{"guid": "00e24f4a-042f-48de-a234-12a71f6f9b7a:fac115f9-b08d-4d5d-955c-c3809883c4f0", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2014:4111207706.1", "spisova_znacka": "5Co/176/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/176/2013 z 16. 9. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Nitra z 16. septembra 2014, sp. zn. 5Co/176/2013, ECLI:SK:KSNR:2014:4111207706.1", "identifikacne_cislo": "4111207706", "sud": {"guid": "sud_123", "nazov": "Krajský súd Nitra", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-nitra"}, "sudca": "JUDr. Martin Murgaš", "sudca_id": 211, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-martin-murgas-211", "datum_vydania": "2014-09-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-132", "nazov": "§ 132 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-132", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-132"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134.odsek-1", "nazov": "§ 134 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151.odsek-3", "nazov": "§ 151 ods. 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-151"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130.odsek-1", "nazov": "§ 130 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-130"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-224.odsek-4", "nazov": "§ 224 ods. 4 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-224.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-224"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-132", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-134", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-151", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-130", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-224"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fac115f9-b08d-4d5d-955c-c3809883c4f0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4111207706.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2014:4111207706.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2014:4111207706.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/176/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111207706
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4111207706.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Renáty
Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa v právnej navrhovateľa: Y. W., bytom L. XXX, zastúpený Advokátskou
kanceláriou Jurovatý & Partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Námestie SNP 14, proti odporkyni: I. W.,
bytom L. 24, zastúpená advokátkou Mgr. Ľudmilou Krajinčákovou Blahovou, so sídlom Veľké Zálužie,
Jána Hollého 1468/1, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 14. januára 2013 č. k. 17C/65/2011-140, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa) rozsudkom zo dňa 14. januára 2013 č. k. 17C/65/2011-140
(napadnutý rozsudok) zamietol návrh navrhovateľa podaný dňa 18. 03. 2011, ktorým sa domáhal, aby
súd určil, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. L.. Navrhovateľ návrh
odôvodnil tým, že pozemky pôvodne zapísané ako parc. č. 1504 nadobudol v roku 1940 jeho otec
P. W. od právnych predchodcov odporkyne T. L. a Y. L. výmenou za pozemok v tom čase označený
ako parc. č. 3884 v kat. úz. L., vedené v pkn. vl. č. 1146. O tomto prevode nebola spísaná zámenná
zmluva. Zamenený pozemok jeho právni predchodcovia riadne užívali spolu s pôvodnou parcelou
1503 a parcelou č. 1505, hospodárili na ňom, na časti pozemku mali postavené hospodárske stavby
- sýpku, maštaľ, pajtu, šopu na hospodárske náradie a posadené stromy. Z dôvodu hospodárskych
reforiem časť pôvodnej parcely číslo 1504 museli odovzdať do vtedajšieho družstva a v roku 1992 mu
bola vrátená, odvtedy ich má v držbe a užíva ich nepretržite ako svoje vlastné až do súčasnosti. Od
roku 1994 majú jeho právni predchodcovia a on pozemky v nerušenej nepretržitej držbe, užíva ich v
dobrej viere ako svoje, ani odporkyňa a ani jej právni predchodcovia, prípadne príbuzní ani nik iný sa
nechoval k predmetným pozemkom ako k vlastným, on za predmetné nehnuteľnosti platil riadne daň z
nehnuteľností. Ďalej navrhovateľ uviedol, že jeho otec P. W. v 40-tych rokoch vymenil parcelu so starými
rodičmi odporkyne, pričom jeho otec vlastnil parcelu číslo 3884 o výmere 38 árov a túto parcelu vymenil
so starými rodičmi odporkyne T. L. a Y. L., ktorí im dali za výmenu parcelu číslo 1504 o výmere 38 árov.
Parcela, ktorá bola vymenená, čiže pôvodná parcela starých rodičov odporkyne, sa nachádzala medzi
dvomi parcelami, ktoré užíval jej otec, parcelu č. 1503 užíval po svojom dedovi a parcelu č. 1505 užíval
ako svoje dedičstvo po neb. otcovi a medzi týmito dvomi parcelami sa nachádzala sporná parcela, ktorá
patrila starým rodičom odporkyne a táto bola daná výmenou do užívania jeho otcovi, pričom jeho otec
im dal parcelu č. 3884 zhruba v tej istej výmere a táto parcela, ktorá sa im vymenila sa nachádzala z tej
strany, kde bývali starí rodičia odporkyne. Od toho obdobia odkedy došlo k výmene, predmetnú parcelu
užíval jeho otec,  ktorý v roku 1943 kolaudoval rodinný dom postavený na všetkých parcelách, a to 1503,
1504 a 1505. Takto sa užívali nehnuteľnosti až do tej doby, kedy došlo ku kolektivizácii, neohradenú časť
týchto   parciel vzalo družstvo v roku 1958,  užívalo ich do roku 1992. Nemá o tom žiaden doklad, ale
družstvo túto nehnuteľnosť vrátilo jemu v tej istej výmere ako bola zabratá, bolo to oznámené obecnému



úradu a on odvtedy platil na obecný úrad daň z nehnuteľnosti. Navrhovateľ ďalej uviedol, že vedel o
tom, že nehnuteľnosť nie je vysporiadaná, nakoľko ešte za života starých rodičov odporkyne jeho otec
v roku 1970 nechal vypracovať geometrický plán, nechal všetko zamerať, aj parcelu 1504 a 3884, bolo
im povedané, že to, čo je ohradené je ich a to, čo patrí družstvu je štátne, nič sa s tým nedá robiť.
Parcelu č. 3884 riadne zdedil po svojej matke, avšak ju nikdy neužíval, nakoľko rešpektovali dohodu
medzi jeho otcom a starými rodičmi odporkyne, pričom došlo k tomu, že táto nehnuteľnosť potom spadla
do vlastníctva štátu, jej správcom bol Slovenský pozemkový fond, pretože bol neznámy vlastník a v rámci
ROEP, ktorá sa robila pre obec Pohranice sa potom zapísala do časti E a tam sa stal vlastníkom on.
Táto nehnuteľnosť v roku 2009 bola zapísaná do listu vlastníctva a keďže mala neznámeho vlastníka,
vybavoval vlastníctvo k tejto nehnuteľnosti a nehnuteľnosť je písaná naňho.
Súd prvého stupňa ďalej v odôvodnení rozsudku poukázal na výpoveď odporkyne uviedla, že predmetný
pozemok patril jej starým rodičom, jej starý otec tieto pozemky riadne užíval do doby, dokedy ich
nezobralo družstvo. Je pravdou, že na spodnej časti pozemku je  postavený starorodičovský dom
navrhovateľa, ktorý chcel v roku 1976 stavať dom, a preto z tohto pozemku 1504 bolo zobratých 40
m2, za ktoré bola zaplatená suma 122 korún a z ostatných pozemkov po 20 m2 na stavbu. Ostatné
všetko zostalo písané na jej starom otcovi, o čom hovorí notárska zápisnica č. 333/77, pričom starý otec
zomrel v marci 1982 a ona  predmetnú nehnuteľnosť zdedila rozhodnutím D 928/82. Ďalej uviedla, že po
zrušení družstva navrhovateľ dostal túto roľu do náhradného užívania, čiže mal platiť aj tak daň. Podľa
jej názoru, jej starí rodičia nikdy neužívali parcelu č. 3884, ani o tej parcele nevedeli. Starý otec im vždy
hovoril, že keď príde k nim pán W., aby mu nikdy žiadnu listinu nepodpisovali.
Na základe vykonaného dokazovania výsluchom účastníkov, svedkov, listinnými dôkazmi, obsahom
dedičských spisov súd prvého stupňa zistil, že právny predchodca navrhovateľa P. W., t.j. otec
navrhovateľa, v 40-tych rokoch vlastnil parcelu č. 3884 o výmere 38 árov a túto parcelu vymenil so
starými rodičmi odporkyne T. a Y. L., ktorí mu dali za výmenu parcelu č. 1504 o výmere tiež okolo
38 árov, pričom medzi nimi nedošlo k žiadnej písomnej zmluve. Parcela, ktorá bola vymenená, čiže
pôvodná parcela starých rodičov odporkyne, sa nachádzala medzi dvoma parcelami, ktoré užíval otec
navrhovateľa. Otec navrhovateľa v roku 1943 skolaudoval rodinný dom, ktorý bol  postavený na všetkých
parcelách č. 1503, 1504 a 1505, tieto parcely boli pozdĺž na rodinný dom, ktorý tam bol postavený a
hospodárske budovy sa nachádzali kolmo na tejto nehnuteľnosti, pričom boli hneď oplotené. Takýmto
spôsobom sa užívali nehnuteľnosti až do kolektivizácie, pričom  neohradenú časť týchto parciel v roku
1958 zabralo družstvo, ktoré ich užívalo zhruba do roku 1992. Starorodičovský dom, ktorý bol na týchto
parcelách postavený, bol postavený z nabíjanín, a keďže bola pod oknami vybudovaná cesta, otrasmi
pôdy hrozilo, že dôjde k spadnutiu rodinného domu, a preto za týmto rodinným domom v roku 1976 začal
navrhovateľ na základe stavebného konania stavať dom a za tým účelom od obecného úradu dostal 8
árov z parcely č. 1504.
Z notárskej zápisnice predloženej navrhovateľom č. Nz 333/77, N 328/77 bolo zistené, že P. W., t.j. otec
navrhovateľa a T. L., t.j. právny predchodca odporkyne, Y. W. ako navrhovateľ a T. W., ako manželka
navrhovateľa uzavreli kúpnu zmluvu, kde P. W. a T. L.  ako odpredávatelia zlúčili svoje nehnuteľnosti
parcela č. 1504 roľa vo výmere 38 árov a 38 m2 pod B 1/c 2 v celosti na T. L. vo vložke č. 1202, parc.
č. 1505 - roľa vo výmere 21 árov 87 m2, pod B1 na maloletého P. W. v celosti, ktorý je totožný so P.
W. účastníkom tejto zmluvy, a vo vložke č. 284, parc. č. 1503 - roľa  vo výmere 19 árov 55 m2 pod B2
na H. W.,  po ktorom nadobudol vlastníctvo P. W. v jednej polovici pod B3 v 1/3-ine P. W., po ktorom
nadobudol podiel na základe rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 9C 479/74-5 P. W.. Hore uvedené
nehnuteľnosti zapísané v EN na stredisku geodézie v Nitre, ako parc. č. 1504, záhrada vo výmere 5 árov
a 96 m2 rozdelili vo výmere medzi stavom EN a PKN v dôsledku toho, že zbytok parciel je združený v
JRD Pohranice a podľa geometrického plánu číslo 762-19-17 vyhotoveného strediskom geodézie v Nitre
dňa 19. 05. 1977 opätovne rozdelili na parc. č. 1503 roľu vo výmere 19 árov 65 m2, parc. č. 1504 roľu
vo výmere 37 árov 98 m2, parc. č. 1505 roľu vo výmere 21 árov 67 m2, parc. č. 1504/2 roľu vo výmere
80 m2. Odpredávatelia P. W. a T. L. predali týmto do vlastníctva užívania novovytvorenú parc. č. 1504/2
roľu vo výmere 82 m2 kupujúcim Y. W. a jeho manželke T. do ich bezpodielového spoluvlastníctva, čím
Y. W. a jeho manželka  kupujú nehnuteľnosti za kúpnu cenu 320,- Kč. Z dedičského spisu D 928/82-28
zo dňa 26. 10. 1982 bolo zistené, že parcelu 1504 zapísanú v LV XXXX pod B2 v celosti nadobudla  I.
L., t.j. odporkyňa.
Súd prvého stupňa zo zisteného skutkového stavu mal za preukázané, že navrhovateľ sa v konaní
domáha určenia vlastníckeho práva vydržaním k parcele č.1500/41 orná pôda o výmere 2706 m2, k
parcele č. 1504/1 záhrada o výmere 544 m2 a parc. č. 1504/3 záhrady o výmere 186 m2, ktoré tvoria
pôvodnú parcelu 1504 a to z titulu, že pôvodnú parcelu č. 1504 užíval jeho nebohý otec P. W. na základe
ústnej zámeny s právnymi predchodcami odporkyne T. a Y. L., medzi ktorými došlo k výmene parcely,



pričom jeho otec právnym predchodcom odporkyne dal parcelu č. 3884, k. ú L., vl. č. 1146 a oni jemu
parcelu č. 1504 k. ú. L., vl. č. 1146. Parcela č. 1504 sa nachádzala medzi parcelami, ktoré boli v užívaní
právneho predchodcu navrhovateľa.
Navrhovateľ na základe kúpnej zmluvy, ktorá bola uzavretá 04. 07. 1977 odkúpil od  svojho otca P. W.
parcelu označenú ako novovytvorenú parcelu 1504/2,  pričom na začiatku tejto predmetnej parcely bol
postavený starorodičovský dom a nakoľko on začal stavať dom nachádzajúci sa za ním, za tým účelom
si chcel usporiadal predmetnú nehnuteľnosť.
Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ o tom, že nie je vysporiadané vlastníctvo k parcele
č. 1504, vedel, nakoľko ešte jeho otec v roku 1970 nechal vypracovať geometrický plán a nezhody
medzi nimi ohľadom užívania nehnuteľnosti neboli žiadne, tie nastali až potom, čo zomreli starí rodičia
odporkyne, pričom on sám chcel v roku 1976 usporiadať vzťahy.
Súd prvého stupňa mal na základe uvedených skutočností za preukázané, že návrh navrhovateľa na
určenie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním nebol podaný dôvodne, a preto ho v
celom rozsahu zamietol. Poukázal na to, že navrhovateľ chcel vysporiadať nehnuteľnosti, ktoré získal
jeho otec ústnou zámennou zmluvou s právnymi predchodcami odporkyne, avšak svojím návrhom
sa domáhal určenia jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním, pričom aby bolo možné
nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zákonné predpoklady a to, že nadobúdateľ
je oprávneným držiteľom vo veci po celú vydržaciu dobu, ďalej nepretržitosť vydržacej doby, ktorou
je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby a spôsobilý
predmet vydržania. U navrhovateľa neboli splnené základné podmienky potrebné k nadobudnutiu
vlastníckeho práva vydržaním, pretože navrhovateľ od samého začiatku vedel, že nie je dobromyseľným
vlastníkom, vedel, že ide o nehnuteľnosti, ktoré nie sú vysporiadané, pričom  navrhovateľ nehnuteľnosti
nadobudol v roku 1977 a to nadobudol parcelu zlúčením parciel svojho otca a právnych predchodcov
odporkyne, kde za starorodičovským domom postavil svoj vlastný dom, v ktorom určitú dobu býval aj
jeho otec so svojou novou manželkou a už v tom čase chcel jeho otec, ako aj on vysporiadať vlastníctvo
k parcelám, ktoré užíval jednak predtým ešte jeho otec.
Podľa názoru súdu prvého stupňa navrhovateľovi žiadnym spôsobom neplynula vydržacia doba, lebo
od samého začiatku navrhovateľ vedel, že nie je dobromyseľný, pričom nehnuteľnosti nadobudol v
roku 1977, čiže možno usudzovať, že vstúpil do užívania nehnuteľností nachádzajúcich sa za jeho
domom namiesto otca, a to k parcele č. 1504, pričom odporkyňa vlastníctvo k predmetnej parcele, ktorá
je predmetom sporu, nadobudla dedením po svojom nebohom starom otcovi na základe rozhodnutia
zo dňa 22. 04. 1982, kedy sa stala ich výlučnou vlastníčkou ona. Navrhovateľ po celý čas vedel, že
nehnuteľnosť nie je právne vysporiadaná, nakoľko sa vyjadril, že mal záujem vysporiadať vlastníctvo
k predmetnej parcele, čiže ju užíva bez akéhokoľvek právneho titulu, nesvedčí mu nejaký oprávnený
nadobúdací titul a subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak
nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Keďže
navrhovateľ nepreukázal dobromyseľnosť vydržania, návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol,
pričom neprihliadol ani na skutočnosť, na ktorú navrhovateľ poukazoval, keď žiadal zarátať aj vydržanie
jeho otca od roku 1940 až do doby, dokedy nehnuteľnosť nezačalo užívať družstvo, pričom takúto
dobu vydržania nie je možné započítať, nakoľko sa určenia vlastníctva domáhal navrhovateľ tým, že on
nehnuteľnosť vydržal, pričom takémuto nároku nezodpovedá ani petit samotnej žaloby, a preto rozhodol
tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Právne súd prvého stupňa odôvodnil rozhodnutie podľa ustanovení § 130 ods. 1, § 132 a § 134 ods.
1 Občianskeho zákonníka.
Vo výroku rozsudku uviedol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po  právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej, čo odôvodnil podľa ustanovenia § 151 ods. 3 OSP.
Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, eventuálne rozsudok zmeniť a návrhu vyhovieť.
Uviedol, že jeho otec užíval pôvodnú parcelu č. 1504 od roku 1940, kedy ju jeho rodičia zamenili so
starým otcom odporkyne za parcelu č. 3884, pričom obe mali rovnakú výmeru 3845 m2. V roku 1958
jeho otec odovzdal do družstva časť parcely č. 1504, ktorá bola zlúčená do parcely č. 1500 o výmere
2706 m2 (podľa GP parc. č. 1500/41) a užívalo ju družstvo. Ostatnú časť, t.j. parc. č. 1504/3 a parc. č.
1504/1 užívala naďalej jeho rodina. V roku 1968 užíval spolu s otcom predmetné nehnuteľnosti, pričom
v roku 1980 skolaudoval dom. Po presťahovaní otca užíval výlučne on od roku 1982 parc. č. 1504, t.j.
podľa GP parc. č. 1504/3 a parc. č. 1504/1 spolu so susednými parcelami. V roku 1992 mu bola vydaná
časť parc. č. 1504 o výmere 2706 m2 (podľa GP parc. č. 1500/41) združená v družstve. Ďalej uviedol, že
od roku 1940 do r. 1982 (do smrti T. L.) neboli medzi jeho rodinou a právnym predchodcom odporkyne
žiadne spory. Poukázal na to, že odporkyňa bola ako vlastníčka parc. č. 1504/1 o výmere 186 m2 a



parc. č. 1504/2 o výmere 3250 m2 zapísaná do katastra nehnuteľností do registra „E“ až v roku 2009 na
základe ROEP v obci Pohranice s tým, že členkou komisie bola jej príbuzná - svedkyňa U.. Z dedičského
rozhodnutia zo dňa 26. 10. 1982 nie je zrejmé, aká výmera parc. č. 1504 bola predmetom dedičstva,
označená ako neidentická a združená. V roku 1982 bola v družstve združená len časť parc. č. 1504
o výmere 2706 m2 (podľa GP parc. č. 1500/41). Ďalej navrhovateľ poukázal na právnu úpravu od 01.
04. 1964, keď Občiansky zákonník vydržanie vôbec neupravoval. Držbou bol stav faktického ovládania
veci. On ani jeho právny predchodca, hoci boli dobromyseľní, nemohli nadobudnúť vlastnícke právo
k nehnuteľnosti vydržaním do novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 131/1982 Zb. s
účinnosťou od 01. 01. 1983. Uvedená novela inštitút vydržania opäť zaviedla, ale len so zakotvením jej
právnej ochrany. Z toho dôvodu nemohol až do novely vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb. uviesť do
súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym, čo je účelom vydržania. Počas tejto doby nedošlo k
zániku jeho dobromyseľnosti. Vzhľadom k tomu, že v tom čase nebolo možné nadobudnúť vlastnícke
právo vydržaním, bola formálne uzavretá kúpna zmluva medzi ním a jeho manželkou ako kupujúcimi
a jeho otcom a právnym predchodcom odporkyne ako predávajúcimi v roku 1977 pre účely získania
povolenia na stavbu jeho rodinného domu. Prevod bol podmienený vyjadrením ONV a JRD, ktoré užívalo
časť prevádzaných nehnuteľností. Uvedená skutočnosť však nevyvolala pochybnosti u jeho právneho
predchodcu ani u neho o tom, že mu vec patrí. Právni predchodcovia účastníkov konania uzavreli
dohodu, ktorú dodržiavali. Skutočnosť, že by došlo k zániku dobromyseľnosti jeho právneho predchodcu,
resp. jeho dobromyseľnosti a prerušeniu vydržacej doby, v konaní nebola preukázaná.
Navrhovateľ v odvolaní namietal aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku z dôvodu, že nie je z
neho zrejmé, ktoré skutočnosti súd prvého stupňa považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal, že je zmätočný v časti týkajúcej sa započítania doby vydržania jeho otca (od roku
1940 až do doby, kedy nehnuteľnosť nezačalo užívať družstvo), nie je zrejmé akým spôsobom súd
prvého stupňa posudzoval splnenie podmienok vydržania právneho predchodcu navrhovateľa ako aj
dôvod nezapočítania tejto doby do doby jeho vydržania. Podľa jeho názoru bolo preukázané splnenie
podmienok vydržania u jeho právneho predchodcu i u neho.
K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadrila odporkyňa, žiadala napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť. Uviedla, že navrhovateľ nijako nepreukázal, že by došlo medzi ich právnymi
predchodcami k uzatvoreniu ústnej zámennej zmluvy. Svedok I. L. potvrdil, že k výmene mohlo dôjsť
medzi rokom 1940-1945, ale o odkúpení nevedel nič, teda údajne si pamätal skutočnosti spred viac
ako 70 rokov, avšak uzatvorenie kúpnej zmluvy o 37 rokov neskôr (r. 1977) si nepamätal. Svedok
H. tiež uviedol, že o zámene nevedel. Svedkovia teda potvrdili, že nehnuteľnosti obrábali právni
predchodcovia, avšak o zámennej zmluve buď nevedeli alebo predpokladali zmenu vlastníka, avšak
nevedeli určiť ani presný rok kedy sa mala údajná zámena uskutočniť. Vyjadrenie svedkyne považovala
za účelové. Poukázala na to, že nehnuteľnosť parc. č. 1504 nadobudol právny predchodca navrhovateľa
od národného výboru, ktorý ju vyvlastnil jej právnym predchodcom, avšak vyčlenených mu z nej bolo iba
8 árov ako stavebný pozemok, teda už v tom čase právny predchodca navrhovateľa vedel, že smie užívať
iba vyčlenených 8 árov a parcelu č. 1503, avšak bez právneho dôvodu užíval i zvyšok spornej parcely
č. 1504. Poukázala na to, že z rozsudku sp. zn. 9C/47/74, ktorý predložil navrhovateľ, je zrejmé, že
jeho právny predchodca sa domáhal určenia vlastníckeho práva vydržaním k parcele č. 1503 v rozsahu
1/2. V odôvodnení tohto rozsudku sa uvádza, že „k reálnej deľbe medzi účastníkmi došlo ešte pred
účinnosťou nového Občianskeho zákonníka, že účastníci užívali nehnuteľnosti v rozdelenom stave už od
nepamäti čo potvrdili všetci účastníci konania, keďže ide iba o formálny nedostatok prevodu vlastníckeho
práva, ktorý si účastníci neusporiadali, samotný navrhovateľ nadobudol vlastníctvo k nehnuteľnosti
vydržaním, ako aj spracovaním“. Ďalej odporkyňa uviedla, že navrhovateľ vypovedal i to, že „taktiež v
roku 1976 opäť som chcel vysporiadať vzťahy, k tomu nemohlo dôjsť, lebo nehnuteľnosti patrili družstvu“,
následne v roku 1977 navrhovateľ odkúpil časť tejto nehnuteľnosti od právneho predchodcu odporkyne
riadnou kúpnou zmluvou, uviedol, že „nezhody medzi nami ohľadom užívania nehnuteľnosti žiadne
neboli, až potom ma začala vyzývať matka odporkyne po smrti starých rodičov odporkyne“. Z toho
jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ najneskôr v roku 1976 objektívne vedel, že nie je dobromyseľný,
preto neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že nehnuteľnosti nebolo možné usporiadať, nakoľko si jeho
právny predchodca vlastnícke právo k nehnuteľnosti parc. č. 1503 v roku 1974 usporiadaval súdnou
cestou a vlastnícke právo mu bolo priznané. Mohol si on ako i právny predchodca vysporiadať sporné
nehnuteľnosti aspoň čiastočne už v tom čase, čo však neurobil a riadnou kúpnou zmluvou odkúpil
iba 40 m2. Poukázala na to, že navrhovateľ užíva nehnuteľnosť bez právneho dôvodu od roku 1992,
pričom od roku 1982 vie, že vlastníkom nehnuteľnosti je odporkyňa. Povinnosťou navrhovateľa bolo
preukázať trvanie dobromyseľnosti počas celej doby a nie poukazovať na nepreukázanie neexistencie
zániku dobromyseľnosti. Na záver uviedla, že údajne zamenenú nehnuteľnosť parc. č. 3884 ona ani



jej právni predchodcovia nikdy neužívali. Navrhovateľ ju zdedil po svojej matke a nakladá s ňou ako
riadny vlastník.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie navrhovateľa (§ 212 ods. 1
OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 3 OSP) a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok je vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Koncepcia ust. § 219 OSP vychádza zo zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak má odvolací
súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa (úplne) správne
argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné
rozhodnutie s náležitosťami podľa § 157 ods. 2 OSP, ale sa len obmedzí na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie
správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Využitie tohto oprávnenia získava takmer charakter povinnosti
v prípade, ak účastník v odvolaní, ktorého dôvodmi je odvolací súd viazaný (§ 212 ods. 1), uvedie úvahy,
či už vo väzbe na skutkový stav alebo právne posúdenie, s ktorými sa prvostupňový súd nezaoberal.
Veľakrát ide o vyjadrenia, ktoré sú už reakciou na závery prvostupňového súdu, preto logicky predstavujú
novú argumentačnú bázu. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia ako nedeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu
dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec
rozhodujúcu.
Podľa § 132 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou
zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených
zákonom.
Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má
nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.
Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávneným držiteľom je ten, kto so zreteľom na všetky
okolnosti je dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí.
Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť
vlastnícke právo vydržaním musia byť splnené súčasne zákonné predpoklady a to, že držba veci musí
byť oprávnená po celú vydržaciu dobu, že musí ísť o neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania
počas zákonom ustanovenej doby a že musí ísť o spôsobilý predmet vydržania.
Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že
mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa.
Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte
požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je
presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí,
že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne
museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah
vykonáva.
Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca vedomosť držiteľa
o takýchto skutočnostiach. Takýto okamžik nastáva napr. doručením návrhu na začatie konania, v ktorom
iná osoba uplatňuje svoje právo k veci. Samotné uzavretie kúpnej zmluvy inou osobou, (jej registrácia,
resp. vklad vlastníckeho práva) prípadne uzavretie zmluvy o dočasnom užívaní nehnuteľnosti, bez
ďalšieho nespôsobuje prerušenie dobromyseľnosti skoršieho kupujúceho, ak tento užíval nehnuteľnosť
aj naďalej nerušene bez toho, aby sa dozvedel o tom, že vlastníctvo k nej nadobudol na základe
neskoršej zmluvy niekto iný.
Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že
mu vec, alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť  posudzovaná aj z objektívneho hľadiska,
t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho
prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti,



ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej
predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje, ide o
psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť,
že sa dôvodne považuje za vlastníka veci.
Vydržanie vlastníckeho práva v našom právnom poriadku malo rôznu právnu úpravu rozdelenú do 5
období: 1/ do r. 1950, 2/ od 01. 01. 1951 do 01. 04. 1964, 3/ od 01. 04. 1964 do 01. 04. 1983, 4/ od 01.
04. 1983 do 01. 01. 1992 a 5/ od 01. 01. 1992 až doposiaľ.
V prvom období do 31. 12. 1950 na území Slovenska platilo uhorské súkromné právo, podľa ktorého sa
pre vydržanie vyžadovala nepretržitá dobromyseľná držba v trvaní 32 rokov. Dobromyseľnosť držiteľa
sa predpokladala, nemohol vydržať, kto nebol dobromyseľný, teda kto už na začiatku svojej držby vedel
o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Právo platné na Slovensku do 31. 12. 1950 vyžadovalo
dobromyseľnosť pri nastúpení do držby.
V druhom období Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. obmedzil oproti uhorskému predmet vydržania
a odlišne upravil vydržacie doby. V prípade nehnuteľností sa vyžadovala 10- ročná premlčacia doba,
pričom vydržanie nehnuteľností v socialistickom vlastníctve bolo vylúčené. Vydržacie doby, ktoré začali
plynúť pred 01. 01. 1951 podľa predtým platného uhorského práva, skončili najneskoršie uplynutím
vydržacej doby platnej pre vydržanie nehnuteľností, t.j. k 01. 01. 1961.
V treťom období Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v pôvodnom znení vydržanie neupravoval, teda po
01. 04. 1964 nebolo možné vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť vydržaním, a to ani vtedy,
ak vydržacia doba začala plynúť pred 01. 04. 1964, t.j. za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950
Zb. Ak k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním došlo najneskoršie 31. 03. 1964, po nadobudnutí
účinnosti zákona č. 40/1964 Zb. mohla byť táto skutočnosť len deklarovaná.
Až novela Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb., účinná od 01. 04. 1983, vrátila inštitút vydržania
opäť do Občianskeho zákonníka, ale možnosť vydržania obmedzila z možných subjektov len na občanov
(fyzické osoby) a nepriznala toto právo organizáciám (právnickým osobám). Tiež výrazne zúžila okruh
(hnuteľných a nehnuteľných vecí), ku ktorým bolo možné vydržať vlastnícke právo. Ani nasledujúca
novela č. 509/1991 Zb. účinná od 01. 01. 1992, ktorá sa vrátila k obvyklému poňatiu vydržania, na
tomto obmedzení subjektov nadobúdania a spôsobilých predmetov za dobu od 01. 04. 1964 do 31. 12.
1991 v prechodných ustanoveniach viac nezmenila, pretože sa odvoláva len na doterajšie predpisy.
Vydržanie po 01. 04. 1983 bolo upravené tak, že nadobudnutie v prospech právnických osôb OZ
neumožňoval, v prospech fyzických osôb sa vylučovalo vo vzťahu k veciam v súkromnom vlastníctve
vrátane pozemkov, k veciam z majetku v socialistickom vlastníctve alebo k veciam, ku ktorým mala
socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. Zákon č. 131/1982 Zb. súčasne
zaviedol princíp započítateľnosti doby držby pred jeho účinnosťou (aj keď držba nebola upravená),
vydržacia doba však neskončila skôr než za jeden rok po jeho účinnosti, t.j. 31. 03. 1984.
Súčasná právna úprava vydržania zavedená zákonom č. 509/1991 Zb. obnovila od 01. 01. 1992 tradičné
dôsledky spojené s vydržaním, zrušila nedôstojné obmedzenie jeho použitia, najmä obmedzenie
predmetom spôsobilých na vydržanie fyzickou osobou a vylúčenie vydržania právnickou osobou. Do
doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, treba započítať aj držbu vykonanú pred 01.
01. 1992. Nemožno prehliadnuť, že už držba na základe ustanovenia § 132a ods. 1 zák. č. 131/1982
Zb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia, súčasťou skutkovej podstaty vydržania
však bola len obmedzene (nevzťahovala sa na právnické osoby a na nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť
v osobnom vlastníctve). Nová právna úprava (zákon č. 509/1191 Zb.) držbu uskutočňovanú do 31.
12. 1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby. Pritom však
účinky právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu, mohli nastať najskôr 01. 01. 1992. Vlastnícke
právo k pozemku vydržaním potom nadobudne osoba, ktorá kedykoľvek po 01. 01. 1992 (vrátane) splní
podmienky ustanovené § 134 OZ, zo znenia zákona totiž nemožno vyvodiť, že by sa nemohlo prihliadať
na dobu, počas ktorej mal oprávnený držiteľ pozemok v držbe pred 01. 01. 1992, pretože podľa § 872
ods. 6 OZ možno do vydržacej doby podľa § 134 OZ započítať aj dobu držby uskutočnenej pred 01.
01. 1992, a to aj vtedy ak ide o vydržanie veci nespôsobilej byť predmetom vydržania pred týmto dňom,
prípadne tiež ak ide o vydržanie subjektom nespôsobilým vydržať (právnická osoba).
V danej veci navrhovateľ tvrdil, že jeho otec P. W. v roku 1940 vlastnil parcelu č. 3884 o výmere 38 árov,
ktorú ústne vymenil so starými rodičmi odporkyne T. a Y. L. za parcelu č. 1504 o výmere 38 árov. Parcela
č. 1504 sa nachádzala medzi parcelami č. 1503 a 1505, ktoré jeho otcovi vlastnícky patrili. Jeho otec
v roku 1943 skolaudoval rodinný dom, ktorý bol postavený na všetkých parcelách 1503, 1504 a 1505,
tieto parcely boli pozdĺž na rodinný dom, ktorý tam bol postavený a hospodárske budovy sa nachádzali
kolmo na tejto nehnuteľnosti, pričom boli hneď oplotené. Takýmto spôsobom sa užívali nehnuteľnosti až
do kolektivizácie. Neohradenú časť týchto parciel v roku 1958 zabralo družstvo, ktoré ich užívalo zhruba



do roku 1992. Za rodinným domom otca si v roku 1976 navrhovateľ na základe stavebného konania
postavil dom. Za tým účelom od obecného úradu dostal 8 árov z parcely č. 1504.
V roku 1977 otec navrhovateľa a starý otec odporkyne na jednej strane a navrhovateľ s manželkou na
strane druhej uzatvorili kúpnu zmluvu formou notárskej zápisnice, ktorou odpredali navrhovateľovi a jeho
manželke parcelu č. 1504/2 o výmere 80 m2. Za týmto účelom zlúčili svoje parcely - otec navrhovateľa
parcely č. 1503 a 1505 a starý otec odporkyne parcelu č. 1504 a opätovne ich rozdelili na rovnaké
parcelné čísla 1503, 1504, 1505, avšak už s inou výmerou, a parcelu č. 1504/2.
Navrhovateľ sa domáhal určenia vlastníckeho práva vydržaním k parcele č. 1500/41 orná pôda o výmere
2706 m2, k parcele č. 1504/1 záhrada o výmere 544 m2 a parc. č. 1504/3 záhrady o výmere 186 m2,
ktoré tvoria pôvodnú parcelu 1504 a to z titulu, že pôvodnú parcelu č. 1504 užíval jeho nebohý otec P.
na základe ústnej zámeny s právnymi predchodcami odporkyne.
Berúc do úvahy tvrdenie navrhovateľa, že došlo k zámene pozemkov a jeho otec od roku 1940 užíval
parcelu č. 1504, bol by tento nadobudol vlastnícke právo vydržaním podľa vtedy platného uhorského
práva, ak by bol užíval (držal) nehnuteľnosť po dobu 32 rokov za predpokladu, že by bol dobromyseľný.
Do vydania Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. účinného od 01. 01. 1951 neuplynula otcovi
navrhovateľa vydržacia doba, keďže otec navrhovateľa užíval nehnuteľnosti od roku 1940. Vydržacia
doba by mu bola pokračovala podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. a uplynula by najneskôr v
období rokov 1950-1961. V tom období by bol otec navrhovateľa vydržal vlastnícke právo k parcele č.
1504, ak by bol dobromyseľný v jej užívaní. V konaní však neboli preukázané tvrdenia navrhovateľa, že
medzi jeho otcom a starými rodičmi odporkyne došlo k zámene pozemkov, a teda že jeho otec užíval
parcelu 1504 (nachádzajúcu sa medzi jeho parcelami) dobromyseľne. Z výpovede svedkov nemožno
vyvodiť jednoznačný záver, pretože niektorí uviedli, že došlo k výmene, ale nevedeli nič bližšie k tomu
uviesť a niektorí uviedli, že otec navrhovateľa svojvoľne zabral spornú parcelu.
Za situácie, keď navrhovateľ tvrdí, že parcelu č. 1504 nadobudol jeho otec vydržaním, potom by on mohol
nadobudnúť vlastnícke právo k uvedenej parcele iba na základe nejakého právneho úkonu jeho otca
(darovanie, predaj), ktorý nebol perfektný - nebol písomný, teda navrhovateľ by nenadobudol vlastnícke
právo týmto úkonom, stal by sa iba oprávneným držiteľom a plynula by mu vydržacia dona od momentu
úkonu jeho otca. Navrhovateľ v konaní neprodukoval tvrdenie ani dôkaz, že by spornú parcelu od svojho
otca za jeho života nadobudol. Svoj nárok zdôvodňoval tým, že užíval nehnuteľnosť spolu s otcom.
Vydržanie vlastníckeho práva v čase od 01. 04. 1964 do 31. 03. 1983 nebolo možné. Navrhovateľ by
v tom čase nemohol vlastnícke právo nadobudnúť vydržaním. Opätovne bolo vydržanie zaradené do
právneho poriadku od 01. 04. 1983 i s možnosťou započítania doby držby pred 01. 04. 1983, avšak
v tom čase už navrhovateľ nebol dobromyseľným držiteľom, pretože mal vedomosť, že jeho otec sa
snažil doriešiť vyporiadania vlastníckych vzťahov, dal vyhotoviť aj geometrický plán. O neexistencii
dobromyseľnosti otca navrhovateľa a samotného navrhovateľa v užívaní spornej parcely svedčí najmä
to, že v roku 1977 bola uzavretá kúpna zmluva, ktorou navrhovateľ odkúpil od svojho otca a starého
otca odporkyne parcelu č. 1504/2 o výmere 80 m2. Účastníkom zmluvy bolo bez pochýb zrejmé, že
parcela č. 1504 je vlastníctvom starého otca odporkyne, ako to vyplýva z kúpnej zmluvy, keďže zlúčili
svoje parcely. Parcela č. 1504/2 bola vytvorená z parciel 1503, 1504, 1505, pričom z parcely č. 1504
prešla do parcely č. 1504/2 výmera 40 m2, zvyšok výmery tvorila časť z parciel 1503, 1505. Ak by otec
navrhovateľa a navrhovateľ boli presvedčení, že parcela č. 1504 patrí im na základe zámeny, potom by
bolo nelogické odobrať z nej časť pre navrhovateľa.
Navrhovateľ tvrdí, že došlo k zámene pozemkov, avšak napriek tomu riešil vlastníctvo k parcele č. 3884,
ktorá podľa jeho tvrdenia o zámene mala patriť právnemu predchodcovi odporkyne, a v súčasnosti je
vlastníkom tejto parcely. Napriek tomu sa domáha aj vlastníctva parcely č. 1504, z ktorej časť kúpil a o
zvyšku tvrdí, že ho nadobudol vydržaním.
Tvrdenia odporcu sú rozporné, neuniesol dôkazné bremeno, svoje tvrdenia nepreukázal. Súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP).
Podľa § 224 ods. 4 OSP ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým
nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho
konania rozhodne súd prvého stupňa.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol z dôvodu, že súd prvého stupňa nerozhodol
o trovách prvostupňového konania. V rozhodnutí o trovách konania rozhodne súd prvého stupňa i o
trovách odvolacieho konania.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "17C/65/2011", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}