Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/160/2018 z 10. 10. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 10. októbra 2018, sp. zn. 19Co/160/2018, ECLI:SK:KSTN:2018:3217202932.1 Krajský súd Trenčín | 19Co/160/2018 | ECLI:SK:KSTN:2018:3217202932.1 | 2018-10-10 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 389 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/408ad882-d046-441a-8c93-937c1d1ec848 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3217202932.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/160/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3217202932
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3217202932.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Oľgy Lichnerovej v spore žalobcu A., zastúpený E. proti žalovanej P., toho
času I., o zaplatenie 1.079,36 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bánovce nad Bebravou, č.k. 4Csp/150/2017-72 zo dňa 06. februára 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom žalobu žalobcu zamietol (výrok I.) a žalovanej nárok na náhradu
trov konania nepriznal (výrok II.). Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu spoločnosť M. O.
P., a.s. so žalovanou uzatvorili dňa 12.03.2014 Zmluvu o poskytnutí najľahšej pôžičky. Účastníci zmluvy
sa dohodli na podmienkach: výška pôžičky 1.000 Eur, celková čiastka 1.163,04 Eur,
celkové náklady spotrebiteľa 163,04 Eur, počet splátok 24, splátka 48,46 Eur, ročná úroková sadzba
16,01 %, RPMN 16,01 %, priemerná hodnota RPMN 46,30 %. Termín konečnej splatnosti 03/2016.
Dňa 27.08.2014 spoločnosť M. O. P., a.s. v dôsledku omeškania s úhradou záväzkov vyplývajúcich
zo zmluvy a nerešpektovania predchádzajúcich výziev vyzvala žalovanú k okamžitej úhrade dlžnej
splátky za 06/2014 v lehote do 05.10.2014, s upozornením na možnosť zosplatnenia úveru. Dňa
19.10.2014 spoločnosť M. O. P., a.s. úver zosplatnila. Žalovaná žalobcovi neuhradila žiadnu sumu.
Pohľadávku zo zmluvy voči žalovanej nadobudol dňa 20.11.2017 žalobca na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok. Súd prvej inštancie konštatoval, že Zmluva o pôžičke zo dňa 12.03.2014 má spotrebiteľský
charakter vzhľadom k tomu, že v právnom vzťahu založenom uvedenou zmluvou vystupovala žalovaná
ako spotrebiteľ, ktorá poskytnutím pôžičky uspokojovala svoje osobné potreby a predchodca žalobcu
vystupoval ako podnikateľ poskytujúci uvedenú službu. Preto na posúdenie daného záväzkového vzťahu
aplikoval ustanovenie Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ustanovenia zákona o
spotrebiteľských úveroch a zákon o ochrane spotrebiteľa. Podľa záveru súdu prvej inštancie Zmluva
o poskytnutí najľahšej pôžičky neobsahuje zákonom určený údaj týkajúci sa výšky, počtu a termínu
splátok úrokov a úver treba považovať v súlade s ustanovením § 11 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná bola povinná zaplatiť žalobcovi
iba istinu 1.000 Eur, bez akýchkoľvek úrokov a poplatkov, z ktorej sumy žalobcovi neuhradila žiadnu
sumu. Súd prvej inštancie, aplikujúc ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,
dospel k záveru, že vo vzťahu k nesplatenému úveru došlo k jeho premlčaniu. Z predloženej zmluvy je
zrejmé, že medzi zmluvnými stranami bolo dohodnuté splnenie dlhu v splátkach, preto na premlčanie
zosplatneného dlhu žalovanej právnym predchodcom žalobcu treba aplikovať ustanovenie §
103 Občianskeho zákonníka. Zistil, že k zospaltneniu úveru právny predchodca žalobcu pristúpil v
dôsledku omeškania žalovanej so splátkou splatnou k 20.06.2014. Keďže žalovaná bola so zaplatením
tejto splátky v omeškaní viac ako tri mesiace, právny predchodca žalobcu využil dňa 19.10.2017 svoje
oprávnenie zosplatniť úver, k čomu pristúpil, pričom žalovanej toto oznámil listom zo dňa 29.10.2014.
V zmysle § 103 Občianskeho zákonníka tak premlčacia doba celého zosplatneného dlhu začala plynúť
od zročnosti nesplnenej splátky, ktorá založila právo veriteľa žiadať predčasné splatenie a nie od



okamihu vyhlásenia okamžitej splatnosti. V danom prípade touto neuhradenou splátkou bola splátka
k 20.06.2014, a teda od uvedeného dňa začala plynúť premlčacia doba pre splatnosť celého zvyšku
dlh u žalovanej, a teda trojročná premlčacia doba zosplatneného zvyšku dlhu uplynula najneskôr
20.06.2017. Žaloba bola podaná až dňa 18.08.2017, t. j. po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Nakoľko
nárok na úroky z omeškania ako akcesorický nárok na príslušenstvo k hlavnému záväzku podlieha
rovnakému premlčaniu ako záväzok hlavný, premlčanie istiny k 20.06.2017 tak malo za následok aj
premlčanie nároku na úroky z omeškania. Vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť
poskytnutého spotrebiteľského úveru i na záver súdu o premlčaní uplatneného nároku súd žalobu v
celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, a nakoľko si žalovaná
náhradu trov konania neuplatnila a je zrejmé, že žalovanej žiadne trovy nevznikli, súd žalovanej náhradu
trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, s poukazom na
§ 365 ods. 1 písm. h) CSP a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
tak, že jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu nárok na náhradu trov konania. Uviedol,
že súd prvej inštancie posúdil uplatnený nárok ako premlčaný aplikáciou ustanovenia § 103 druhá
veta Občianskeho zákonníka a pre tento prípad počiatok behu premlčacej doby celého uplatneného
nároku aplikoval od splátky splatnej dňa 20.06.2014, pričom považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie
za nesprávne. Dôvodil, že ak by súd prvej inštancie správne právne posúdil premlčanie pohľadávky,
použil by ustanovenie § 103 prvá veta Občianskeho zákonníka na posúdenie premlčania splátok
splatných do zosplatnenia úveru, t. j. premlčaniu podľa tohto ustanovenia by vzhľadom na začatie
sporu dňa 18.08.2017 podliehali splátky splatné 20.06.2014 a 20.07.2017. Premlčanie neuhradenej
úverovej splátky splatnej dňa 20.08.2014 by posúdil podľa § 103 prvá veta Občianskeho zákonníka a
premlčanie zosplatneného úveru by posúdil podľa § 103 druhá veta Občianskeho zákonníka. Nakoľko
žalovaný dĺžne splátky úveru nezaplatil, právny predchodca žalobcu zosplatnil úver dňa 19.10.2014
pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.09.2014, žaloba bola na súde podaná dňa 18.08.2017, teda
neuhradená úverová splátka splatná dňa 20.08.2014 a časť zosplatneného úveru pozostávajúca zo
splátok splatných od 20.09.2014 premlčaná nie je, nárok bol uplatnený v rámci plynutia 3-ročnej
premlčacej doby, ktorá podľa § 103 druhá veta Občianskeho zákonníka začala plynúť od 21.09.2014.
Na podporu svojich tvrdení poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 17Co/2228/2014-74.
Zdôraznil, že súd prvej inštancie žalobu zamietol na základe ustanovenia zákona, ktoré nie je v súlade s
Ústavou Slovenskej republiky a poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci
vedenej pod sp. zn. PL.ÚS 11/2016, v ktorej ústavný súd vyslovil nesúlad § 5 zákona č.
250/2007 Z. z. s Čl. 46 ods. 1 v spojení s Čl. 1 ods. l Ústavy Slovenskej republiky.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b)
CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

5. Dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie uplatnenej pohľadávky, ku
ktorému súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

6. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej
rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, účinného od 01.05.2014 a v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho
voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré
bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné,
aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

7. Dňa 07.02.2018 Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa
ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade
s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s



ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
(čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).

8. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Napriek tomu
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci
nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Nález ústavného súdu - okrem toho,
že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky) - predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v
tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že
ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona. V
tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany sporu je v rozpore s týmito
ustanoveniami ústavy. Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky). Postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil ustanovenie
§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak
v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, konkrétne s vtedy účinnými ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v
spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v
zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.

9. Žalobca v odvolaní priamo namietal nesprávnosť tohto postupu súdu prvej inštancie (poukazoval na
prebiehajúce konanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky o nesúlade právneho predpisu - § 5b
zákona č. 250/2007 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky) a súčasne tvrdil, že jeho pohľadávka nemohla
byť ku dňu podania žaloby premlčaná. Pokiaľ by súd prvej inštancie neaplikoval ustanovenie § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z., bez vznesenia námietky premlčania druhou stranou by musel vec posúdiť de facto
rovnako, ako keby k premlčaniu nedošlo - teda tak, ako tvrdil žalobca v odvolaní (aj keď
z iných dôvodov).

10. Z týchto dôvodov, pre protiústavnosť ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré aplikoval
súd prvej inštancie, nemohol odvolací súd potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny (§ 387 ods.
1 CSP). V odvolacom konaní bolo potrebné nesprávny (hoci v tom čase zákonný) procesný postup
súdu prvej inštancie napraviť. Odvolací súd však nemohol sám napraviť tento nedostatok zmenou
napadnutého rozsudku, nakoľko súd prvej inštancie sa síce oboznámil s listinnými dôkazmi, tieto však
skutkovo a právne vyhodnotil len v rozsahu potrebnom pre zistenie premlčania. Vykonanie dokazovania,
resp. jeho doplnenie tak, aby bolo podkladom pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, by nebolo
účelné. Bol preto daný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vykoná potrebné
dokazovanie a vyhodnotí dôkazy, pričom sa vysporiada aj s relevantnými námietkami žalobcu, ktoré
uviedol v priebehu tohto súdneho konania, vrátane konania odvolacieho.

12. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).