{"guid": "00d08fc9-b187-4f5d-8eb8-01e09709ac47:24c6c85e-ba19-4efe-91cb-7d2e03da33a1", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2714202385.1", "spisova_znacka": "10Co/62/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/62/2017 z 26. 6. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 26. júna 2018, sp. zn. 10Co/62/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2714202385.1", "identifikacne_cislo": "2714202385", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Eva Hercegová", "sudca_id": 901, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-hercegova-901", "datum_vydania": "2018-06-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-52", "nazov": "§ 52 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-52", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-52"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-52"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/24c6c85e-ba19-4efe-91cb-7d2e03da33a1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2714202385.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2018:2714202385.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2018:2714202385.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/62/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2714202385
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2714202385.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov
senátu JUDr. Martina Holiča a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v právnej veci žalobkyne: Československá
obchodná banka, a.s., Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 36854140, zastúpenej splnomocnenkyňou:
Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., Prievozská 4/B, 821 09 Bratislava, IČO: 47239921, proti
žalovanej: B. X., nar. XX. U. XXXX, trvalo bytom M., o zaplatenie 1.644,36 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 5. októbra 2016 č. k. 3C/146/2014-59 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zvyškovo zamietajúcej žalobu a v časti
trov prvoinštančného konania   p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu
109,13 eur, úroky v sume 210,48 eur, úrok z omeškania v sume 17,08 eur, úrok z omeškania vo výške 9
% ročne zo sumy 109,13 eur od 12.4.2014 do zaplatenia a to tak, že súd povoľuje žalovanej dlh splácať
po 15 eur mesačne, prvá splátka splatná do 10-teho dňa v prvom kalendárnom mesiaci nasledujúcom
po právoplatnosti rozsudku, každá ďalšia splátka splatná do 10-teho dňa v kalendárnom mesiaci a to tak,
že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia; II. vo zvyšku žalobu
zamietol a III.  žalovanej súd oproti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania 86,74 %.
Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1 a 3, § 52 ods.
1 až 3, § 53 ods. 1, 2 a 4, § 121 ods. 3, § 451 ods. 1 a 2, § 489, § 494, § 517 ods. 2, § 788 a nasl.
O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom do 30.9.2007); § 261 ods. 3 písm. d/,
§ 497, § 502 ods. 1, § 708 ods. 1 a 2, § 711 ods. 1 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb.
v znení neskorších zmien a doplnení); § 1 ods. 1, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 a 5 zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o bežnom účte a
zmluvy o úvere, t. j. do 31.12.2007 (ďalej aj „ZoSÚ“); § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 586/2008 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z. (účinné od 1.1.2009) a § 2 ods. 1 zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobu domáhala, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť jej sumu 1644,36
eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnila tým, že 13.7.2007 uzavrela so žalovanou Zmluvu o bežnom
účte a balíku produktov a služieb ČSOB pohoda (ďalej len Zmluva o bežnom účte), v ktorej sa žalobkyňa
zaviazala pre žalovanú zriadiť a viesť bežný účet v mene SKK a žalovaná sa v zmysle čl. I zmluvy
o bežnom účte zaviazala čerpať peňažné prostriedky a vystavovať platobné príkazy len do výšky
voľných peňažných prostriedkov na účte, resp. do výšky zmluvne povoleného prečerpania, pričom v
prípade zmluvne nepovoleného prečerpania peňažných prostriedkov uložených na účte žalobkyňa úročí



vzniknutý debetný zostatok debetnou úrokovou sadzbou vyhlasovanou žalobkyňou. Výška debetného
zostatku na bežnom účte je 349,44 eur vyčíslená k 11.4.2014. Debetná úroková sadzba vyhlasovaná
žalobkyňou je vo výške 25 % ročne. Žalobkyňa si tak uplatnila nárok na zaplatenie 349,44 eur a na úrok
z tejto sumy vo výške 25% ročne od 12.4.2014 (deň nasledujúci po dni vyčíslenia debetného zostatku).
Dňa 13.7.2007 uzavreli strany Zmluvu o ČSOB spotrebiteľskom úvere č. 002487542R (ďalej len zmluva
o úvere), ktorej predmetom bolo poskytnutie spotrebného úveru žalovanej v celkovej výške 995 eur
(30.000Sk), ktorý bola žalovaná oprávnená čerpať jednorazovo ku dňu 13.7.2007. Dňa 13.7.2007 bol
úver čerpaný. Žalovaná sa zaviazala splácať poskytnutý úver v 60 pravidelných mesačných anuitných
splátkach, splatných vždy k 15. dňu v mesiaci, počnúc dňom 15.8.2007, pričom anuitná splátka sa
skladala z istiny a príslušných úrokov podľa čl. IV zmluvy o úvere. Splátky č. 1 až č. 59 boli dohodnuté
vo výške 24,17 eur (728 Sk) a výška poslednej (60.) splátky mala byť určená žalobcom na základe
splácania úveru. Zmluvné strany sa v čl. IV zmluvy o úvere dohodli, že vyčerpaný a nesplatený úver sa
bude úročiť pevnou úrokovou sadzbou 15,80 % ročne. Žalovaná nedodržala platobnú disciplínu, na ktorú
sa zaviazala v zmluve o úvere, preto žalobkyňa v súlade s ust. bodu 10.1 Všeobecných obchodných
podmienok určila predčasnú splatnosť úveru ku dňu 15.11.2010. V zmysle čl. VI  zmluvy o úvere sa
strany dohodli, že v prípade omeškania so zaplatením akýchkoľvek záväzkov podľa zmluvy o úvere sa
budú tieto záväzky úročiť úrokmi z omeškania. Výška úroku z omeškania je v súlade s § 517 O.z. ku dňu
16.11.2010 (prvý deň omeškania - deň nasledujúci po dni zosplatnenia úveru) 9% ročne z dlžnej čiastky.
Žalobkyňa poskytla dohodnutý úver a eviduje ku dňu 11.4.2014 voči žalovanej pohľadávku vyplývajúcu
zo zmluvy o úvere 1294,92 eur, ktorá predstavuje istinu 560,67 eur, úrok 347,94 eur, vyčíslený ku dňu
11.4.2014, úrok z omeškania 272,01 eur, vyčíslený ku dňu 11.4.2014 a neuhradené poplatky 114,30
eur. Na výzvu súdu doplnila žalobu tak, že dlžná suma 1644,36 eur pozostáva z istiny  560,67 eur,
úroku 347,94 eur, vyčísleného ku dňu 11.4.2014, úroku z omeškania 272,01 eur, vyčísleného ku dňu
11.4.2014, neuhradených poplatkov 114,30 eur vyčíslených k 11.4.2014 a debetného zostatku 349,44
eur vyčísleného ku dňu 11.4.2014. Výška úrokovej sadzby dohodnutého zmluvného úroku bola určená
v súlade s čl. IV zmluvy o úvere, preto bola žalobkyňa oprávnená úročiť nesplatenú istinu sadzbou
dohodnutého úroku vo výške 15,80% ročne v období od 14.7.2007 do 11.4.2014. Súčasne podľa čl.
4.2. VZP je žalobkyňa oprávnená úročiť sadzbou úrokov z omeškania všetky čiastky so zaplatením,
ktorých je dlžník v omeškaní, t.j. zo súm kapitalizovaných riadnych úrokov, neuhradených poplatkov,
prípadne aj ďalších peňažných nárokov vzniknutých v spojitosti so zmluvou, pričom to sa nevzťahuje
na kapitalizované úroky z omeškania (žalobkyňa nepožaduje úrok z omeškania z úroku z omeškania),
čo by sa priečilo základným zásadám nazerania na úrok z omeškania. Poplatky vo výške 114,30 eur
pozostávajú z poplatku za: 1 x upomienku 8,30 eur (18.4.2010), 3 x za výzvu á 28,21 eur (30.4.2010,
18.5.2010,7.7.2010),7 x za správu úveru á 1,99 eur, spolu 13,93 eur za obdobie od 05/2010 - 11/2010, 6
x poistenie smrti a invalidity vo výške á 0,83 eur, spolu 4,98 eur a 6 x poistenie práceneschopnosti á 0,41
eur za obdobie 05/2010 - 10/2010. Debetný zostatok vo výške 349,44 eur bol vyčíslený ku dňu 11.4.2014.
Žalobkyňa zároveň predložila prehľadovú tabuľku splácania úveru žalovanou, výpis z bežného účtu,
výpis z úverového účtu a Sadzobník pre fyzické osoby - občanov vydaný žalobkyňou.
Žalovaná opísala za akých okolností uzavrela zmluvu so žalobcom, podľa jej vyjadrenia v dobe uzavretia
zmluvy o úvere bola zamestnaná, aj úver splácala, zostala nezamestnaná a nevznikol jej nárok na
dôchodok, pre svoju nepriaznivú sociálnu a finančnú situácia navrhla povoliť jej splátky.
Zo Zmluvy o bežnom účte a balíku produktov a služieb ČSOB pohoda z 13.7.2007 súd zistil, že
žalobkyňa sa zaviazala zriadiť a viesť pre žalovanú bežný účet a žalovaná sa zaviazala čerpať peňažné
prostriedky do výšky voľných peňažných prostriedkov na účte, resp. do výšky zmluvne povoleného
prečerpania. V prípade zmluvne nepovoleného prečerpania peňažných prostriedkov uložených na účte
úročí žalobkyňa vzniknutý debetný zostatok debetnou úrokovou sadzbou vyhlasovanou bankou. Ku dňu
11.4.2014 predstavoval debetný zostatok na bežnom účte žalovanej sumu 349,44 eur, pričom tento sa
podľa úrokových sadzieb platných  a vyhlásených bankou úročí sadzbou 25 % ročne.
Na základe Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere č. 002487542R uzatvorenej 13.7.2007 poskytla
žalobkyňa žalovanej spotrebiteľský úver do výšky úverového limitu 995 eur (30.000 Sk). Žalovaná sa
zaviazala úver splácať v 60 mesačných anuitných splátkach vždy k 15. dňu v mesiaci počnúc dňom
15.8.2007 do 15.7.2012. Prvá až predposledná splátka bude vo výške 24,17 eur (728 Sk), posledná
anuitná splátka bude bankou vypočítaná na základe priebehu splácania úveru. Všetky splatné sumy
bola žalovaná povinná uhrádzať na účet vedený v ČSOB, č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX. V Čl. IV. zmluvy sa
strany dohodli, že vyčerpaný a nesplatený úver alebo jeho časť sa bude úročiť pevnou úrokovou sadzbou
vo výške 15,80 % ročne. Ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) na spotrebiteľský
úver predstavuje 26,11 % ročne za predpokladu, že sa bude čerpať celý úverový limit v prvý deň
obdobia čerpania. Za podanie žiadosti o úver a za spracovanie úveru žalovaná zaplatí poplatok 33,19



eur (1000 Sk), za správu úveru bude žalobkyňa účtovať žalovanej mesačne poplatok vo výške 1,99
eur (60 Sk) za každý i začatý kalendárny mesiac. Podľa VI. zmluvy zmluvné strany dohodli v prípade
omeškania so zaplatením akýchkoľvek záväzkov podľa tejto zmluvy  úrok z omeškania 15% ročne. Podľa
čl. VII zmluvy bolo dohodnuté poistenie úveru, pričom žalovaná prijala A) - základný súbor poistenia pri
celkovom mesačnom poplatku za poistenie úveru vo výške 1,29 eur (39 Sk).  Podľa čl. VIII súčasťou
zmluvy sú Obchodné podmienky pre ČSOB spotrebiteľské úvery platné ku dňu podpísania zmluvy,
Všeobecné obchodné podmienky Československej obchodnej banky, a.s. zo dňa 1.1.2007. Dlžník je
povinný dodržiavať ustanovenia vyplývajúce zo zmluvy, z Obchodných podmienok, z VOP a z Poistných
podmienok, s ktorými bol oboznámený, a podpisom tejto zmluvy s nimi vyslovuje svoj súhlas.
Z oznámenia o zosplatnení  úveru zo 17.11.2010 súd zistil, že žalobkyňa vyhlásila celú pohľadávku za
splatnú dňom 15.11.2010 a vyzvala žalovanú na zaplatenie celej zvyšnej časti vo výške 767,79 eur do
28.11.2010.
Z Obchodných podmienok pre ČSOB spotrebiteľské úvery súd zistil, že v čl. 10 sa zmluvné
strany dohodli, že v prípade podstatnej zmeny podmienok, najmä ak dlžník bude v omeškaní so
splatením akejkoľvek sumy voči banke, resp. inému subjektu, ktorý mu poskytol úver, je banka potom
oprávnená kedykoľvek písomným oznámením odoslaným dlžníkovi vyhlásiť, že všetky jej pohľadávky z
poskytnutého úveru sú splatné ku dňu vedenému v oznámení.
Z poslednej výzvy na zaplatenie dlžnej čiastky zo 6.7.2010 súd zistil, že žalovaná bola vyzvaná k úhrade
dlhu predtým ako banka pristúpila k zosplatneniu celého dlhu.
Súd zistil z histórie výpisu z bežného účtu, že žalovaná suma 349,44 eur je tvorená servisnými
poplatkami a z prehľadovej tabuľky splácania úveru, že  dlžná istina úveru ku dňu 11.4.2014
predstavovala sumu 560,67 eur, úroky z úveru boli vo výške 347,94 eur, úroky z omeškania vo výške
272,01 eur a  poplatky predstavovali sumu 114,30 eur.
Pokiaľ ide o zmluvu o úvere, uzavretú stranami 13.7.2007, súd prvej inštancie prišiel k záveru, že vzťah
medzi žalovanou a žalobkyňou je spotrebiteľský a predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou,
ktorej charakter vyplýva z postavenia účastníkov zmluvy, postavenie žalovanej v zmluve ako spotrebiteľa
zodpovedá charakteristike spotrebiteľa danej v § 3 ods. 2 ZoSÚ, žalobkyňa je bankou podľa § 2 ods. 1
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, keď zo žiadneho z údajov
zistených v konaní nevyplynulo, že by žalovaná požadovala poskytnúť úver nie ako spotrebiteľ podľa
§ 52 ods. 3 O.z., alebo že by  konala ako osoba pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd posudzoval vzťah strán nielen podľa
Obch.z., ale pri právnom posúdení veci aplikoval aj ustanovenia ZoSÚ, zákona o ochrane spotrebiteľa a
ustanovenia O.z. v znení ku dňu uzavretia zmluvy. Mal preukázané, že medzi stranami došlo 13.7.2007
k platnému uzatvoreniu zmluvy o úvere, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou a zároveň ide o spotrebiteľský
úver. Spotrebiteľským úverom je každé dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy
spotrebiteľovi, a to za odplatu veriteľom bez ohľadu na právnu formu, s výnimkou zmlúv vymedzených
v § 1 ods. 2  ZoSÚ. Musí ísť o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov, ktoré musí spotrebiteľ po
uplynutí dohodnutej doby vrátiť. Preto súd posudzoval túto zmluvu o úvere v zmysle ustanovení ZoSÚ
aj napriek tomu, že zmluva bola uzavretá v zmysle § 497 a nasl. Obch.z.. Pokiaľ sa týka obchodných
podmienok pre ČSOB spotrebiteľské úvery predložených žalobkyňou na dôkaz a majúcich patriť k
zmluve o úvere  uzavretej so spotrebiteľom, chýba dôkaz, že sa stali platne súčasťou zmluvy o úvere
uzavretej so žalovanou, pretože nie sú stranami podpísané. Z dôvodu, že zmluva o úvere uzavretá so
spotrebiteľom vyžaduje písomnú formu, mal súd za to, že aj obchodné podmienky ako jej dodatok a
súčasť majú byť uzavreté písomne. Súd dospel pre nedostatok dôkazu, že boli na znak prejavu vôle
strán obchodné podmienky podpísané, že sú podľa § 40 ods. 1 a 3 O.z.  v spojení s § 4 ods. 1 ZoSÚ
neplatné a preto posudzoval práva a povinnosti strán iba podľa zmluvy o úvere. V zmluve o úvere však
nie je upravená dohoda strán o odstúpení od zmluvy, ani právo banky vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
úveru. Splatnými sa preto mohli stať iba jednotlivé splátky, u ktorých podľa zmluvy o spotrebiteľskom
úvere bola dohodnutá splatnosť prvej splátky od 15.8.2007 a každá ďalšia splátka splatná do 15-teho
dňa v mesiaci, pričom nebol predložený dôkaz, že žalobkyňa podala žalobu na súd vždy do splatnosti
tej ktorej splátky, preto žalovaná ako dlžník nestratila právo naďalej plniť žalobkyni v splátkach.
Súd prvej inštancie mal v predmetnej veci preukázané v rozsudku uvedenými  listinnými dôkazmi, že
žalovanej bol poskytnutý úver v celkovej výške 995,82 eur, žalovaná do dňa podania žaloby na súd
uhradila žalobyni celkom sumu  886,69 eur, nesplatená zostala istina 109,13 eur. Súd preto žalobkyni
priznal istinu vo výške 109,13 eur a vo zvyšku nárok žalobkyne na istinu zamietol. Pokiaľ ide o úrok z
úveru, v zmluve o úvere si strany dohodli úrok z úveru vo výške 15,80% ročne. Žalobkyňa si v sume
347,94 eur vyčíslenej ku dňu 11.4.2014, uplatňuje úrok istiny, v ktorej už sú zarátané aj skapitalizované
úroky, preto bolo potrebné vypočítať úrok z úveru. Ak žalovaná za prvý rok od splatnosti prvej splátky



úveru (od 8/2007 - 7/2008) zaplatila splátky úveru vo výške 328,98 eur, za rok zostatok dlžnej istiny
predstavoval sumu 666,84 eur. Úrok 15,8% ročne zo zostatku 666,84 eur je 105,36 eur. Ak žalovaná za
druhý rok od splatnosti prvej splátky úveru (od 08/2008-7/2009) zaplatila splátky úveru v celkovej výške
328,88 eur, zostatok dlžnej istiny predstavoval sumu 337,96 eur. Úrok 15,80% ročne zo zostatku 337,96
eur je 53,40 eur, t. j. za druhý rok poskytovaného úveru bola žalobkyňa oprávnená žiadať úrok 53,40 eur.
Ak žalovaná za tretí rok od splatnosti prvej splátky úveru (od 8/2009 - 7/2010) zaplatila splátky úveru v
celkovej výške 228, 83 eur, zostatok dlžnej istiny predstavoval sumu 109,13 eur. Úrok 15,8% ročne zo
zostatku 109,13 eur je 17,24 eur, t. j. za tretí rok poskytovaného úveru bola žalobkyňa oprávnená žiadať
úrok v sume 17,24 eur. Žalovaná ďalej prestala splácať. Za obdobie od 8/2010-7/2011  má žalobkyňa
nárok na úroky v sume 17,24 eur a za obdobie od 8/2011-7/2012 má žalobkyňa nárok na úroky v sume
17,24 eur. Súčet úrokov za celé obdobie je 210,48 eur. Súd preto priznal žalobkyni úrok z úveru vo výške
210,48 eur a vo zvyšku nárok žalobkyne na úrok zamietol. Nepriznal žalobkyni v zmluve dohodnutý úrok
z omeškania 15% ročne, ale zákonný úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 O.z. t.j. vo výške 9% ročne zo
sumy 109,13 eur od 16.7.2012 (deň po konečnej splatnosti úveru) do 11.4.2014 (deň uvedený v žalobe)
v sume 17,08 eur a úrok z omeškania 9% ročne z dlžnej sumy 109,13 eur od 12.4.2014 do zaplatenia.
Žalobkyňa si v žalovanej sume 1294,92 eur účtovala aj poplatky v sume 114,30 eur. V tejto sume je
zahrnutý poplatok za upomienku 8,30 eur, 3 poplatky za výzvy na zaplatenie á 28,21 eur, poplatok
za správu úveru 13,93 eur (7 x 1,99 eur) a poplatok za poistenie 7,44 eur (6 x 0,83 eur za poistenie
smrti a invalidity a 6 x 0,41 eur za poistenie práceneschopnosti). Pokiaľ ide o poplatok za upomienku a
poplatky za výzvy na zaplatenie, tieto poplatky nie sú upravené v zmluve o úvere, ich výška vyplýva len
zo sadzobníku predloženého žalobkyňou, ktorý však nie je súčasťou zmluvy o úvere, nie je podpísaný
zmluvnými stranami zmluvy o úvere. Tieto poplatky neboli so žalovanou individuálne vyjednané, pričom
ich výšku považuje súd za neprimeranú, keďže by mala predstavovať náklady spojené so zaslaním
upomienky a výzvy, ktoré aj v prípade ich písomného vyhotovenia a s tým spojených výdavkov na
poštovné, súd považuje za neadekvátne predmetnému úkonu, preto ich súd žalobkyni nepriznal s
poukazom na § 4 ods. 5 ZoSÚ, podľa ktorého od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo
poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Súd nepriznal žalobkyni ani poplatky za správu úveru 13,93 eur a poplatky za poistenie 7,44 eur.
Pokiaľ sa týka akéhokoľvek poplatku, keď aj uvedeného v zmluve o úvere, súd zastáva názor, že má
ísť o záväzok, z ktorého majú obe strany tak veriteľ ako aj dlžník voči sebe vzájomné povinnosti. U
poplatku za správu úveru, účtovaného dodávateľom žalovanej, dodávateľ neposkytuje žiadne reálne
plnenie, z ktoré by vznikla dlžníkovi povinnosť poskytovať peňažné plnenie. Súd vychádzal pri nepriznaní
poplatku za správu úveru (poplatku za vedenie účtu) zo skutočnosti, že ide o spotrebiteľskú zmluvu o
úvere, ktorej podmienky nemohla žalovaná individuálne vyjednať. Spotrebiteľská zmluva uzavretá so
žalovanou je  zmluvou adhéznou (typovou), ktorú o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne
a opakovane uzatvárala žalobkyňa s veľkým počtom spotrebiteľov a ako dodávateľ a navrhovateľ
zmluvy (oferent) vopred v návrhu stanovila obsah zmluvy aj podmienky ich realizácie. Návrh zmluvy
bol  pripravený na predtlačenom tlačive a žalovaná nemala možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah
zmluvy, o podmienkach zmluvy  nemohla  vyjednávať.  Mohla návrh  zmluvy  ako celok, vrátane uvedenia
podmienky na poplatok za správu úveru, buď prijať alebo odmietnuť. Súd je toho názoru, že ohľadom
poplatku za správu úveru ide o neplatný záväzok zo zmluvy o úvere a v zmysle § 494 O.z.. Iba z
platného záväzku je dlžník povinný niečo dať a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať. Ak aj v
zmysle § 489 O.z. vznikajú záväzky z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ďalej zo spôsobenej škody,
z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone, záväzkový právny vzťah
musia tvoriť najmenej dva subjekty, z ktorých jeden  je subjektom práva a druhý subjektom povinnosti.
Pritom subjekt práva (veriteľ) má spravidla nielen právo, ale zároveň aj povinnosť, a subjekt povinnosti
(dlžník) má nielen povinnosť, ale súčasne aj právo. V tomto vzťahu musí mať každý z jeho subjektov
iné, opačné postavenie,  jeden  je veriteľom druhého a druhý je dlžníkom prvého. Ohľadom žalobou
uplatneného plnenia titulom poplatkov za správu úveru, alebo poplatkov za upomienky  má súd za
to, ide o ustanovenie zmluvy, ktoré je v rozpore s \"ratio legis\" zákonného ustanovenia. Ustanovenie,
dané dodávateľom finančnej služby do zmluvy uzavretej so spotrebiteľom vyjadruje finančný záväzok
spotrebiteľa za plnenie, ktoré je v zmysle § 39 O.z. neplatným právnym úkonom, ktorý sa prieči dobrým
mravom, pretože žalovaná neobdržala za poplatky, ktorých zaplatenia sa žalobkyňa domáha, žiadnu
protislužbu od žalobkyne. Dlžník nepožadoval od veriteľa žiadnu odplatnú službu vo svoj prospech a
veriteľ mu žiadne plnenie neposkytol. Poplatok za správu úveru je evidenciou veriteľa o stave plnenia
zo strany dlžníka zo zmluvy o úvere, slúži výlučne veriteľovi a dlžníkovi nemohol vzniknúť platne voči
veriteľovi peňažný záväzok. Poplatok je vyrubený spotrebiteľovi za správu úveru, ktorá slúži výlučne
veriteľovi. Spotrebiteľ nepožaduje od banky, aby pre neho ako dlžníka viedla evidenciu o stave úveru.



Pokiaľ sa týka poplatkov za poistenie, žalobkyňa vnútila žalovanej v rámci jednej zmluvy aj inú zmluvu,
týkajúcu sa poistenia úveru. Žalovaná nemala možnosť prejaviť svoju vôľu k vzniku zmluvy o poistení,
pretože mohla zmluvu ako celok buď prijať alebo odmietnuť. Pre nedostatok vôle žalovanej na uzavretie
zmluvy o poistení úveru má súd za to, že právny úkon ohľadom poistenia úveru je neplatný v zmysle
§ 37 ods. 1 O.z., zmluva o poistení nevznikla  a žalobkyni nárok na plnenie nevznikol. Preto súd prvej
inštancie zamietol žalobu aj v časti poplatkov za poistenie.
Čo sa týka dojednania poistenia v čl. VII bod 13 zmluvy A) základný súbor poistenia, súd má za to, že
poistenie tak, ako bolo v predmetnej úverovej zmluve dojednané, nezodpovedá § 788 a nasl. O.z. o
poistných zmluvách. Žalovaná ako klient označením uvedeného produktu mala súhlasiť s tým, aby bola
poistníkom poistená, pričom dojednané poistné predstavovalo 1,29 eur (39 Sk). Žalobkyňa nepredložila
súdu žiaden doklad preukazujúci vznik poistenia. Súd má taktiež pochybnosti o skutočnom oboznámení
sa žalovanej s  dokumentmi uvedenými v  čl. VII bod 8 zmluvy o úvere, podľa ktorého žalovaná vyhlásila,
že sa oboznámila s obsahom poistnej zmluvy medzi žalobkyňou ako poistníkom a ČSOB Poisťovňou,
a.s. ako poisťovateľom a so znením poistných podmienok VPP-ŽP a B-S, ICHÚ. Uvedenie údajov o prijatí
súboru poistenia tak, ako bolo uvedené v čl. VII bode 13 predmetnej zmluvy, bolo už súčasťou vopred
pripravenej zmluvy žalobkyňou a možno potom predpokladať, že žalovaná sa pre poistenie nerozhodla
po uzavretí úverovej zmluvy a prípadnom zvážení istého rizika vzniku poistnej udalosti, ale že prijatie už
vopred naformulovaného poistenia bolo jednou z podmienok uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy.
Vzhľadom na  uvedené súd nárok žalobkyne v časti poplatku za poistenie zamietol.
Pokiaľ ide o zmluvu o bežnom účte súd zistil, že žalovanej bol na základe zmluvy o bežnom účte
zriadený bežný účet, z ktorého mohla čerpať peňažné prostriedky len do výšky voľných peňažných
prostriedkov na účte a nebolo jej povolené prečerpanie na účte. Žalovaná napriek tomu mala na účte
nepovolený debetný zostatok vyčíslený v sume 349,44 eur.  Uvedená suma je podľa výpisu z účtu
tvorená len poplatkami, pričom finančné prostriedky, ktoré prišli žalovanej na účet (v sume 886,77 eur)
sú vyššie ako tie, ktoré prečerpala. Žalovanej vznikla povinnosť uhradiť žalobkyni sumu 349,44 eur,
ktorá predstavuje debetný zostatok na bežnom účte z dôvodu bezdôvodného obohatenia, nakoľko medzi
žalovanou a žalobkyňou neexistoval žiadny zmluvný vzťah, týkajúci sa povoleného alebo nepovoleného
prečerpania z účtu. Výšku zostatku mal súd za preukázanú z histórie platieb na bežnom účte, pričom
žalovaná podľa histórie platieb na bežnom účte splatila sumu 886,77 eur, preto súd nepriznal žalobkyni
nárok na zaplatenie uplatnenej sumy debetného zostatku 349,44 eur, keď túto žalovaná splatila ešte
pred podaním žaloby. Žalobkyni súd nepriznal ani debetný úrok z tejto sumy vo výške 25% ročne
požadovaný od 12.4.2014. Pokiaľ súd dospel k záveru, že žalobkyni vznikol nárok na zaplatenie titulom
bezdôvodného obohatenia a žalovanej záväzok podľa  § 451 ods. 1 O.z. ako strane, ktorá  sa na úkor
žalobkyne  bezdôvodne obohatila a má povinnosť bezdôvodné obohatenie vydať žalobkyni, získala
žalovaná bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 ods. 2 O.z. ako majetkový prospech  získaný plnením
bez právneho dôvodu. Ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod na plnenie. To znamená,
že žalobkyňa plnila, žalovaná prijala plnenie, hoci chýbala právna skutočnosť, zmluva. Úrok je jedným
z príslušenstva pohľadávky v zmysle ustanovenia § 121 ods. 3 O.z., ktorý je cenou peňazí a patrí za
to, že veriteľ požičia dlžníkovi peniaze, predstavujúci majetok veriteľa a veriteľ sa na dohodnutý čas
vzdá možnosti disponovať so sumou požičanou dlžníkovi, povinnosťou dlžníka je požičanú čiastku vrátiť,
prípadne v súlade so zákonom zaplatiť dohodnutý úrok. Veriteľ a dlžník môžu z takéhoto právneho
vzťahu podľa zákona dohodnúť úrok, ktorý je odplatou za to, že veriteľ po dohodnutú dobu nemôže
nakladať so svojím majetkom, nemôže ho napríklad zhodnocovať, lebo ho nemá v držbe. Keďže súd
dospel k záveru, že u žalobkyne a žalovanej ide o bezzmluvný právny vzťah, nemohol žalobkyni titulom
bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej vzniknúť nárok na úrok. Pre tieto dôvody súd žalobu o
úrok 25% zamietol.
V časti o povolenie splátok súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 232 ods. 4
CSP vecne osobnými pomermi žalovanej, majúc za to, že nebude ani upreté právo veriteľa na plnenie
od dlžníka v primeranej lehote.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 255 CSP, vecne dôvodil, že úspech
žalobkyne bol 6,63% (v priznanej sume 109,13 eur), úspech žalovanej bol 93,37% (v zamietnutej
časti 1535,23 eur), čistý úspech žalovanej je 86,74%, nakoľko bola žalovaná v konaní úspešnejšia,
súd žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 86,74% s tým, že o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku iba v jeho zamietajúcej časti a časti trov konania podala včas odvolanie
žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie



na ďalšie konanie. S poukazom na § 497 a § 502 Obch. z. dôvodila, že dohoda o povinnosti
zaplatiť zo strany dlžníka úrok za úver je esenciálnou náležitosťou zmluvy o úvere, pričom zákonné
ustanovenie toto vymedzujúce má kogentný charakter, a preto je vylúčené, aby sa zmluvné dohodli
na bezúročnom poskytnutí peňažných prostriedkov, teda ani súd nemôže svojím postupom negovať
základnú charakteristiku zmluvy o úvere, ktorou je povinnosť zaplatiť úrok, a to od doby poskytnutia
peňažných prostriedkov, čo je v priamom rozpore s postupom súdu ohľadom výpočtu výšky úroku,
ktorý bol žalobkyni priznaný. Súd v bode 26 odôvodnenia uvádza, že ak žalovaná zaplatila sumu
228,83 eur, tak o túto sumu bol ponížený základ istiny, z ktorej je možné požadovať úrok. Tu nie je
zrejmé, na základe akého ustanovenia súd dospel k úveru, že všetky úhrady boli v plnom rozsahu
použité na úhradu istiny. Súd v napadnutom rozsudku pritom prezumuje, že k zosplatneniu úveru
neprišlo a teda úverový vzťah trval. Uvedeným postupom potom súd tiež automaticky vytvára omeškanie
dlžníka, ktorý v zmysle uvedenej argumentácie súdu nemá faktickú možnosť zaplatiť úrok a dostáva
sa do omeškania. Žalobkyňa mala za to, že uvedený záver je pochybný a nie je možné ho spoľahlivo
odôvodniť. Z napadnutého rozsudku je pritom zrejmé, že žalobca má nárok na zmluvný úrok, t. j.
v danom prípade nemožno hovoriť o aplikovaní sankcie bezúročnosti na poskytnutý úver. Je podľa
názoru žalobkyne zrejmé, že každá riadna splátka uhradená žalovanou bola použitá čiastočne na
splátku istiny a čiastočne na splátku úrokov, čo konajúci súd pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy,
keď všetky platby poukazoval prednostne na istinu, a to napriek argumentácii, v zmysle ktorej nebola
úverová zmluva vypovedaná. Žalobkyňa zastáva názor, že uvedená dualita prístupu súdu má za
následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia, čo odporuje princípu dvojinštančnosti konania. Vo vzťahu k
započítavaniu jednotlivých (platieb) poukázala na rozsudok ESD C-42/15 z 9.11.2016. K názoru súdu,
že medzi stranami neboli platne uzatvorené všeobecné obchodné podmienky, v dôsledku čoho nemohlo
medzi nimi prísť k predčasnému ukončeniu úverovej zmluvy, žalobkyňa uviedla, že v zmysle čl. VIII
uzatvorenej úverovej zmluvy žalovaná vyhlásila, že sa oboznámila so znením obchodných podmienok.
Keď podľa ostatne uvedeného rozhodnutia zo samotného znenia čl. 10 ods. 1 smernice 2008/48
vyplýva, že pojem „písomne“ sa vzťahuje na prostriedok, na ktorom je vyhotovená zmluva, pričom podpis
takéhoto nosiča sa nevyžaduje. Je preto nevyhnutné dôsledne rozlišovať medzi pojmami „písomne“ a
„podpísané“, pričom tieto pojmy nemožno zamieňať. Samotná povinnosť podpísania všetkých súčastí
takejto zmluvy potom musí byť samostatne zakotvená vo vnútroštátnej úprave. Súd neodkázal na
žiadne konkrétne ustanovenie, ktoré by žalobkyňa porušila, pričom žalobkyňa zastáva názor, že
takáto povinnosť podpísať všeobecné obchodné podmienky zákonom stanovená nie je. Poukázala na
základné princípy právneho štátu, v zmysle ktorých nikto nemôže od druhého požadovať viac, ako
stanovuje zákon, v spojení so zásadou súkromného práva, podľa ktorej subjekty súkromného práva
môžu konať všetko, čo zákon nezakazuje. Teleologickým výkladom uvedených zásad možno dospieť
k jednoznačnému záveru, že v prípade absencie povinnosti na podpísanie všeobecných obchodných
podmienok, nemožno sankcionovať neplatnosťou prejavenú vôľu zmluvných strán, nakoľko v úvahe
súdu úplne chýba základná logicko-právna konštrukcia hypotéza - dispozícia - sankcia, ktorá by takúto
neplatnosť odôvodňovala. Žalovaná bola v konaní aktívna, pričom žiadnym spôsobom tieto obchodné
podmienky nespochybňovala ani nerozporovala. Pre debetný zostatok na bežnom účte je právnym
základom ustanovenie čl. I bod 2 Zmluvy obežnom účte, v zmysle ktorého v prípade vzniku zmluvne
nepovoleného prečerpania, úročí žalobkyňa sumu debetného zostatku sadzbou debetného úroku.
Toto ustanovenie možno chápať ako objektívnu zodpovednosť, keď odporca zodpovedá za stav na
bežnom účte, čo podoprela uznesením Najvyššieho súdu SR 5 Obdo/17/2006, ku ktorému záveru
dospel aj Najvyšší súd ČR, podľa ktorého vznik debetného zostatku je možný i keď nebol výslovne
zmluvne dojednaný, keď Najvyšší súd ČR uvádza, že na zamedzenie vzniku debetného zostatku je
potrebný výslovný zákaz vzniku debetného zostatku zo strany klienta (uznesenie Najvyššieho súdu ČR
29Odo/1097/2004 a rozsudok 32Odo/466/2005 a rozsudok Vrchného súdu v Prahe 5CMo/536/1996).
Uvedené odráža rozhodovaciu prax súdov s odôvodnením, že pri množstve operácií, ktoré prebiehajú
na bežnom účte je možnosť debetu potrebná. Uplatňovaná výška úrokovej sadzby debetného úroku
zodpovedá sankčnej povahe úroku, keď táto je porovnateľná s uplatňovanou výškou sankčného úroku
na finančnom trhu. Zdôraznila, že tento úrok má sankčný charakter a predpokladom jeho vzniku je
porušenie povinností zo strany žalovanej. Na základe uvedeného mala za to, že na posúdenie jej nároku
ako dôvodného, je potrebné preukázanie výšky debetného zostatku na bežnom účte, čo žalobkyňa
vykonala priložením výpisu z bežného účtu. V dôsledku toho namietala nedostatočné právne posúdenie
zodpovednosti za debetný zostatok na bežnom účte v spojitosti s predloženým výpisom z bežného
účtu žalovanej. Poukázala na skutočnosť, že v obdobných prípadoch bol nárok žalobkyne vyhodnotený
ako dôvodný. Základným obsahom princípu materiálnej rovnosti a princípu právneho štátu, ktorého
obsahom je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých



podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06), je
legitímne očakávanie žalobkyne, že obdobne bude jej nárok posúdený aj v predmetnom konaní (ak tu
nie sú skutkové okolnosti osvedčujúce zánik nároku a pod.). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť
všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ
ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL.
ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Možno teda konštatovať, že „miera samostatnosti“ posúdenia
analogickej právnej otázky v každom jednotlivom konaní je limitovaná práve zásadou materiálnej
rovnosti a princípu právneho štátu. Vzhľadom na skutočnosť, že výrok o trovách konania má svoj podklad
vo výroku veci samej, podala žalobkyňa odvolanie aj voči výroku o trovách konania v celom rozsahu.
Uzavrela, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konajúci
súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že
odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti zvyškovo zamietajúcej žalobu treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vo
výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav
a vec aj správne posúdil po právnej stránke.
Odvolací súd zdôrazňuje, že je oprávnený rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať len v rozsahu, v
ktorom bol jeho výrok napadnutý odvolaním, pričom je viazaný uplatnenými odvolacími dôvodmi, vrátane
toho ako ho odvolateľ obsahovo vymedzil. Odvolací súd by nebol viazaný rozsahom odvolania len vo
veciach uvedených v § 379 CSP, ktorý však na daný prípad nedopadá.

6. Odvolateľka nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že absentuje dôkaz o tom, že Obchodné
podmienky pre ČSOB spotrebiteľské úvery, predložené žalobkyňou ako dôkaz a majúce patriť k zmluve o
úvere, sa stali platne súčasťou zmluvy o úvere, pretože neboli podpísané, v dôsledku čoho podľa názoru
súdu nemohlo prísť k predčasnému ukončeniu úverovej zmluvy. Odvolateľka dôvodila, že postačuje
to, že podmienky sú písomné vyhotovené a zákon nevyžaduje ich podpísanie, keď v zmysle č. VIII
uzatvorenej úverovej zmluvy žalovaná vyhlásila, že sa oboznámila so znením obchodných podmienok
a v konaní ich nerozporovala.
Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že v Zmluve o ČSOB spotrebiteľskom úvere z
13.7.2007 sa jej účastníci (strany sporu) v čl. VIII dohodli, že „Súčasťou tejto zmluvy  sú Obchodné
podmienky pre ČSOB spotrebiteľské úvery platné ku dňu podpisu tejto zmluvy (ďalej len „Obchodné
podmienky“), Všeobecné obchodné podmienky Československej obchodnej banky, a.s. zo dňa 1.1.2007
(ďalej len „VOP“) a......Dlžník je povinný dodržiavať ustanovenia vyplývajúce z tejto zmluvy, z
Obchodných podmienok, z VOP a z Poistných podmienok, s ktorými bol oboznámený, a podpisom
tejto zmluvy s nimi vyjadruje svoj súhlas.......Odlišné ustanovenia v zmluve majú prednosť pred znením
Obchodných podmienok.“
Podľa § 273 Obch.z.: (1) Časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné
podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné



podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené. (2) Odchylné
dojednania v zmluve majú prednosť pred znením obchodných podmienok uvedených v odseku 1.
Citované ustanovenie upravuje možnosť strán určiť časť obsahu zmluvy odkazom na obchodné
podmienky pri uzavretí zmluvy. Neupravuje však predpoklady pre zmenu práv a povinností účastníkov
zmluvy zmenou obchodných podmienok. Na to, aby sa nové znenie obchodných podmienok pri ich
zmene stalo súčasťou uzatvorenej zmluvy, nepostačuje, aby strana, o ktorej podmienky ide, oznámila
ich zmenu, ani s uvedením, že ak druhá strana neoznámi nesúhlas do určitej doby, platí zmena za
schválenú. Ak bude jednostranne oznámená zmena obchodných podmienok, na ktoré zmluva odkázala,
nie je to platný úkon, v dôsledku ktorého by došlo k zmene zmluvy, a konanie iné ako podľa pôvodného
znenia, pokiaľ nedôjde riadnym spôsobom k zmene zmluvy, bude v rozpore so zmluvou. Obch.z. (ani
O.z.) tak neupravuje pre obchodné podmienky, ktoré sú súčasťou zmluvy, iný režim ich zmeny než pre
zmluvu samotnú. Ak si nevyhradia účastníci v zmluve alebo v obchodných podmienkach, ktoré sú jej
súčasťou, osobitný spôsob zmeny obchodných podmienok (napr. obyčajným doručením druhej strane),
riadia sa predpoklady pre ich zmenu zákonnou úpravou pre zmenu obsahu zmluvy samotnej.
V samotnej zmluve o úvere z 13.7.2007 spôsob zmeny obchodných podmienok dojednaný nebol.
V bode 11 Obchodných podmienok pre ČSOB spotrebiteľské úvery zo dňa neuvedeného, ktoré
na preukázanie svojho nároku žalobkyňa predložila, sa uvádza: Obchodné podmienky pre ČSOB
spotrebiteľské úvery nadobúdajú účinnosť odo dňa podpisu zmluvy. Banka je oprávnená tieto Obchodné
podmienky aktualizovať. O ich zmenách Banka informuje Dlžníka v prevádzkových priestoroch pobočiek
Banky a na K., ako aj písomnou formou spravidla oznámením vo výpise z účtu. Dlžník je povinný
sa oboznámiť s aktualizovanými podmienkami. Pokiaľ Dlžník neprejaví do 30 kalendárnych dní po
aktualizácii Obchodných podmienok svoj výslovný písomný nesúhlas, stáva sa aktualizované znenie
obchodných podmienok záväzné pre uzatvorený zmluvný vzťah ako zmena jeho pôvodne dohodnutých
podmienok s účinnosťou odo dňa uvedeného v príslušnej aktualizácii Obchodných podmienok.
Súdna prax (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 2 Cdo 245/2010)
v poslednom období zaujíma pomerne konštantné stanovisko, podľa ktorého ak nie sú obchodné
podmienky podpísané, dojednania, ktoré sú v nich obsiahnuté - ak im zákon povinne ukladá písomnú
formu - sú pre absenciu tejto predpísanej formy neplatné. Za týmto reštriktívnym výkladom je snaha
ochrániť spotrebiteľa ako slabšiu stranu, keďže obchodné podmienky sa pravidelne využívajú pri rôznych
druhoch spotrebiteľských zmlúv (napr. s mobilnými operátormi, o pripojení do internetovej siete, o
úveroch a rýchlych pôžičkách). Nie je totiž ničím neobvyklým, že obchodné podmienky sú len formálne
prikladané k podpisovanej zmluve bez toho, aby sa s nimi spotrebiteľ aj reálne oboznámil (nehovoriac
o možnosti ich upraviť individuálnou dohodou v zmluve). V  dôsledku doslovného výkladu § 273
Obch.z. by potom mohlo dôjsť k situácii, že spotrebiteľ sa priloženými, ale nepodpísanými, obchodnými
podmienkami zaviaže k plneniu, o ktorom nemal vedomosť, a ktoré by mohlo mať pre neho v niektorých
prípadoch až existenčne nepriaznivé následky.
Bez potreby zaujatia právneho názoru, či jednostranný spôsob zmeny obchodných podmienok, ktorý
predstavuje jednostrannú zmenu zmluvy, t.j. dvojstranného právneho vzťahu, je vôbec možné platne
dojednať, je potrebné konštatovať, že žalobkyňa v predmetnej veci nevysvetlila a v konaní nepreukázala,
že práve toto (k žalobe priložené na č.l. 18) sú tie Obchodné podmienky pre ČSOB spotrebiteľské úvery
platné ku dňu podpisu zmluvy, na ktoré odkazuje čl. VIII úverovej zmluvy a ktoré dotvárajú obsah úverovej
zmluvy strán sporu. Všeobecné obchodné podmienky Československej obchodnej banky, a.s. zo dňa
1.1.2007 žalobkyňa vôbec nepredložila.
Možno sa teda stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že  ňou
predložené Obchodné podmienky pre ČSOB spotrebiteľské úvery sa stali platne súčasťou  Zmluvy o
ČSOB spotrebiteľskom úvere, uzavretej stranami 13.7.2007, a preto bolo správne práva a povinnosti
strán posudzovať iba podľa zmluvy o úvere.
7. Vo vzťahu k odvolaním namietanému spôsobu započítavania súdom jednotlivých platieb žalovanej
v plnom rozsahu na úhradu istiny odvolací súd uvádza, že vychádzajúc z prednostnej aplikácie O.z.
pred ustanoveniami Obch.z., na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa prednostne
použijú ustanovenia O.z. (vr. §§ 565 a 566), keďže všetky režimy a opatrenia určené na ochranu
spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo
vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 6Co/95/2010). V zásade platí, že pre spôsob splnenia dlhu je rozhodné znenie zmluvy uzavretej
medzi veriteľom a dlžníkom Pretože všeobecne platí, že príslušenstvo pohľadávky zdieľa právny osud
istiny pohľadávky (§ 121 ods. 1 a 3 O.z.), je pre určenie okamihu splatnosti úrokov rozhodujúce, kedy
nastala splatnosť pohľadávky. Právna teória i prax je zajedno v tom, že plnenie pohľadávky (dlhu) v
splátkach je v podstate plnením po častiach v zmysle § 566 O.z. s tým rozdielom, že výška a splatnosť



jednotlivých splátok je dopredu určená. Pri plnení v splátkach ide vlastne o dvojakú dobu splatnosti.
Jednak je stanovená časť plnenia jednotlivých splátok a zároveň je doba splatnosti celej pohľadávky
určená poslednou splátkou. Keď je v prípade plnenia v splátkach určená splatnosť celej pohľadávky
poslednou splátkou, potom (pri absencii akéhokoľvek dojednania účastníkov zmluvy o splatnosti úrokov)
sú aj úroky splatné až v okamihu splatnosti celej pohľadávky. (33 Odo 1631/2005 NS ČR)
Je nepochybné, že len dlžníkovi prináleží pri plnení dlhu určiť, ktorý dlh plní, resp. ktorú jeho časť. Ani
v prípade, že dlžník výslovne neurčí, ktorú časť svojho dlhu plní, neprechádza právo určiť, či započítať
plnenú peňažnú sumu na dlh v ľubovoľnom poradí. Z hľadiska zásad, na ktorých stoja občianskoprávne
vzťahy a ich povahy sa aj v súčasnej dobe dá vyvodiť to, že pri plnení peňažného dlhu sa plnenie
má najprv započítať na istinu a až potom na úroky v prípade, ak dlžník neurčí inak. Právna úprava
však reaguje na situácie, keď priamo v zmluve (najmä v spotrebiteľskej) si poskytovateľ služby (napr.
pôžičky) priamo vymienil, že plnenie dlžníka sa bude najprv započítavať na úroky a až potom na istinu.
Takáto podmienka by mohla byť ponímaná ako neprijateľná podmienka v zmysle § 53 O.z.. Pre „slabšiu“
zmluvnú stranu (ktorá nemala napr. možnosť ovplyvniť podstatu tejto podmienky) nie je jedno, či sa jej
plnenie započítava najprv na (často vysoké) úroky a až potom na istinu. Pre spotrebiteľské zmluvy platí
všeobecné výkladové pravidlo, vymedzené v § 54 ods. 2 O.z. tým spôsobom, že pri pochybnostiach o
obsahu spotrebiteľských zmlúv sa použije výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
V predmetnej veci žalovaná pri platbách výslovne neurčila, ktorú časť svojho dlhu plní (či iba istinu alebo
i úroky), žalobkyňa si priamo v samotnej úverovej zmluve nevymienila, že plnenie dlžníka (žalovanej)
sa bude najprv započítavať na úroky a až potom na istinu (vo vzťahu k bodu 6 - Splácanie Obchodných
podmienok pre ČSOB spotrebiteľské úvery odvolací súd poukazuje na závery v predchádzajúcom bode,
najmä záver, že práva a povinnosti strán je možné posudzovať iba podľa zmluvy o úvere) a nakoľko
pre spotrebiteľa (žalovanú) je priaznivejšie započítavanie na istinu, potom možno postup súdu prvej
inštancie považovať za správny.

8. K ostatnej odvolacej námietke, v ktorej odvolateľka namietala nedostatočné právne posúdenie
zodpovednosti žalovanej za debetný zostatok na bežnom účte, súc názoru, že vznik debetného zostatku
je možný i keď nebol výslovne zmluvne dojednaný, odvolací súd uvádza:
Táto odvolacia námietka žalobkyne smeruje zjavne k otázke či súd prvej inštancie dôvodne zamietol
žalobou uplatnený nárok na zaplatenie sumy 349,44 eur a debetný úrok 25% ročne od 12.4.2014, všetko
titulom vzniknutého debetného zostatku na bežnom účte žalovanej.
Ako už uviedol súd prvej inštancie strany dňa 13.7.2007 uzavreli Zmluvu o bežnom účte a balíku
produktov a služieb ČSOB Pohoda Plus, z ktorej čl. I bod 2 vyplýva, že žalovaná sa zaviazala čerpať
peňažné prostriedky a vystavovať platobné príkazy len do výšky voľných peňažných prostriedkov na
účte resp. do výšky zmluvne povoleného prečerpania. V prípade zmluvne nepovoleného prečerpania
peňažných prostriedkov uložených na účte úročí banka vzniknutý debetný zostatok debetnou úrokovou
sadzbou vyhlasovanou bankou. K takejto zmluve žalobkyňa ako prílohu žaloby predložila úrokové
sadzby platné od 1.4.2014, podľa ktorých je debetná úroková sadzba 25% ročne.
Záver súdu prvej inštancie o potrebe zamietnutia žaloby v časti debetného zostatku 349,44 eur z dôvodu
jeho splatenia žalovanou ešte pred podaním žaloby (ktoré súd prvej inštancie posúdil ako vydanie
bezdôvodného obohatenia ako majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu)
odvolateľka nespochybnila. Spochybňovala len nepriznanie debetného úroku z tejto sumy.
V zmysle čl. IV uvedenej zmluvy o bežnom účte sa banka zaviazala na základe žiadosti majiteľa účtu
vyhodnotiť možnosť poskytovania povoleného prečerpania k účtu. V prípade splnenia stanovených
podmienok banky na poskytnutie povoleného prečerpania účtu banka uzatvorí s majiteľom účtu Zmluvu
o povolenom prečerpaní bežného účtu.
Podanie takejto žiadosti ani uzavretie Zmluvy o povolenom prečerpaní bežného účtu medzi stranami
žalobkyňa ani len netvrdila. Podmienky vedenia bežného účtu ani iné listiny, ktoré mali byť
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o bežnom účte (čl. VI. bod 2 zmluvy o bežnom účte) žalobkyňa
nepredložila. Možno teda v zhode so súdom prvej inštancie konštatovať, že medzi stranami neexistoval
žiadny zmluvný vzťah (resp. nebola preukázaná jeho existencia), týkajúci sa povoleného alebo
nepovoleného prečerpania peňažných prostriedkov na účte.
Pokiaľ teda na bežnom účte žalovanej vznikol debetný zostatok v žalovanej výške, ktorý si naviac
banka (žalobkyňa) úročila podstatne zvýšenou debetnou úrokovou sadzbou, potom žalobkyňa ako
veriteľ - banka postupovala v rozpore s dohodnutými podmienkami vedenia bežného účtu, teda
spotrebiteľskou zmluvou. Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že žalovanej bol na základe
zmluvy o bežnom účte zriadený bežný účet, z ktorého mohla čerpať peňažné prostriedky len do
výšky voľných peňažných prostriedkov na účte a nebolo jej povolené prečerpanie na účte. Žalovaná



napriek tomu mala podľa tvrdení žalobkyne na účte nepovolený debetný zostatok (pozostávajúci iba
z poplatkov), ktorý však podľa zistení súdu prvej inštancie splatila pred podaním žaloby. Súd prvej
inštancie dôvodne nepriznal žalobkyni nielen nárok na zaplatenie uplatnenej sumy debetného zostatku
ale ani jeho príslušenstva (debetného úroku) pre neexistenciu žiadneho zmluvného vzťahu, týkajúci sa
povoleného alebo nepovoleného prečerpania peňažných prostriedkov na účte ani prípadného úroku.
Odvolacia argumentácia v tejto časti nekorešpondovala s konkrétnymi okolnosťami sporu a dôvodmi
zamietnutia žaloby, ale len vo všeobecnosti poukazovala na možnosti vzniku debetného zostatku.
Pokiaľ odvolateľka poukázala na opačné rozhodnutia súdov v obdobných prípadoch, ktoré bližšie
neoznačila, odvolaciemu súdu nie sú známe, ich obsah a závery nepozná a preto sa ani nemohol
osobitne s tvrdenou opačnou argumentáciou zaoberať a vysporiadať.

9. Odvolací súd preto argumentáciu z odvolania akceptovať nemohol, to malo za následok nespôsobilosť
zvrátenia ňou výsledkov konania prvej inštancie a na rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti bolo preto treba nazerať ako na vecne správne rozhodnutie.
Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zvyškovo zamietajúcej žalobu podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho rozhodnutia o trovách
prvoinštančného konania.

10. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej  úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 CSP v spojení s  §  396 ods. 1 CSP tak, že vo veci samej procesne plne úspešnej žalovanej priznal
právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný
úspech vo veci (žalovaná), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá
vo veci úspech nemala (žalobkyňa).

11. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,



b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3C/146/2014", "guid": "d92e5d0f-0c7f-4bca-9a28-4216b8f35965:6cf78bf2-9d45-46ae-900d-81f8922b1290", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 209/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 522, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a"}, {"guid": "ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 356/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 356/06 z 10. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-10", "citacie_n": 581, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:3f982ccb-cb68-4e9b-bffe-f3fd20913c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/93 z 23. 9. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-09-23", "citacie_n": 1236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1"}], "citovane_v": []}