Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Co/508/2014 z 18. 12. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 18. decembra 2014, sp. zn. 1Co/508/2014, ECLI:SK:KSBB:2014:6812206083.1 Krajský súd Banská Bystrica | 1Co/508/2014 | ECLI:SK:KSBB:2014:6812206083.1 | 2014-12-18 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3d927a9e-0077-4832-aee8-fe898ab9fd31 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6812206083.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1Co/508/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6812206083
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6812206083.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a
členov JUDr. Milana Segeča a JUDr. Jána Škvarku, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Revúca č. k.
4C/136/2012-51 zo dňa 30.09.2014, takto

r o z h o d o l :

I/ Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II/ Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Navrhovateľ sa domáhal vyčíslenej náhrady škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 859,30
Eur podľa zákona č. 514/2003 Z.z. spôsobenej okresným súdom v exekučnom konaní vo veci
7Er/331/2011, sp. zn. súdneho exekútora EX 12663/2011, proti povinnej E.I., tvrdeným nesprávnym
úradným postupom, a to zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty.

Okresný súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle §115a ods. 2 O.s.p., vzhľadom
na to, že sa jedná o drobný spor. Vykonal dokazovanie exekučným spisom a zistil, že žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa
12.09.2011 a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa 17.05.2013.
Konštatoval, že exekučný súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky tak, ako je
tomu v predmetnej zmluve o úvere, ktorú súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, je v rozpore
s vnútroštátnymi právnymi normami upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv aj s ustanoveniami
smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993. V danom prípade ide o zmluvu, ktorou sa nezakladá
právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, čo znamená, že
neexistuje vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého by sa mohla viesť exekúcia.
Pripomenul, že v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je potrebné poskytnúť
spotrebiteľovi zvýšenú ochranu vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch. Exekučný
súd bol povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie. Okrem iného bol povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého exekútor žiada o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom. Poukázal na názor Ústavného súdu
SR v uznesení zo dňa 3. marca 2011, č. k.: IV. ÚS 60/2011-13, na základe ktorého môže vnútroštátny
súd ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského



rozsudku a vyvodiť z toho patričné dôsledky, ktoré podľa vnútroštátneho práva z toho vyplývajú. Taktiež
odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. januára 2012, sp. zn.: 6 Cdo/143/2011,
z ktorého vyplynulo oprávnenie všeobecného súdu (aj povinnosť) skúmať priebeh rozhodcovského
konania.
Prvostupňový súd má za to, že exekučný súd uvedomujúc si, že výkon rozhodnutia je integrálnou
súčasťou práva na súdnu ochranu, vzhľadom na zložitosť veci, význam konania pre oprávneného a
povinného, časovú náročnosť posúdenia exekučného titulu a jeho súladu s vnútroštátnym právnym
poriadkom a predpismi EÚ preskúmal predložený rozhodcovský rozsudok. Dospel k záveru, že v rámci
uvedeného postupu exekučného súdu nedošlo k prieťahom v konaní a exekučný súd bol oprávnený
skúmať, či predložený exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) nie je v rozpore so zákonom.
Uviedol, že lehota 15 dní na vydanie poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
platnom od 01.06.2011 neplatí, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, preto akýkoľvek
nárok navrhovateľa na náhradu škody resp. nemajetkovej ujmy vychádzajúci z nesprávneho úradného
postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po
01.06.2011 nemá oporu v zákone. V danom prípade exekučné konanie začalo 19.07.2011.
Zdôraznil, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba
pri splnení troch podmienok, ktoré musia byť splnené súčasne, a to nesprávny úradný postup, vznik
škody a príčinná súvislosť. Uzavrel, že nemal preukázaný tvrdený nesprávny úradný postup exekučného
súdu ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu a svoje rozhodnutie oprel o
ustanovenia § 3 ods.1 písm. d/ a § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a §
44 ods. 2 Exekučného poriadku; o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené
zákonné podmienky. Trval na osobnej účasti jeho právneho zástupcu na pojednávaní, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Okresný súd nemohol rozhodnúť vo veci samej, pretože v
čase rozhodnutia nebolo ešte právoplatné uznesenie o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.
Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
odporcu ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím došlo aj
k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia okresného súdu o dodržaní zákonných
lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi uvedenými v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie v jeho neprítomnosti a okresný súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám. Zdôraznil presvedčenie
o porušení jeho práva v exekučnom konaní na rozhodnutie v zákonnej lehote a vyjadril nepochopenie
nad postupom okresného súdu, ktorý nekonštatoval porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, hoci zistil nedodržanie príslušnej zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu.
Napadnutý rozsudok označil za nepreskúmateľný, pretože sa vôbec nezaoberá uplatnenou majetkovou
škodou a nemajetkovou ujmou.
Poukázal na to, že súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
s konaním dlžníka. Súd úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla
z titulu na udržiavanie a správu informačného systému. Namietol, že súd v rozhodnutí nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci
v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Súd sám zistil, že o návrhu
nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup
nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie
práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a
2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.



Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal vyčíslenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako
exekučným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty a
súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku)
v rozpore so zákonom. Navrhovateľ navrhol vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným spisom
okresného súdu. Priamo v návrhu na začatie konania vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti
všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol nadriadený súd tak, že zákonného sudcu
z prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný súd doručil návrh navrhovateľa
odporcovi na vyjadrenie, obidvom účastníkom konania doručil písomné poučenie účastníka konania,
okrem iného aj podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Vyjadrenie odporcu k návrhu riadne doručil navrhovateľovi
prostredníctvom pošty. K spisu okresného súdu je pripojený v napadnutom rozsudku uvedený
konkrétny exekučný spis ohľadne exekučného konania, v ktorom mala byť navrhovateľovi podľa návrhu
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda. Treba zdôrazniť, že
okresný súd na prejednanie veci samej nenariadil pojednávanie z dôvodu, že išlo o konanie podľa ust.
§ 115a ods. 2 O.s.p., preto naplatia ani podmienky upravené v odseku 1 tohto ustanovenia a námietky
navrhovateľa v tomto smere sú irelevantné, nakoľko súd len verejne vyhlásil rozsudok.

Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného
súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací súd dodáva, že okresný
súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval
správne ustanovenia právnych predpisov a súčasne vec správne právne posúdil. Záver okresného súdu
o nenaplnení predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu považuje aj odvolací súd v celom rozsahu
za správny, pretože navrhovateľ nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v
spornom exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa
viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými
v odvolaní a procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym
úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31.05.2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp. zn.
3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/727/2011 zo dňa 27.04.2012). O navrhovateľom vznesenej námietke zaujatosti zákonného sudcu
riadne rozhodol nadriadený súd (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5NcC/175/2012 zo
dňa 17.10.2012) s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Iné (nové)
dôvody zaujatosti zákonného sudcu navrhovateľ v odvolaní neuviedol. Vylúčení boli len sudcovia JUDr.
Michal Uhorskai a JUDr. Lucia Prčová, ktorí konali v predmetnom exekučnom konaní.

Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v jeho neprítomnosti
a vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať pred súdom



a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná s poukazom na vyššie uvedenú
argumentáciu odvolacieho súdu s poukazom na ust. § 115a O.s.p. Z obsahu spisu taktiež vyplynulo, že
navrhovateľ nežiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že zákonný sudca je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci, prípadne že podal ústavnú sťažnosť. O námietke zaujatosti sudcov okresného
súdu vznesenej navrhovateľom nadriadený súd riadne rozhodol. Nesúhlas navrhovateľa s rozhodnutím
nadriadeného súdu nie je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania, pretože navrhovateľovi
zostáva zachovaný odvolací dôvod spočívajúci v tvrdení, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.).

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že navrhovateľovi bolo riadne doručené aj vyjadrenie odporcu k
návrhu. K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo ani v rámci dokazovania. Okresný
súd sa oboznámil s exekučným spisom, ktorý ako dôkaz navrhol vykonať samotný navrhovateľ priamo
v návrhu na začatie konania s tým, že navrhovateľ bol účastníkom uvedeného exekučného konania a
teda obsah exekučného spisu z hľadiska tvrdených skutočností o dobe od podania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného súdu o jej zamietnutí mu bol nepochybne
známy, pretože z exekučného spisu vyplýva, že všetky rozhodnutia boli navrhovateľovi riadne doručené.
Odvolací súd v zhode s okresným súdom dospel k záveru, že k odňatiu možnosti navrhovateľa
konať pred súdom nedošlo ani postupom okresného súdu, ktorý by napadnutým rozsudkom rozhodol
vo veci samej pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zamietnutí návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania, pretože navrhovateľ nenavrhol prerušiť konanie a o takomto návrhu ani okresný
súd nerozhodoval. Navrhovateľ nebol vylúčený z uplatnenia žiadneho svojho procesného oprávnenia a
postup okresného súdu je plne odôvodnený ust. § 115a O.s.p.

Navrhovateľ v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie v zákonnej lehote.
Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí aj so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Ťažisko argumentácie navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe exekučného
súdu spočívalo v tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej pätnásťdňovej lehoty. Súdna prax sa však ustálila
na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa 10.07.2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013
zo dňa 25.04.2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13.02.2013). Preto v prípade, ak okresný súd
v zhode s odvolacím súdom z pripojeného exekučného spisu zistil, že žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 12.09.2011 (v tejto
súvislosti odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie
je rozhodujúce, kedy začalo samotné exekučné konanie) a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa
17.05.2013, uvedený postup a obdobie nemožno považovať za nesprávny úradný postup (prieťahy v
konaní) a je plne odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého
exekučného titulu. Z exekučného spisu vyplýva, že exekučný súd nebol v uvedenom období nečinný
a vykonával viaceré procesné úkony vedúce k rozhodnutiu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Odvolací súd podotýka, že vzhľadom na množstvo exekučných
konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje pred okresným súdom, je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia
lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo
dňa 25.04.2013). Navyše, v predmetnej veci začalo exekučné konanie 19.07.2011, teda za účinnosti
exekučného poriadku v znení zákona č. 102/2011 Z.z., v zmysle ktorého § 44 ods. 2 upravuje, že lehota
15 dní, v ktorej má byť vydané poverenie neplatí, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok.

Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského
rozsudku pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru,
že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok,



je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu konania z vlastnej iniciatívy
riešiť otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou
zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza
k preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale
len k posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí,
že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je
povinný z toho vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou
rozhodcovskou zmluvou viazaná, t.j. exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp.
zn. 6Cdo/105/2011 zo dňa 10.10.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22.05.2013, sp. zn.
2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24.10.2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012 zo
dňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa
09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011 ako aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie
vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti K. V. zo dňa 16.11.2010). Od tohto záveru nie je žiadny
dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

Navrhovateľ v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý sa podľa
neho vôbec nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Ani v tomto smere
však nemožno podľa názoru odvolacieho súdu okresnému súdu nič vytknúť. Nakoľko navrhovateľ
v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti odporcu
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t.j. nesprávny úradný postup exekučného súdu),
v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne
zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade
nespôsobuje navrhovateľom tvrdenú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd nepovažoval žiadne odvolacie námietky navrhovateľa za
dôvodné a preto napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. v celom rozsahu
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v nadväznosti na §
142 ods. 1 O.s.p., odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, nakoľko odporca návrh na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.