Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2CoE/135/2012 z 11. 6. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 11. júna 2012, sp. zn. 2CoE/135/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3106222916.1 Krajský súd Trenčín | 2CoE/135/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3106222916.1 | 2012-06-11 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí, Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 57 ods. 1 písm. g) EP, § 45 ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/29350f30-6d0f-4d7a-8e38-45515135aac1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3106222916.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2CoE/135/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3106222916
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ecker
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3106222916.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Pohotovosť, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova
č. 25, zastúpeného v konaní JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25,
proti povinnému: Q. T., bytom B. N. A. č. XXX, o vymoženie 882,96 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 2Er/1999/2008-35 zo dňa 15.12.2011, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu a vyhlásil ju za neprípustnú. Svoje
rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1, § 200 ods. 2 Ex.por., §
52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, 4 písm. r) a ods. 5, § 54 ods. 1 prvá veta Obč. zák., § 45 ods. 1 a 2
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ako aj na príslušné ustanovenia smernice Rady
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V odôvodnení uznesenia uviedol,
že súd prvého stupňa poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie príslušenstva
na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave, sp.zn. SR 0392/06
zo dňa 13.03.2006. Súd ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka bola súčasťou obsahu formulárovej
zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv
rovnakého druhu a neurčitého počtu. Nakoľko súd má v ktoromkoľvek štádiu exekúcie povinnosť skúmať
jej prípustnosť a v prípade, že zistí existenciu dôvodov, pre ktoré je exekúcia neprípustná, môže
ex offo exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju. V danom prípade je dôvodom neprípustnosti
exekučný titul, ktorý je podkladom pre exekúciu a ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní na základe
rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou podmienkou spôsobujúcou jej neplatnosť. Oprávnený,
ako dodávateľ a povinný, ako spotrebiteľ, uzavreli dňa 23.09.2005 Zmluvu o úvere (vo formulárovej
podobe), ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na znenie § 52 a nasl. Obč.zák., ako aj
s poukazom na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd posúdil predmetný právny vzťah
ako spotrebiteľský, na ktorý je nutné, okrem zmluvných dojednaní, aplikovať aj príslušné ustanovenia
Obč.zák. o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez
ohľadu na dohodu strán. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou
podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Obč.zák. neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ale aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené
dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom
prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko
jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, to znamená,
že spotrebiteľ ju mohol prijať, buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol
dodávateľom vopred pripravený. Na základe uvedených skutočností dospel súd k názoru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ
ňou nie viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Obč.zák., ako aj v



rozpore s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené skutočnosti, súd rozhodol
tak, že exekúciu zastavil a vyhlásil ju za neprípustnú.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Vyjadril nesúhlas s názorom
súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko táto vznikla
podľa Obch.zák., keďže ju nebolo možné podriadiť pod režim spotrebiteľských zmlúv upravených v
Obč.zák. Uviedol, že ako oprávnený poskytuje úvery klientom ako dlžníkom na základe zmlúv o úvere
uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obch. zák. Tento druh zmluvy má charakter spotrebiteľskej
zmluvy, avšak uvedenú zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky
síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obch.zák. Navyše aj
účastníci si v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o úvere dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obch.zák. sa všetky právne vzťahy medzi nimi
budú spravovať Obch.zák. Podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere v zmysle § 497 Obch.zák. je
na jednej strane, záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky
v dohodnutej výške a na strane druhej, záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a
zaplatiť úroky. Mal za to, že predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené
v § 497 Obch. zák. s odkazom na § 269 ods. 1 Obch. zák., ktoré je svojou povahou ustanovením
kogentným, teda v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i.
aj ročná percentuálna miera nákladov. Dôvodil, že jeho klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady
na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou, s tým spojenou.
Poukázal na to, že predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného klientom sú peňažné
prostriedky, teda nie tovar alebo služba, v dôsledku čoho zmluvy o úvere zo strany oprávneného nemôžu
obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom
úvere /opis tovaru a služby, cena tovaru a služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť
reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom
odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby/. Vzhľadom na uvedené a vzhľadom na charakter
podnikateľskej činnosti oprávneného, nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona
o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jeho činnosť nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. K tvrdeniam
súdu o rozhodcovskej doložke poukázal na skutočnosť, že s povinným bola uzatvorená zmluva o úvere
obsahujúca nevýhradnú rozhodcovskú doložku, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať
sa ochrany svojich práv, buď prostredníctvom rozhodcovského konania, alebo súdneho konania. Už
len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej
zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná, nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r.)
Obč.zák. Z uzavretej rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne
určenej právomoci súdu na riešenie sporov. V zmysle smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť
týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide teda o prípady
rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu. V danom prípade
však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe zákona
č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní. Čo sa týka aplikácie smernice Rady 93/13/EHS uviedol, že
smernice vydávané v rámci acquis communautaire majú len nepriamu záväznosť, a teda pre jednotlivé
členské štáty sú záväzné len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do
svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola uvedená smernica implementovaná do právneho
systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže
používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom
je táto smernica obsiahnutá. Na základe uvedených skutočností oprávnený navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie v súlade s ust. § 221 O.s.p. zrušil.

Odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie
oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1
O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu
v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p.



Uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia otázky
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve, ktorú účastníci uzavreli dňa 23.09.2005 a je v korelácii
s rozhodovaním súdov v analogických prípadoch a nebol zistený žiadny právne významný dôvod na
odlišný postup a rozhodnutie v danom prípade pri posudzovaní doložky. Súd prvého stupňa svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p., a preto
odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa a zároveň považuje za potrebné dodať:

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zák.
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný
súd zastaviť výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie aj napriek právoplatnému rozhodcovskému
rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené,
alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na
naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekučné konanie aj pokiaľ ide o plnenie z
neprijateľných zmluvných podmienok. Takýto postup je, ako je už vyššie uvedené, zákonný, výslovne
upravený v § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany
dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľského úveru (zák. č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch), potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní z úradnej povinnosti správne v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok
z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý úplne alebo čiastočne
je potrebné exekúciu zastaviť.

Správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že predmetnú zmluvu je potrebné posudzovať
podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva o
spotrebiteľskom úvere. Podľa odvolacieho súdu sa v prejednávanej veci jedná o zmluvu o úvere uzavretú
podľa príslušných ustanovení Obč.zák., na ktoré sa následne vzťahujú ustanovenia o spotrebiteľoch
podľa § 52 ods. 1 Obč.zák. a nasl. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva,
ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. V zmysle § 3 ods. 3 zákona
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Týmito sú zmluvy uzavreté podľa Obč.zák. alebo Obch.zák.,
ako aj všetky tie zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

K námietke oprávneného k aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v danej veci súd uvádza, že
podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je
určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Smernica Rady 93/13/EHS bola implementovaná
do slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004 zákonom č. 150/2004 Z.z. z 02.03.2004, a to
konkrétne do ustanovení § 52 - § 54 Obč.zák. Súd prvého stupňa teda aplikoval správny právny predpis,
do ktorého bola smernica implementovaná.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o
neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nemá ako prameň komunitárneho práva
horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q) Prílohy považuje riešenie sporov zo
spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti
je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ, ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy, nesmie
zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek
zmeny formulárových zmluvných podmienok a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod
tlakom finančnej tiesne, a tak podnikateľ vlastne môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie
sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje
mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.



Aj v prejednávanej veci súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, že zmluvné podmienky,
ktoré sú súčasťou zmluvy o poskytnutí úveru, vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa.
Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako
absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so
situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní
neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia
Komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní Komisie 98/257/ES z 30.
marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských
sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad dôležitých
pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich
sú založené na všeobecných právnych zásadách. Aj súd prvého stupňa v súlade so všeobecnými
poznatkami poukazuje na to, že je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi,
ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na
prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný.
Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo
brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ustanovenie § 53 ods. 4
písm. r) Obč. zák. je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej
zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym
a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí
spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie,
ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku
je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v
exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že slovenský právny poriadok exemplifikatívne vymedzuje
neprijateľné podmienky v § 53 ods. 4 Obč.zák., pričom súd môže postupovať aj podľa generálnej klauzuly
v § 53 ods. 1 Obč.zák., to znamená nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice
alebo okruhu v Obč.zák. Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, ktorý konal na základe
rozhodcovskej doložky, ktorú súd považuje ako celok za neprijateľnú, a tým neplatnú, súd prvého stupňa
v konečnom dôsledku správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Exekúcia vedená na
základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky je totiž neprípustná a exekučný súd na to prihliada už
v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení
exekúcie s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/ Ex.por.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.