{"guid": "00b01cd4-e9ee-427c-be45-f1636f5c98ab:1c68fac9-b235-4bc9-baf3-e64c8bb3f19f", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2017:3515203473.2", "spisova_znacka": "4Co/414/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/414/2016 z 11. 10. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 11. októbra 2017, sp. zn. 4Co/414/2016, ECLI:SK:KSTN:2017:3515203473.2", "identifikacne_cislo": "3515203473", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Miroslava Janečková", "sudca_id": 492, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslava-janeckova-492", "datum_vydania": "2017-10-11", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1c68fac9-b235-4bc9-baf3-e64c8bb3f19f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3515203473.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:3515203473.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:3515203473.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/414/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3515203473
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3515203473.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu CRIF - Slovak Credit Bureau, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Malý trh 2/A, IČO 35 886 013, zastúpeného Havel, Holásek & Partners s.r.o., advokátskou
kanceláriou, so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 49, proti žalovanému C. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y.
D. č. XX, o zaplatenie 642,89 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom zo dňa 25. mája 2016, č.k. 6C/63/2015-73, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e .

Žalovaný  n e m á  proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. O náhrade trov  konania
rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
žalobca sa podanou žalobou doručenou súdu prvej inštancie proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy
690,55 Eur, zmluvného úroku vo výške vo výške 10,85% ročne zo sumy  642,89 Eur od 28.03.2014
do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 642,89 Eur od 28.03.2014 do
zaplatenia, ako i náhrady trov konania. Uviedol, že žalovaný uzatvoril dňa 31.07.2003 s právnym
predchodcom žalobcu - spoločnosťou Slovenská sporiteľňa a.s., zmluvu o bežnom účte č. 0272826228.
Predmetom zmluvy bolo zriadenie bežného účtu č. 0272826228/0900 na menu: SKK a vydanie debetnej
platobnej karty. Slovenská sporiteľňa uzatvorila so žalovaným dňa 31.07.2003 zmluvu o vydaní a
používaní bankovej platobnej karty, predmetom ktorej bolo vydanie platobnej karty, prostredníctvom
ktorej mohol žalovaný realizovať transakcie s prostriedkami na vyššie uvedenom účte. Žalovaný uzatvoril
dňa 31.03.2004 so Slovenskou sporiteľňou zmluvu o kontokorentnom úvere č. 0272826228/1/1 (ďalej
len úverovú zmluvu), ktorej predmetom bolo poskytnutie kontokorentného úveru vo výške  497,91 Eur
(15.000,- Sk) (ďalej len úver). Žalovaný sa zaviazal splácať úver raz ročne, vždy k 31.12. príslušného
kalendárneho roka a konečná splatnosť úveru bola určená dňom 29.01.2005. žalovaný sa zaviazal
splácať úver podľa čl. I Zmluvy, kde je uvedená výška úveru, úroková sadzba, periodicita splátok,
konečná splatnosť úveru, splatnosť úrokov, spôsob splácania, číslo účtu a iné základné podmienky
splácania. V zmysle základných podmienok si zmluvné strany dohodli poplatok                               za
poskytnutie úveru vo výške 2% z výšky úverového rámca. Ďalej si zmluvné strany dohodli poplatok za
správu úveru vo výške 0,20% z výšky úverového rámca/mesačne. Výška úrokovej sadzby ako odplaty
za poskytnutý úver bola dohodnutá vo výške 10,85% ročne, pričom táto úroková sadzba bola premenlivá
do konečnej splatnosti úveru. Slovenská sporiteľňa uzatvorila so žalovaným dňa 16.09.2009 Zmluvu o
vydaní a používaní platobnej karty, predmetom ktorej boli čiastočne modifikované práva a povinnosti
vyplývajúce                       zo zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty zo dňa 31.07.2003. Súčasťou tejto
zmluvy                  sú tiež Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne účinné od 01.08.2002



v znení Dodatku č. 1 zo dňa 01.01.2003, osobitné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne pre
poskytovanie a používanie elektronických služieb a platobných kariet s účinnosťou                         od
10.09.2002 a Sadzobník poplatkov Slovenskej sporiteľne. Žalovaný sa v zmysle zmluvy oboznámil
so Všeobecnými obchodnými podmienkami a Sadzobníkom poplatkov a súhlasil s nimi. Slovenská
sporiteľňa umožnila čerpať žalovanému úver tak, že realizovala platobné príkazy odporcu na prevod
alebo výbery hotovosti žalovaného, a to aj v prípade, ak neexistovala pohľadávka  žalovaného voči
Slovenskej sporiteľni z účtu žalovaného, ktorá vznikla v dôsledku pripísania platieb uskutočnených v
prospech účtu žalovaného alebo vkladom v hotovosti na účet žalovaného. Žalovaný sa zaviazal úver
splácať tak, že bol povinný splatiť pohľadávku Slovenskej sporiteľni najneskôr v deň konečnej splatnosti
úveru, pričom pohľadávka Slovenskej sporiteľne v čase do konečnej splatnosti bola splácaná formou
započítania pohľadávky Slovenskej sporiteľne proti pohľadávke žalovaného z účtu žalovaného, a to vždy
v momente vzniku pohľadávky žalovaného z účtu žalovaného a v rozsahu v akom sa tieto pohľadávky
kryjú. V zmysle zmluvy a Všeobecných obchodných podmienok bola dohodnutá výška úrokovej sadzby
ako odplaty za poskytnutý úver, pričom táto úroková sadzba bola platná v deň podpisu zmluvy. V prípade
porušenia podmienok splácania úveru odporcom bol medzi stranami dohodnutý úrok z omeškania.
Žalovaný sa v zmysle Všeobecných podmienok zaviazal uhradiť aj náklady, ktoré vzniknú v prípade
porušenia jeho zmluvnej povinnosti, najmä náklady na mimosúdne a súdne vymáhanie. Žalovaný využil
možnosť čerpať úver od Slovenskej sporiteľne, avšak podmienky pre splácanie riadne nedodržiaval,
a dostal sa so splácaním do omeškania. Slovenská sporiteľňa ho na túto skutočnosť upozorňovala a
vyzývala ho na úhradu jeho splatných záväzkov.           S ohľadom na vyššie uvedené a v zmysle
Všeobecných obchodných podmienok uplatnila Slovenská sporiteľňa listom zo dňa 28.02.2013 právo
vypovedať zmluvu a požadovať splatenie celého zostatku úveru s príslušenstvom. Výpoveď v zmysle
Obchodných podmienok nadobudla účinnosť dňom jej doručenia a povinnosť žalovaného zaplatiť celý
zostatok úveru spolu s príslušenstvom vznikla bezodkladne po doručení výpovede dňa 01.03.2013.
Slovenskej sporiteľni tak vznikla pohľadávka voči žalovanému na sumu celkom vo výške 690,55 Eur,
pričom táto suma pozostáva z istiny úveru po splatnosti vo výške 642,89 Eur, z vyčísleného riadne úroku
vo výške 0,18 Eur, z úrokov z omeškania z nezaplatenej istiny vyčíslený od prvého dňa omeškania
žalovaného so splácaním jeho záväzku do dňa postúpenia predmetnej pohľadávky, t.j. do 27.03.2014,
na sumu 13,17 Eur a zo zmluvných úrokov vo výške 34,31 Eur. Slovenská sporiteľňa a žalobca uzatvorili
dňa 27.03.2014 v súlade s ust.       § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka zmluvu o postúpení
pohľadávok č. 0346/2014/CE. V prílohe č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok je uvedená pod č.
1355 aj pohľadávka voči žalovanému. Na základe uvedeného prešla s účinnosťou od 27.03.2014 na
žalobcu pohľadávka zo zmluvy, jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. S poukazom na ust.
§ 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa súd najskôr pristúpil k skúmaniu premlčania s
poukazom na zásadu hospodárnosti konania, ktorá musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne
posúdil v konaní premlčanie nároku vzhľadom na to, že v prípade zistenia premlčania nároku, takýto
postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 1. mája 2005, sp. zn. 1 Cdo/148/2004). Právny vzťah medzi
účastníkmi s poukazom na charakter účastníkov posudzoval ako spotrebiteľský vzťah. Keďže žalobcom
uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy, bol súd v zmysle § 5b zákona o ochrane
spotrebiteľa povinný prihliadnuť na premlčanie ex offo aj bez toho, aby sa odporca premlčania dovolával
v zmysle Občianskeho zákonníka. Citované ustanovenie je špeciálnym ustanovením k ustanoveniu §
100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je nutné aplikovať ho prednostne aj v prípade nároku navrhovateľa
uplatneného v predmetnom konaní. Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené
zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2014, vo vzťahu k nemu neboli prijaté žiadne
prechodné ustanovenia a s poukazom na to, že ustanovenie je ustanovením procesným, bol súd povinný
prihliadať na premlčanie ex offo. S poukazom na skutočnosť, že právo žalobcu na zaplatenie je právom,
ktoré podlieha premlčaniu, súd skúmal, či došlo ku kvalifikovanému uplynutiu času, teda zániku súdnej
vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Súd prvej inštancie považoval
uplatnenú pohľadávku žalobcu za premlčanú z dôvodu, že žaloba bola podaná na súd dňa 24.04.2015 po
uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty odo dňa odstúpenia od zmluvy ku dňu 28.02.2013, čím bola zmluva
od začiatku zrušená a každý z účastníkov bol povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Podľa
občianskeho zákonníka zmluva sa zrušuje                       od začiatku (ex tunc) a momentom odstúpenia
zaniknú práva a povinnosti zo zmluvy a vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva. Odstúpením
od zmluvy nastúpil medzi účastníkmi právny režim bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodné obohatenie
sa premlčuje v dvojročnej premlčacej lehote. Ako sám žalobca v podanej žalobe uviedol predmetné
odstúpenie od zmluvy nadobudlo účinnosť dňom jej doručenia a povinnosť žalovaného zaplatiť celý
zostatok úveru spolu s príslušenstvom vznikla bezodkladne po doručení výpovede dňa 01.03.2013. S



poukazom na skutočnosť, že nárok navrhovateľa je premlčaný súd návrh navrhovateľa zamietol. Právne
rozhodnutie ďalej odôvodnil ust. § 48 ods. 1, 2, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 ods. 1, 2, § 45 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania  súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia §
142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal,
avšak žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol ho zmeniť tak, že odvolací
súd jeho žalobe vyhovie, eventuálne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie. Namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a nesprávne právne posúdenie veci. Dôvodil, že v čase, keď odstúpil od zmluvy na predmetný vzťah sa
vzťahovali ustanovenia Obchodného zákonníka v znení neskorších právnych predpisov. Konkrétne išlo
o ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka upravujúce možnosť odstúpenia od zmluvy v spojení s §
387 a nasl. Obchodného zákonníka upravujúcim premlčanie, podľa ktorého sa na daný vzťah a teda aj na
odstúpenie od zmluvy vzťahovala 4-ročná premlčacia doba. Odstúpenie od zmluvy posudzované podľa
Obchodného zákonníka má iné účinky ako odstúpenie od zmluvy posudzované podľa Občianského
zákonníka. Použitím ustanovení o bezdôvodnom obohatení, a to konkrétne § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil. Navyše predmetná pohľadávky nespĺňa
ani len náležitosti bezdôvodného obohatenia vymenované v § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
V danom prípade nejde o prípad bezdôvodného obohatenia žalobcu a z tohto dôvodu nie je možné
použiť ustanovenie § 107 Občianskeho zákonníka o premlčaní týkajúce sa bezdôvodného obohatenia.
V odstúpení od zmluvy zo dňa 28.02.2013 právny predchodca žalobcu zároveň vyhlásil mimoriadnu
splatnosť už vyčerpaného povoleného prečerpania. V zmysle § 11 ods. 1 CSP, každý úkon posudzuje
súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený. V súlade s týmto ustanovením je zrejmé, že
nie je rozhodujúci názov dokumentu, ale dôležitý je obsah, podľa ktorého banka vyhlásila mimoriadnu
splatnosť tohto povoleného prečerpania. Podľa ustanovenia § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka
odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo
účastníkmi dohodnuté inak. V súlade so Všeobecnými obchodnými podmienkami účinnými ku dňu
uzatvorenia Zmluvy o kontokorentnom úvere, ak dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo
zmluvného dojednania zo strany klienta, banka je oprávnená vypovedať zmluvu o úvere alebo od nej
odstúpiť. Účinnosť výpovede banky nastáva okamžite bez výpovednej lehoty. Odstúpením od Zmluvy o
úvere nezaniká záväzok dlžníka splatiť pohľadávku veriteľa vrátane jej príslušenstva.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem) v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
5. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a po podaní odvolania žalobcom a žalovaným došlo
k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, 2) CSP stanovil, že
ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti,
avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval včasnosť a
dôvodnosť odvolania podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie.

6. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom názore, že právny vzťah medzi
účastníkmi s poukazom na charakter účastníkov posudzoval ako spotrebiteľský vzťah. Keďže žalobcom
uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy, bol súd v zmysle     § 5b zákona o ochrane
spotrebiteľa povinný prihliadnuť na premlčanie ex offo aj bez toho, aby sa odporca premlčania dovolával
v zmysle Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie považoval uplatnenú pohľadávku žalobcu za
premlčanú z dôvodu, že žaloba bola podaná na súd dňa 24.04.2015 po uplynutí dvojročnej premlčacej
lehoty odo dňa odstúpenia od zmluvy ku dňu 28.02.2013, čím bola zmluva od začiatku zrušená a každý
z účastníkov bol povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Podľa Občianskeho zákonníka
zmluva sa zrušuje                       od začiatku (ex tunc) a momentom odstúpenia zaniknú práva a



povinnosti zo zmluvy a vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva. Odstúpením od zmluvy nastúpil
medzi účastníkmi právny režim bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodné obohatenie sa premlčuje v
dvojročnej premlčacej lehote.

7. Odvolací súd tento právny názor súdu prvej inštancie považuje za správny a stotožňuje sa aj s
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho
správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu a žalovaného uvádza nasledovné:

8. Oporu vo vykonanom dokazovaní nemá ani námietka odvolateľa, podľa ktorej dokument označený
ako odstúpenie od zmluvy zo dňa 28.02.2013 predstavuje z hľadiska jeho obsahu úkon, ktorým právny
predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť už vyčerpaného povoleného prečerpania. Vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti a odstúpenie od zmluvy sú dva rozdielne právne inštitúty, čo právnemu
predchodcovi žalobcu ako banke dlhodobo pôsobiacej na trhu poskytovania úverov muselo byť známe,
najmä ak samotný právny predchodca žalobcu vo svojich všeobecných obchodných podmienkach pri
porušení akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného dojednania zo strany klienta rozlišoval medzi
vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru, vypovedaním zmluvy o úvere a odstúpením od zmluvy, čo
nepochybne vyplýva z bodu 7.6 všeobecných obchodných podmienok. Právny predchodca žalobcu
v písomnom podaní zo dňa 28.02.2013 označenom ako odstúpenie od zmluvy (č.l. 28 spisu) bez
akýchkoľvek pochybností odstúpil od zmluvy o sporožírovom účte a od zmluvy, na základe ktorej bolo
žalovanému poskytnuté povolené prečerpanie. Čo sa týka právnej úpravy odstúpenia od zmluvy táto
bola obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch a to v Obchodnom zákonníka a v Občianskom zákonníku.
Podľa ustanovenia § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v
súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane.
Tento právny predpis v ustanovení § 351 ods. 1 umožňuje, aby určité ustanovenia mohli podľa prejavenej
vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu trvať aj po ukončení zmluvy. Pri úverovej zmluve ustanovenie
§ 506 Obchodného zákonníka umožňovalo veriteľovi odstúpiť od zmluvy, ak bol dlžník v omeškaní s
vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace a požadovať od
dlžníka vrátenie dlžnej sumy s úrokmi. Na rozdiel od uvedeného Občiansky zákonník s odstúpením od
zmluvy v ustanovení § 48 ods. 2 v zásade spája jej zrušenie a to s účinkami od začiatku. Zákonná úprava
odstúpenia od zmluvy v Občianskom zákonníku je teda pre žalovaného ako spotrebiteľa výhodnejšia
a tejto výhodnejšej úpravy sa žalovaný vzdať nemohol. Aj keď ustanovenie § 48 ods. 2 Občianskeho
zákonníka umožňuje účastníkom zmluvy dohodnúť sa na inom zrušení zmluvy než od jej začiatku pri
spotrebiteľskom vzťahu táto možnosť je výrazne obmedzená ustanovením § 54 Občianskeho zákonníka.
Podľa tohto ustanovenia zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Akákoľvek dohoda posúvajúca
moment zrušenia zmluvy na iný termín než od začiatku, vzhľadom na následky tohto jednostranného
právneho úkonu, bez akýchkoľvek pochybností zmluvné postavenie žalovaného zhoršuje. Správnosť
záveru o potrebe aplikácie občianskoprávnej úpravy odstúpenia od zmluvy vyplývala tiež z ustanovenia §
5 zákona č. 258/2001 Z. z. V poznámke 9 k tomuto ustanoveniu je uvedený odkaz priamo na ustanovenie
§ 48 Občianskeho zákonníka. Obdobná situácia existuje aj pri právnej úprave premlčania. Obchodný
zákonník pri právach vzniknutých odstúpením od zmluvy určuje v ustanovení        § 397 4-ročnú
premlčaciu dobu. Na rozdiel od tejto úpravy je pri nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
vzniknutého odstúpením od zmluvy stanovená v Občianskom zákonníku 2 ročná subjektívna premlčacia
doba (§ 107 ods. 1) a 3 - ročná objektívna premlčacia doba (§ 107 ods. 2). Táto výhodnejšia právna
úprava premlčania v Občianskom zákonníku je dôvodom prečo sa jej žalovaná vzdať nemôže. Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 28.05.2015 vydaným vo veci 8MCdo 13/2014, ktorým bolo
zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora skonštatoval, že aj bez vyriešenia otázky, či
je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované
podľa ustanovení Obchodného a nie Občianskeho zákonníka je zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil
mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie musel
by prvoinštančný súd vziať zreteľ na ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007Z. z. o ochrane spotrebiteľa,
pričom by ako orgán rozhodujúci o nárokoch so spotrebiteľskej zmluvy bol povinný prihliadnuť na
zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť ustanovenie § 52
ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy Obchodného práva. Právne predpisy, ktorých súčasťou sú obe tieto ustanovenia nemajú
prechodné ustanovenia, to znamená, že sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou



týchto právnych predpisov. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov
napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvej inštancie posudzoval plynutie premlčacej doby
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktorý
generálny prokurátor navrhuje zrušiť. Vychádzajúc z tohto rozsudku najvyššieho súdu aj ustanovenie §
48 Občianskeho zákonníka upravujúce odstúpenie od zmluvy sa vzťahuje na právne vzťahy založené
pred 01.04.2015. Okrem toho použitie Obchodného zákonníka na právny vzťah vzniknutý medzi
zmluvnými stranami si účastníci dohodli v časti III. bod 7 zmluvy o kontokorentnom úvere, podľa
ktorej ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Ak zmluva alebo všeobecné obchodné podmienky
upravovali následky odstúpenia a premlčania odlišne od občiansko-právnej úpravy takéto dojednanie je
neplatné pre rozpor s ustanovením § 54 Občianskeho zákonníka. Keďže ustanovenie § 54 Občianskeho
zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka),
išlo o neplatnosť absolútnu vyplývajúcu z ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka a pôsobiacu bez
ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.
9. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

10. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení v     § 255
ods. 1 CSP tak, že žalovanému táto náhrada trov konania nebola priznaná, nakoľko mu žiadne trovy
v odvolacom konaní nevznikli.

11. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e   j e   p r í p u s t n é.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa         (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)       (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6C/63/2015", "guid": "b04f0d42-e5ca-408b-ba36-381c7123b6b9:d6f2a2e1-cb23-4b44-a0c0-91dd2cbaca8a", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}