{"guid": "003e052f-dea7-4b34-9cd8-b121cb4a152f:2d518671-e2b4-45d8-8a51-47dc7537f9bd", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2013:7211236474.1", "spisova_znacka": "5Co/95/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/95/2013 z 18. 9. 2013", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Košice z 18. septembra 2013, sp. zn. 5Co/95/2013, ECLI:SK:KSKE:2013:7211236474.1", "identifikacne_cislo": "7211236474", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Eva Čipková", "sudca_id": 1297, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-cipkova-1297", "datum_vydania": "2013-09-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2d518671-e2b4-45d8-8a51-47dc7537f9bd", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7211236474.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2013:7211236474.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2013:7211236474.1/text", "citacie_n": 3, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/95/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211236474
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7211236474.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, IČO: 35 724
803, proti žalovanému C. O., C., Ľ. X, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Združenie
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov, Važecká 16, IČO: 42 176, o zaplatenie 4 786,03 € s
prísl., o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu 17C/296/2012-29 z 11.12.2012 Okresného súdu
Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  uznesenie vo výroku o trovách vedľajšieho účastníka.

Žalobcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania a vedľajší účastník nemá právo na ich
náhradu.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením konanie zastavil, vrátil žalobcovi súdny poplatok 280,37 €
prostredníctvom Daňového úradu Bratislava a rozhodol, že žalobca nemá pravo na náhradu trov konania
a žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal náhradu trov konania.

Súd, citujúc znenie § 146 ods.2 a § 150 ods.1 O. s. p., uzavrel, že žalobca svojim konaním zavinil
zastavenie konania, nakoľko vzal svoju žalobu späť a nepreukázal, že tak spravil pre správanie
žalovaného, ani to, že samotná žaloba bola podaná dôvodne, preto nemá nárok na náhradu trov
konania. Žalovanému rovnako nepriznal voči žalobcovi náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne trovy
konania nevznikli a nepriznal vedľajšiemu účastníkovi konania, ktorý bol v konaní zastúpený advokátom
náhradu trov konania a to práve podľa citovaného ust. § 150 ods.1 O. s. p. Konštatoval, že právo dať
sa zastúpiť v konaní pred súdom advokátom patrí medzi základné práva garantované Ústavou SR,
preto nikomu nemožno brániť v tom, aby bol v konaní zastúpený kvalifikovaným advokátom, že účastník
konania, ktorý advokátovi udelí plnú moc na zastupovanie v konaní pred súdom si musí byť vedomý
rizika, že mu v konaní právo na náhradu trov konania nemusí vzniknúť alebo mu náhrada trov konania
nebude priznaná z rôznych zák. prípustných dôvodov, teda právo dať sa zastúpiť advokátom a právo
na náhradu trov konania nie sú nerozlučne späté, že pri priznaní či nepriznaní náhrady trov konania
je potrebné prihliadať nielen na procesnú úspešnosť v spore, ale aj na účelnosť vynaložených trov a
práve skutočnosť, že v danom prípade považoval trovy vedľajšieho účastníka konania za neúčelné,
nadbytočné a nehospodárne viedla ho k rozhodnutiu nepriznať mu náhradu trov konania, spočívajúcich
v náhrade trov právneho zast. Zdôraznil, že voči inštitútu vedľajšieho účastníka ako takému v jednotlivom
prípade, či už „sa jedná“ o jeho účasť v konaní alebo zastúpenie advokátom a uplatnenie náhrady
trov konania nemožno mať zásadnej výhrady, tento prípad však je potrebné vnímať v kontexte ďalších
stoviek konaní, do ktorých vedľajší účastník vstúpil za situácie, keď pre všetky tieto prípady (súdne
konania) je príznačné, že do nich vstúpil v krátkom časovom úseku hromadne a to bez akejkoľvek
nadväznosti na osobu žalovaného ako spotrebiteľa, kde na strane žalobcu vystupuje obmedzený okruh
subjektov (žalobca, Orange Slovensko, a.s.), že na mieste je poukázať i na spôsob jeho vstupu do
týchto konaní uskutočnený neadresne, oznámením o vstupe do konania so žiadosťou o doručenie
žaloby a jej príloh bez akejkoľvek znalosti predmetu konania, len predpokladajúc podľa žalobcu, že „sa



jedná“ o spotrebiteľský spor, neraz aj do už právoplatne skončených sporov, že neznalosť predmetu
konania neumožňuje chápať jeho záujem na výsledku sporu, ak nemá základnú vedomosť o tom, aké
právo a „právo koho“ má ako subjekt na to zriadený chrániť, navyše obrana žalovaných v jednotlivých
konaniach spočíva v paušálnej námietke premlčania nároku žalobcu bez akejkoľvek nadväznosti na
postoj žalovaného k plneniu prípadne premlčaného dlhu predstavujúceho naturálny obligačný záväzok
a takisto neadresne, bez akejkoľvek špecifikácie konkrétneho prípadu, poukazuje na spotrebiteľský
charakter veci s potrebou skúmania existencie neprijateľnej podmienky, že vo všetkých prípadoch
paušálne vyjadruje súhlas s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania a pre prípad jeho
nariadenia vopred ospravedlňuje svoju prípadnú neúčasť, okrem toho je v každom konaní zastúpený
advokátom, bez zreteľa na právnu či skutkovú náročnosť sporu a v každom konaní si uplatňuje náhradu
trov právneho zast. Navyše podotkol, že vedľajší účastník konania je združením založeným na ochranu
spotrebiteľa čo zakladá predpoklad aktívnej pomoci a činnosti samotného takého združenia a nie
len činnosť, ktorá spočíva v tom, že združenie sa dá zastúpiť advokátom, že Združenia na ochranu
spotrebiteľa navyše podľa  § 25 ods.6 zák.č.250/07 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, majú možnosť využívať
aj určenú podporu Ministerstva spravodlivosti SR, preto ak sa združenie z vlastnej iniciatívy rozhodne
uprednostniť na zastupovanie advokáta, má za to, že v takomto prípade musí znášať jeho trovy z
vlastných prostriedkov, že zastupovanie advokátom by bolo odôvodnené len v mimoriadne náročných
právnych veciach, čo samozrejme nie je prípad vznesenia námietky premlčania a, že v tomto prípade
konanie vedľajšieho účastníka vzbudzuje dojem účelovosti takého konania, ktoré spočíva len vo vstupe
do konania spolu so splnomocneným advokátom za účelom dosiahnutia odmeny.

Vedľajší účastník konštatoval, že súd právne svoje rozhodnutie odôvodnil § 146 ods.2 O. s. p., ale
náhradu trov konania mu nepriznal s poukazom na ich neúčelnosť podľa § 150 ods.1 O. s. p., že s
argumentáciou súdu, že ide z dôvodov, na ktoré súd poukazuje, o trovy neúčelné, sa už judikatúra
krajských súdov vyporiadala a za všetky poukázal, napr. na uznesenie Krajského súdu (ďalej len KS)
Banská Bystrica 13Co/193/2012 z 30.7.2012, z ktorého citoval. Uviedol, že - podľa jeho názoru - by
malo byť všeobecným celospoločenským cieľom a aj „záujmov“, ku ktorému by mali prispieť aj súdy,
aby sa predmetná spotrebiteľská agenda rozptýlila medzi čo najviac združení a aby v každom konaní
vystupoval za združenie advokát a aby týmto spôsobom sa čo najskôr táto agenda zredukovala na
minimum, aby dodávatelia prestali skúšať a prestali podávať žaloby odsúdené dopredu na neúspech,
ak však neriskujú ani len náhradu trov konania, skúšať sa im stále oplatí a budú to robiť naďalej a
zahlcovať súdy tisíckami žalôb, ktoré by inak podané nikdy neboli, že ďalší vývoj, tak ako sa vyvíja
aj spotrebiteľské právo, závisí od toho, či bude môcť svoju činnosť efektívne s pomocou advokátov
rozširovať, a to len za predpokladu, že mu v úspešných konaniach budú priznávané náhrady trov
konania a vyhrá rezignovaný a zbedačený spotrebiteľ alebo mu náhrady trov konania priznávané
nebudú, svoju hromadnú a najefektívnejšiu pomoc spotrebiteľom bude musieť ukončiť a dodávatelia a
vymáhačské organizácie vyhrajú, a nič im nebude brániť naďalej v uplatňovaní premlčaných pohľadávok,
pozostávajúcich nielen z istiny, ale aj nemorálnych úrokov z úverov, neplatných sankčných mechanizmov
a to dokonca aj pri odstúpeniach od zmluvy, keď je nárok len na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ako tomu bolo pred jeho vstupmi do konaní a ako je tomu aj v súčasnosti na súdoch, do konaní
na ktorých doposiaľ nemohol z finančných a kapacitných dôvodov vstúpiť, že jeho cieľom je, aby aj
advokáti zistili, že ak sa budú v spolupráci so združeniami venovať hromadne spotrebiteľskému právu,
tak neskrachujú z dôvodu, že súdy nepriznávajú združeniu náhradu trov konania ani v úspešných
konaniach a len tak sa bude možné celoplošne s nečestnosťami a nemorálnosťami v spotrebiteľskom
práve vyporiadať, že jemu ide o vyčistenie spotrebiteľských právnych vzťahov od nečestnosti a
nemorálnosti a súdy by mu v tom nemali brániť, ale by ho v tom mali podporiť, že cieľom štátu a jeho
orgánov, by malo byť, vniesť do spotrebiteľských právnych vzťahov čestnosť a morálnosť, že vzhľadom
na státisíce konaní, ktoré vyvolávajú ekonomicky, materiálne a personálne vybavení dodávatelia a
vymáhačské spoločnosti, nemajú neziskové združenia šancu držať so žalobcami krok, čo dodávateľom
a vymáhačským spoločnostiam maximálne vyhovuje, lebo majú na súdoch voľné pole pôsobnosti,
spotrebiteľ sa sám brániť nevie a súd mu ochranu neposkytne, archívy súdov sú plné dôkazov, že v
tom momente, ako sa nájde efektívny spôsob pre činnosť združení, s pomocou advokátskych kancelárií,
vynoria sa ihneď úvahy o nehospodárnosti, nadbytočnosti a účelovosti zastúpenia, s poukazom na
množstvo vecí a náhradu trov právneho zast., ale veď o to ide, aby sa nečestným dodávateľom
a vymáhačským spoločnostiam neoplatilo skupovať premlčané pohľadávky, ktoré v sebe obsahujú
nemorálne úroky, neprijateľné a teda absolútne neplatné zmluvné podmienky a znásobené sankčné
mechanizmy, spoliehajúc sa na to, že neinformovaní a rezignovaní spotrebitelia sa brániť nebudú a súd
spotrebiteľom ochranu ex offo neposkytne a, že pri takomto rozhodovaní o náhrade trov konania sa



dodávateľom a vymáhačským spoločnostiam stále  oplatí  zahlcovať  súdy  na Slovensku tisícami ďalších
žalôb, nič neriskujú. Citujúc znenie čl.169 ods.1 Zmluvy o fungovaní EÚ a čl.38 a čl.47 Charty základných
práv EÚ, tvrdil, že konštatovania súdu, o neúčelnosti ním vynaložených „nákladoch“ na zastupovanie,
objektívne prispejú k ochrane hospodárskych záujmov vymáhačských a dodávateľských organizácií,
ktorých hospodárska politika je založená na používaní neprijateľných zmluvných podmienok, nekalých
obchodných praktík a v masovom uplatňovaní premlčaných pohľadávok. Pýtal sa, prečo sa súd
nepozastavuje nad tým, že žalobca, ktorý sa zaoberá vymáhaním pohľadávok, ako predmetom svojej
činnosti a prečo sa táto inkasná spoločnosť, patriaca k najväčším v EÚ, ktorá podľa svojej internetovej
stránky zamestnáva len na Slovensku 250 zamestnancov, dáva zastupovať silnou špecializovanou
advokátskou kanceláriou, proti slabým spotrebiteľom, prečo súdu u žalobcu nevadí, že tak robí, napriek
tomu, že vykonáva svoj predmet činnosti, ale uňho to prekáža. Poukázal tiež na to, že súdy bez
akýchkoľvek pochybností žalobcovi náhradu trov konania priznávajú, a to aj za úkon, ktorý už mnoho
rokov nemá v advokátskej tarife oporu a ktorý ani nie je uskutočňovaný v rámci súdneho konania, a
ktorý si uplatňuje vo väčšine žalôb,  a to „písomné podanie protistrane - pokus o zmier“, ako to robí už
v žalobe aj v tomto konaní. Navrhol zistiť, napr. za posledné 2 roky, v koľkých konaniach zobral žalobca
žalobu späť alebo bol  neúspešný, v  konaniach, do ktorých nevstúpil a v koľkých, do ktorých vstúpil
a, že toto zistenie by malo byť dostatočným argumentom na preukázanie účelnosti, hospodárnosti a
nenadbytočnosti jeho vstupovania do konaní, prostredníctvom advokáta. Podotkol, že samozrejme, z
hľadiska záujmov žalobcu ide uňho o účelové, nadbytočné a nehospodárne zastúpenie, že faktom je,
že súdy dlhodobo vybavovali spotrebiteľskú agendu vydávaním platobných rozkazov (ďalej len PR),
a to v drvivej väčšine v rozpore s § 172 ods.9 O. s. p., príp. rozsudkami pre zmeškanie, v rozpore
s § 153b ods.5 písm. d) O. s. p. a mnohé súdy tak robia naďalej, preto je možné, že niektoré súdy
môžu chápať jeho aktivity, len ako príčinu nárastu práce, že takýto prístup k spotrebiteľskej agende,
by však už v súčasnosti nemal mať v spoločnosti miesto, že úloha súdov je pri zjednaní nápravy v
spotrebiteľskom právnom prostredí jedinečná a nezastupiteľná a ide o to, ako sa jej súdy zhostia, že
príčinou sú žaloby, ktoré nemali byť vôbec podané, že postup súdov, aj pri rozhodovaní o náhrade
trov konania určí, či podávanie takýchto žalôb bude bez rizika hospodárskej straty dodávateľov a
vymáhačských spoločností pokračovať alebo sa veľmi rýchlo zastaví, že súdy majú nezastupiteľnú úlohu
v spotrebiteľskej agende pri zvyšovaní životnej úrovne spotrebiteľov, ktorými sú vlastne všetci občania a
takto majú možnosť prispievať k prosperite celej spoločnosti, že on chce byť v tomto procese nápomocný,
pokiaľ mu v tom súdy SR nebudú brániť, že desaťtisíce občanov, sú v dôsledku splácania úžerníckych
úverov alebo úverov zaťažených neprijateľným sankčným mechanizmom, a to často z premlčaných
nárokov, od trhu odstavené a okrem základných potravín a vecí na prežitie, si nie sú schopní kúpiť
žiaden spotrebný tovar, čo brzdí výrobu a celkový rozvoj spoločnosti. Za podstatné považoval zdôrazniť,
že žalobca neuplatňuje premlčané nároky náhodne, ale masovo, hromadne a účelovo a pýtal sa,
prečo tak robí po uplynutí niekoľkých rokov po splatnosti, že po uplynutí niekoľkých rokov, veľká časť
spotrebiteľov, zo sociálne slabých vrstiev, už nedisponuje ani zmluvami, ani dokladmi o zaplatení, čo
sťažuje obranu proti žalobám, s čím žalobcovia počítajú a, že snaha žalobcu kapitalizovať sankcie
proti spotrebiteľovi za čo najdlhšie obdobie, je zjavná. Chcel ešte ozrejmiť, že nakoľko je neziskovou
organizáciou, vlastné prostriedky nemá, že za posledné 2 roky obdŕžal dotáciu  4 000 €, z ktorých
mu bolo vyplatených len 1 000 €, čo však nepostačuje ani na známky, ale nie to chcel zdôrazniť,
chcel zdôrazniť, že v sporoch, v ktorých je žalobca neúspešný, by sa jeho neúspešné spory nemali
dotovať z prostriedkov štátu, resp. z prostriedkov jemu pridelených a teda z prostriedkov daňových
poplatníkov a položil otázku, čím by si mal žalobca takúto ochranu zaslúžiť, že je nesporné, že vzhľadom
na rozsah agendy a jej právnu variabilitu, sa bez zastúpenia nezaobíde, že - ako uviedol - nie je v
jeho možnostiach fyzicky zvládnuť všetky spotrebiteľské veci na súdoch v SR, preto vstupuje do konaní
len na niektorých súdoch (Východné Slovensko a len okresné súdy v sídlach krajských súdov, čo sa
týka ďalších krajov SR), na väčšine súdov teda nevystupuje a čo sa týka dodávateľských subjektov,
vstupuje z desiatok dodávateľských subjektov len do konaní začatých vybranými 6 žalobcami, ktorí
skupujú pohľadávky od ostatných dodávateľov (kamenných bánk, nebankových subjektov, telefónnych
operátorov, atď.), stačí teda porovnať, ako postupujú súdy, na ktorých vystupuje, ako súdy, na ktorých
nevystupuje a o potrebe a účelnosti jeho postupu nemôžu byť žiadne pochybnosti, že aj táto agenda
len na niektorých súdoch a vo vzťahu len k niektorým dodávateľom však predstavuje také množstvo,
že jej spracovanie vyžaduje nielen právnickú kvalifikáciu, ale aj enormné nároky na osoby, ktoré by túto
agendu systematicky spracovávali a na technické zabezpečenie a pracovné prostriedky a pomôcky,
slúžiace na jej spracovanie a to sa týka aj adekvátnych kancelárskych priestorov, že počas 2 rokov
sa mu zatiaľ podarilo nájsť len 2 takéto advokátske kancelárie, že 2 advokáti, ktorí s nim spolupracujú
zakúpili potrebné technické pracovné prostriedky a prijali ďalších pracovníkov, že predpokladá, že súdu



je z jeho činnosti zrejmé, koľko pracovného nasadenia je potrebné na spracovanie predmetnej agendy,
ktorá sa na jej konci ukáže, v konkrétnej jednotlivej veci, ako rutinná a jednoduchá, treba však vidieť,
koľko práce je zhmotnené v množstve týchto „jednoduchých“ vecí a najmä, aký je jej celkový efekt pre
spotrebiteľov. Ďalej, citujúc znenie čl.47 ods.2 Ústavy SR, tvrdil, že účelnosť trov vynaložených na právnu
pomoc vyplýva z tohto čl. Ústavy SR a ESĽP toto právo opakovane vo svojich rozhodnutiach zaraďuje
medzi základné práva, že jeho vstupom, zast. advokátom do konania, sa žalobca zrazu v súdnych
konaniach začína ocitať v postavení, v ktorom nachádza rovnocenného partnera v riešení právnych
otázok súvisiacich s prebiehajúcimi spormi, pretože samotní spotrebitelia sa nedokážu náležite brániť, že
prax potvrdzuje, že sociálne aj vedomostne slabý spotrebiteľ rezignuje a príjme akékoľvek rozhodnutie,
sám sa brániť nevie a na advokáta nemá, že proti PR alebo rozsudku podá opravný prostriedok len
úplne výnimočne, nevie čo je premlčanie a námietku premlčania nevznesie, že žalobca ťaží z pasivity
a rezignácie spotrebiteľa a práve táto nečinnosť spotrebiteľa žalobcovi vyhovuje, že svojou činnosťou
napĺňa vysoké ciele politiky EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľov, ako na to poukazuje (čl.169 ods.1 Zmluvy
o fungovaní EÚ, čl.38 Charty základných práv EÚ, príslušné smernice EÚ a rozsudky Súdneho dvora
EÚ, vnútroštátna právna úprava, najmä zák. o ochrane spotrebiteľov), že na napĺňanie týchto cieľov, je
odkázaný na právne služby a, že aj keď je združením na ochranu spotrebiteľov, nie je právnik a podľa
svojich skúseností s aplikáciou spotrebiteľského práva na súdoch a vzhľadom na množstvo vecí, sa bez
pomoci advokátov nezaobíde. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci
C-279/09, z ktorého vyplýva, že má právo aj na advokáta, aj na náhradu trov konania. Poukázal ďalej
na to, že súdy, ktoré mu nepriznávajú náhradu trov konania tak spôsobujú, že dodávateľovi nič nebráni
hromadne uplatňovať na súdoch SR nároky, ktoré nemajú na súdoch čo robiť, nič neriskuje, že ak do
konania nevstúpi, mnohé súdy mu uplatnené, aj keď neplatné nároky priznajú, a ak do konania vstúpi,
buď zoberie žalobu späť alebo mu súd žalobu zamietne a na náhradu trov konania ho nezaviaže, že
ak by mu súdy náhradu trov konania v úspešných konaniach priznávali, podávanie takýchto žalôb by
veľmi rýchlo skončilo, že jeho zást. vznikol nárok, aby mu za uskutočnené úkony právnej služby zaplatil
a jemu by mala byť - podľa jeho názoru - priznaná za to náhrada, nakoľko žalobca zavinil zastavenie
konania, že mu súd nepriznal náhradu trov konania, je pre neho o to nepochopiteľnejšie, že vo veci
vydal pre žalobcu PR, ktorým mu náhradu trov konania priznal a pýtal sa, prečo sa súd ani v jednom
prípade neriadil argumentáciou, ktorú používa proti nemu, keď žalobcu na riziko nepriznania náhrady
trov konania neupozorňuje, a ani nemusí, lebo zatiaľ mu v každom konaní v ktorom bol vydaný PR alebo
bol žalobca úspešný, náhradu trov konania priznal, že je pravdou, že vstupuje do začatých konaní, lebo
si nevie predstaviť vstupovanie do nezačatých konaní, že hromadnosť jeho vstupovania do konaní je
podmienená len a len hromadnosťou podávania žalôb porušujúcich práva spotrebiteľov dodávateľmi,
že jeho konanie nie je príčinou, ale následkom konania dodávateľov, že stačí, aby žalobca nepodával
žaloby, ktorými si uplatňuje zakázané plnenia a nebude mať do čoho vstupovať a, že rád by vstúpil do
všetkých takýchto konaní vedených v SR, ale jeho priestorové, personálne a materiálne vybavenie mu
to neumožňuje, a to ani s pomocou jeho zást. ktorých sa mu za 2 roky činnosti podarilo zabezpečiť na
poskytovanie právnych služieb len 2. Konštatovanie, že nekontaktoval, resp. bez akejkoľvek nadväznosti
na žalovaného ako spotrebiteľa vstúpil do konania označil za právne bezvýznamné a nie je mu ani jasné,
na základe akého právneho vzťahu by mal kontaktovať žalovaného, nakoľko koná iba sám za seba (§
93 ods.4 O. s. p.), že je nerozhodné akú mal vedomosť o predmete sporu pred vstupom do konania,
ale z povahy veci vyplýva, že jeho vedomosť postačovala na to, aby sa stal vedľajším účastníkom,
čo sa stalo, nakoľko s nim súd v tomto postavení koná, že sa mu zdá normálne a logické, že pred
vstupom do konania nemohol mať o predmete sporu iné informácie, ako tie, ktoré získal žiadosťou
predsedovi súdu, v zmysle platných predpisov, že nie je mu jasné, na základe akých ust. zák. by
sa mal mať možnosť oboznámiť so žalobou a prílohami skôr, ako sa stal vedľajším účastníkom, že
nakoľko udalosti sa vyvíjajú v príčinnej súvislosti od minulosti cez prítomnosť do budúcnosti, musel
sa stať najprv vedľajším účastníkom a až s týmto jeho procesným postavením je spojené právo na
doručenie žaloby s prílohami, že ak - podľa súdu - neznalosť predmetu konania neumožňuje chápať
záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu, ak nemá základnú vedomosť o tom, aké právo a
právo koho má ako subjekt na to zriadený chrániť, mu neumožňuje chápať význam tejto absurdnej
argumentácie, a to hlavne s poukazom na predchádzajúci odsek, kde vysvetľuje, že nemá možnosť
oboznámiť sa s predmetom sporu pred svojim vstupom do konania a položil otázku koho a prečo má
tento názor súdu chrániť, že takmer v každom konaní, ktoré začal žalobca a on do neho vstúpil, by mohlo
prichádzať do úvahy riešenie neprijateľných zmluvných podmienok, ale je toho názoru, že pri množstve
premlčaných vecí, ktorými žalobca zahlcuje súdy, by to bolo nehospodárne a pre súdy ešte ťažšie
zvládnuteľné, preto by nemalo súdu prekážať, keď v obdobných sporoch vznáša námietku premlčania,
že ak sa súd odvoláva na neúčelnosť a nehospodárnosť priznania mu trov konania, je pre neho nanajvýš



zarážajúce, že napriek tomu mu súd vyčíta, že paušálne súhlasí s rozhodnutím vo veci bez nariadenia
pojednávania a, že koná tak v rámci zachovania hospodárnosti konania. K výtke súdu, v ktorej zastáva
názor, že ak sa rozhodne využívať zást. v konaniach pomocou advokáta, musí jeho trovy uhrádzať
z vlastných prostriedkov, uviedol, že takéto úvahy sú na mieste, ale vo vzťahu k žalobcovi a nie vo
vzťahu k nemu, že u žalobcu si treba položiť otázku, čo je jeho ekonomickým dôvodom na kúpu tisícok
pohľadávok pre ich ďalšie vymáhanie v civilnom konaní a čo ho vedie k tomu, že uplatňuje pohľadávky
po ich premlčaní a prečo sa dáva zastupovať advokátom v typovo jednoduchých právnych sporoch,
že ak sa zaoberá podľa predmetu svojej činnosti vymáhaním pohľadávok, je to jeho bežný predmet
činnosti a bežná agenda, a preto možno právom očakávať, že na vybavovanie svojej bežnej agendy je
materiálne a personálne vybavený, preto - podľa jeho názoru - je to práve žalobca, ktorý síce ma právo
na zastupovanie advokátom, ale vzhľadom na uvedené, by mu súdy náhradu trov konania priznávať
vôbec nemali, že kým do súdnych konaní nevstúpil, súdy SR celoplošne, v drvivej väčšine prípadov
priznávali žalobcovi všetky ním uplatnené nároky PR a neexistujú žiadne rozumné dôvody pochybovať,
že také isté PR by mu vydali aj vtedy, keby nebol zast. advokátom a to dokazuje, že žalobca je ten, kto
umelo navyšuje trovy konania, že jeho pozícia je diametrálne odlišná od pozície žalobcu, že - ako uvádza
-, ak by do konaní nevstúpil, žalobca by mal právoplatne PR, v ktorých by mu boli priznané premlčané
nároky uplatnené pred dovŕšením 4 ročnej premlčacej lehoty podľa OBZ alebo v predĺženej 10 ročnej
premlčacej lehote, v rozpore so spotrebiteľským právom, pričom z veľkej časti by išlo o nároky priznané
z úverov, v ktorých boli priznané úroky a poplatky, aj keď v skutočnosti by išlo o úvery bezúročné a bez
poplatkov, pre absenciu RPMN alebo priemernej RPMN alebo ročnej úrokovej sadzby, že práve jeho
vstup do konania spôsobuje, čiastočne, prietrž týmto nekalým praktikám žalobcu, že je evidentne, že jeho
cieľom nie je výroba trov konania, ale efekt pre spotrebiteľa a trovy konania sú len logickým dôsledkom
tohto efektu, že on žaloby nepodáva, on chráni spotrebiteľov pred žalobami, „podávaným“ žalobcom, že
stačí ak prestane predmetné neúspešné žaloby podávať, a nebude mať problém s trovami a, že príčina
je v žalobcovi, nie v ňom. Upozornil na to, že početná judikatúra KS sa s argumentáciou, ktorou mu súdy
náhradu trov konania nepriznávajú, už vysporiadala a k tomu poukázal zo stoviek rozhodnutí, podľa
jednotlivých senátov KS, príkladmo aspoň na 1 z toho ktorého senátu, a to na: 10 rozhodnutí KS Košice,
19 rozhodnutí KS Prešov, 6 rozhodnutí KS Banská Bystrica, 3 rozhodnutia KS Nitra, 1 rozhodnutie
KS Žilina a 2 rozhodnutia KS Trenčín (uviedol ich sp. zn. a deň ich vydania) a z niektorých osobitne
vybral, konkrétne z uznesenia KS Košice 9Co/59/2012 z 30.4.2012 a 9Co/106/2012 z 31.7.2012,
KS Nitra 9Co/228/2012 z 31.8.2012, 9Co/172/2012 z 23.8.2012 a 25Co/179/2012 z 31.7.2012, KS
Banská Bystrica 16Co/186/2012 z 28.6.2012, 15Co/92/2012 z 10.5.2012 a 13Co/200/2012 z 8.8.2012,
KS Trenčín 17Co/220/2012 z 18.7.2012 a KS Prešov 1Co/8/2012 z 31.5.2012 (reprodukoval časť ich
odôvodnenia a poznamenal, že na požiadanie ktorékoľvek z rozhodnutí, na ktoré v tomto odvolaní
poukazuje súdu zašle, že žalobca ich, ako účastník konaní, má všetky k dispozícii, že naviac, v
iných veciach mu senát 17C súdu voči žalobcovi náhradu trov konania priznal, ako napr. uznesením
17C/1/2012 z 5.4.2012, potvrdeným uznesením KS Košice 1Co/170/2012 z 16.10.2012 a, že ak KS
Košice judikoval, že má právo na náhradu trov konania, o to viac by nemalo obstáť rozhodnutie súdu
v súdenej veci, že na náhradu trov konania nemá právo. Z uvedených dôvodov navrhol napadnuté
uznesenie vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu k nemu zmeniť a priznať mu náhradu trov celého
konania, pozostávajúcich z trov právneho zast. podľa vyhl.č.655/04 Z. z., ktoré podrobne vyčíslil.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu si dovolil poukázať na to, že cieľom vedľajšieho účastníka je kolektívna
ochrana spotrebiteľov, podávanie žalôb podľa zák. o ochrane spotrebiteľa (§ 3 ods.5 zák.č.250/07 Z. z.),
zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii
vedľajšieho účastníka (§ 93 ods.2 O. s. p.) a zastával názor, že musí byť sám z podstaty svojej existencie
schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, že podľa údajov
registrácie Ministerstvom vnútra SR samotný vedľajší účastník má v radoch členov, ktorí evidentne majú
právnické vzdelanie, že podľa § 25 zák.č.250/07 Z. z. má pritom možnosť využívať aj určenú podporu
ministerstva, že tieto právne závery ustálil aj KS v Bratislave v svojom rozhodnutí 5Co/26/2012, ako aj
v rozhodnutí 3Cob/259/2011, ktorý v obdobných prípadoch mu nepriznal náhradu trov právneho zast.,
že ak by predsa len z nejakého dôvodu bolo nutné, aby bol vedľajší účastník zast. advokátom, tak bez
práva na náhradu trov konania, že inak by nebol dôvod na jeho pripustenie, keďže by vedľajší účastník -
združenie nevedelo naplniť predmet svojej činnosti, že z uvedeného je zrejmé, že zastúpenie vedľajšieho
účastníka je neúčelné a nadbytočné, že obdobný právny názor vyjadril aj KS v Banskej Bystrici vo svojom
rozhodnutí 17Co/164/2012, že - ako vyplýva z dôvodovej správy k zák.č.384/08 Z. z. - cieľom novelizácie
O. s. p. bolo posilniť ochranu spotrebiteľa v sporoch vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv a umožniť
širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby, najmä združenia na



ochranu spotrebiteľov a, že má za to, že úmyslom zákonodarcu bolo umožniť kvalifikovanú ochranu
spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi
kvalifikovanú pomoc, a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne aj personálne vybavené a odborne
kompetentné. Ďalej uviedol, že má z vlastných skúseností vedomosť, že vedľajší účastník vstupuje do
množstva konaní bez ohľadu na stav konania a vôľu žalovaného a to oznámením o vstupe do konania,
ktoré obsahuje žiadosť o zaslanie žaloby a návrh na priznanie trov konania, že z uvedeného je zrejmé,
že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania, nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade,
navyše viaceré procesné podania nadbytočne opakuje bez uvedenia nových, významných skutočností
vzťahujúcich sa na predmet sporu, čím konanie predlžuje a navyšuje trovy konania a, že rovnaký právny
názor vyjadril aj KS v Košiciach v rozhodnutí 6Co/141/2012. Dovolil si poukázať na to, že uvedenú
činnosť by mal byť schopný zabezpečiť aj samotný vedľajší účastník, že paušálny vstup vedľajšieho
účastníka, zast. advokátom, do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod, iba zbytočne navyšuje
trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie
finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zast. a, že obdobný právny názor vyslovil aj
KS v Banskej Bystrici v rozhodnutí 17Co/91/2012. Ďalej uviedol, že vzhľadom na to, že vedľajší účastník
udelil zást. generálnu plnú moc, z ktorej vyplýva, že advokát má vykonávať úkony právnych služieb
bez ďalšieho konkrétneho pokynu vedľajšieho účastníka, je tu dôvodná pochybnosť, či samotný vedľajší
účastník mal vedomosť o tom, že vstúpil do predmetného konania a, že z uvedeného je zrejmé, že
nemohlo dôjsť k naplneniu podstaty úkonu právnej služby príprava a prevzatie, vrátane prvej porady s
klientom. V zmysle uvedeného zastával názor, že trovy konania vedľajšieho účastníka nie sú trovami
účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva, čo je dôvodom hodným osobitného zreteľa
v zmysle § 150 O. s. p., že vedľajší účastník v predmetnom konaní nevystupuje ako splnomocnený
zást. žalovaných, pričom títo o jeho vstupe do konania pravdepodobne ani nemali žiadnu vedomosť,
čo vyjadril aj KS v Prešove v rozhodnutí 13Co/35/2012, ako aj v rozhodnutí 13Co/36/2012. Dovolil
si upozorniť, že súd nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi neporušuje základné
právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl.47 ods.2 a 3 Ústavy SR, keďže tieto
trovy neboli účelne vynaložené a neboli ani v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho
účastníka k predmetu konania a, že obdobný názor vyslovil Ústavný súd SR v náleze II.ÚS 78/03, ako
aj KS v Banskej Bystrici v rozhodnutí 16Co/100/2012. Pokiaľ vedľajší účastník v podanom odvolaní
v súvislosti s dôvodnosťou svojich trov konania poukazuje na § 137 O. s. p., uviedol, že on však
zastáva názor, že vstúpil do konania na strane žalovaného, ktorý žalovaného v konaní nezastupuje, že
KS v Prešove v rozhodnutí 13Co/40/2012 vyjadril právny názor, že v tomto konaní však nevystupuje
ako splnomocnený zást. žalovaného, pričom možno predpokladať, že o vstupe do konania vedľajšieho
účastníka ani žalovaný nemá žiadnu vedomosť, že obdobný právny názor vyjadril KS v Prešove aj v
rozhodnutí 13Co/35/2012, z uvedeného dôvodu nemožno pri zdôvodňovaní oprávnenosti nároku na
náhradu trov konania argumentovať uvedeným ust., nakoľko to priznáva náhradu hotových výdavkov
právnickej osoby, ktorá je oprávnená zast. v konaní podľa osobitného predpisu, čiže ide najmä o Centrum
právnej pomoci. Zároveň zastával názor, že ust. Charty základných práv EÚ, ako aj rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ, na ktoré vedľajší účastník poukazuje, sa týkajú všeobecne ochrany spotrebiteľa, že žiadne
z predmetných ust. nepoukazuje na to, že by sa združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať
zastupovať advokátmi a uplatňovať si náhradu trov konania, ale len na to, že nie je vylúčené, aby pomoc
spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby. Zastával názor, že konaním vedľajšieho účastníka
v podobe jeho právneho zast. dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti
konania, a na túto skutočnosť súd správne prihliadol a náhradu trov konania mu nepriznal. Na základe
uvedeného navrhol napadnutý výrok o trovách konania preskúmať a v zmysle § 219 O. s. p. ho potvrdiť.
Zároveň si uplatnil trovy konania v odvolacom konaní, ktoré vyčíslil. V prílohe odvolania pripojil fotokópie
4 rozhodnutí KS v Banskej Bystrici, 1 rozhodnutia KS v Bratislave,  rozhodnutia KS v Košiciach, 2
rozhodnutí KS v Prešove a 2 rozhodnutí KS v Žiline.

Uznesenie, okrem výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka, nebolo odvolaním napadnuté,
nadobudlo právoplatnosť (§ 206 ods.1,3 O. s. p.), preto nebolo v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní
preskúmavané.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených
v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia  pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a uznesenie vo výroku o trovách vedľajšieho účastníka
potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení
skutkového stavu a odvolací súd sa s ním stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú



správne, na čom nič nemení ani odvolanie, lebo podstatná časť v ňom uvedených skutočností, nemá
pre rozhodnutie v prejednávanej veci nijaký právny význam.

V prejednávanej veci trovy vynaložené vedľajším účastníkom, pozostávajúce z trov právneho zast., nie
sú v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania, preto ich nemožno považovať
za účelne vynaložené. Je potrebné poukázať i na skutočnosť, že vedľajší účastník - vzhľadom na svoj cieľ
- bol vytvorený na ochranu spotrebiteľa, že i podľa samotného § 9 bod 5. jeho Stanov sú jeho výdavkami
výdavky na financovanie jeho účelu a výdavky na jeho správu, teda z uvedeného vyplýva, že samotný
vedľajší účastník je spôsobilý a schopný chrániť záujmy spotrebiteľa. Vedľajší účastník má právo zvoliť
si pri účasti v konaní zást., avšak takto vynaložené trovy nemožno považovať za účelné bránenie práva
samotného účastníka v konaní. Právo na právnu pomoc sa priznáva každému, tak fyzickej, ako aj
právnickej osobe, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana a hlavný význam práva na právnu pomoc
spočíva v tom, že orgány uvedené v Čl.47 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky majú zodpovedajúcu
povinnosť nebrániť účastníkom, aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc, že súčasťou základného
práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania a v tejto súvislosti má
vedľajší účastník rovnaké možnosti ako ktorýkoľvek iný účastník v konaní v súvislosti so svojim zast. v
rámci zák. upravených možností, t. j. nie je vopred vylúčený z možnosti zvoliť si na svoje zast. advokáta,
avšak tým, že sa mu neprizná náhrada trov konania - trov právneho zast., pretože sa nepovažujú za
účelne vynaložené, lebo neboli v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania
(nález II.ÚS 78/03 z 9.9.2004 Ústavného súdu Slovenskej republiky), nie je porušené jeho základné
právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa Čl.47 ods.2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky.
V prejednávanej veci nemožno urobiť záver, že zást. vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné
pre úspech vo veci, t. j. že poskytol právne služby, ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie
súdu. Znenie § 137 O. s. p. (účinné od 1.1.2012) síce medzi trovy konania zahŕňa i náhradu výdavkov
právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, avšak ide o
náhradu výdavkov právnickej osoby, nie o odmenu za zast., ak je zástupcom advokát tejto právnickej
osoby. Napokon treba dodať, že paušálny vstup vedľajšieho účastníka do všetkých konaní, v ktorých
žalobca vystupuje, bez zreteľa na stav konkrétneho súdneho konania, vôľu spotrebiteľa a účelnosť jeho
úkonov, nemožno považovať za dôkaz o jeho vôli naplniť cieľ svojej činnosti. S prihliadnutím na cieľ
vedľajšieho účastníka, ktorým je ochrana a presadzovanie oprávnených záujmov spotrebiteľa, a na
konkrétne okolnosti prípadu a to najmä skutočnosť, že vstúpil do konania ako profesná organizácia na
ochranu spotrebiteľa z vlastného podnetu, a splnomocnil na svoje zast. advokáta, hoci zo samotnej
jeho podstaty vyplýva, že musí byť schopný pomáhať tomu účastníkovi konania, na strane ktorého
vstupuje do konania, nemožno - ako už bolo uvedené - považovať jeho trovy za účelne vynaložené a
tiež nemožno opomenúť skutočnosť známu odvolaciemu súdu z iných vecí, v ktorých je ten istý žalobca,
ako v prejednávanej veci, že aj iné subjekty s rovnakým predmetom činnosti (cieľom) ako vedľajší
účastník, vstupujú do toho istého konania na strane žalovaného ako vedľajší účastník a na svoje zast.
splnomocňujú advokáta, čo nutne vedie k úvahe, že primárnou pohnútkou pre vstup do konania nie je
ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa.

Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie
konanie.

Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi,  ktorý mal  vo veci  plný úspech,  súd prizná náhradu  trov
potrebných  na  účelné  uplatňovanie alebo bránenie práva  proti účastníkovi,  ktorý vo  veci úspech
nemal.

Podľa § 151 ods.1 prvá veta O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Vedľajší účastník nemal v odvolacím konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov, žalovaný
žiadne trovy neuplatnil a žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nebola podľa § 150 ods.1 O. s. p.
priznaná so zreteľom na dôvody hodné osobitného zreteľa, spočívajúce v povahe uplatneného nároku.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).



Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "17C/296/2012", "guid": "c4cbb44d-ebba-4914-9b69-8f4a6ebcad51:20c43847-790e-4acb-a38e-bdf6ca4edb24", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. 9. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-09-09", "citacie_n": 1767, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8"}, {"guid": "4bced781-4cf1-47d9-9694-ee9e4ca6cf00:5986dc0a-7227-47c9-acff-0e9f03183c2c", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2012:7111214177.1", "spisova_znacka": "1Co/170/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/170/2012 z 15. 10. 2012", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2012-10-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7111214177.1"}, {"guid": "2647522f-8626-4206-92a6-a9df8c5fada2:9b41c92e-b5ec-41cb-8c86-9174bd2fa3a1", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8109231303.1", "spisova_znacka": "5Co/26/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/26/2012 z 10. 10. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-10-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8109231303.1"}, {"guid": "85c2de76-55ab-4776-8d38-c7a6d2e15e44:7b70eabb-6141-43ed-959b-dce6b826110b", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6111220973.1", "spisova_znacka": "13Co/200/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/200/2012 z 7. 8. 2012", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2012-08-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6111220973.1"}, {"guid": "510bbad0-df6b-44c8-8c4f-a9e32e12c28e:47f49fd0-f5b9-4d46-877a-3849dfd7ef44", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6111220969.1", "spisova_znacka": "13Co/193/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/193/2012 z 29. 7. 2012", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2012-07-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6111220969.1"}, {"guid": "c1a36d41-4ba1-4264-927e-4a56a9b231df:6042fee8-4c59-43b9-afbf-8e103949fd9f", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6111227027.1", "spisova_znacka": "17Co/164/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/164/2012 z 25. 7. 2012", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2012-07-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6111227027.1"}, {"guid": "81ab351c-af54-4efd-8e6a-1057e83061ec:0b5d97d6-7ff9-44f8-bc6f-c9a12d5ca7a0", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3111222376.1", "spisova_znacka": "17Co/220/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/220/2012 z 17. 7. 2012", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2012-07-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3111222376.1"}, {"guid": "3fa51715-9837-4db4-bb93-59509b5da820:b01b9cc1-17c7-44f7-a113-eb482fd83ad3", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6111220036.1", "spisova_znacka": "16Co/186/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/186/2012 z 27. 6. 2012", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2012-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6111220036.1"}, {"guid": "8f40e08b-cb27-4444-839d-cde0befcea13:4dc28cb9-9fd5-405a-a6e6-4f042d5877b6", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6111221975.1", "spisova_znacka": "15Co/92/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/92/2012 z 9. 5. 2012", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2012-05-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6111221975.1"}, {"guid": "d7dee690-416d-4475-8094-a0e8bb49382c:00e3a7c7-08cd-436e-bbe4-313e52d97ba2", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8611203908.1", "spisova_znacka": "13Co/35/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/35/2012 z 24. 4. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-04-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8611203908.1"}, {"guid": "65450ec9-1f59-479a-9640-ddbb1f316d5a:60066ac9-7433-4f4c-8dbc-9b9b5e8c6cf6", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6111214040.1", "spisova_znacka": "16Co/100/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/100/2012 z 24. 4. 2012", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2012-04-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6111214040.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:06f2fc47-cb18-420d-9cfd-921460a6f845", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.346.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 346/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 346/2015 z 27. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.346.2015.1"}, {"guid": "ussr:26a2cfb9-aab9-4ff4-a0e5-15ab2991be46", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 403/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 403/2013 z 28. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-28", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:26a2cfb9-aab9-4ff4-a0e5-15ab2991be46"}, {"guid": "5b500ece-a664-460f-b2d5-cedaa7e827c3:f1aa1fcd-bc2f-44c4-94c5-8e92ecd893fc", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8212210405.2", "spisova_znacka": "7Co/224/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/224/2013 z 18. 12. 2013", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2013-12-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8212210405.2"}]}