aktivít, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu
sp. zn. 17Er/3489/2010 zistil, že navrhovateľ dňa 8.6.2010 spísal pred súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým v Exekútorskom úrade Bratislava návrh na vykonanie exekúcie proti dlžníkovi na
vymoženie pohľadávky, priznanej rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom,
obchodnou spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, zo
dňa 1.12.2009 sp. zn. SR 19565/09. Súdny exekútor požiadal žiadosťou doručenou dňa 19.7.2010 o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uznesením zo dňa 21.9.2010 č.k. 17Er/3489/2010-12 súd
túto žiadosť zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu navrhovateľ podal odvolanie, avšak podaním
doručeným dňa 20.1.2011 odvolanie zobral späť. Uznesením zo dňa 1.3.2011 č.k. 17Er/3489/2010-23
súd odvolacie konanie zastavil. Uznesením zo dňa 11.7.2011 č.k. 17Er/3489/2010-27 súd exekúciu
zastavil.

Okresný súd vec právne posúdil z ohľadu ustanovení § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods.
1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 5, § 19 ods. 1, ods. 3
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v účinnom znení
od 1.1.2009 do 31.12.2010, teda v čase, kedy malo podľa tvrdenia navrhovateľa v návrhu na začatie
konania dôjsť k vzniku škody.

Vykonaným dokazovaním okresný súd mal preukázané, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebolo síce vydané v zákonnej 15-dňovej
lehote, súčasne však podľa presvedčenia súdu škoda vo výške istiny s príslušenstvom, ak vôbec
navrhovateľovi vznikla, nemohla vzniknúť v príčinnej súvislosti s takýmto postupom súdu, ktorý
predchádzal rozhodnutiu. Navrhovateľ neprodukoval dôkaz, žeby k zrušeniu predmetného rozhodnutia
súdu malo dôjsť na základe opravného prostriedku. V súdenej veci opätovné preskúmavanie postupu
exekučného súdu a výsledku úvah súdu by znamenalo neprípustné porušenie zásady dvojinštančnosti
súdneho konania a preskúmavanie právoplatného rozhodnutia mimo rámca mimoriadnych opravných
prostriedkov, ktoré zákon, v tomto prípade O.s.p. nepripúšťa. Ak navrhovateľ bol nespokojný s
rozhodnutím súdu (uznesenie, ktorým žiadosť exekútora na udelenie poverenia súd zamietol - poznámka
odvolacieho súdu) mal sa snažiť o dosiahnutie zrušenia takéhoto pre neho nevýhodného rozhodnutia
právnymi prostriedkami.

Okresný súd neakceptoval procesný návrh navrhovateľa na predloženie znaleckého posudku znalcom
z odboru právne vzťahy k cudzine, odvetvie Európske právo na interpretáciu aplikácie Smernice rady
93/13/EHS, zvýraznil, že odborné vedomosti sudcu majú byť zárukou toho, že sudca tieto predpisy
pozná, vie ich vykladať a správne aplikovať, preto by mal vedieť súd zodpovedať i otázky dotýkajúce
sa aj interpretácie a aplikácie Smernice Rady 93/13 EHS v nadväznosti na justičnú prax a záväznú
judikatúru súdneho dvora EÚ, čiže nejde o otázku a posúdenie skutočností, na ktoré treba mať odborné
znalosti, ktorými by súd nedisponoval, a teda by bolo nutné ustanoviť znalca v zmysle § 127 O.s.p..

Záverom súd konštatoval nedôvodnosť návrhu navrhovateľa na začatie konania, neboli splnené
predpoklady vyžadované zákonom č. 514/2003 Z.z. pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľom v konaní. Nebola preukázaná ani existencia nezákonného



rozhodnutia, ani existencia nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorým by navrhovateľovi
mohla vzniknúť tvrdená škoda a nemajetková ujma.

Rozhodovanie o trovách konania okresný súd opiera o ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p., úspešná
procesná strana - odporca by mal právo na náhradu trov od navrhovateľa - neúspešnej procesnej
strany. Odporca si trovy uplatnil, tie si však nevyčíslil, z tohto dôvodu súd odporcovi náhradu trov
prvostupňového konania nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Namietal, že postupom súdu
mu bola odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený
sudca, súd nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.
Podrobne argumentoval ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p. tvrdiac, že okresný súd nemal splnené
podmienky na prejednanie veci v neprítomnosti účastníkov. Navyše on (navrhovateľ) riadne a včas
požiadal súd o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s
označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu
tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo
požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia
sa s obsahom dôkazov.
On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Tento jeho právny
názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, Nitre, Prešove v zmysle ktorých boli vylúčení
v právne zhodných veciach všetci sudcovia okresného súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej
argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným
sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I.ÚS
27/98, III.ÚS 16/2000.

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; že on (odvolateľ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.

Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.; proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z
tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky
právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu,
zakladajú porušenie práva odvolateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať pred
súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.
Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa
jeho názoru je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale
aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Súd porušil jeho právo (právo



odvolateľa) na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy
nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými
dôkazmi, sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Dodal, že súd vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O.s.p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav.

Súd odignoroval úplne všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, urgencií; na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií; na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti treba považovať rozhodnutie súdu za
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne
zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a
nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, rovnako sa to týka i chýbajúcich
dôvodov pri nemajetkovej ujme. Pri dodržiavaní práva účastníka (navrhovateľa) na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodenia rozsudkov
formulárovým spôsobom.

Súd dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa
§ 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal
priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. V rozhodnutí okresný súd vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Predsa sám
súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny
úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody, preto rozhodnutie súdu
je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe
postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie založené na
skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal na to oprávnený
účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v
rozsahu danom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania, aplikáciou
postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného
súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132
i nasl. O.s.p. a vec aj správne právne posúdil. Pri vykonaní dôkazov vychádzal z procesných návrhov
navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označené priamo v návrhu na začatie konania. Krajský súd
sa v celom rozsahu stotožňuje s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia a len na zvýraznenie
správnosti vecného záveru súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k odvolacím
argumentáciám vzneseným navrhovateľom v odvolaní.

Za rozporuplné krajský súd hodnotil argument navrhovateľa, ktorým namietal nestrannosť súdu a
zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Zákonná sudkyňa, ktorej vec bola pridelená na
prejednanie a rozhodnutie uvádza na č. l. 12 a 58 spisu, že sa necíti zaujatá, a to ani pre pomer k veci,
ani pre pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom. Navrhovateľ výslovne prehlásil vo svojom
odvolaní podanom proti uzneseniu Okresného súdu Martin č. k. 9C/239/2012-36 zo dňa 6.8.2013, ktorým
uznesením súd mu vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, že on námietku zaujatosti podľa § 15a
ods.1 O.s.p. nepodal. Uvedený procesný postoj navrhovateľa bol potom následným dôvodom zrušenia
označeného uznesenia (uznesením 9C/239/2012-71 zo dňa 28.3.2014). Za tejto procesnej situácie ku
dňu rozhodovania odvolacieho súdu neexistuje rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa JUDr. Mária



Ilgová (ktorá vydala meritórne rozhodnutie) mala byť vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci,
naviac námietka navrhovateľa v odvolacom konaní vytýkajúca nedodržanie princípu zákonného sudcu
nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho odvolaní. V tejto súvislosti neexistuje ani
dôležitý dôvod o zrušenie nariadeného pojednávania, preto okresný súd mal splnené všetky procesné
podmienky, aby vec v neprítomnosti účastníkov podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal a vo veci meritórne
rozhodol.

Účelovo vyznieva odvolacia argumentácia navrhovateľa, ktorou namieta nestrannosť súdu a zaujatosť
sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Z obsahu spisu na č.l. 69/70 je jednoznačné
konštatovanie Krajského súdu v Žiline ako nadriadeného súdu o nesplnení podmienok pre konanie o
(ne)vylúčení sudcov. Nadriadený súd poukazuje na odvolací argument navrhovateľa v odvolaní proti
uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku za vznesenie námietky zaujatosti, ktorým výslovne uviedol,
že nepodal námietku zaujatosti v zmysle § 15a ods. l O.s.p. a spoplatňovanie fiktívneho návrhu je
bezpredmetné. Vzhľadom na uvedené deklarované stanovisko navrhovateľa, že námietku zaujatosti
nepodáva, nemohol nadriadený súd ani posúdením podania podľa obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.), t.j. proti
vôli samotného účastníka vyvodzovať, že sa jedná o ním vznesenú námietku zaujatosti. Napokon z
obsahu spisu bolo zrejmé, že zákonná sudkyňa JUDr. Mária Ilgová sa necítila byť zaujatá a neoznačila
ani žiadne okolnosti, ktoré by jej zaujatosť mohli spochybňovať. Za popísanej situácie krajský súd (v
postavení nadriadeného súdu) rešpektujúc právne dôsledky článku 2 ods. 2 Ústavy SR vyslovil, že nie
je v otázke zaujatosti zákonného sudcu oprávnený konať a rozhodovať.

Podľa názoru odvolacieho súdu súd vytvoril navrhovateľovi procesný priestor na to, aby realizoval
svoje práva v konaní pred súdom, aby na meritórnom pojednávaní argumentoval, prezentoval svoje
stanoviská, či už k rozsahu vykonaného dokazovania, ako aj k vyjadreniu druhej procesnej strany (takéto
vyjadrenie súd oboznamoval na pojednávaní dňa 11.6.2014). Navyše vecné otázky, ktoré odporca v
písomnom vyjadrení uvádza sú navrhovateľovi známe z obsahu ďalších (tisíce) súdnych konaní, ktoré
založil v prípade obdobných nárokov u jednotlivých súdov v rámci Slovenskej republiky. Navrhovateľ bol
na meritórne pojednávanie predvolaný v dostatočnom časovom predstihu, predvolanie na pojednávanie
konané dňa 11.6.2014, právny zástupca navrhovateľa prevzal dňa 16.5.2014. Bolo na navrhovateľovi, či
súdom umožnený procesný priestor: zúčastniť sa pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní,
navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom; využije alebo nie. Bez právneho významu je
odvolací argument navrhovateľa vytýkajúca súdu prvého stupňa, že v meritórnom rozhodnutí rozhodoval
aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keďže okresný
súd v napadnutom rozsudku o takomto procesnom návrhu navrhovateľa nerozhodoval a ani nemal
dôvod, pretože navrhovateľ v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu nepredložil
okresnému súdu žiaden procesný návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou by malo byť rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR.

Okresný súd obsah a rozsah vykonaného dokazovania si neurčil sám, dokazovanie vykonal listinami,
ktorých pôvod je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a je zrejmé, že išlo o listiny založené v
exekučnom spise. Skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie existencie/neexistencie základu právneho
nároku súd zisťoval z obsahu pripojeného exekučného spisu, ktoré navrhovateľ v návrhu na začatie
konania označil podľa sp.zn. súdneho exekútora - Ex 7326/10, po stotožnení takto označeného spisu
súd pripojil a oboznámil sa s obsahom uvedeného dôkazu, ktorý je podľa spisovej značky okresného
súdu vedený pod 17Er/3489/2010, skutkové zistenia súdu prvého stupňa korešpondujú s existujúcou
procesnou situáciou v predmetnom spise. V dôvodoch rozhodnutia okresný súd dáva účastníkom
konania relevantné odpovede na všetky skutkové i právne významné otázky z ktorých vychádzal,
uviedol, ktoré ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na posudzovanú vec aplikoval.

Vykonané dokazovanie preukázalo, že v posudzovanej exekučnej veci exekučný súd o žiadosti súdneho
exekútora (zamietnutím žiadosti) rozhodol po uplynutí lehoty 15 dní od doručenia tejto žiadosti.
Žiadosť súdneho exekútora bola doručená 19.7.2010, táto žiadosť uznesením exekučného súdu zo dňa
21.9.2010 bola zamietnutá (právoplatne 22.4.2011). Uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia súd vydal po uplynutí 15 dní, avšak od doručenia žiadosti do vydania uznesenia
uplynula doba cca 2 mesiace, čo preukazuje nepravdivosť skutkových tvrdení navrhovateľa o omeškaní
exekučného súdu v rozsahu viac ako 163 dní. Krajský súd bol toho názoru, že v dotknutej exekučnej
veci exekučný súd v období od doručenia žiadosti o vydanie poverenia až do vydania rozhodnutia o



tejto žiadosti a aj následne konal priebežne a bez zbytočných prieťahov. Navyše krajský súd poukazuje
i na závery prijaté v rozhodnutí Ústavným súdom SR sp.zn. I.ÚS 16/2002, podľa ktorých samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní.

V konkrétnej exekučnej veci zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že dĺžka exekučného konania od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia až do vydania uznesenia o zamietnutí tejto žiadosti
nie je takej povahy, aby len na základe nej bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie
práva navrhovateľa na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V namietanej
exekučnej veci je nepochybnou skutočnosťou, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
rozhodcovského súdu vydaný v rozhodcovskom konaní v spotrebiteľskej veci. S poukazom na
tzv. interpretačnú právoplatnosť judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu bolo
elementárnou povinnosťou exekučného súdu náležite skúmať podmienky vydania poverenia, s čím je
spojené i plynutie času.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu štátu je naplnená, ak sú
splnené (pritom ide o kumulatívne splnenie podmienok) všetky zložky tohto zodpovednostného vzťahu,
t.j. existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou. V súdenej veci nebola splnená základná podmienka zodpovednostného
vzťahu, t.j. existencia nesprávneho úradného postupu. Z dôvodu nesplnenia tejto prioritnej - základnej
podmienky zodpovednostného vzťahu ďalšie hmotnoprávne otázky, či už otázka vzniku škody, výšky
škody a príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, resp. otázky súvisiace
s náhradou nemajetkovej ujmy sú bez právneho významu. Z tohto pohľadu odvolacie argumentácie
navrhovateľa smerujúce či už k výške škody, k výške nemajetkovej ujmy záver súdu neovplyvňujú.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie okresného súdu akceptuje
ust. § 142 ods. 1 O.s.p.

V odvolacom konaní navrhovateľ úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy odvolacieho
konania úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca si však tieto trovy neuplatnil a ani z obsahu spisu
nevyplynulo, že by boli vznikli v súvislosti s podaným odvolaním navrhovateľa nejaké trovy v odvolacom
konaní. Z týchto dôvodov krajský súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkom
(žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .