Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/357/2016 z 6. 6. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 6. júna 2017, sp. zn. 5Co/357/2016, ECLI:SK:KSTN:2017:1113206052.2 Krajský súd Trenčín | 5Co/357/2016 | ECLI:SK:KSTN:2017:1113206052.2 | 2017-06-06 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6f22a9e9-82a6-4935-b4c0-680be364d441 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:1113206052.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/357/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113206052
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:1113206052.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu : Centrálny depozitár cenných papierov SR,
a.s., IČO: 31 338 976, so sídlom Bratislava, 29. augusta 1/A, právne zastúpený advokátskou kanceláriou
GRIŠČÍK & PARTNERS, s.r.o. so sídlom Bratislava, Hviezdoslavovo námestie 25, proti žalovanému Ing.
Q. X., bytom S., E. XXX/X, zastúpený splnomocneným zástupcom A.. Z. Z., bytom H., L. XXXX/X, o
zaplatenie 715,68 EUR, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 8. júla
2016, č. k. 14C/113/2013 - 147, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. a III. p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 51,80 EUR do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; výrokom II. vo
zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému 85,52 %
trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca viedol pre
žalovaného ako majiteľa účet so zaknihovanými cennými papiermi. Právny vzťah žalovaného a právneho
predchodcu žalobcu vznikol na základe zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch. Stredisko cenných
papierov zriadilo účet každému, kto sa stal majiteľom zaknihovaného cenného papiera na základe
privatizácie s použitím investičných kupónov. Tento účet bol vedený bezplatne. Žalobca je nástupníckym
subjektom po Stredisku cenných papierov, ktoré evidenciu cenných papierov viedlo predtým. Žalobca
vznikol na základe ZoCP. Vedenie účtu žalobcom bolo spoplatnené až novelou ZoCP, vykonanou
zákonom č. 209/2007 Z.z., účinným od 1.5.2007. Služba, ktorú žalobca poskytoval žalovanému bola
označená „CD-55 vedenie účtu majiteľa“. Na účte žalovaného číslo 970030791721 boli vedené cenné
papiere - akcie na doručiteľa. Jednalo sa o akcie podnikov privatizovaných v tzv. kupónovej privatizácii.
Akcie boli emitované v roku 1993. Keďže akcie boli v súčasnosti už bezcenné, žalovaný ich v roku 2013
bezplatne previedol na Fond národného majetku SR.

3.Súd prvej inštancie posúdil právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako obchodnoprávny vzťah.
Vychádzal pritom z ustanovenia § 105 ods. 5 ZoCP a § 261 ods. 6 písm. c/ Obchodného zákonníka.
Vzhľadom na jeho charakter možno o ňom hovoriť ako o absolútnom obchode, ktorý sa spravuje
ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu jeho účastníkov.Vzťah medzi žalobcom
a žalovaným je však zároveň potrebné posudzovať ako vzťah spotrebiteľský a to s ohľadom na
ustanovenia § 52 ods. 3 a ods. 4 Občianskeho zákonníka.



4.Súd považoval za preukázané, že žalobca poskytoval žalovanému službu. Táto služba na základe
vykonaného odkazovania podľa názoru súdu spočívala v evidovaní cenných papierov, vo vedení účtu
s cennými papiermi a vo vyhotovovaní a zasielaní výpisov z tohto účtu a iných informácií o tomto účte.
Služba, ktorú žalobca poskytoval žalovanému bola spoplatnená a bola označená ako: „CD-55 vedenie
účtu majiteľa“. Za poskytnutú službu mal teda žalobca podľa názoru súdu nárok na primeranú odplatu.

5.Nárok žalobcu v sume 715,68 EUR uplatnený v tomto konaní pozostáva z odplaty, t.j. poplatku za
vedenie účtu žalovanému ako majiteľovi cenných papierov za roky 2008 až 2010. Žalovaná suma 715,68
EUR ďalej pozostáva z troch čiastkových nárokov, ktoré tvoria sumy uplatnené na základe troch faktúr
za vedenie účtu žalobcom žalovanému v rokoch 2008, 2009, a 2010. Poplatok za vedenie účtu v roku
2008 si žalobca vyúčtoval faktúrou číslo 8000008975, vo výške 10.000,-Sk (331,94 EUR). Faktúra bola
vystavená dňa 31.12.2008, dátum splatnosti je na faktúre uvedený na deň 28.2.2009. Faktúra je len
účtovným dokladom, na jej podklade nevzniká záväzkový právny vzťah, ani záväzok žalovaného zaplatiť
odplatu za poskytnuté služby, ktorý vzniká žalovanému na základe zákona. Žalovaný namietal, že faktúra
za poplatok za vedenie účtu v roku 2008 nemohla byť vyhotovená a ani mu nebola doručená. Súd
konštatoval, že nebolo zrejmé, či v januári a februári 2009 býval žalovaný ešte na starej adrese, alebo už
na novej, ktorú však vtedy žalobcovi ešte neoznámil, (urobil tak až v roku 2012). Žalobca prostredníctvom
svojho právneho zástupcu vysvetlil, prečo vo faktúrach, ktoré boli vyhotovené pre účely súdneho konania
ako kópie pôvodných faktúr je uvedená už nová adresa žalovaného, ktorú žalobca v čase skutočného
vystavenia faktúr ešte nemohol poznať. V elektronickom systéme žalobcu totiž po nahlásení zmeny
adresy už stará adresa žalovaného už nefiguruje. Žalobca však podľa názoru súdu aj tak nepreukázal,
že faktúra číslo 8000008975 bola žalovanému v období od 31.12.2008 do 28.2.2009 odoslaná a mohla
sa tak dostať do jeho dispozície. V predmetnej faktúre vyzval žalobca žalovaného na zaplatenie záväzku
a určil čas splatnosti záväzku na deň 28.2.2009. Splatnosť záväzku sa v zásade viaže na dohodu
medzi stranami. V danom prípade strany dohodu o splatnosti záväzku neuzavreli. Pokiaľ však žalobca
relevantným dôkazom nepreukázal, že predmetná faktúru, ktorou žalovaného vyzval na plnenie, sa do
dispozície žalobcu aj dostala, resp. mohla dostať, pri dodržaní povinností žalovaným, neuniesol tak
dôkazné bremeno v tom smere, že určil žalovanému čas splnenia záväzku v zmysle § 340 ods. 2
Obchodného zákonníka. Vzhľadom na to, že žalobca si v konaní uplatňuje nárok na odplatu za rok 2008,
a nebolo preukázané určenie iného dňa splatnosti záväzku, tento svoj nárok si mohol žalobca uplatniť
najskôr už dňa 1.1.2009.

6. Žalovaný vzniesol námietku premlčania žalovaného nároku. Súd konštatoval, že všeobecná
premlčacia doba začala v prípade nároku na zaplatenie sumy 331,94 EUR (ako poplatku za rok 2008)
plynúť už dňa 2.1.2009. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, premlčí sa nárok na peňažné plnenie v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle ustanovenia
§ 101 Občianskeho zákonníka. Súd tu poukázal na ustanovenie § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka, v
znení účinnom do 31.3.2015. Ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka je podľa názoru súdu v tomto
prípade potrebné považovať za „všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ“. Citované ustanovenie ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa
všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Keďže sa teda
nárok žalobcu voči žalovanému premlčí v 3-ročnej premlčacej dobe, súd konštatoval, že v prípade tohto
nároku uplynula premlčacia doba dňa 2.1.2012. Žalobca podal žalobu na súde dňa 25.2.2013, teda po
uplynutí premlčacej doby, možno preto konštatovať, že námietka premlčania je odôvodnená a nárok
žalobcu je v tejto časti premlčaný.

7. Súd sa ďalej zaoberal čiastkovým nárokom žalobcu na zaplatenie sumy 331,94 EUR, ktorý spočíval v
poplatku za vedenie účtu žalobcom v roku 2009. Žalobca vystavil žalovanému na úhradu tohto poplatku
faktúru číslo 9000007995, dňa 31.12.2009, so splatnosťou dňa 15.2.2010. Podľa názoru súdu nebolo
ani v tomto prípade preukázané, že žalobca túto faktúru riadne žalovanému odoslal, čo aj na jeho
predchádzajúcu adresu, ktorou žalobca vtedy disponoval. Žalobca súdu síce predložil poštový podací
hárok, na ňom je však uvedený dátum podania dňa 5.10.2009. Podľa názoru súdu sa tento podací
hárok nemôže týkať uvedenej faktúry, keďže táto bola vyhotovená až 31.12.2009. Ani v tomto prípade
teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že určil žalovanému čas splnenia záväzku
na deň 15.2.2010, tým že mu riadne odoslal predmetnú faktúru. Poplatok za rok 2009 bol teda splatný
už 1.1.2010, 3- ročná premlčacia doba začala plynúť dňa 2.1.2010 a uplynula dňa 2.1.2013. Vzhľadom
na to, že žalobca si nárok na zaplatenie sumy 331,94 EUR ako poplatku za rok 2009 uplatnil až dňa



v rozšírení žaloby, doručenom súdu dňa 15.11.2013, aj v prípade tohto čiastkového nároku možno
konštatovať, že je už premlčaný.

8. Nárok na zaplatenie poplatku za vedenie účtu majiteľa za rok 2010 si žalobca uplatnil na základe
faktúry číslo 1000010506, vystavenej dňa 31.12.2010, na sumu poplatku 51,80 EUR. Faktúra
bola splatná dňa 28.2.2011. Podľa názoru súdu, žalobca preukázal odoslanie tejto faktúry žalovanému
a to poštovým podacím hárkom zo dňa 1.2.2010. Faktúru zasielal žalovanému na jeho pôvodnú adresu.
Novú adresu žalovaného v tom čase ešte nemohol poznať, keďže žalovaný si svoju povinnosť včas
nesplnil a zmenu adresy oznámil žalobcovi až v roku 2012. Uvedené konanie žalovaného preto nemôže
ísť na ťarchu žalobcu. Nárok žalobcu v časti týkajúcej sa sumy poplatku za vedenie účtu v roku 2010
považoval súd za preukázaný a dôvodný, keďže služba bola žalobcom žalovanému preukázateľne
poskytnutá a preto vznikol žalobcovi nárok na poplatok za poskytnutie tejto služby. Nárok na odplatu
vyplýva pre žalobcu z ustanovenia § 99 ods. 8 ZoCP a súd považoval poplatok za poskytnutú službu vo
výške 51,80 EUR za primeraný. Súd preto zaviazal žalovaného, aby žalobcovi uhradil sumu 51,80 EUR
a vo zvyšnej časti nároku, ktorú považoval súd za premlčanú, žalobu zamietol.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 CSP. Žalobca si
žalobou uplatnil nárok v sume 715,68 EUR. Súd mu priznal 51,80 EUR (7,24 % uplatneného nároku) a
vo zvyšnej časti 663,88 EUR (92,76%) žalobu zamietol. Čistý úspech žalovaného v konaní je teda 85,52
% (92,76% - 7,24%) a z uvedeného dôvodu má nárok na náhradu 85,52 % účelne vynaložených trov
konania. Súd žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v uvedenom pomere. O výške náhrady
trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku II. a III. a žiadal,
aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 663,88
EUR a nahradiť mu celé trovy konania. Uviedol, že záver súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a nesprávnych skutkových zistení, keďže súd prvej inštancie aplikoval
na posúdenie premlčania zamietnutého nároku nesprávny právny predpis, a to Občiansky zákonník
namiesto Obchodného zákonníka a nesprávne určil začiatok plynutia premlčacej doby. Predovšetkým
vzťah medzi ním a žalobcom nie je spotrebiteľským vzťahom, keďže tu nie sú naplnené definičné
znaky spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľa, ani dodávateľa uvedené v § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho
zákonníka. Z citovaných ustanovení vyplýva, že pre vznik spotrebiteľského vzťahu je nevyhnutné
uzavretie zmluvy a naplnenie znakov spotrebiteľa a dodávateľa pri uzavretí tejto zmluvy. Keďže vzťah
medzi žalobcom a žalovaným nevznikol na základe zmluvy, ale zo zákona (§58 zákona č. 600/1992
Zb.), vzťah medzi žalobcom a žalovaným nemôže byť v zmysle vyššie uvedeného spotrebiteľským
vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a žalovaný nemôže
mať postavenie spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Bez ohľadu na uvedené, mal
súd prvej inštancie aplikovať na premlčanie nárokov z obchodno-právneho vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným Obchodný zákonník, a nie Občiansky zákonník, aj v prípade, ak by bol tento vzťah
zároveň aj spotrebiteľským vzťahom. Podľa názoru žalobcu z ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom do 31.3.2015 nevyplýva aplikácia všeobecnej úpravy premlčania podľa Občianskeho
zákonníka na práve vzťahy, ktoré sú zo zákona obchodno-právne, a nie občiansko-právne, a to ani v
prípade, ak je jeden z účastníkov týchto obchodno-právnych vzťahov spotrebiteľ. Uvedené ustanovenie
len zakotvuje prednosť pre spotrebiteľa priaznivejšej zákonnej úpravy pred zmluvnou úpravou, nie
však prednosť priaznivejšej zákonnej úpravy pred inou zákonnou úpravou, ktorej aplikácia vyplýva
priamo z rozhodných ustanovení zákona. Zdôraznil, že až do prijatia zákonnej novely č 102/2014 Z z.
neexistoval žiadny predpis, ktorý by určoval prednosť aplikácie Občianskeho zákonníka na obchodno-
právne vzťahy, ktorých účastníkom je aj spotrebiteľ. Správnosť záveru, že v prípade existencie duálnej
úpravy tak v Obchodnom zákonníku, ako aj Občianskom zákonníku sa na inak obchodno-právny vzťah
so spotrebiteľom aplikovala do 31.3.2015 úprava podľa Obchodného zákonníka, potvrdzuje expressis
verbis aj § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka. Uvedený záver potvrdzuje aj dôvodová správa ust. §
369 ods. 3 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie došiel k záveru, že premlčacia doba vo vzťahu
k nároku na zaplatenie odplaty za vedenie účtu majiteľa za rok 2008 začala plynúť 1.1.2009, a nie
odo dňa splatnosti uvedeného na faktúre na túto odplatu, vystavenej žalobcom. Súd prvej inštancie
došiel k záveru, že zmluvné strany v danom prípade neuzavreli dohodu o splatnosti záväzku a keďže
žalovaný nepreukázal, že faktúra, ktorou žalovaného vyzval na plnenie a ktorú súd považoval za
určenie času splnenia záväzku podľa § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, sa dostala do dispozície
žalovaného, mohol si tento nárok uplatniť už 1.1.2009. Súd prvej inštancie však ignoroval článok I. ods.
4 cenníka žalobcu, na ktorý žalobca v konaní poukazoval. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nemohol od



žalovaného požadovať zaplatenie odplaty pred dňom splatnosti nim vystavenej faktúry na túto odplatu
(28.2.2009) a teda, že najskôr až v tento deň mohol žalobca prvýkrát uplatniť toto právo na súde;
pred týmto dátumom by prípadná žaloba žalobcu musela byť zamietnutá pre predčasnosť. Z vyššie
uvedených skutočností vyplýva, že premlčacia doba začala vo vzťahu k nároku na zaplatenie odplaty
za vedenie účtu majiteľa za rok 2008 plynúť až odo dňa splatnosti tejto odplaty uvedeného na faktúre
na túto odplatu vystavenej žalovaným, t.j. odo dňa 28.2.2009 a teda, že táto (štvorročná) premlčacia
doba nemohla uplynúť pred podaním žaloby (ku ktorému došlo dňa 22.2.2013). K obdobnému záveru
došiel súd prvej inštancie aj vo vzťahu k nároku na zaplatenie odplaty za rok 2009 (t.j. že táto začala
plynúť 1.1.2010), táto skutočnosť však nemá podstatný vplyv na posúdenie jeho premlčania, keďže aj
pri takomto závere by sa tento nárok pri štvorročnej premlčacej dobe podľa Obchodného zákonníka
premlčal najskôr 1.1.2014, teda až po jeho uplatnení na súde (ku ktorému došlo rozšíreným žaloby
doručeným súdu dňa 15.11.2013).
11. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
12. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470
CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP,
pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne
a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

13. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 51,80 EUR do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, napadnutý odvolaním nebol,
a preto zostalo rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatné a rozhodnutím odvolacieho
súdu nedotknuté.

14. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Z tohto dôvodu
si odvolací súd osvojil obsiahle a podrobné dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne
poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné:

15. Odvolací súd sa stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, ktorý v otázke premlčania uplatneného
práva žalobcu aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka z dôvodu, že záväzkový vzťah medzi
účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľský, v ktorom má žalobca postavenie dodávateľa a žalovaný
postavenie spotrebiteľa. S takýmto právny posúdením veci sa odvolací súd stotožňuje a považuje ho
za správne. Odvolací súd považuje spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a
nepodnikateľom (B2C, biznismen to consumer) a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické
občianskoprávne vzťahy. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že odplatná zmluva týkajúca sa
cenných papierov je absolútnym obchodom, a že na ňu dopadá tretia časť Obchodného zákonníka
bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy. Pre túto vec je však rozhodné, že predmetný záväzkový
vzťah medzi účastníkmi má povahu spotrebiteľskú. Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom.
Teda ide o typicky občianskoprávny vzťah. Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa,
že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať
právnu úpravu o občianskych právach, a nie podnikateľské právo /porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo/20/2009/. S účinnosťou zákona č. 150/2004 Z.z. (1.4.2004) došlo
k zásadnej zmene spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu Občianskeho
zákonníka sa dostali do rozporu s novým ustanovení § 54 ods. 1 ,, spotrebiteľovi sa ani inak nesmie
zhoršiť jeho postavenie". Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie občianskeho práva na
spotrebiteľský právny vzťah vrátane premlčania predstavuje takéto zhoršenie postavenia spotrebiteľa.
Je nesporné, že v danom zmluvnom vzťahu vystupoval žalovaný ako spotrebiteľ, teda osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti. Aj v prípade, že by žalovaný mal cenné papiere za účelom dosiahnutia
zisku /či už ako podielu akcionára na zisku spoločnosti, alebo v prípade predaja akcií/ je zrejmé,
že tak nekonal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. V konaní nebolo nijako preukázané, že by
žalovaný, fyzická osoba nadobúdal a držal cenné papiere sústavne a za účelom dosiahnutia zisku,
teda že takto vykonával podnikateľskú činnosť. Správne preto súd prvej inštancie uzavrel, že v danom
prípade má žalovaný postavenie spotrebiteľa a jeho vzťah so žalobcom je vzťahom spotrebiteľským.
Odvolací súd preto odmieta názor žalobcu, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá
právna úprava občianskeho práva, ale obchodného práva. Aj napriek tej skutočnosti, že predmetná
odplatná zmluva týkajúca sa cenných papierov má charakter obchodnoprávny, súčasne ide aj o zmluvu,



majúcu charakter zmluvy spotrebiteľskej. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy
normy obchodného práva sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej
z dôvodu povahy prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku. Podľa §
52 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Keďže otázka premlčania
je v Občianskom zákonníku upravená výhodnejšie pre spotrebiteľa oproti jej úprave v Obchodnom
zákonníku, na premlčanie správne súd prvej inštancie aplikoval § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka
na základe námietky premlčania, vznesenej žalovaným. Rovnako súd prvej inštancie správne dospel k
záveru, že zmluvné strany v danom prípade neuzavreli dohodu o splatnosti záväzku a keďže žalobca
nepreukázal, že faktúra, ktorou žalovaného vyzval na plnenie sa dostala do dispozície žalovaného,
mohol si tento nárok uplatniť už 1.1.2009 a vo vzťahu k nároku na zaplatenie odplaty za rok 2009 mohol
si tento nárok uplatniť už 1.1.2010. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že aj v prípade ak by súd
posudzoval plynutie premlčacej doby odo dňa splatnosti uvedených na faktúre, i tak nárok žalobcu by
bol v tejto časti premlčaný.
16. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov dokazovania
vyvodil správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu právnu úpravu, preto odvolací súd
nepovažoval námietky žalobcu za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).