Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/131/2016 z 24. 1. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 24. januára 2017, sp. zn. 5Co/131/2016, ECLI:SK:KSTN:2017:3815210720.1 Krajský súd Trenčín | 5Co/131/2016 | ECLI:SK:KSTN:2017:3815210720.1 | 2017-01-24 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/96fe8059-8522-4016-a187-dc5699891f09 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3815210720.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/131/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815210720
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3815210720.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov
JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcu: AB 1 B. V., registračné
číslo 56007043 so sídlom Amsterdam, Strawinskylaan 933, Holandské kráľovstvo, právne zastúpený
Advokátskou kanceláriou GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom Piaristická 707/25, Trenčín, IČO: 47
234 679 proti žalovanej Q. K., bytom I W. XX/X, L., právne zastúpená JUDr. Jozefom Jaškom, advokátom
so sídlom Falešníka č. 10, Prievidza, o zaplatenie sumy 1.597,81 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 26. októbra 2015, č.k. 16C/215/2015-60,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd p o k r a č u j e v konaní so žalobcom so spoločnosťou AB 2 B. V. so sídlom v Holandskom
kráľovstve, Amsterdam, Strawinskylaan 933, registračné číslo 57279667.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1.105,71 eur s
úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.105,71 eur od 01.06.2015 do zaplatenia, vyčíslený
úrok z omeškania 25,07 eur a to v splátkach po 60,- eur mesačne splatných počnúc právoplatnosťou
rozhodnutia, vždy do 25. dňa v mesiaci pod stratou výhody splátok, prípadne nezaplatenia dvoch splátok.
V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania 112,58 eur, z
toho sumu 37,47 eur z titulu súdneho poplatku na účet žalobcu a 175,11 eur z titulu trov právneho
zastúpenia na účet zástupcu žalobcu AK GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., v lehote dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že dňa
26.04.2014 uzavrela spoločnosť Home Credit Slovakia so žalovanou úverovú zmluvu, pričom sa jednalo
o bezúčelový úver vo výške 1.600,- eur, ktorý sa zaviazala žalovaná splácať v splátkach po 61,43, počet
splátok 60, ročnej úrokovej sadzbe 35,68%, RPMN 42,8% a priemerná RPMN 18,87%. Listom zo dňa
16.01.2015 pôvodný veriteľ vyzval žalovanú k zaplateniu celého úveru s tým, že z výpisu z čerpania
splátok mal súd za preukázané, že k čerpaniu úveru došlo 06.05.2014 vo výške 1.600,- eur, pričom
žalovaná zaplatila spolu 3 splátky úveru, spolu vo výške 194,29 eur a po zosplatnení vykonala jednu
úhradu vo výške 300,- eur. Celkovo zaplatila 494,29 eur. Zo zmluvy zo dňa 16.01.2015 uzavretej medzi
spoločnosťou Home Credit Slovakia a spoločnosťou AB 1 B.V. mal súd preukázané, že touto zmluvou
pôvodný veriteľ postúpil na žalobcu pohľadávku z úverovej zmluvy vo výške 1.620,77 eur so všetkými
právami a povinnosťami voči dlžníkovi Edite Flimelovej, teda voči žalovanej. Vychádzajúc zo skutkových
zistení v predmetnej veci posúdil súd žalobu ako opodstatnenú iba sčasti. Predmetná úverová zmluva
je spotrebiteľským úverom a podporne platí na daný vzťah aj úprava § 52 a nasl. OZ o spotrebiteľských



zmluvách. Vo vzťahu k vznesenej námietke a nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu dospel
súd prvej inštancie k tomu právnemu záveru, že čo sa týka zmluvného dojednania, v rámci ktorého
žalovaná nie je oprávnená bez súhlasu pôvodného veriteľa postúpiť akúkoľvek pohľadávku voči nemu
tretím osobám, pričom sa dojednalo, že pôvodný veriteľ je oprávnený pohľadávky zo zmluvy o úvere
postúpiť tretím osobám, aj podľa názoru súdu je táto podmienka nevyvážená a spôsobuje nerovnováhu
medzi účastníkmi spotrebiteľského vzťahu. Avšak neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky nemôže
zabrániť veriteľovi postúpiť svoje pohľadávky voči žalovanej v zmysle § 524 a nasl. Občianskeho
zákonníka na tretiu osobu, v tomto prípade na žalobcu, ktoré právo je rovnocenne zaručené Občianskym
zákonníkom všetkým subjektom občianskoprávnych vzťahov. Preto s poukazom na uvedené dospel v
konečnom dôsledku súd k záveru, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie predmetného
nároku na súde. Z predložených listinných dôkazov ďalej vyplýva, že na základe zmluvy o hotovostnom
úvere pôvodný veriteľ poskytol žalovanej úver 1.600,- eur, pričom táto zaplatila sumu 494,29 eur.
Preskúmaním zmluvy dospel súd k záveru, že zmluva o úvere nespĺňa náležitosti stanovené v § 9
ods. 2 cit. zákona a to podľa písm. k/ výšku, počet a termíny splátok, istiny úrokov a iných poplatkov,
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k nesplateným zostatkom, pojem ročnú percentuálnu mieru
nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítané na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy. Celková čiastka splatná spotrebiteľom je uvedená v zmluve vo výške 3.438,- eur,
pričom úver vrátane všetkých poplatkov mala zaplatiť v 60-tich splátkach po 61,43 eur, čo predstavuje
3.685,80 eur, čo nezodpovedá celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom uvedenej žalobcom vo vyššie
uvedenej zmluve. Keďže súd vyhodnotil, že v zmluve je nesprávne uvedená RPMN s tým, že do
týchto splátok žalobca zahrnul aj poistné, pričom dohoda o poistení je písaná neprimerane malým, až
nečitateľným písmom a jej dojednanie je vopred naformulované a nie je potom možné ho neuzavrieť.
Aj keď sa v zmluve udáva, že je dobrovoľné vzhľadom na to toto potom zastáva súd ten záver, že
nebolo dobrovoľné a preto je potrebné zahrnúť do celkových nákladov spotrebiteľa, čo v danom prípade
splnené nebolo. Preto súd dospel k záveru, že v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zák.č. 129/2010 Z.z. v znení
platnom v čase uzavretia zmluvy, keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje vyššie uvedené
podstatné obsahové náležitosti, považuje sa úver za bezúročný a bez poplatkov. V tejto súvislosti
poukázal na to, že niektoré dojednania priamo v úverovej zmluve a to o poistení, dátume splatnosti,
splátok a o tom, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú podmienky písané neprimerane malým a ťažko
čitateľným písmom. Z výpisu z čerpania splátok vyplýva, že z vyčerpanej časti úveru vo výške 1.600,- eur
žalovaná zaplatila 494,29 eur, teda nevrátila sumu 1.105,71 eur a preto v tejto časti súd žalobe vyhovel,
keďže k zosplatneniu pohľadávky došlo listom zo dňa 16.01.2015. Zaplatenie súdom priznaného nároku
vzhľadom na jeho výšku súd povolil v zmysle § 160 ods. 1 O.s.p. v mesačných splátkach po 60,-
eur. Čo sa týka uplatneného nároku na zaplatenie poistného 2,30 eur dojednaného pod bodom 51,
v tomto prípade nárok n nepatrí z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaná o takéto
poistenie mala záujem. Úverová zmluva nespĺňa podstatné obsahové náležitosti poistnej zmluvy. Keďže
sa úverová zmluva považuje za bezúročnú a bez poplatkov, súd nepriznal žalobcovi ani nároky uplatnené
v podanom návrhu a to poplatky za možnosť zmeny a odloženie splátky 2x 1,49 eur. Neopodstatnený a
uplatnený nárok súd považoval aj nárok na zaplatenie poplatku za upomienku vo výške 12,- eur, ktorý
považoval súd za neprimerane vysoký a jedná sa preto o neprimeranú sankciu spojenú s omeškaním
dlžníka. Čo sa týka uplatnených úrokov z omeškania 26,50 eur za opodstatnené súd považoval úroky
z omeškania vo výške 0,08 eur a 2,10 eur a preto v časti, kde považoval úroky za dôvodné, súd prvej
inštancie podanej žalobe vyhovel a vo zvyšnej časti na zaplatenie úrokov z omeškania vyčíslených z
poplatkov za upomienky, zmluvné pokuty, úroku z poistného, z poplatkov za možnosť zmeniť splátku a
z poplatku z možnosť odloženia splátok, súd považoval žalobu za neopodstatnenú. O trovách konania
súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého priznal náhradu trov konania
žalobcovi v rozsahu čistého úspechu v konaní, ktorý predstavuje u žalobcu 69,62 %, neúspech 30,38
%, čistý úspech 39,24 %.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná, ktorá namietala, že žalobca nie je aktívne
vecne legitimovaný na podanie žaloby, pretože úkon postúpenia práv na neho je neplatným právnym
úkonom a nestal sa tak v dôsledku neplatného postúpenia práv zo zmluvy nositeľom oprávnenia
uplatňovať v súdnom konaní práva pôvodne prináležiacemu právneho predchodcovi. Práva a povinnosť
účastníkov v zmluve o úvere nie sú v súvislosti s právom postúpiť pohľadávku vyvážené vo vzťahu k
obom účastníkom, nie sú individuálne dohodnuté a preto sa jedná o typovú zmluvu, ktorá vykazuje znaky
jasného nepomeru v neprospech spotrebiteľa ako slabšieho účastníka strany. Konkrétna realizácia inak
neexistujúceho oprávnenia predmetnej veci je nekalou obchodnou praktikou, ktorá zhoršuje postavenie
dlžníka. Dôležité v predmetnej veci je, že objektívne už na prvý pohľad postúpenie pohľadávky na



subjekt v Holandskom kráľovstve znamená aj pre nadpriemerne práva znalý subjekt minimálne sťaženie
garancií. Pri nízkych pohľadávkach je tu aj zanedbateľné nebezpečenstvo, že dlžníka takýto postup
odradí od uplatňovania práva. O nič menej odradzujúca je aj predstava o vymáhaní práv už len vzhľadom
na okolnosti doručovania. Považuje preto konkrétny výkon práva postúpenia pohľadávky zo zmluvy na
subjekt v Holandskom kráľovstve za výkon práv, ktorý sa prieči dobrým mravom a preto je absolútne
neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ. Žiadala preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti zmenil, žalobu zamietol a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že nie
je aktívne legitimovaným. Poukázal na § 526 ods. 2 OZ, kedy podľa právneho názoru relevantným
oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi je bez ďalšieho založená aktívna legitimácia
postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd ju akceptuje bez toho, aby skúmal ako
prejudiciálnu otázku existencie, resp. platnosť zmluvy o postúpení. Podľa názoru žalobcu existencia
zmluvy o postúpení pohľadávky jej obsah, či platnosť nie je pre súdne konanie rozhodná, ak
bolo žalovanému postúpenie pohľadávky pôvodným veriteľom oznámené. Oznámenie o postúpení
pohľadávky vyvolá zmenu osoby oprávnenej prijať plnenie a tiež berie na seba riziko vyplývajúce z
toho, že prípadné neplatnosti, či neexistencie zmluvy splní dlžník dlh tretej osobe. Žalobca zároveň
zdôrazňuje, že postúpením pohľadávky nedošlo k žiadnemu zhoršeniu postavenia žalovaného ako
spotrebiteľa, pretože nedošlo k zmene podmienok dohodnutých v úverovej zmluve, ani k zmene
platobných údajov. Žalovaná pohľadávka síce bola postúpená na žalobcu, avšak táto aj naďalej zostala
v správe pôvodného veriteľa. O tejto skutočnosti svedčí i ten fakt, že platobné údaje, číslo účtu, ani
variabilný symbol ostali naďalej rovnaké. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

4. V prejednávanej veci po rozhodnutí súdu prvej inštancie došlo dňa 18.10.2016 k zániku pôvodného
žalobcu spoločnosti AB 1 B. V. a to v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou AB 2 B. V. a preto odvolací súd
v zmysle § 64 CSP rozhodol tak, že v konaní bude pokračovať ako so žalobcom s právnym nástupcom
pôvodného žalobcu so spoločnosťou AB 2 B.V..

5. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1,
2 CSP.

6. V prvom rade je nutné konštatovať, že s účinnosťou od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák.č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý zrušil pôvodne platný Občiansky súdny poriadok. V
náväznosti na prechodné ust. § 470 ods. 1, 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Z tohto potom následne vyplýva,
že nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem,
ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania a to aj na konania začaté predo
dňom účinnosti Civilného sporového poriadku. Predkladateľ však pamätá aj na situácie, keď by nová
právna úprava zhoršila postavenie strany a tieto rieši v prechodnom ustanovení. Z tohto potom následne
vyplýva, že vo vzťahu k odvolaniu zo strany žalovanej odvolací súd posudzoval jej odvolacie námietky
podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

7. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p.. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny
právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa
preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si osvojuje
dôvody napadnutého rozhodnutia a v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

8. Súd v prvej inštancie sa v prejednávajúcej veci dôsledne zaoberal zmluvou o úvere uzavretou medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovanou, teda medzi spoločnosťou Home Credit Slovakia v rámci,
ktorého dbal na ochranu všetkých práv žalovanej ako spotrebiteľky. Odvolací súd sa nestotožňuje
s odvolacími námietkami na strane žalovanej vo vzťahu k vecne aktívnej legitimácie žalobcu, na
ktorého bola pohľadávka riadne postúpená. Žalobca v prejednávanej veci doložil zmluvu o postúpení



pohľadávok, pričom súd prvej inštancie sa správne zaoberal ako samotnou zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, správne vyhodnotil neprijateľnosť niektorých podmienok v prejednávanej zmluve a správne sa
zaoberal aj vecnou aktívnou legitimáciou na strane žalobcu. Odvolací súd nemá žiadne výhrady voči
konštatácii súdu prvej inštancie, že vzhľadom na poskytnutý úver žalovanej vo výške 1.600,- eur a
zaplatenie sumy 494,29 eur a s prihliadnutím na neprijateľnosť niektorých podmienok v predmetnej
zmluve, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Rovnako správne vyhodnotil niektoré
dojednania vo vzťahu k poisteniu RPMN, poplatkov za upomienku. Ochrana práv žalovanej ako
spotrebiteľky bola teda zo strany súdu prvej inštancie teda riadne zabezpečená a odvolací súd sa v tomto
smere v plnom rozsahu stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie vo vzťahu k vecne aktívnej
legitimácie zo strany žalobcu aj vo vzťahu k neprijateľnosti jednotlivých zmluvných podmienok ako aj vo
vzťahu k povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi istinu vrátane príslušných úrokov z omeškania.

9. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-
právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom)
alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca
v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje
žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník
subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom
konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia
vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba
len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom
objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je
nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia,
o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom
žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej
povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004 ).

10. V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

11. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

12. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade
nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

13. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil
a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené
vyššie.



14. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v
ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom,
ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na
vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých
navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred
súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod
R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania
nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre
ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo
51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky
navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou
účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta
druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie
súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp.
zn. 6 Cdo 153/2011). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha
vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie.
Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a
ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom
navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha
konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by
nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako
druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra
2010).

15. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobe vyhovel, pretože žalobca
riadne v prejednávanej veci doložil zmluvu o postúpení pohľadávky, súd prvej inštancie sa správne
zaoberal otázkou vecnej aktívnej legitimácie vzhľadom na prípadnú namietanú neplatnosť danej zmluvy
o postúpení pohľadávky a v konečnom dôsledku zabezpečil dôslednú ochranu práva žalovanej ako
spotrebiteľa, odvolací súd sa plne stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu
prvej inštancie. Vo vzťahu k namietanej ochrane spotrebiteľa ďalej odvolací súd dodáva, že aj za
účinnosti Občianskeho súdneho poriadku platilo v zmysle § 87 písm. f/ O.s.p., že propri všeobecnom
súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode má bydlisko spotrebiteľa, ak ide o spor zo
spotrebiteľskej zmluvy. Preto odvolacia námietka vo vzťahu k sídlu žalobcu v inej krajine v prejednávanej
veci neobstojí, pretože miestne príslušným súdom by bol práve súd príslušný podľa bydliska žalovanej,
teda spotrebiteľky. Pokiaľ aj vychádzame z novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku, obdobná
ochrana spotrebiteľa je rovnako aj v tomto procesnom predpise zakotvená a to konkrétne v ust. § 19
písm. d/ CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovaného na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode
ktorého má adresu trvalého pobytu žalobca, ktorý je spotrebiteľom, ak ide o spotrebiteľský spor alebo o
konanie v sporoch týkajúcich sa spotrebiteľského rozhodcovského konania. Ďalšia ochrana spotrebiteľa
v novom procesnom predpise je ďalej zakotvená v ďalších ustanoveniach Civilného sporového poriadku,
preto ani tieto odvolacie námietky v prejednávanej veci dôvodné neboli.

16. Preto vo zvyšku odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce
odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.



17. Rozsudok súdu prvej inštancie, v časti v ktorej bol v prevyšujúcej časti návrh zamietnutý odvolaním
napadnutý nebol a preto v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a rozhodovaním
odvolacieho súdu nedotknutý.

18. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP a rozhodol tak, že v odvolacom konaní úspešný žalobca má nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu v náväznosti na § 262 ods. 1, 2 CSP potom platí, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu v pomere hlasov 3:0

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).