{"guid": "00e0db63-3819-4547-a17a-b5d8c7d4e9d6:d3f9623a-3820-4f21-9375-db517680eee7", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6707213131.1", "spisova_znacka": "2CoE/248/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 2CoE/248/2014 z 15. 4. 2015", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 15. apríla 2015, sp. zn. 2CoE/248/2014, ECLI:SK:KSBB:2015:6707213131.1", "identifikacne_cislo": "6707213131", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Antónia Svičinová", "sudca_id": 130, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-antonia-svicinova-130", "datum_vydania": "2015-04-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-58.odsek-1", "nazov": "§ 58 ods. 1 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-58.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-58"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 57 ods. 1 písm. g) EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233", "nazov": "EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-58", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d3f9623a-3820-4f21-9375-db517680eee7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6707213131.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2015:6707213131.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2015:6707213131.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/248/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707213131
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6707213131.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8,821 08
Bratislava, IČO:36 864 421, proti povinnému: H. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom M.R. Y. XXX/XX, XXX
XX G., pre vymoženie pohľadávky vo výške 785,36 EUR istiny s príslušenstvom, vedenej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 60, 821
08 Bratislava pod sp. zn. EX 4996/07, o odvolaní oprávneného proti Uzneseniu Okresného súdu Zvolen
č.k. 11Er/5102/2007-30 zo dňa 11. mája 2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania  z a mi e t a .

Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/5102/2007-30 zo dňa 11. mája 2012 vo výroku, ktorým
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju,  z r u š u j e   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Zvolen ( ďalej len „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 11Er/5102/2007-30 zo dňa
11. mája 2012 prvou výrokovou vetou nevylúčil súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z vykonávania
exekúcie  na jeho exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 4996/2007. Druhou výrokovou vetou vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“). Exekučný súd napadnuté uznesenie
odôvodnil tým, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri
Slovenskej rozhodcovskej a.s., so sídlom Bratislava sp. zn. SR 4804/2007 zo dňa 12. júla 2007.  Ďalej
uviedol, že z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol
na základe Zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 25. júla 2006, záväzky z ktorej povinný riadne a včas
neplnil. Exekučný súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský s ohľadom na predmet činnosti
dodávateľa na výpise z obchodného registra, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z rozhodovacej činnosti
známe, že oprávnený v obdobných prípadoch rovnakého druhu a neurčitého počtu vystupuje opätovne.
Táto zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy nielen s poukazom na povahu subjektov právneho
vzťahu o okolnosti uzatvorenia, ale aj s poukazom na znenie § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka,
ako aj s poukazom na § 1 ods. 2,3 a § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov ( ďalej len „ zákon o spotrebiteľských úveroch“). Poukázal na § 53, ods. 1, § 54
ods. 4 Občianskeho zákonníka, na čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1, ods. 3, ako na Prílohu Smernice
Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a uviedol, že
dojednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom je nielen podmienkou, ktorá je v zmysle čl. 2 písm.
a) Smernice 93/13/EHS v spojení s ustanovením prílohy ods. 1 písm. q) Smernice výslovne nekalá, ale
ide aj o podmienku, ktorej účinkom a dôsledkom bolo to, že rozhodcovský súd oprávnenému priznal
náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu a to úrok z omeškania
0,25% denne, tak ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil. Zmluvné dojednanie úroku z
omeškania podľa exekučného súdu je nekalou podmienkou. Rozhodcovský súd  podľa exekučného súdu



opomenul aplikáciu príslušných európskych a vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa ochrany
spotrebiteľa a neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve,
ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25%
denne, čo predstavuje 91,25% ročne. Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti je v rozpore
s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor
s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva
určujúcou. Rozhodcovský súd neskúmal ani skutočnosť, že predmetná Zmluva o úvere neobsahuje
ročnú percentuálnu mieru nákladov, pričom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch ide o jednu z
obligatórnych náležitostí Zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ a zákon sankcionuje absenciu
tejto náležitosti tým, že v takom prípade sa poskytnutý úver v zmysle § 4 ods. 3 druhá veta zákona o
spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov. Dojednanie rozhodcovskej doložky a
následné konania pred rozhodcovským súdom vo svojich dôsledkoch viedli k tomu, že spotrebiteľovi bola
odopretá ochrana ktorú mu poskytujú príslušné ustanovenia Smernice 93/13/EHS a Smernice 87/102/
EHS, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľ ňou
nie je viazaný.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal
zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol,
že odvolanie podáva z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ust. § 205 ods. 2
písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „ O.s.p.“), pretože exekučný súd
nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o
veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda
vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Uviedol, že k takému revíznemu
postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s
výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd nie
je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v
rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, pričom exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako
s rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom a ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol
exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
Oprávnený tiež žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie
a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá
a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Ďalej namietal, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ust. § 205
ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.). Podľa odvolateľa ust. § 45 ods. 2
Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov
v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Uviedol, že exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania ( ust. § 45 ods. 1
Zákona o rozhodcovskom konaní). Ďalej namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom ( ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.).
Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť
účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal
na článok 12 ods. 2 Ústavy SR, článok č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Exekučný súd podľa odvolateľa odlišne zaobchádzal so žalovaným - povinným na strane jednej
a žalobcom- oprávneným na strane druhej. Žalobca mal v konaní pred exekučným súdom výrazne
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia
v súvislosti s postavením žalobcu ( oprávneného) ako podnikateľského subjektu a preto toto jeho iné
postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právo patrí a
to z titulu platnej zmluvy o úvere Postupom exekučného súdu došlo v rámci práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti



súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd neaplikoval
na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom
konaní a aplikoval právne normy - ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o
rozhodcovskom konaní, ktoré podľa odvolateľa interpretoval nesúladným spôsobom. Exekučný súd
vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, pričom podľa odvolateľa smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože
je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám.
Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Ďalej namietal, že súd
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, pričom k záverom dospel
len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom,
či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. V závere namietal, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ust. § 205 ods.
2 písm. f) O.s.p.). Exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní
oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi
a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Dojednanie, ktorým zmluvné strany
založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory so dodávateľom budú riešené výlučne v
rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd,
alebo na riadny súd. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku
v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Exekučný súd nesprávne vykladá ust. § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože rovnosť práv účastníkov konania bola v rozhodcovskom konaní
dodržaná. Oprávnený nesúhlasil, ani s právnym názorom posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebnom úvere, v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka. V predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná
percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza  v odôvodnení prvostupňový súd. Vzhľadom
na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na
základe Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto
zákona. Oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Dohodnutý
úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z
dohodnutej zmluvy. Exekučný súd podľa oprávneného už raz posudzoval vec o ktorej už raz právoplatne
rozhodol Od vydania  exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne
nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Oprávnený zároveň podal
návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Návrh na prerušenie konania
odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie  prejudiciálne otázky
v nasledovnom znení:
1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení:
2)  Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu“?
3)  Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný sa podanému odvolaniu nevyjadril.



Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie exekučného súdu podľa
§ 212 ods. 1 O.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie
exekučného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska,
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.
Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.
Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na



konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10,  bod 79).
Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje
za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých
sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval
v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,
a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku
týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je
pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.
Odvolací súd k návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. uvádza, že toto
ustanovenie slúži na konkrétnu kontrolu ústavnosti všeobecne záväzných právnych predpisov. Odvolací
súd návrh oprávneného nepostúpil ústavnému súdu na zaujatie stanoviska z dôvodu, že nedospel k
záveru, že všeobecne záväzný právny predpis (§ 44 ods. 2) je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Odvolací súd je povinný postúpiť návrh
oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b), len vtedy keď by dospel k záveru, že
ust.  § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku je v rozpore s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
Slovenskej republiky. Na podporu svojich tvrdení odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu
SR č.k. IV.ÚS 55/2011 z 24. februára 2011 v ktorom sa uvádza: „Pokiaľ pri preskúmaní rozhodcovského
rozsudku v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zistí exekučný súd vyššie
uvedené nedostatky, potom návrh na vydanie poverenia zamietne. Z uvedeného vyplýva, že exekučný
súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na
účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“.
Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Zo spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie proti povinnej sa začalo doručením návrhu na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi dňa 09. novembra 2007 (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku).
Oprávnený sa domáha vykonania exekúcie na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 785,36
Eur s prísl. na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841
04 Bratislava, IČO: 35 922 761, vydaného rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom sp. zn. SR 4804/07
zo dňa 12. júla 2007, ktorý oprávnený predložil s vyznačenou doložkou právoplatnosti 30. júla 2007 a
vykonateľnosti 02. augusta 2007. Pohľadávka oprávneného vznikla zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX
uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou dňa 25. júla 2006. Oprávnený a povinná sa podľa bodu
17 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou Zmluvy, dohodli, že všetky spory, ktoré
vzniknú z tejto Zmluvy, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že ktorákoľvek
zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto Zmluvy, vrátane



sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie  na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzujúcu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade,
ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto
rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu.
Podľa § 44 Exekučného poriadku (1) Exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo
odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. (2)
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. *) Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
Podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Z cit. ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že súd má skúmať, či sú splnené formálne
i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný skúmať, či
exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom, pričom
súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh ale aj bez
návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti
exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie adekvátne procesne zareagovať.
Najvyšší súd SR v Rozsudku z 27.01.2007, sp. zn. 3Cdo/164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a
rozhodnutí pod č. R/58/1997 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý
je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu
zastavená. Okresný súd ako exekučný súd teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania
podmienok materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci
skúmal, či exekučný titul nezaväzuje povinnú na plnenie objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
v rozpore s dobrými mravmi. Odvolaniu oprávneného z tohto odvolacieho dôvodu preto nebolo možné
vyhovieť.
Odvolací súd však po preskúmaní napadnutého uznesenia exekučného súdu dospel k záveru, že
rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Exekučný
súd potom, čo dospel k záveru, že vzťah medzi oprávneným a povinným založený Zmluvou o úvere
zo dňa 25. júla 2006 je spotrebiteľským vzťahom podľa § 52 a nasl. OZ, posudzoval plnenie priznané
exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom podľa § 45 ZRK, pričom dospel k záveru, že exekučným
titulom priznané plnenie je v rozpore so zákonom, teda je právom nedovolené a je aj v rozpore
s dobrými mravmi, avšak exekučný súd mal predovšetkým skúmať, či samotný exekučný titul bol
vydaný v súlade so zákonom. Exekučný súd si síce pred vydaním napadnutého uznesenia zabezpečil
Zmluvu o úvere uzatvorenú medzi oprávneným a povinným dňa 25. júla 2006 spolu so Všeobecnými
podmienkami poskytnutia úveru, avšak neposudzoval, či rozhodcovské konanie bolo vykonané na
základe platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy. Pre posúdenie, či exekučné konanie môže prebiehať
na základe predloženého rozhodcovského rozsudku je preto potrebné zistiť, či bol rozhodcovský
rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy alebo
doložky k inej zmluve. Skúmaniu tejto podmienky podľa názoru odvolacieho súdu musí predchádzať
skúmaniu nedostatkov rozhodcovského rozsudku v zmysle § 45 ZRK. Vyplýva to z toho, že rozhodcovi
jeho kompetencia rozhodnúť majetkový spor v konaní podľa zákona o rozhodcovskom konaní nevyplýva
priamo zo zákona, ale rozhodca ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej
zmluve. Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou
súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy
či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve. V spotrebiteľskej veci aj to, či išlo o platnú



rozhodcovskú zmluvu. Až v prípade, že rozhodcovský súd konal a rozhodoval na základe rozhodcovskej
doložky, môže súd skúmať, či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatky uvedené v § 40 písm. a/ a b/
ZRK alebo nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom podľa § 45 ods. 1 písm. c/ ZRK.
Vzhľadom na vyššie  uvedené skutočnosti  súd s poukazom na ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.
napadnuté uznesenie prvostupňového súdu vo výroku, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú a
zastavil ju, zrušil a podľa § 221 ods.2  O.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd opätovne
posúdi otázku, či sú splnené podmienky materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, pričom
predovšetkým posúdi, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným. Oprávnený v podanom
odvolaní nenamietal výrok súdu o nevylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie, preto tento
výrok zostal odvolaním nedotknutý.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Er/5102/2007", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 11298, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a"}], "citovane_v": []}