{"guid": "0087bd18-5430-4b40-b6cc-e1397ad1b7e4:adaf7374-0d2b-4f8e-8428-abe3307a8100", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5413010087.3", "spisova_znacka": "1To/124/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 1To/124/2013 z 30. 12. 2013", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Žilina z 30. decembra 2013, sp. zn. 1To/124/2013, ECLI:SK:KSZA:2013:5413010087.3", "identifikacne_cislo": "5413010087", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Drahomíra Brixiová", "sudca_id": 229, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-drahomira-brixiova-229", "datum_vydania": "2013-12-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Život a zdravie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/300", "nazov": "TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-172", "nazov": "§ 172 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-172", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-172"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/300#paragraf-172"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/adaf7374-0d2b-4f8e-8428-abe3307a8100", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5413010087.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2013:5413010087.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2013:5413010087.3/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/124/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5413010087
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Polka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5413010087.3

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Adriany
Gallovej a JUDr. Martina Bargela, na verejnom zasadnutí konanom 31. decembra 2013 prejednal
odvolania podané obžalovanými Y. L., Y. U. a prokurátorom proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín,
č.k. 9T/36/2013-1430 zo 17.10.2013 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolania obžalovaných Y. L., Y. U. a  prokurátora   z a m i e t a ,  pretože nie
sú dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. 9T/36/2013-1430 zo 17.10.2013 boli obžalovaní Y. L.
a Y. U. uznaní za vinných zo spáchania  obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods.
1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. b), j) Tr. zák. na tom skutkovom
základe, že:

Obžalovaný Y. L.

v období od jari 2012 do 11.12.2012 si zaobstarával neznámym spôsobom pervitín, ktorý následne na
rôznych miestach v okrese Dolný Kubín predával iným osobám, uschovával ho dočasne na rôznych
miestach, odovzdával ho iným osobám za účelom dočasnej úschovy alebo za účelom jeho predaja
konečnému užívateľovi, pričom okrem iného:

- v období mesiacov október a november 2012 trikrát odovzdal pervitín obžalovanému U. do dočasnej
úschovy s tým, aby ho následne po pár dňoch odovzdal inej osobe podľa pokynu obžalovaného L.,

- od leta 2012 do jesene 2012 asi päťkrát odovzdal pervitín Y. S., nar. X.X.XXXX, do dočasnej úschovy
za odplatu a následne si obžalovaný L. pervitín po pár dňoch u neho vyzdvihol,

- od leta 2012 do jesene 2012 opakovane predal pervitín Y. S., nar. X.X.XXXX, za účelom konečnej
spotreby

- od jari 2012 do augusta 2012 opakovane odovzdal pervitín I. G., nar. XX.X.XXXX, za účelom jeho
predaja konečnému užívateľovi;

Obžalovaný Y. U.

v období od leta 2012 do 11.12.2012 zabezpečoval marihuanu a pervitín pre seba aj pre iných konečných
užívateľov, ktorým marihuanu a pervitín opakovane predával, pričom okrem iného:



- od leta 2012 do jesene 2012 opakovane predal pervitín a marihuanu Y. S., nar. X.X.XXXX, za účelom
konečnej spotreby,

- v júli 2012 opakovane kúpil od I. G., nar. XX.X.XXXX, pervitín pre seba a pre iného užívateľa,

- v septembri 2012 kúpil od J. I., nar. XX.X.XXXX, pervitín pre seba a pre iného užívateľa,

- v období mesiacov október a november 2012 trikrát prijal od obžalovaného L. pervitín do dočasnej
úschovy s tým, aby ho následne po pár dňoch odovzdal inej osobe podľa pokynu obžalovaného L.,

- od bližšie nezisteného času až do 11.12.2012 držal vo svojej izbe v byte č. 46                  v bytovom dome
č. XXXX na ulici M. V. v J. W. veci, ktoré boli nájdené pri domovej prehliadke vykonanej dňa 11.12.2012
policajtmi OR PZ Dolný Kubín, a to:

- sušinu rastliny rodu Cannabis (konopa) o hmotnosti 15,53 g, s obsahom THC 16,6 %,

ktorá sa nachádzala v 21ks priehľadných plastových sáčkov s uzatváracou lištou, z ktorých 20 ks sáčkov
bolo umiestnených v zaváraninovom sklenenom pohári                       s plechovým uzáverom a jeden sáčok
s hmotnosťou sušiny 0,93 g bol voľne položený v izbe obžalovaného U., pričom z celkového objemu
tejto sušiny bolo možné pripraviť 31 obvykle jednorazových dávok drogy,

- pervitín v objeme 4,8 ml o hmotnosti 3,2 g, s obsahom metamfetamínu 76 %, ktorý sa nachádzal v
plastovej striekačke so zataveným koncom, pričom z tohto množstva pervitínu bolo možné pripraviť 48
obvykle jednorazových dávok drogy,

- dve prázdne plastové striekačky so zataveným koncom, jednu s celkovým objemom 2 ml a druhú s
celkovým objemom 2,5 ml, pričom v každej z nich bolo stopové množstvo metamfetamínu,

pričom v zmysle zákona č. 139/1998 Z.z. v platnom znení je rastlina rodu Cannabis (konopa) zaradená do
I. skupiny omamných látok, THC zaradený do I. skupiny psychotropných látok, metamfetamín zaradený
do II. skupiny psychotropných látok.

Za to okresný súd obžalovanému Y. L. podľa § 172 ods. 2 Tr. zák., v spojení s § 38 ods. 2 Tr. zák. uložil
trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov, na výkon ktorého obžalovaného podľa § 48 ods. 4 Tr. zák.
zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Tr.
zák. obžalovanému uložil ochranný dohľad vo výmere 2 roky.

Obžalovanému Y. U. za tento obzvlášť závažný zločin podľa                  § 172 ods. 2 Tr. zák., v spojení s §
38 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. n) Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov, na výkon ktorého
obžalovaného podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným
stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému uložil ochranný dohľad vo výmere        2 roky.

Proti rozsudku okresného súdu podali riadne a včas odvolania obidvaja obžalovaní aj prokurátor.

Obžalovaný Y. L. v odvolaní, ktoré odôvodnil sám, poukázal na to, že jeho obhajca JUDr. Mário Buksa
ho navádzal na uzavretie dohody o vine a treste. Uzavretie takej dohody bolo pre neho výhodné, pretože
by to pre neho znamenalo, že sa dostane na slobodu s podmienečným trestom. Súhlasil, lebo bol v
zlom psychickom stave z toho, že ľudia si na neho vymýšľajú krivé svedectvá a v zúfalstve z týchto
všetkých skutočností pristúpil na dohodu. Neskôr ale došlo k prekvalifikovaniu zločinu na obzvlášť
závažný zločin podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm.
b), j) Tr. zák. Z tohto dôvodu od dohody o vine a treste odstúpil. Cítil sa nevinný v celom rozsahu, čo
povedal aj jeho obhajcovi. Toto však obhajca vyšetrovateľovi neoznámil, čím zavinil, že vyšetrovateľ
ostal v presvedčení, že sa priznáva k trestnému činu, aj keď uvádzal, že je nevinný v celom rozsahu.
Vzniklo tak nedorozumenie, ktoré zavinil JUDr. Buksa, čím zanedbal svoju povinnosť, ovplyvnil priebeh
vyšetrovania a uškodil jeho osobe. Ďalej poukázal na to, že keď chcel v priebehu súdnych pojednávaní
klásť svedkom otázky, obhajca mu to zakazoval. Tvrdil mu, že súd by to mohlo dráždiť. Cíti sa byť
ukrivdený, pretože jeho obhajca ho zavádzal a zanedbával si svoje povinnosti, a tak mu znemožnil



jeho právo na obhajobu. Zdôraznil, že okresný súd v napadnutom rozsudku nebral do úvahy výpovede
tých svedkov, ktorí vypovedali pod prísahou na súdnom pojednávaní. Súd bral do úvahy len svedecké
výpovede z vyšetrovania. Žiadal, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a postupoval v zmysle §
321 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku.

Obžalovaný Y. L. odvolanie odôvodnil aj prostredníctvom svojej obhajkyne. Poukázal na to, že
bol odsúdený na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Zistený skutkový stav
nekorešponduje s výrokom okresného súdu, ktorým bol uznaný za vinného. K primárnemu pochybeniu
v konaní došlo, keď súd prvého stupňa skutok týkajúci sa jeho osoby prekvalifikoval z trestného činu v
zmysle § 172 ods. 1 Tr. zák. na trestný čin podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) Tr. zák. s
poukazom na § 138 písm. b), j) Tr. zák. Podľa jeho názoru na takúto prekvalifikáciu neexistoval dôvod a
v priebehu konania sa nejasnosti tejto prekvalifikácie nepodarilo odstrániť. Ďalej uviedol, že v obžalobe
podanej okresným prokurátorom mu bolo kladené za vinu, že páchal trestnú činnosť od januára 2012
do 11.12.2012. V samotnom rozsudku bol odsúdený za páchanie trestnej činnosti od jari do 11.12.2012,
teda do času jeho zadržania. Pritom takáto zmena nebola žiadnym spôsobom odôvodnená. Okrem toho
ani v priebehu konania nebolo preukázané, že mal páchať trestnú činnosť od tohto obdobia, kde toto
obdobie nie je bližšie špecifikované. Je nepochybné, že neexistuje dôkaz, ktorý by preukazoval začiatok
obdobia páchania trestnej činnosti, ak ju však aj páchal. Minimálne mohol byť odsúdený za obdobie od
júla 2012, kedy orgány činné v trestnom konaní začali odpočúvať telefonáty podozrivých, a to až do doby
ich zadržania, t.j. 11.12.2012. V dôsledku toho sa obdobie páchania trestnej činnosti skracuje maximálne
na obdobie piatich mesiacov, ktoré nemožno považovať za obdobie po dlhší čas v zmysle § 138 písm.
b) Tr. zák., a teda nemôže byť pričítané ako závažnejší spôsob konania. Pochybnosti sú aj ohľadom
ďalších dôležitých skutočností. Prvostupňový súd na preukázanie jeho viny zobral do úvahy výpovede
spoluobžalovaného U., svedkov S., G. a V., ako aj prehliadku motorového vozidla a jeho priznanie pri
preštudovaní spisu v prípravnom konaní. V prvotnej výpovedi spoluobžalovaný Y. U. poukázal na to,
ako ho mal Y. L. pod hrozbou násilia alebo inej ťažkej ujmy donútiť nielen prechovávať drogy, ale ich aj
pre neho predávať. Na znak, že to myslí Y. L. vážne, mal spoluobžalovaného zdrapiť za krk a párkrát
ho vyfackať. To zároveň mala vidieť priateľka Y. U., T. V.. Prvostupňový súd poukázal na výpoveď Y.
U. ako jeden z dôkazov, ktorý mal usvedčiť Y. L. z trestnej činnosti. Podľa názoru obhajoby výpoveď
obžalovaného U. bola účelová, s úmyslom preniesť vinu práve na Y. L.. V prvom rade je nelogické, že
na jednej strane súd poukazuje na jeho výpoveď ako usvedčujúcu a na druhej strane v tejto výpovedi
Y. U. opisuje, ako bol nútený k páchaniu trestnej činnosti, a                 v konečnom dôsledku ho súd
odsúdil, ako keby páchal túto trestnú činnosť na základe slobodného konania a uváženia. V nadväznosti
na to prvostupňový súd Y. U. pri rozhodovaní o treste nebral do úvahy poľahčujúcu okolnosť v zmysle
§ 36 písm. f) Tr. zák., ktorá na základe jeho prvotnej výpovede mala byť zobratá. To znamená, že
buď prvostupňový súd jeho výpoveď nezobral do úvahy, a teda nemohol poukázať na túto výpoveď
ako na usvedčujúcu Y. L. z trestnej činnosti, alebo si prvostupňový súd vybral iba tie časti, ktoré boli
pre neho vhodné. Nie je v tom žiadna logická súvislosť, ktorá by nevnášala do prípadu pochybnosti o
zistenom skutkovom stave. Už z tejto absurdity vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní a súd za
každú cenu aj napriek pochybnostiam sa snažili usvedčiť Y. L.                        z trestnej činnosti,
nehľadiac na prezumpciu neviny. Je zarážajúce, že Y. U., ak mu bolo niekoľko mesiacov vyhrážané,
aby páchal trestnú činnosť, túto skutočnosť neoznámil ani svojim blízkym osobám a ani nepodal trestné
oznámenie, alebo sa nesnažil hocijakým iným spôsobom upozorniť na to, že je nútený páchať trestnú
činnosť pod nátlakom. Ani jeho priateľka T. V. nepotvrdila to, čo Y. U. uvádzal v jeho výpovedi, ako napr.
chytenie za krk, hrubý nátlak a pod. Ani z výpovede T. V., ako ani z výpovede Y. U. nebolo jasné, kedy
a kde presne sa mal Y. L. vyhrážať Y. U.. Z toho obhajoba usudzuje, že jeho výpoveď bola účelová s
úmyslom preniesť vinu za svoje konanie na inú osobu a tak sa zbaviť trestnej zodpovednosti. Ďalším
usvedčujúcim dôkazom mala byť výpoveď svedka Y. S., ktorý tvrdil, že kupoval dogy od Y. L., ako aj
tieto drogy mal spolu so svedkom L. K. pre Y. L. schovávať. V prospech obžalovaného Y. L. svedčí
ten fakt, že práve Y. S. mal u neho dlžobu. V prípade, ak by sa dostal Y. L. do väzenia, tento dlh by
bol zo strany Y. L. takmer nevymáhateľný. Čiže Y. S. mal naliehavý záujem, aby Y. L. bol odsúdený.
Podľa vyjadrenia prvostupňového súdu jeho výpoveď v prípravnom konaní, ako aj odpovede na kladené
otázky boli v logickom usporiadaní. Práve naopak, je pravdou, že spontánne odpovedal na kladené
otázky, ale jeho odpovede boli strohé, bez akýchkoľvek konkrétností, či bližších údajov. Viac-menej
vypovedal len o svojom užívaní drog a pod. O takejto výpovedi, bez konkrétnych špecifikácií sa nedá
povedať, že sa jedná o výpoveď osoby, ktorá musela zažiť to, o čom rozpráva. Práve jeho výpoveď bola
spochybnená výpoveďou svedka L. K., ktorý vypovedal bez akejkoľvek predpojatosti voči osobe Y. L..



V nadväznosti na jeho výpoveď treba vziať do úvahy výpoveď L. K., ktorú súd bližšie nevyhodnocoval.
Pritom L. K. potvrdil, že drogy od Y. L. si nekupoval a ani spolu                   s Y. S. ich pre Y. L.
neukrýval. Rozpor v týchto výpovediach žiadnym spôsobom neodstránil. Jednoducho to nechal tak bez
povšimnutia, keďže tá spochybňovala usvedčujúcu výpoveď Y. S.. Ten ale mal jednoznačný záujem -
motív na tom, aby bol Y. L. odsúdený, a práve naopak, L. K. nemal dôvod (žiadny dlh ako S.), aby krivo
vypovedal proti Y. L.. Jeho výpoveď nezapadala do predstavy súdu, a preto ju nebral do úvahy a ani
sa nijako s ňou nesvyporiadal. Výpoveď svedkyne I. G. má obdobné črty ako výpoveď Y. S.. Dokonca
aj sama potvrdila, že vypovedala proti Y. L.. Tak ako Y. S., tak aj ona mala dlh voči Y. L. a keď zistila,
že trestne stíhaný je Y. L. a nie ona, bolo pre ňu výhodné len potvrdiť to, s čím prišli orgány činné v
trestnom konaní. Takto sa preniesla výlučná vina na Y. L., pričom ona bola daná do úzadia. Zároveň ak
bude Y. L. odsúdený, s veľkou pravdepodobnosťou tento dlh voči nemu ani nevyrovná, čo je len na jej
prospech. Prvostupňový súd zabudol poukázať na podstatnú skutočnosť, a to, že u Y. L. bolo robených
niekoľko domových prehliadok a ani pri jednej domovej prehliadke nebol u neho nájdený pervitín alebo
iné omamné a psychotropne látky. Aj skutočnosť, že pri zadržaní Y. L. boli použité stopovacie psy, ktoré
mali nájsť pachovú stopu v jeho aute, prvostupňový súd odôvodnil jednostranne a v neprospech Y.
L., aj napriek tomu, že nebolo preukázané, aké látky sa tam nachádzali, kedy sa tam mali nachádzať
a pod., aby sa dalo bezpochyby uviesť, že Y. L. tam prevážal pervitín, ktorý mal aj údajne predávať.
Takýto dôkaz je nepostačujúci pre potreby trestného stíhania, ktorý má preukázať vinu obvinenému.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vznikajú aj pochybnosti o tom, či skutok bol spáchaný na
viacerých osobách, teda závažnejším spôsobom konania v zmysle § 138 písm. j) Tr. zák., teda obhajoba
má za to, že nebolo jednoznačne a bezpochyby preukázané, komu mal presne predávať omamné a
psychotropne látky, odhliadnuc výpovede svedkov, ktorí mali záujem, aby bol uznaný vinným a zároveň
ktorých výpovede boli popreté výpoveďami svedkov, ktorí na jeho odsúdení nemali evidentný záujem,
a teda vypovedali nepredpojato. Prvostupňový súd sa zameral iba na tie výpovede a dôkazy, ktoré mali
svedčiť                           v neprospech Y. L., a vyzdvihoval ich do popredia. Výpovede tých svedkov, ktorí
vypovedali v prospech Y. L., nechal bez povšimnutia. Aj v prípade ich nelogickej prepojenosti, ako bolo
uvedené vyššie, prvostupňový súd napriek mnohým nezrovnalostiam mal tendenciu vyhodnotiť dôkazy
v neprospech Y. L. a nezabudol spomenúť aj jeho priznanie v čase preštudovania spisu, kde práve toto
priznanie mohlo viesť k presvedčeniu súdu o tom, že Y. L. je vinný, pritom opomenul tú skutočnosť, že
zistený skutkový stav veci nekorešponduje s podanou obžalobou a dokonca, ako sa v samom závere
ukázalo, ani s výrokom rozhodnutia prvostupňového súdu. Priznanie Y. L. bolo vo frustrácii z výpovedí
drogovo závislých osôb a jeho dlžníkov, ktorí sa obrátili proti nemu. V takejto bezmocnosti mal za to, že aj
napriek tomu, že skutok nespáchal tak, ako mu bol kladený za vinu,                           v prípade konania dohody
o vine a o treste dostane trest pod hranicou troch rokov, čo by bolo znesiteľné. Ale keďže aj napriek tomu,
že skutok, ktorý mu bol a je kladený za vinu, nebol dostatočne zistený a v prípade sú mnohé pochybnosti
a nejasnosti, jeho konanie sa kvalifikuje ako obzvlášť závažné, hoci na to nie sú predpoklady, nemohol
vinu zobrať na seba. Okrem toho prvostupňový súd porušil zákon, keď toto priznanie použil ako dôkaz
svedčiaci v neprospech Y. L.. Ďalej obhajoba poukázala na znenie ustanovenia § 232 ods. 1 Tr. por.
a § 333 ods. 4 Tr. por. a uviedla, že priznanie spáchania skutku obvineným sa v konaní o dohode o
vine a treste vykonáva výlučne                  s cieľom dosiahnutia výhody v trestnom konaní v podobe
schválenia dohody o vine a treste. Preto ak súd dohodu o vine a treste odmietne, nie je možné po podaní
obžaloby na hlavnom pojednávaní na také priznanie prihliadať ako na dôkaz. Takéto ustanovenie má
chrániť obvineného v prípade priznania viny, aby takéto priznanie nebolo použité proti nemu v priebehu
hlavného pojednávania. Tým sa má zaručiť rovnosť strán pred súdom s tým, aby vina obžalovaného
bola riadnym a zákonným spôsobom preukázaná. To isté platilo aj v prípade Y. L., ktorý priznal svoju
vinu za účelom dosiahnutia dohody o vine a treste. A práve ak táto dohoda nebola dosiahnutá, jeho
priznanie nemôže byť brané v priebehu hlavného pojednávania ako dôkaz, čo v danom prípade použité
bolo a tým došlo k porušeniu Trestného poriadku. Takýmto postupom prokurátor, ako aj prvostupňový
súd dosiahli nerovnováhu                       v preukazovaní viny na jednej strane a na strane obvineného
v preukazovaní svojej neviny. Prvostupňový súd konal a rozhodol arbitrárne, s úmyslom za každú cenu
uznať Y. L. vinným. Obžalovaný navrhol, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por.
zrušil rozsudok okresného súdu a sám po doplnení dokazovania rozhodol, alebo vec vrátil súdu prvého
stupňa na doplnenie a opätovné rozhodnutie.

Obžalovaný Y. U. v písomných dôvodoch odvolania podaného prostredníctvom svojho obhajcu uviedol,
že podáva odvolanie proti výroku o vine, treste aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Poukázal
na to, že od samého začiatku spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní. Ku skutku, ktorý sa mu



kládol za vinu v tom čase a bol kvalifikovaný v zmysle § 172 ods. 1 Tr. zák., sa priznal. Na základe jeho
výpovede došlo k tomu, že boli vytvorené podmienky na uzavretie dohody o vine a treste, ku ktorej dal
súhlas. Je presvedčený, že prekvalifikovanie jeho konania na ustanovenie § 172 ods. 2 Tr. zák. nebolo
dôvodné a preukazuje to aj vykonané dokazovanie pred súdom. V tejto súvislosti zdôraznil, že v zmysle
§ 138 písm. b) Tr. zák. sa pod závažnejší spôsob konania rozumie páchanie trestného činu po dlhší
čas, ak sa v tejto činnosti pokračuje spravidla aspoň šesť mesiacov, pričom u neho sa o takúto dobu
páchania trestného činu nejedná. Poukázal aj na judikát R 13/2012. Okresný súd taktiež bezdôvodne
aplikoval na jeho konanie ustanovenie § 138 písm. j) Tr. zák., pretože závažnejším spôsobom konania
podľa                  § 138 písm. j) Tr. zák. sa rozumie páchanie trestného činu na viacerých osobách,
ktorými sa rozumejú najmenej tri osoby v zmysle § 127 ods. 12 Tr. zák. Je presvedčený, že jeho konanie
okresný súd nesprávne kvalifikoval podľa § 172 ods. 2 písm. c) Tr. zák., pretože nespĺňa zákonné znaky
kvalifikujúce toto konanie v zmysle   § 138 Tr. zák. Ani jeden zo svedkov na hlavnom pojednávaní
neuviedol, že by predával omamné látky. V tejto súvislosti poukázal na nesprávne posúdenie výpovede
svedka S.. Tento svedok na hlavnom pojednávaní uviedol, že obžalovaného nepozná, že sa s ním nikdy
nestretol. V prípravnom konaní tvrdil, že obžalovaný mu odovzdával omamné látky a že bol vodičom
motorového vozidla. Vzhľadom na výpoveď tohto svedka na hlavnom pojednávaní, kde uviedol, že
obžalovaného nepozná, ako aj na skutočnosť, že obžalovaný nemá motorové vozidlo, na ktorom sa so
svedkom mal stretnúť, je zrejmé, že svedok si ho pomýlil s niekým iným. Okresný súd pri hodnotení
výpovede svedka na hlavnom pojednávaní, ktorú považoval za nevierohodnú, nepostupoval objektívne
a správne. Z vykonaného dokazovania nevyplýva to, k čomu dospel vo svojom závere okresný súd. V
konaní boli preukázané len tie skutočnosti, ku ktorým sa od začiatku priznal, t.j., že je konzumentom
drog a má s tým problém. Okrem toho súd nevyhodnotil správne poľahčujúce okolnosti na jeho strane,
keď neprihliadol na poľahčujúce okolnosti v zmysle § 36 písm. c), j) a l) Tr. zák. Navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. c) Tr. por. zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju
v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Prokurátor podal odvolanie, čo do výroku o neuložení ochranného opatrenia obžalovanému Y.
U.. Poukázal na to, že zo znaleckého psychiatrického posudku vyplýva, že poruchy v správaní
obžalovaného Y. U., ako i osobnostné problémy vyplývajú zo základnej poruchy- akcentovanosti
osobnosti v zmysle emočnej a sociálnej nezrelosti, drogovej závislosti, násilných mechanizmov
osobnosti. Požívanie návykových látok stimulačných drog marihuany a pervitínu viedlo k závislosti najmä
ku komplexnej závislosti od tvrdej drogy, budivého amínu a jeho pobyt na slobode je z psychiatrického
hľadiska nebezpečný, a preto aj znalci odporučili súdu, aby u neho nariadil protitoxikomatické liečenie
ústavnou formou. Nie je záruka, že obžalovaný Y. U. sa bez patričnej liečby pobytom v ústave na výkon
trestu vylieči zo závislosti z omamných a psychotropných látok. Aj v ústave si môže zabezpečiť omamné
a psychotropné látky rôzneho druhu. Z uvedených dôvodov navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok
zrušil a prikázal mu vo veci znova konať a rozhodnúť, resp. aby sám vo veci rozhodol.

Krajský súd na podklade odvolaní preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom mal na zreteli
aj povinnosť prihliadnuť na všetky prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolania obžalovaných ani odvolanie
prokurátora nie sú dôvodné.

Okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné zásady trestného konania
uvedené v § 2 Tr. por., najmä však zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7, práva na obhajobu - § 2 ods.
9, voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12 i rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14. Odvolací
súd teda konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom
postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

K výroku o vine

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou



objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v
oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného
presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne,
nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovaným,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v ich prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného
presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení
napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdený skutok
sa stal a že ho spáchali obžalovaní Y. L. a Y. U.. V tomto smere okresný súd veľmi výstižne a presvedčivo
v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení z nich vyplývajúcich
dospel k záveru o vine obžalovaných. Na takomto základe potom okresný súd vyvodil z dôkazov o
podstate súdeného trestného činu zistenia, ktoré sú správne.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou
argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ
sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže
sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov
vyslovených súdom prvého stupňa.

V súvislosti s odvolacími námietkami obžalovaných, že prvostupňový súd nesprávne právne vyhodnotil
vykonané dôkazy, krajský súd poznamenáva, že              pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu
zakladajú na vnútornom presvedčení získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a
tieto závery boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám,                  ktorými
sa k takýmto záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom
v prospech obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným
záverom, keby sa bol spravoval inými úvahami.

Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého
stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané
dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaných.

Odvolací súd sa stotožnil s vyhodnotením dôkaznej situácie tak, ako to urobil okresný súd v
odôvodnení napadnutého rozsudku. Krajský súd poznamenáva, že okresný súd po vykonaní rozsiahleho
dokazovania vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, ako aj v celom ich
súhrne logickým a zároveň aj presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel tak,
ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por., nemožno nič vytknúť. Hodnotenie dôkazov súdom
prvého stupňa neodporuje základným princípom logického myslenia.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t.j. že ich
hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností
prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd
nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté
dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému
rozsudku vytknúť žiadnu chybu v zmysle zákonných ustanovení. V prejednávanej veci odvolací súd
ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim
výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa.



V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v
zmysle ktorej do obsahu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods.
2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky nepatrí nielen povinnosť súdu vykonať účastníkom (stranou)
konania navrhnuté dôkazy, ale ani právo účastníka (strany) konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
súdu ním navrhnutých dôkazom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (napr. I. ÚS 98/97).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07,
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04)

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172
ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. b), j) Tr. zák., aj
podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a
všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených
zákonných ustanovení.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.

Odvolací súd zdôrazňuje, že obžalovaní v prevažujúcej miere primárne namietajú hodnotenie dôkazov
súdom prvého stupňa a predkladajú odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy
záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Rovnako namietajú
právne posúdenie skutku aj podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty § 172 ods. 2 písm. c) Tr. zák. s
poukazom na § 138 písm. b), j) Tr. zák. Odvolania sú v podstate založené na opakovaných dôvodoch
obhajoby obžalovaných použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S námietkami obžalovaných,
skutkovými a právnymi, sa súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú
žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.

Ani krajský súd sa nestotožnil s obhajobou obžalovaných, že sa nedopustili konania, ktoré im je kladené
za vinu, a že svedkovia si na nich vymýšľajú „krivé svedectvá\".

Podľa názoru odvolacieho súdu práve svedkovia Y. S., I. G. a T. V. a v prípade obžalovaného Y.
U. aj  svedkovia H. V. a Y. K. presvedčivo usvedčujú obžalovaných zo spáchania súdeného skutku
a odvolaciemu súdu nie sú známe žiadne skutočnosti spochybňujúce vierohodnosť ich výpovedí. Je
nesporné, že svedkovia S., G., V. v konaní pred súdom vypovedali rozdielne oproti prípravnému
konaniu, kde pri svojich usvedčujúcich výpovediach detailne popísali podstatné okolnosti spáchania
skutku. Výpovede menovaných svedkov z prípravného konania, ktoré boli súdom prvého stupňa na
hlavnom pojednávaní zákonným postupom prečítané, krajský súd považuje za logické, presvedčivé,
zrozumiteľné, pravdivé a vierohodné. Odvolací súd v týchto súvislostiach zdôrazňuje, že pri hodnotení
vierohodnosti svedka je súd povinný prihliadať najmä k vnútornej štruktúre výpovede svedka, teda či si
neodporuje v podstatných okolnostiach, o ktorých vypovedal, k logickým súvislostiam o okolnostiach,
o ktorých vypovedá, či výpoveď svedka je v súlade aj s ostatnými dôkazmi zadováženými v trestnom



konaní, pričom nie menej podstatná bude aj okolnosť vzťahu svedka (poškodeného) k obžalovanému
alebo poškodenému, teda či svedok s obžalovaným alebo poškodeným je v príbuzenskom vzťahu,
resp. (ne)priateľskom, susedskom či zamestnávateľskom vzťahu, prípadne v inom vzťahu podriadenosti
alebo nadriadenosti. Taktiež je potrebné prihliadať na existenciu vlastného, často hmotného záujmu
svedka na výsledku trestného konania, v prípade, že v trestnom konaní vyjde najavo motív a príčiny
vyplývajúce či už z pozitívneho alebo negatívneho pomeru medzi svedkom a obžalovaným alebo
svedkom a poškodeným, ktoré by mohli mať na výpoveď svedka vplyv. Je úlohou súdu, aby po zvážení
všetkých týchto dôkazov a okolností prípadu, postupom v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. podľa vnútorného
presvedčenia rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je. Pritom nemožno
opomenúť, že svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú povinnosť vypovedať pravdu, a preto
logicky i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia svedka, a to až do okamihu, kým nie
je preukázaný opak.

Krajský súd tiež zdôrazňuje, že zákon vychádza z toho, že každý občan je povinný podať svedectvo
o skutočnostiach dôležitých pre trestné konanie. Svedok vypovedá o tom, čo videl, počul, ohmatal,
ochutnal, cítil, teda o tom, čo vnímal vlastnými zmyslami. Zákon nekategorizuje svedkov podľa
pohlavia, znalostí, zamestnania. Zákon pre svedka neustanovuje ani podmienky svedeckej spôsobilosti.
Svedkami môžu byť maloleté deti, aj osoby s fyzickými, či duševnými chorobami. Pokiaľ ide o
obžalovaným L. namietané výpovede svedkov S. a G., ich výpovednú hodnotu podľa názoru krajského
súdu neoslabila ani ich drogová minulosť. Je nepochybné, že v danej veci ide o špecifickú trestnú činnosť
(drogovú trestnú činnosť), ktorej svedkami môžu byť a v prevažnej väčšine sú aj osoby pohybujúce
sa v drogovom prostredí, často osoby drogovo závislé a „tzv. obchodní partneri\" páchateľov trestného
činu.  Krajský súd, rovnako ako súd prvého stupňa, je toho názoru, že uvedená skutočnosť sama o sebe
nemôže znižovať hodnovernosť ich výpovedí, a preto ani odvolací súd nemá pochybnosti o pravdivosti
svedeckých výpovedí menovaných svedkov z prípravného konania, v ktorých v celom rozsahu
obžalovaných usvedčovali zo súdenej trestnej činnosti. Je tiež nesporné, že okolnosti charakterizujúce
obsah výsluchu a procesný spôsob ich vykonania, resp. svedeckú nespôsobilosť menovaných svedkov
doposiaľ nenamietali obhajcovia, ktorí boli pri nich osobne prítomní.

Svedecké výpovede menovaných svedkov (S., G., V., V., K.) logicky prepájajú aj nepriame
dôkazy vykonané v predmetnej veci - zápisnice o vykonaní prehliadky motorového vozidla vrátane
fotodokumentácie (č.l. 118-125), zápisnice o vykonaní domovej prehliadky u obžalovaného U. vrátane
fotodokumentácie (č.l. 152-162), znalecký posudok KEÚ PZ (č.l. 360), odborné vyjadrenie Úradu pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou SR (č.l. 392), záznamy telekomunikačnej prevádzky telefónnych
staníc, záznamy telefonických hovorov a SMS správ, znalecký posudok Ing. Y. L., PhD.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že obžalovaní Y. L. aj Y. U. sa v prípravnom konaní pri jednom zo svojich
výsluchov k spáchanému skutku priznali a oľutovali ho (č.l. 1112 L., č.l. 197 U.). V  konaní pred súdom
obžalovaní popreli spáchanie žalovaného skutku. Je nesporné, že obžalovaní využívajú svoje zákonné
právo hoci aj beztrestne klamať. V tejto súvislosti treba uviesť, že výpoveď obžalovaného musí súd vždy
posudzovať s rešpektom a s ohľadom aj na to, že môže uvádzať nepravdu a tú prezentovať ako jedinú
pravdu - svoju. Preto je vždy v prioritnom záujme obžalovaného predložiť súdu svoje alibi, a tak dodať
svojim vyjadreniam „punc úplnej pravdivosti\". Obžalovaní však nepredložili súdu žiadne alibi, ktoré by
celkom nepochybne mohlo výrazne spochybniť výpovede svedkov S., G. a V. v spojení s nepriamymi
dôkazmi vyššie uvedenými. V predmetnej veci obhajoba ani pri výraznej snahe nepreukázala, že by
menovaní svedkovia vypovedali nepravdu o podstatných okolnostiach spáchania súdeného skutku.
Pokiaľ ide o zmeny vo výpovediach obžalovaných na hlavných pojednávaniach, krajský súd ich považuje
za účelové v úmysle zbaviť sa trestnoprávnej zodpovednosti za súdený skutok. Ako už bolo uvedené
vyššie, obžalovaní sa v štádiu prípravného konania ku skutku  priznali a pravdivosť ich priznaní orgány
činné v trestnom konaní overili aj inými dôkazmi, a preto odvolací súd nemá nijaké pochybnosti o tom,
že obžalovaní (najmä Y. U.) vo svojich usvedčujúcich sa výpovediach v štádiu prípravného konania
pravdivo popísali spôsob aj okolnosti spáchania súdeného skutku. Z obsahu zápisníc naviac vyplýva,
že pri uvedených výsluchoch obidvoch obžalovaných boli dodržané všetky zákonné pravidlá.  Pokiaľ
ide o odvolaciu námietku obžalovaného Y. L., že jeho priznanie nemôže byť v danom prípade použité,
pretože bolo učinené len v úmysle dosiahnuť dohodu o vine a treste a okresný súd v tomto smere porušil
ustanovenie § 333 ods. 4 Tr. por., krajský súd len stručne uvádza, že uvedené tvrdenie obžalovaného



z obsahu spisu nevyplýva. Ako bolo uvedené vyššie, obžalovaný Y. L. sa k spáchanému skutku priznal
pri preštudovaní spisu (č.l. 1112), a teda nešlo o situáciu predpokladanú v § 333 ods. 4 Tr. por., t.j. že
sa priznal v konaní o dohode o vine a treste. Naviac treba zdôrazniť, že priznania obžalovaných sú len
jedným z dôkazných prostriedkov preukazujúcich ich vinu.

Krajský súd uzatvára, že štruktúra vyššie uvedených usvedčujúcich priamych aj nepriamych dôkazov
vytvára silný usvedčujúci dôkazný stav, z ktorého vyplýva jednoznačný a presvedčivý záver, že obidvaja
obžalovaní v žalovanom období boli hlavnými dílermi drog v meste Dolný Kubín, ktoré predávali viacerým
osobám, a to po dlhší čas.

U druhej skupiny dôkazov (výpovedí samotných obžalovaných a svedkov G. K., Z. Y., J. I., L. C., T. T.,
H. Z., L. W., O. W., Z. W., I. Z., G. W., X. O., L. K.) možno, z dôvodu príbuzenského a priateľského
vzťahu, vidieť snahu „pomôcť\" obžalovaným svojou výpoveďou. Vzhľadom na okolnosti, ktoré vyšli
najavo na hlavnom pojednávaní po vykonanom dokazovaní, okresný súd tieto výpovede správne posúdil
ako nedostatočne spôsobilé na preukázanie neviny obžalovaných.

K ďalšej odvolacej námietke, vytýkajúcej okresnému súdu právne posúdenie skutku aj podľa
kvalifikovanej skutkovej podstaty § 172 ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), j) Tr. zák.,
odvolací súd uvádza, že sa v celom rozsahu stotožňuje s tým, čo v tomto smere uviedol už okresný súd.
Naviac poukazuje na nasledovné.

Podľa § 122 ods. 12 Tr. zák. za trváci trestný čin sa považuje vyvolanie a udržiavanie alebo len
udržiavanie protiprávneho stavu. Medzi trvacie trestné činy patrí aj trestný čin nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) Tr. zák., pre ktorý sú obžalovaní odsúdení.

Podľa § 138 písm. b) Tr. zák. závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu po
dlhší čas. Dlhším časom sa rozumie časový úsek, ktorého dĺžka je ovplyvnená „intenzitou\" trestného
činu (to znamená závažnosťou trestného činu z hľadiska výšky zákonom ustanovenej trestnej sadzby).
Všeobecne pre všetky prípady nemožno vymedziť, aký čas sa považuje za dlhší. V prípade, ak pôjde
o trestný čin s vyššou trestnou sadzbou, bude „dlhší čas\" kratší ako pri trestnom čine s nižšou trestnou
sadzbou. Podstatné je, že nejde o jednorazovú trestnú činnosť alebo trestnú činnosť krátkeho trvania.
Páchanie trestných činov po dlhší čas prichádza do úvahy najmä pri trestných činoch trvácich (§ 122
ods. 12 Tr. zák.), ak páchateľ udržiava protiprávny stav po dobu podstatne dlhšiu, než stačí k dokonaniu
tohto trestného činu.

Nakoľko zákonodarca nevymedzil presne, koľko to je „po dlhší čas\", bolo a je na úvahe orgánov činných
v trestnom konaní a v konečnom dôsledku súdu, aby určil v tej-ktorej veci, kedy páchateľ už konal tak,
že naplnil pojmový znak skutkovej podstaty trestného činu v zmysle § 138 písm. b) Tr. zák., a teda,
kedy konal „po dlhší čas\". Aj podľa názoru krajského súdu vzhľadom na dobu páchania trestného činu,
intenzitu, a najmä závažnosť trestného činu, u obidvoch obžalovaných ide jednoznačne o páchanie
trestného činu pod dlhší čas.

K časti odvolania obžalovaného Y. L., smerujúcej k ustáleniu doby páchania trestnej činnosti, treba
uviesť, že súd prvého stupňa oproti podanej obžalobe čiastočne upravil skutkovú vetu týkajúcu sa aj
obžalovaného L.. Krajský súd s poukazom na vykonané dokazovanie (najmä výpoveď svedkyne I. G.,
ktorá uvádzala, že s Y. L. začala spoluprácu pri predávaní drog na jar roku 2012, v mesiaci marec alebo
apríl) sa stotožnil s touto úpravou skutkovej vety.

Obžalovaní nesúhlasia ani s právnou kvalifikáciou ich konania v tom smere, že súd nesprávne posúdil
ich konanie ako závažnejší spôsob konania, že trestný čin spáchali na viacerých osobách podľa § 138
písm. j) Tr. zák.



Trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi je spáchaný závažnejším spôsobom podľa § 138 písm. j) Tr. zák., ak bol spáchaný
na viacerých osobách. Viacerými osobami sa rozumejú najmenej tri osoby - § 127 ods. 12 Tr. zák. Aj
v tomto smere odvolací súd odkazuje na dôvody odôvodnenia súdu prvého stupňa a najmä správnu
úpravu skutku vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, ktorá zodpovedá vykonanému dokazovaniu a
právnemu posúdenia skutku aj podľa § 138 písm. j) Tr. zák.

Krajský súd uzatvára, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď priebeh skutkového deja ustálil tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

K výroku o treste

Odvolací súd preskúmal aj výrok o treste a stotožnil sa so záverom prvostupňového súdu, pokiaľ ide o
druh a výmeru uloženého trestu. Tresty tak, ako boli obžalovaným uložené súdom prvého stupňa, sú
v súlade so zákonom.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s úvahami okresného súdu ohľadne poľahčujúcich a
priťažujúcich okolností u obidvoch obžalovaných.

Pokiaľ sa obžalovaný Y. U. v odvolaní domáha priznania ďalších poľahčujúcich okolností v zmysle
§ 36 písm. c), j) a l) Tr. zák., krajský súd ich existenciu u  obžalovaného nezistil. Ako vyplýva zo
znaleckého psychiatrického posudku, obžalovaný Y. U. v dôsledku závislosti od tvrdej drogy, budivého
amínu, amfetamínu (pervitínu) mohol a vedel toto svoje konanie ovládať v rozsahu nepodstatne
(nevýznamne) zníženom. V čase spáchania trestnej činnosti vedel a mohol rozpoznať protiprávnosť a
spoločenskú nebezpečnosť svojho konania v plnom rozsahu. S ohľadom na uvedené skutočnosti nie
je možné obžalovanému priznať poľahčujúcu okolnosť, že spáchal trestný čin v spojitosti s negatívnymi
dôsledkami svojej choroby (§ 36 písm. c/ Tr. zák.). Obžalovaný sa síce v prípravnom konaní k trestnému
činu priznal a oľutoval ho (č.l. 206), na hlavnom pojednávaní však uviedol, že pred vyšetrovateľom
klamal a poprel všetky svoje tri výpovede z prípravného konania. Vzhľadom na takýto verbálny prejav
obžalovaného, nie je možné mu priznať poľahčujúcu okolnosť, že sa k spáchaniu trestného činu priznal a
trestný čin úprimne oľutoval (§ 36 písm. l/ Tr. zák.). Z odpisu z registra trestov vyplýva, že obžalovaný bol
doposiaľ jedenkrát súdne potrestaný, pričom odsúdenie je už zahladené. V tejto súvislosti je potrebné
zdôrazniť, že ak páchateľ v minulosti už spáchal trestný čin, môže súd zo zhodnotenia konkrétnych
okolností minulého a súčasného trestného činu vyvodiť príslušné závery, pokiaľ ide o postoj páchateľa
k spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom, či páchateľ má sklony k páchaniu trestnej
činnosti alebo či spáchanie oboch trestných činov je v inak riadnom živote páchateľa len náhodné,
aký je stupeň a povaha mravného narušenia páchateľa, aká je možnosť jeho nápravy a pod. Ak však
páchateľ už bol za trestný čin i odsúdený, môže súd okrem uvedených skutočností hodnotiť tiež ďalšie
skutočnosti a robiť z nich ďalšie závery, totiž aký účinok malo na páchateľa odsúdenie a uloženie trestu,
prípadne i výkon uloženého trestu. Z týchto skutočností môže súd robiť  konkrétnejšie závery o možnosti
nápravy páchateľa určitým druhom alebo výmerou trestu a pod. S ohľadom na vyššie uvedené možno
konštatovať, že obžalovaný Y. U. je osoba, ktorá má sklony k páchaniu trestnej činnosti. Účel trestu z
hľadiska individuálnej prevencie sa pri predchádzajúcom odsúdení minul účinkom, t.j. predchádzajúci
trest nesplnil svoj cieľ, pretože obžalovaný sa opätovne dopustil trestnej činnosti. Predchádzajúce
odsúdenie ho neovplyvnilo natoľko, aby si uvedomil, že je povinný, podobne ako ostatní občania tejto
republiky, viesť riadny život. Nie je možné mu tak priznať ako poľahčujúcu okolnosť, že viedol pred
spáchaním trestného činu riadny život v zmysle § 36 písm. j) Tr. zák. Zároveň okresný súd správne na
uvedené zahladené odsúdenie neprihliadal ako na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zák.

Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu
Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na
ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje
dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne
súčasne v každom treste.



Ochrana spoločnosti sa teda uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a prvkom
výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli
dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.

Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých
členov spoločnosti, robí z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest pritom
nesmie byť prostriedkom na riešenie iných spoločenských problémov. Preto Trestný zákon vychádza
z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred
ich páchateľmi.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiadúce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a
generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V treste je teda
obsiahnuté aj spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne,
ako aj etické.

Ustanovením, ktoré musí súd aplikovať pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu, je § 34 ods. 4 Tr. zák.,
podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a
jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa,
jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Osobu páchateľa treba hodnotiť vo všetkých súvislostiach. V rámci hodnotenia osoby páchateľa
nemožno obísť ani možnosti jeho nápravy.

Zásada proporcionálnosti trestu znamená, že trest musí byť úmerný                               k spáchanému
trestnému činu. Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy.

Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy
a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri
náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých
zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa
na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností a ich spojitostí so spáchaným trestným činom,
vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký
význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k
spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v
plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom
spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov, a výchovným pôsobením na ostatných členov
spoločnosti.

Súd prvého stupňa pri ukladaní trestov vychádzal zo spojenia a vzájomnej vyváženosti oboch princípov,
a to z princípu zákonnosti trestu a z princípu individualizácie trestu.



Podľa názoru odvolacieho súdu trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov (t.j. pri dolnej hranici trestnej
sadzby) je v prípade každého z obžalovaných dostatočný - primeraný vo vzťahu k súdenej trestnej
činnosti, a to tak na ochranu spoločnosti, ako aj na nápravu obžalovaných. Tento trest dostatočne,
primerane a spravodlivo zohľadňuje účel trestu z hľadiska jeho individuálnej a najmä generálnej
prevencie, pretože v prebiehajúcom konaní je v hre záujem verejnosti na nekompromisnom boji proti
drogovej kriminalite, hlavne proti drogovým dílerom. Takto uložené tresty  v plnej miere odzrkadľujú
možnosť nápravy a pomery obžalovaných.

Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok o zaradení obžalovaných na výkon trestu odňatia slobody podľa
§ 48 ods. 4 Tr. zák. do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

V súlade so zákonom je aj výrok o uložení ochranného dohľadu podľa § 76 ods. 1 Tr. zák., ktorého
uloženie je v prípade odsúdenia páchateľa za obzvlášť závažný zločin obligatórne.

K výroku o ochrannom opatrení u obžalovaného Y. U.

Na podklade odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného Y. U., čo do
neuloženia ochranného protitoxikomanického liečenia ústavnou formou, krajský súd uvádza, že
odvolanie prokurátora je v tejto časti nedôvodné. Ako vyplýva zo správy Ústavu na výkon väzby Žilina,
počiatočná psychická dekompenzácia obžalovaného už pominula a jeho správanie je už štandardné.
Vzhľadom k stabilizácii jeho zdravotného stavu obžalovaný už nie je v režime zvýšeného dohľadu. Možno
súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že pobytom vo výkone trestu je dostatočným a veľmi účinným
spôsobom zabezpečená abstinencia obžalovaného od ďalšieho užívania akýchkoľvek návykových látok,
a to na dlhší čas. Neobstojí odvolacia námietka prokurátora, že aj v ústave si obžalovaný môže
zabezpečiť omamné a psychotropné látky. Prokurátor zrejme opomenul, že  jeho povinnosťou je okrem
iného vykonávať dozor, aby v miestach, kde sa vykonáva väzba, trest odňatia slobody, disciplinárne
tresty vojakov, ochranné liečenie, ochranná výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova na základe
rozhodnutia súdu, ako aj v celách policajného zaistenia, boli držané osoby len na základe rozhodnutia
súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody a aby
sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy a že je povinný
vykonávať previerky zachovávania zákonnosti                     v uvedených miestach (t.j. aj v ústavoch
na výkon trestu). S ohľadom k tomu je prokurátor povinný dohliadať na to, aby sa do ústavov na výkon
trestu odňatia slobody za žiadnych okolností nemohli dostať omamné a psychotropné látky, jedy alebo
prekurzory.

Na základe vyššie uvedených skutočností krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9T/36/2013", "guid": "5630231e-12cf-4e52-8992-dec9d1170921:83f3d5d4-a740-4680-a2d6-1c92f85a4f8d", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4d916acf-4bc5-4200-9f4a-1934510ae44b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 339/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 339/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 234, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4d916acf-4bc5-4200-9f4a-1934510ae44b"}, {"guid": "ussr:0c442ffd-53f4-463a-b20e-1065a4925dff", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 197/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 197/07 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 250, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c442ffd-53f4-463a-b20e-1065a4925dff"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 98/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 98/97 z 18. 12. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-12-18", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:53025e2c-f3d9-4648-b335-d4400b0fd159", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2014 z 19. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53025e2c-f3d9-4648-b335-d4400b0fd159"}]}