Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 22CoE/60/2013 z 26. 6. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 26. júna 2013, sp. zn. 22CoE/60/2013, ECLI:SK:KSPO:2013:8208200826.1 Krajský súd Prešov | 22CoE/60/2013 | ECLI:SK:KSPO:2013:8208200826.1 | 2013-06-26 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1f44e385-6221-4202-babd-092119f71db6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8208200826.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22CoE/60/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8208200826
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8208200826.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom
v Bratislave, ul. Pribinova č. 25, právne zastúpenej spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421,
so sídlom v Bratislave, ul. Grösslingova č. 4, proti povinnému U. G., bytom J. U. XXXX/X, F., v konaní
o vymoženie pohľadávky vo výške 598,15 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu
Okresného súdu Bardejov č. k. 2Er/70/2008-17 zo dňa 14. novembra 2012, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým uznesením exekúciu zastavil
s tým, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia o
zastavení exekúcie. Pokiaľ ide o výrok o zastavení exekúcie, vychádzal zo zistenia, že v predmetnej
exekučnej veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy na základe exekučného titulu, ktorým
je rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu
pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská
doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale už na samom začiatku
zmluvného vzťahu. Keďže dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je
neprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán a je aj neplatnou podmienkou podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, nakoľko je v rozpore s
ustanovením § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/
EHS, súd prvého stupňa podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a) v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku, exekúciu zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnená. Navrhla uznesenie
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Nestotožnila sa s predmetným uznesením a vytýkala súdu prvého
stupňa, že tento rozhodol nad rámec zverenej právomoci, zároveň svojím postupom odňal možnosť
účastníkovi konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil.
Navrhla konanie prerušiť a predložiť vec Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). Ako
dôvod uviedla, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, aby výsledkom
takéhoto rozhodovania bola úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Exekučný súd nie je súdom



v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského
rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo
vzájomnej žalobe. Všeobecný súd vo veci oprávnenej nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné
deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Právoplatný
rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, a preto exekučný súd musí
s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by
porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak
oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ust. § 45
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v
rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnená nemala možnosť reagovať
na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu
o jej právnom postavení. Nemala možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu,
pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie. Postup, ktorý
zvolil exekučný súd navyše dával nezákonne povinnej dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie
akýchkoľvek obáv z reakcie oprávnenej došlo k zmareniu exekúcie. Exekučný súd vo veci dokazovanie
nevykonával a k svojim záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného
stavu. Úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. Rozhodnutie môže byť
postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave, pričom ak súd nemá dostatočný podklad pre
rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli. Exekučný súd je v zmysle
ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky
s dobrými mravmi. Od 1. 1. 2008 Občiansky zákonník v ust. § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľnú
podmienku považuje aj ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Dojednanie, ktorým
zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu, však nestanovuje, aby spory s dodávateľom
mali byť riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či
sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd. Rozhodcovská doložka nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Vo veci sa nedá
stotožniť ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch. Či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či
sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej
už raz právoplatne rozhodol. Podľa ust. § 44 ods. 2 Ex. por. súd je povinný preskúmať žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom
poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. V opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Vykonať revízny postup vo vzťahu k
exekučnému titulu môže len v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 zákona
č. 244/2002 Z. z. dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. jedine v spojení s revíziou
práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje
revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov
exekučného konania, najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť
majetok a právo na pokojné užívanie majetku.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania v zmysle
ustanovenia § 214 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a dospel
k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Na margo návrhu na prejudiciálne konanie, aby Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)
rozhodol o otázke, či ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd poukazuje na judikatúru
Súdneho dvora, ktorá nepodporuje právny názor oprávnenej. Je vecou členských štátov, aby sa
vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C- 243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná
podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju



bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“, tiež rozsudok Súdneho
dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).

So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci (rozsudok Súdneho dvora Asturcom
C- 40/08) sa odvolací súd zaoberal otázkou, či predmetná rozhodcovská doložka predstavuje hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“)
vychádza nie z minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového
okruhu klauzúl. V konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v
ustanovení § 53 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) upravil postupne
viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm. k) bola
upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 1. januára 2008, kým hlavná
transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od 1. apríla 2004).

Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň
sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných
podmienok aj širšie ako odporúča smernica: ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie
opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia
maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“ (čl. 8 smernice).

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v
ustanovení § 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo
okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné
zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu
na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude
len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na kritériá neprijateľnej podmienky, za ktorú sa považuje podmienka, ktorá
1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Prvostupňový súd odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Ide o zásadné
rozhodnutie a odvolací súd sa s ním stotožňuje.

Odvolací súd poznamenáva, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v
rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi
rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na
návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu (porov.
uznesenia Krajského súdu v Trnave vo veciach sp. zn. 10CoE/153/2011, sp. zn. 10CoE/230/2011,
sp. zn. 10CoE/109/2011). Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu
spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu
„vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený
pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý
mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ (In: Štandardné zmluvy,
str. 214, Vydavateľ Aleš Čeněk, 2010).

K rozhodcovskej doložke má najbližšie ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ (vrátane dôvodovej správy),
ktoré v čase vzniku zmluvy nebolo súčasťou zákonnej úpravy. Uvedené ustanovenie sa má vykladať
z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa (porov. internetovú diskusiu na
otázku neprijateľnosti doložky, ktorá ponúkala na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom: Kristián Csach: ,,Takže otázne je, ako by som posúdil reálne možnosti, ktoré
by nastali:



1. Spotrebiteľ by inicioval konanie na RS - OK, RS môže konať (písmenko r) nezakazuje, aby spotrebiteľ
sa na RS obrátil, zakazuje iba to, aby to bol jediný orgán, na ktorý sa môže obrátiť

2. Spotrebiteľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať
3. Dodávateľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať
Samozrejme, problematickou by bola tá najočakávanejšia:
4. Dodávateľ by inicioval konanie na RS - klauzula je neprijateľná, ak nie je alternatíva daná pre
spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil a „odsunul" na iné bojisko.“).

Podľa dôvodovej správy k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) OZ: ,,Spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať
nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom
konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia
považovaná za neprijateľnú.“.

Teda podľa Kristiána Csacha, doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa
podrobiť sa arbitráži. Teda ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ nie je o možnosti výberu medzi štátnym a
súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa
podrobiť sa arbitráži.

Aj keď z hľadiska historického výkladu z určitých dôvodov môže mať význam aj výklad ustanovenia §
53 ods. 4 písm. r) OZ (ciele zákonodarcu), odvolací súd poznamenáva, že uvedené ustanovenie bolo
upravené až od 1. januára 2008, a teda nie je aplikovateľné na predmetnú vec. Spotrebiteľská zmluva
bola uzavretá dňa 28. februára 2007. Na veci to však nič nemení, pretože súdu nič nebráni judikovať
nekalosť rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly podľa ustanovenia § 53 ods. 1 OZ zakotvenej
do zákona od 1. apríla 2004. Vyžaduje to práve záujem Európskej únie na vysokej úrovni ochrany
spotrebiteľa pred nekalými zmluvnými podmienkami.

Ako je zrejmé zo smernice, na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim zákazu
neprijateľných zmluvných podmienok. O typovú, spotrebiteľskú zmluvu vrátane rozhodcovskej doložky
ide aj v predmetnej právnej veci. Nepochybne ide o štandardnú typovú zmluvu medzi podnikateľom
a spotrebiteľom (čl. 1 ods. 1, čl. 2 písm. b), c) Smernice Rady 93/13/EHS). Pred 1. januárom 2008
zákonodarca zahrnul do definície spotrebiteľskej zmluvy aj zmluvy podľa Obchodného zákonníka. Aj
pred týmto dátumom sa za spotrebiteľské zmluvy považovali zmluvy uzavreté podľa Obchodného
zákonníka (porov. tzv. ,,Prvý zákon o ochrane spotrebiteľa; zákon č. 634/1992 Zb.“ ,,Spotrebiteľskými
zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné
zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že
spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje“; § 23a).

Podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre
spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, čo
možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej úverovej zmluvy. Naopak,
ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný štátny súd.
Odvolací súd pritom nepochybuje o tom, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne individuálne vyjednať
rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne
(„sólo“) vyjednávanie nedávalo zmysel.

Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí to platiť aj pre súkromnoprávnu
sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne
zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne
prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní
vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo
najskoršieho privodenia exekúcie. Podľa obsahu spisu dodávateľ preukázateľne naviac nevysvetlil
spotrebiteľovi význam rozhodcovskej doložky, rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania,
nepredstavil mu pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po
preukázateľnom poučení na výber rozhodnúť sa.

Aj procesné pravidlá rozhodcovského súdu ponímajúce kontraktuálnu inkorporáciu prostredníctvom
rozhodcovskej doložky sú súčasťou zmluvného vzťahu a ako formulárový produkt podliehajú súdnej



kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok. Ak povinný spotrebiteľ mal vyjednať súkromný „súdny“
proces, mal by nepochybne poznať tieto pravidlá. O týchto nie je v spise ani zmienka a oprávnená
sa tomuto problému v odvolaní vyhla. Odvolací súd si nedokáže predstaviť rokovanie spotrebiteľa
o rozhodcovskej doložke a jej perfektné individuálne zmluvné vyjednanie, ak spotrebiteľ nepozná
jeho obsah (vedľajší predmet zmluvy). Je takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských
zmlúv sa díleri nijako nezmieňujú o podrobnostiach a procesných pravidlách rozhodcovského
konania. Získavanie podpisov spotrebiteľov pod údajné individuálne vyjednanie má kampaňovitý rozmer.
Tvrdenie o tom, že si takýto proces vyjednal spotrebiteľ a pritom nepoznal jeho obsah, je poznačené
neudržateľnou tendenciou dosiahnuť arbitráž za každú cenu, s čím je ale spojené ďalšie zvýšenie
nákladov spotrebiteľa. O to sa ale súd musí postarať, pretože štát má medzinárodný záväzok chrániť
hospodárske záujmy spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ).

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom oprávnenej, že možnosť voľby medzi rozhodcovským a štátnym
súdom v štandardnej rozhodcovskej doložke už bez ďalšieho odstraňuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Príloha smernice, ktorá obsahuje zoznam nekalých podmienok, ustanovuje pod písm. q) „...najmä
vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam, výhradne
arbitrážou...“.

Ide o vzorový zoznam, a preto aj keby odporúčanie pod písm. q) smernica neobsahovala, vlastne
by to nemalo praktický význam a dopad pre slovenského zákonodarcu, ktorý mohol upraviť okruh
neprijateľných podmienok podľa vlastných predstáv. Ak je nerozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec
obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie
týkajúce sa rozhodcovskej doložky. V konečnom dôsledku slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie
smernice pod bodom q) prílohy v jej znení. Rovnako je nerozhodujúce, či sa bude operovať termínom
„doložka“ alebo „podmienka“ v prílohe smernice.

Odvolací súd zároveň upozorňuje, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod bodom q) je
nesprávny.

Z hore uvedených dôvodov je síce nie až tak dôležité presné znenie, ale pre poriadok odvolací súd na
to upozorňuje a pre porovnanie uvádza znenie písmena q) vo viacerých jazykových verziách (CILFIT):
„excluding or hindering the consumer's right to take legal action or exercise any other legal remedy,
particularly by requiring the consumer to take disputes exclusively to arbitration not
covered by legal provisions [...];

neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou [...];

zbavení spotřebitele práva podat žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovat na
spotřebiteli, aby předkládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právních
předpisů [...];

dem Verbraucher die Möglichkeit, Rechtsbehelfe bei Gericht einzulegen oder sonstige Beschwerdemittel
zu ergreifen, genommen oder erschwert wird, und zwar insbesondere dadurch, daß er ausschließlich auf
ein nicht unter die rechtlichen Bestimmungen fallenden Schiedsgerichtsverfahren verwiesen wird [...];

de supprimer ou d'entraver l'exercice d'actions en justice ou des voies de recours par le consommateur,
notamment en obligeant le consommateur a saisir exclusivement une juridiction d'arbitrage non couverte
par des dispositions légales [...];
wyłączenie lub ograniczenie prawa konsumenta do wystąpienia z powództwem lub skorzystania z innego
środka zabezpieczającego, zwłaszcza zaś żądanie od konsumenta poddania sporów wyłącznie pod
arbitraż nieobjęty przepisami prawa [...].“.

Porovnanie ukazuje, že slovenská verzia je zavádzajúca. Podľa slovenskej verzie sa zdá, ako keby sa
atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom (čo je mimochodom pomerne zvláštna



predstava). Všetky ostatné verzie jednoznačne ukazujú, že atribút „neupravenosti právnymi predpismi“
sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby
spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a
kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo (Juraj Gyarfas, http://
www.lexforum.sk/247).

Znenie smernice má význam pre postup súdu pri výklade a aplikácii generálnej klauzuly uvedenej v
ustanovení § 53 ods. 1 OZ, pretože už len tým, že tvorca smernice osobitne v prílohe poukázal na
niektoré klauzuly, nepochybne tak urobil preto, že majú vysokú schopnosť spôsobiť v praxi značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Tým, že je v rámci prílohy smernice
spomínaná aj arbitráž, je treba mať v aplikačnej praxi súdov osobitne na zreteli arbitráž, čo prvostupňový
súd ani najmenej nepodcenil, práve naopak.

Môže sa vyskytnúť otázka, či by vôbec povinnému napadla takáto myšlienka namietať neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky. Tú odvolací súd poukazuje na nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej
doložky a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita.
Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 4 OZ; podľa platnej právnej
úpravy ods. 5) a je povinnosťou nielen súdu, ale aj rozhodcu z tohto právneho posúdenia vyvodiť
všetky právne dôsledky a poskytnúť náležitú ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami.
Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že rozhodca iba zriedkavo pristupuje k posúdeniu platného
založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky skonštatuje ako danú. Odvolací súd tak
nadobudol presvedčenie, že aj toto konanie je prejavom nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp.
reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu.

Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach sa ponúka napríklad osobitným
vyjednaním, a teda nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi, takže arbitráž môže fungovať, no nie ako
netransparentná pasca na neznalých spotrebiteľov, ale za transparentných podmienok ako efektívny
prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide. Na individuálne
dojednanie je však potrebné náležite rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený
v OZ. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných
praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa;
ďalej len ,,ZOS“). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú
pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť
tejto časti formuláru, zdá sa, sa zneužíva k absurdným záverom o individuálnom vyjednaní zo
strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky
do všeobecných zmluvných podmienok verzus vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na
samostatnom liste (hárku) papiera. Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri
nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací
súd nielen že neprijíma, ale aj odsudzuje ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných
vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je
vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval rozhodcovskú doložku.

Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora [...je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný
spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (Océano, Mostaza Claro (bod. 25-27), Godard
(bod 61), ASTURCOM (bod 51), uznesenie POHOTOVOSŤ (bod 50), Pannon a iné]. To isté platí,
pokiaľ ide o rozpor rozhodcovskej doložky s generálnou klauzulou. Odvolací súd naviac poukazuje
na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 24. februára 2011, IV. ÚS 55/2011-19, v ktorom ústavný
súd podporil judikatúru na ochranu spotrebiteľa: ,,Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút
dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre
pomenovanie týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť
týchto inštitútov z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani
zložité výkladové metódy. Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a
tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto
kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá
vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však
zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v
právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za
fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka



sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na
absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd
exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou
zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade
ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“.

Dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a
má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnená musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky jej
súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského rozsudku, ktorý má svoj
základ v neprijateľnej rozhodcovskej doložke je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu
rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie
(§ 44 ods. 2, 3 EP).

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že možnosť výberu medzi rozhodcovským konaním a
všeobecným súdom nebráni súdnej kontrole zmluvných podmienok (vopred formulovaná zmluva bez
možnosti zmeny jej obsahu, čl. 3 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS).

Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania v zmysle ustanovenia §
109 ods. 1 písm. c) zamietol.

Prvostupňový súd správne zastavil exekúciu. Neplatná rozhodcovská doložka znamená vo svojich
dôsledkoch nulitný rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno vykonať (porov. uznesenia NS SR 6Cdo
143/11, 6Cdo 1/2012, uznesenie ÚS SR IV. ÚS 55/2011, nález ÚS ČR II. ÚS 2164/10). Na splnenie
podmienok exekúcie je treba prihliadať v každom okamihu exekúcie (porov. napr. rozsudok zo dňa 27.
januára 2007 vydaný pod sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č.
R 58/1997: „Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu
nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“).

Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení. Rozhodcovská doložka
nespĺňa ani kritériá geografickej prijateľnosti miesta rozhodcovského konania, ktoré bolo vykonané v
rozpore s rozsudkom Súdneho dvora EÚ C-240-98 až 244/98.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku zo dňa 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti
Francúzsku zo dňa 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací
súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O.s.p. napadnuté
uznesenie ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania sa rozhodlo s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s
ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že sa účastníkom náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
Oprávnená v odvolacom konaní úspešná nebola a povinnému a súdnemu exekútorovi v jeho priebehu
žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.