{"guid": "00baaa39-d162-4921-8b9c-afd3ec7644df:bfdfff47-b7ad-4130-ba84-59ea38d52dff", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2014:2112218054.2", "spisova_znacka": "9Co/292/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/292/2013 z 24. 3. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 24. marca 2014, sp. zn. 9Co/292/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2112218054.2", "identifikacne_cislo": "2112218054", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Ivan Machyniak", "sudca_id": 529, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ivan-machyniak-529", "datum_vydania": "2014-03-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Iné", "Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-657", "nazov": "§ 657 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-657", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-657"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-657"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bfdfff47-b7ad-4130-ba84-59ea38d52dff", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2112218054.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2014:2112218054.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2014:2112218054.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/292/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112218054
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2112218054.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a sudkýň JUDr.
Márie Klepancovej a JUDr. Evy Behranovej, v právnej veci žalobcu: C. G., nar.XX.XX.XXXX, bytom H.,
T. XX, proti žalovanej: G. G., nar.XX.XX.XXXX, bytom F., E. XX, o zaplatenie 3.000 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 9C/12/2012-48 zo dňa 12. júna 2013
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa        p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania             n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním žalobu žalobcu zamietol. Svoje rozhodnutie
právne odôvodnil ustanoveniami § 657 Občianskeho zákonníka a § 120 OSP. Predmetom konania bola
uplatnená pohľadávka žalobcu voči žalovanej titulom vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov,
ktoré mal žalobca prenechať žalovanej a ktoré sa táto mala zaviazať vrátiť v budúcnosti, keď ich
bude mať, pričom mu ich doposiaľ nevrátila. Vykonaným dokazovaním, predovšetkým vychádzajúc z
dokazovania výsluchom účastníkov konania dospel súd prvého stupňa k záveru, že žalobca neuniesol
v konaní dôkazné bremeno. Z vykonaného dokazovania nemohol súd jednoznačne prijať záver o
pravdivosti tvrdení žalobcu. Súd prvého stupňa poukázal na inštitút dôkazného bremena. Ide o procesnú
zodpovednosť účastníka konania za to, že v rámci konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že
z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Rozsah dôkazného bremena
(okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať) zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá má
byť na sporný vzťah aplikovaná. Ak sa teda žalobca domáha vrátenia určitej sumy s tvrdením, že túto
sumu žalovanej poukázal - odovzdal, nesie on dôkazné bremeno                   o tomto tvrdení,
t.j. že došlo vôbec k odovzdaniu peňazí, ktoré žiada vrátiť. Je na žalobcovi, aby v konaní preukázal
reálne odovzdanie poskytnutých finančných prostriedkov a až následne je možné preniesť dôkazné
bremeno na protistranu               (o možnom zániku pohľadávky, resp. jej neexistencie ako takej).
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej i v takých prípadoch, kedy
určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci, nebola pre nečinnosť
účastníka, alebo vôbec nemohla byť preukázaná. Dokazovaním v prejednávanej veci súd nemohol
ustáliť prevzatie  predmetnej finančnej hotovosti žalovanou, ktorá takéto prevzatie jednoznačne poprela,
nesporným zostalo len tvrdenie žalobcu, že v ňom uvádzanom období žili s žalovanou               v spoločnej
domácnosti a spoločne sa podieľali na úhradách na chod domácnosti a na úhradách v súvislosti s
užívaním bytu                v jej nájme. Žalovaná tvrdenia žalobcu o potrebe finančných prostriedkov na
vyplatenie údajného nedoplatku na nájomnom                 v rozhodnom období, na vyplatenie ktorého
mala prevziať tvrdenú finančnú hotovosť od žalobcu, ktorú tento v konaní žiada vrátiť, spochybnila, keď
predložila súdu potvrdenie                     o tom, že v rozhodnom období nemala žiaden takýto tvrdený



nedoplatok a rovnako doklad preukazujúci platenie nájomného (č.l. 35 až 37 spisu). Nakoľko žalobca
nepreukázal súdu svoje tvrdenia ohľadne poskytnutia finančnej hotovosti žalovanej, od čoho odvíja svoj
nárok na ich vrátenie spolu s ďalšími odvodenými nárokmi, neuniesol tak dôkazné bremeno a preto
súd žalobu zamietol, bez potreby zaoberania sa ďalším. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa §
142 ods. 1 OSP, podľa ktorého úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov konania, nakoľko si
žalovaná ich náhradu výslovne neuplatnila, rozhodol súd tak, že jej ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že odvolanie podáva z
dôvodu, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhované dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd prvého stupňa nepovažoval za potrebné zistiť
rozhodnú skutočnosť a to, z čoho žalovaná zaplatila dlh                    na nájomnom. Vychádzal len z
tvrdenia žalovanej, že ona dlh           na nájomnom nemala a nevyhovel jeho žiadosti o vyžiadanie si
potvrdenia z TT Komfortu o tom, že žalovaná zaplatila dlh            na nájomnom jednorázovo v roku
2007. Nie je pravdou, že by si bral pôžičku na rekonštrukciu domu jeho matky, pretože                   na
tomto dome neboli vykonané žiadne opravy. Rovnako nie je pravdou, že si bral pôžičku na kúpu auta,
pretože staršie auto v danom čase vlastnil. Z týchto dôvodov žiadal o zrušenie napadnutého rozsudku
súdu prvého stupňa a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, samostatný odvolací návrh nepodala.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP)
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§
201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal vec podľa
ust. § 212 ods. 1 a 2 OSP, posúdil v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP)a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa je vecne správny. Senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne
(§ 3 ods. 9 veta tretia z. č. 757/2004 Z. z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 OSP  bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že
rozsudok verejne vyhlásil, keďže vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom
konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol podľa §
115a bez nariadenia pojednávania a nie je preto potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o
konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, a nariadenie pojednávania nevyžaduje
ani dôležitý verejný záujem.

Predmetom konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 9C/12/2012 je nárok žalobcu voči
žalovanej na zaplatenie sumy 3.000,00 eur s príslušenstvom a náhradu trov konania, na základe ústnej
zmluvy o pôžičke.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktorý žalobu žalobcu zamietol preto, že žalobca svoj nárok nepreukázal a na tvrdený právny vzťah
nepredložil žiadne dôkazy.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 120 OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne,
ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú
účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Vo veciach, v ktorých konanie



možno začať aj bez návrhu, ako aj v konaniach o povolenie uzavrieť manželstvo, o určenie a zapretie
rodičovstva,                            o osvojiteľnosti, o osvojenie, vo veciach obchodného registra a v konaniach o
niektorých otázkach obchodných spoločností                   a družstiev (§ 200e) súd je povinný vykonať ďalšie
dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli. Ak nejde o veci uvedené
v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Súd je
povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť
alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých
sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia                 vo veci samej,
pretože na dôkazy a skutočnosti predložené               a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti
a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.

Teória procesného práva rozlišuje pri dokazovaní dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia, pričom
je medzi nimi vzájomná úzka väzba. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť
potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Nesplnenie povinnosti tvrdenia
má                    za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla v konaní
najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak je táto skutočnosť rozhodná z pohľadu hmotného
práva, neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok
nepriaznivé rozhodnutie. Okruh rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy,
ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma  zásadne určuje jednak rozsah dôkazného
bremena, t.j. skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané a jednak nositeľa dôkazného
bremena.                          Pri zmluve o pôžičke dôkazné bremeno ohľadom preukázania poskytnutia pôžičky
(preukázania dohody o tom, že veriteľ  poskytne dlžníkovi druhovo určenú vec a dlžník takto druhovo
určenú vec veriteľovi vráti, a preukázania skutočného odovzdania tejto veci dlžníkovi) je na veriteľovi
(v tomto konaní žalobcovi). Len keď veriteľ preukáže, že dlžníkovi pôžičku poskytol, dôkazné bremeno
prechádza na dlžníka       (v tomto konaní žalovanú), ktorý by musel preukázať, že predmetný dlh
splnil alebo tento dlh zanikol iným zákonom predpokladaným spôsobom. Povinnosť účastníka navrhnúť
dôkazy na preukázanie právne významných skutočností, ohľadom ktorých má bremeno tvrdenia (ktoré
sú podľa hmotného práva v jeho prospech), je v konkrétnom procesnom postupe účastníkov a súdu
spojená s požiadavkou určitosti dôkazného návrhu.

Odvolací súd sa v predmetnej veci stotožnil so záverom súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
ohľadom preukázania poskytnutia pôžičky žalovanej. Žalobca tvrdil, že žalovanej požičal dňa 08.11.2007
sumu 60.000 Sk na zaplatenie dlhu voči spoločnosti TT-Komfort s.r.o., ktorý spočíval v dlžnom nájomnom
za byt. Predložil zmluvu o úvere, na základe ktorej mu E. E. a.s. poskytla predmetnú sumu. Súd žiadal
o vykonanie jediného dôkazu - vyžiadanie si potvrdenia od spoločnosti TT-Komfort s.r.o. o tom, že
žalovaná v roku 2007 jednorazovo zaplatila dlh na nájomnom, čím malo byť preukázané, že jej pôžičku
poskytol. Uviedol, že pri odovzdávaní peňazí boli prítomní len žalobca a žalovaná, výsluch prípadných
svedkov bol preto bezpredmetný. Žalovaná prevzatie pôžičky poprela a rovnako aj existenciu dlhu na
nájomnom, čo preukázala potvrdením od spoločnosti TT-Komfort s.r.o. zo dňa 15.05.2013 (čl. 34).
Z tohto potvrdenia vyplýva, že žalovaná počas trvania nájomného vzťahu a pri odkupovaní bytu č.
XX  na E. ulici XX  (zmluva o prevode vlastníctva bytu zo dňa 20.08.2007) nemala nedoplatok na
nájomnom a úhradách za plnenia poskytované s užívaním bytu, a nebolo voči nej z toho dôvodu vedené
súdne alebo exekučné konanie. Ďalej je pripojený rozpis platieb nájomného žalovanou v prospech
spoločnosti TT Komfort za roky 2007 až 2011, z ktorých je zrejmé, že žalovaná platila nájomné, resp.
služby priebežne. Neobstojí teda argument žalobcu, ktorým odôvodnil podanie odvolania, a to, že súd
prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhované dôkazy. Jediný dôkaz
navrhovaný žalobcom - potvrdenie od spoločnosti TT-Komfort s.r.o. o platení nájomného žalovanou - bol
vykonaný, nakoľko bol do spisu predložený samotnou žalovanou, a tvrdenia žalobcu o dlhu žalovanej
voči spoločnosti TT-Komfort s.r.o. v roku 2007 a jednorazovom zaplatení tohto dlhu neboli preukázané.

V danej veci je však kľúčová skutočnosť, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o poskytnutí pôžičky
žalovanej a na podporu svojho tvrdenia nenavrhol súdu vykonať žiaden iný dôkaz, ako bol súdom prvého
stupňa vykonaný. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno, čo malo za následok rozhodnutie v jeho
neprospech, pretože predovšetkým nepreukázal existenciu právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke medzi
ním a žalovanou.



Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol, keď žalobu
žalobcu zamietol, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne vrátane výroku o
trovách konania v zmysle § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu
trov odvolacieho konania neuplatnila a ani jej žiadne nevznikli.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9C/12/2012", "guid": "d96a9921-2172-4ffd-8408-1735327ad2bb:a0117fc2-8e92-44c1-a37c-d8423996c4c7", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}