Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/308/2017 z 17. 9. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 17. septembra 2018, sp. zn. 14Co/308/2017, ECLI:SK:KSBB:2018:6716203945.1 Krajský súd Banská Bystrica | 14Co/308/2017 | ECLI:SK:KSBB:2018:6716203945.1 | 2018-09-17 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bd1d4853-1383-4edf-8d8b-a131ac7f5f44 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6716203945.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/308/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716203945
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6716203945.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej
a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu Y. Z., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom J. J. XX, XXX XX O., právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Ulianko
& partners, s.r.o., IČO: 36 856 517, so sídlom Nám. SNP 41, 960 01 Zvolen, proti žalovanej Slovenská
republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85
Bratislava 1, v konaní o zaplatenie 1.740,62 Eur s príslušenstvom z titulu náhrady škody, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/76/2016 - 81 zo dňa 03. 11. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/76/2016-81 zo dňa 03. 11. 2016 v napadnutom prvom
a treťom výroku potvrdzuje.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% na účet
právneho zástupcu v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.526,25 Eur s úrokom z omeškania vo
výške 5,05 % ročne zo sumy 1.526,25 Eur od 07.09.2015 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (prvý výrok rozsudku). V časti o zaplatenie sumy 214,37 Eur s úrokom z omeškania vo
výške 5,05 % ročne zo sumy 214,37 Eur od 07.09.2015 do zaplatenia súd žalobu zamietol (druhý výrok)
a osobitným výrokom súd žalobcovi priznal nárok voči žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 76%
(tretí výrok napadnutého rozsudku). V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou
zo dňa 31.03.2016 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 1.740,62 Eur s úrokom z omeškania vo
výške 5,05 % ročne z tejto sumy od 07.09.2015 do zaplatenia a náhrady trov z titulu
náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie konštatoval, že
mal za preukázané, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ vo Zvolene, odboru kriminálnej polície
zo dňa 10.04.2012, sp. zn. ČVS: ORP-123/OVK-ZV-2012 policajt podľa § 199 ods. 1 zák. č. 301/2005
Z.z. Trestného poriadku rozhodol o začatí trestného stíhania a podľa § 206 ods. 1 rozhodol o stíhaní
žalobcu ako obvineného zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, v znení platných
právnych predpisov. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť
žalobca ako obvinený. Uznesením Okresnej prokuratúry Zvolen zo dňa 21.05.2012 sp. zn. 3Pv 139/12-4
prokurátor Okresnej prokuratúry Zvolen podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, sťažnosť
obvineného podanú proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietol ako nedôvodnú. Na podklade
obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Zvolen bolo na Okresnom súde Zvolen vedené trestné
konanie pod sp. zn. 4T/187/2012, v ktorom rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 18.09.2013 bol
v uvedenej trestnej veci žalobca (ako obžalovaný) uznaný za vinného zo spáchania zločinu vydierania



podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona a odsúdený podľa § 187 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia
slobody vo výmere 10 mesiacov, pričom výkon trestu mu bol podmienečne odložený. Proti tomuto
rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný a následne uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22.01.2014 sp. zn. 4To 88/2013 bol podľa § 321 ods. 1 písm. c/, d/
Trestného poriadku zrušený rozsudok Okresného súdu Zvolen a vec bola vrátená prvostupňovému súdu,
aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Na to, rozsudkom Okresného súdu Zvolen
zo dňa 13.05.2014 č.k. 4T/187/2012-189, bol v uvedenej trestnej veci obžalovaný spod obžaloby v
celom rozsahu oslobodený podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že sa
stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Dňa 13.10.2014 podal prokurátor v zákonom stanovenej lehote voči
tomuto rozsudku odvolanie a uznesením Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 05.11.2014 sp. zn. 4To
73/2014 bolo podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie okresného prokurátora Okresnej prokuratúry
Zvolen zamietnuté. Pokiaľ sa týka výšky nároku na náhradu škody, z titulu úhrady za poskytnuté právne
služby zaplatil žalobca v pozícii obvineného zvolenému obhajcovi ním vystavenú faktúru č. 15800015
na sumu 1.867,14 Eur , pričom v predmetnom konaní si žalobca neuplatnil nárok na náhradu škody
z titulu vyúčtovanej tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci zo dňa 25. 11. 2013 v hodnote
97,62 Eur, k tomu režijný paušál v hodnote 7,81 Eur. Ním uplatňovaná suma titulom náhrady škody v
predmetnom konaní predstavuje tak sumu 1.740,62 Eur. Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe
dokazovania listinnými dôkazmi, ktoré predložil žalobca dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná
a preukázaná v časti o zaplatenie sumy 1.526,25 Eur s príslušenstvom a nedôvodná a nepreukázaná
v časti o zaplatenie sumy 214,37 Eur s príslušenstvom. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že vo
veci bolo nepochybné a medzi stranami súdneho konania nebolo sporné, že danú vec je potrebné
právne posúdiť podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, konkrétne i v znení zmeny tohto zákona vykonanej zákonom č.
412/2012 Z.z., keď tento zákon nadobudol účinnosť dňa 01.01.2013. Súd prvej inštancie poukázal na
ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003, ďalej na ust. § 6, § 15, § 17 a § 18 predmetného
zákona. Námietku žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie vyhodnotil ako
neopodstatnenú. Zdôraznil, že otázka, ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu
má v mene žalovanej konať pri uplatnení nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., nie
je otázkou pasívnej legitimácie žalovanej. Pasívna legitimácia žalovanej, t.j. SR v predmetnom súdnom
konaní je nespochybniteľná a je daná samotným zákonom č. 514/2003 Z.z.. Z ustanovenia § 3 ods. 1
tohto zákona jednoznačne vyplýva, že štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem 3. časti tohto zákona. Štát ako zodpovedný
subjekt nezodpovedá za seba, ale za subjekt, ktorý škodu, či nemajetkovú ujmu zapríčinil. Tým je orgán
štátu alebo orgán organizácie, na ktorú sa preniesli úlohy štátneho orgánu; pretože štát zodpovedná za
tieto orgány, oni sami nie sú subjektmi zodpovednostného vzťahu, ako sa mylne domnievala Generálna
prokuratúra SR, pokiaľ namietala nedostatok pasívnej legitimácie. Námietku žalovanej o nedostatku
pasívne legitimovanej strany sporu súd podľa obsahu posúdil ako námietku o nedostatku oprávnenia
Generálnej prokuratúry SR konať v mene žalovanej v súdnom konaní o nároku na náhradu škody.
Žalovaná odôvodňovala svoju námietku tým, že Generálna prokuratúra SR nespĺňa podmienky na
postup podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z., keď v priebehu prípravného konania nedošlo
k takej zmene dôkaznej situácie, ktorá by zakladala postup prokurátora podľa § 215 ods. 1 písm. a/
Trestného poriadku, t.j. zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že by malo byť nepochybné, že sa nestal
skutok, pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie. Je pravdou, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby,
ale toto oslobodenie spod obžaloby bolo dôsledkom viazanosti prvostupňového súdu právnym názorom
odvolacieho súdu vyslovenom v zrušujúcom uznesení. Táto procesná situácia logicky vylučuje, aby
bolo akékoľvek rozhodnutie vyšetrovateľa PZ a prokurátora posúdené ako nezákonné. Podľa námietky
žalovanej je preto orgánom, ktorý má konať za SR v danej veci je Ministerstvo spravodlivosti SR s
odkazom na § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. I uvedenú námietku žalovanej súd vyhodnotil ako
neopodstatnenú. Uviedol, že nadobudnutím účinnosti zákona č. 412/2012 Z.z., došlo od 01.01.2013
k spresneniu vymedzenia pôsobnosti jednotlivých štátnych orgánov v zmysle ich kompetencie konať
za štát v prípadoch nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. V zmysle § 4
ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013, vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo
spravodlivosti SR, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola
spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu. V zmysle § 4 ods. 1 písm. b/ tohto zákona, koná vo
veci náhrady škody Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ PZ alebo
poverený príslušník PZ a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ, alebo
povereného príslušníka PZ a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, alebo 2. vyšetrovateľ



PZ alebo poverený príslušník PZ nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. V zmysle § 4
ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013, koná vo veci náhrady škody
Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu (§ 38 zákona
č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre), v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom
konaní. Z uvedeného vyplýva, že v prípade (ako tomu bolo aj v predmetnej veci), ak prokurátor podanú
sťažnosť obvineného (v danom konaní žalobcu) proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietol a
následne podal obžalobu príslušnému súdu, založilo sa tým oprávnenie Generálnej prokuratúry SR
konať za štát v následnom konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona
č. 514/2003 Z.z.. Z tohto hľadiska žalovanou namietaná tá okolnosť, že uznesenie o vznesení obvinenia
ako nezákonné rozhodnutie bolo vydané nie prokurátorom, ale vyšetrovateľom PZ, je potrebné preklenúť
tak, že prokurátor svojim aktívnym konaním, t.j. zamietnutím sťažnosti a podaním obžaloby zachoval
nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, hoci mu právny poriadok dával oprávnenie konať aj
inak, napr. zastaviť trestné stíhanie. Preto právna úprava nezakotvuje v ustanovení § 4 ods. 1 písm. f/
zákona č. 514/2003 Z.z., ako kritérium na založenie oprávnenia Generálnej prokuratúry konať za štát v
konaní o náhradu škody skutočnosť, že prokurátor nezákonné rozhodnutie vydal, ale že škodu spôsobil
v trestnom konaní. K spôsobeniu škody v tomto prípade zo strany prokurátora nedochádza vydaním
nezákonného rozhodnutia, ale tým, že si osvojil závery nezákonného rozhodnutia ako bolo v tomto
prípade a podal na základe neho obžalobu. Nemožno prisvedčiť žalovanej v tom, že v súdenej
veci orgánom, ktorý má za ňu konať má byť Ministerstvo spravodlivosti SR, pretože škoda nevznikla v
dôsledku rozhodnutia vydaného súdom, tak ako to vyplýva z § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona
č. 514/2003 Z.z., pričom nie je tiež splnený predpoklad, že nie je možné určiť príslušný štátny orgán
oprávnený konať v mene štátu, tak ako to vyplýva z § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. K rozsahu nároku
uplatneného žalobou žalobcom súd prvej inštancie uviedol, že faktúrou č. 15800015 zo dňa 05.02.2015,
po právoplatnom skončení trestného konania boli zastupujúcim advokátom žalobcu v trestnom konaní,
vyúčtované trovy obhajoby v celkovej sume 1.867,14 Eur, keď neoddeliteľnou súčasťou tejto faktúry
je príloha obsahujúca vyčíslenie jednotlivých úkonov právnych služieb poskytnutých advokátom, resp.
obhajcom žalobcu v trestnom konaní. Žalobca predložil i príjmový pokladničný doklad vystavený touto
AK dňa 05.02.2015, z ktorého vyplýva, že na účel tejto faktúry uhradil advokátskej kancelárii sumu
1.867,14 Eur. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno, pokiaľ sa týka preukázania škody o úkon právnej služby zo dňa 22. 08. 2013, a to
písomné podanie na OS Zvolen - stanovisko k obžalobe. Tento dôkaz žalobca v konaní nepredložil,
nebolo v konaní preukázané zo strany žalobcu, že takýto úkon bol vykonaný, nebol predložený obsah
tohto úkonu právnej služby, aby súd mohol zhodnotiť jeho opodstatnenosť. Na základe neunesenia
dôkazného bremena potom súd žalobu žalobcu, pokiaľ ide o rozsah náhrady škody v časti vyúčtovania
za tento úkon právnej služby, včítane režijného paušálu a 20 % DPH z týchto súm žalobcovi nepriznal,
keď ide o čiastku 97,62 Eur (tarifná odmena), 7,81 Eur (režijný paušál), 20 % DPH z týchto dvoch súm
vo výške 21,087 Eur, pričom spolu predstavuje sumu 126,52 Eur. Oprávnená bola i námietka žalovanej
pri vyúčtovaní úkonu právnej služby zo dňa 19. 03. 2013 - účasť na hlavnom pojednávaní OS Zvolen,
keď za tento úkon právnej služby bola vyúčtovaná tarifná odmena v sume 97,62 Eur( + režijný paušál
+ DPH). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že za tento úkon právnej služby patrí obhajcovi tarifná
odmena len vo výške 1 zo sumy tarifnej odmeny 97,62 Eur, keďže medzi stranami sporu nebola sporná
otázka v tom, že hlavné pojednávanie dňa 19.03.2013 v trestnej veci sa neuskutočnilo z dôvodu PN
obžalovaného a bolo odročené bez vykonania pojednávania. Za tento úkon právnej služby patrí potom
odmena len vo výške 24,41 Eur, k tomu režijný paušál 7,81 Eur, spolu to činí 32,22 Eur, k tomu
z tejto sumy 20 % DPH 6,45 Eur, čo spolu predstavuje sumu 38,67 Eur. Pokiaľ tak ide o rozsah náhrady
škody, súd vzhľadom na vyššie uvedené dôvody žalobu v časti o zaplatenie sumy 214,37 Eur zamietol
ako nepreukázanú a neodôvodnenú, keď z tejto sumy nepriznal ani príslušenstvo.
O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP.
Žalobca mal v konaní väčší úspech než žalovaná; žalobca mal úspech vo veci 88 % a neúspech mal
vo výške 12 %. Rozdiel predstavuje (88 % - 12 % =) 76 %. Vo výške 76 % súd potom priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania.

2. Proti uvedenému rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. f/, písm. h/ CSP. Žalovaná v odvolaní uviedla, že sa stotožňuje so záverom súdu
o tom, že v zmysle zák. č. 514/2003 je subjektom zodpovedným za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutí štátu samotný štát. Spornou však naďalej zostáva otázka, ktorý orgán štátu má v danej
skutkovej situácii konať ako jeho procesný zástupca (§ 4 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. ) v prípade, ak
škoda vznikla v dôsledku trestného stíhania, ktoré bolo skončené vydaním oslobodzujúceho rozsudku,



pričom titulom na náhradu škody má byť nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia. Ustanovenie
§ 4 ods. 1 písm. b/ zák. č. 514/2003 Z. z. , ktoré aplikoval na danú skutkovú situáciu súd, nie
je možné použiť ani len analogicky, pretože toto upravuje diametrálne odlišnú procesnú situáciu a
určuje iný štátny orgán konajúci v mene štátu „Ministerstvo vnútra SR“. Pre prípady, kedy nie je
možné jednoznačne ustáliť orgán konajúci za štát, má súd postupovať podľa § 4 ods. 2 Zákona č.
514/2003 Z.z. a ďalej konať s Ministerstvom spravodlivosti SR. Hoci táto argumentácia bola žalovanou
opakovane prezentovaná v priebehu doterajšieho konania, súd bez zohľadnenia platnej právnej úpravy
v zákone č. 514/2003 Z.z. nekriticky prijal závery konkrétnych súdnych rozhodnutí v jednotlivých
veciach. Titulom uplatňovanej náhrady škody, t. j. nezákonným rozhodnutím má byť podľa žalobcu i
súdu uznesenie vyšetrovateľa PZ Okresného riaditeľstva PZ Zvolen, ČVS: ORP - 123/OVK- ZV - 2012
zo dňa 10. 04. 2012, ktorým voči žalobcovi Y. Z. vzniesol obvinenie pre zločin vydierania podľa §
189 ods. 1 Trestného zákona. Uznesenie o vznesení obvinenia je predbežne vykonateľné a právne
účinky nastávajú už jeho vydaním, ktorý má byť momentom vzniku uplatňovanej škody. Na vydaní
uznesenia o vznesení obvinenia v tejto veci sa prokurátor nijakým spôsobom nepodieľal (nekonal a ani
nič neopomenul). Nie je preto ani len teoreticky možné, aby škodu spôsobil tak, ako to predpokladá
zákon a ako to nesprávne interpretuje súd. Skutočnosť, že škoda bola spôsobená vydaním uznesenia
policajtom, nemôže byť popretá ani následným zamietnutím sťažnosti proti tomuto uzneseniu a podaním
obžaloby zo strany prokurátora. Ani rozhodnutie prokurátora o zamietnutí sťažnosti nebolo zrušené
a teda nebola vyslovená jeho nezákonnosť k čomu eventuálne mohlo dôjsť na podklade návrhu
obvineného na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý ale túto možnosť nevyužil. Za
stavu dôkaznej situácie aká bola v danom trestnom konaní, prokurátor nemohol postupovať inak, než
podať obžalobu. Zastavenie trestného stíhania, ako to naznačuje súd v napádanom rozsudku, vzhľadom
na skutkovú situáciu neprichádzalo do úvahy. Prezentované závery súdu o tom, že aj keď prokurátor
sám nevydal uznesenie - nerozhodol o vznesení obvinenia, spôsobil škodu svojím konaním tým, že
uznesenie akceptoval a ponechal v platnosti, popierajú nielen zmysel a účel zásady trestného konania,
ale spochybňujú aj samotné postavenie orgánov činných v trestnom konaní (polície, prokuratúry a
súdu). Poukazujúc už na uvedenú argumentáciu o tom, že prokurátor nemôže kvalifikovane predvídať
spôsob skončenia trestného konania (jeho výsledok), žalovaná zdôraznila, že prokurátor zodpovedá za
zákonnosť trestného konania a v nijakom prípade za výsledok trestného konania. Zákon č. 514/2003
upravuje zodpovednosť jedine za nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup. Touto platnou
právnou úpravou sa súd zjavne neriadil, pretože pri rozhodovaní vzal do úvahy práve výsledok trestného
konania. Rozširujúcim výkladom zákona č. 514/2003 bol síce v súdnej praxi prijatý záver, že z pohľadu
nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť aj zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby tak, ako tomu bolo
v prejednávanom prípade, avšak uvedený záver nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne. Za
nezákonné rozhodnutie nemožno automaticky považovať každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo
k uznaniu viny a právoplatnému odsúdeniu obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitosti
konkrétnej veci. Napriek tomu, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo formálne zmenené ani
zrušené (t. j. nedalo sa považovať za nezákonné v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. ), judikatúra tiež
dospela výkladom ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 k záveru, že v prípade, ak dôjde k oslobodeniu
spod obžaloby, je potrebné takéto rozhodnutie považovať za nezákonné (k tomuto názorovému smeru
v judikatúre sa priklonil aj konajúci súd). Je však namieste uviesť, že v súdenej veci boli vydané aj
rozhodnutia s opozitnými závermi, napr. rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 16C/64/2009
z 01. 10. 2009, potvrdený Krajským súdom Banská Bystrica č.k. 17Co/11/2010 z 31. 03. 2010, kde
titulom na náhradu škody bol oslobodzujúci rozsudok, pričom povinnosť náhrady škody bola uložená
Ministerstvu spravodlivosti SR. Obdobne Krajský súd v Banskej Bystrici i v konaní 16Co/121/2011. V
tomto smere žalovaná poukázala na názorový posun v rozhodovacej praxi - rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci K. proti Českej republike. Ten konštatuje, že zlúčiteľnosť zásahu pri
vedení trestného konania voči určitej osobe vyžaduje, aby bol zásah zákonný, bol vo všeobecnom
záujme a bol primeraný. K podmienke zákonnosti uvádza, že v prejednávanej veci nič nenasvedčuje,
že by vyšetrovateľ, prokurátor a súd ustanovenia trestných kódexov uplatnili zjavne nesprávne alebo
takým spôsobom, aby dosiahli svojvoľné závery. ESĽP vyslovil názor, že skutočnosť, že bol obvinený
oslobodený spod obžaloby sama o sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od
začiatku inak vadné. V nadväznosti na uvedené potom neobstojí záver súdu prvej inštancie o tom, že
rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania (viď. 17Co/984/2014, rozhodnutie NS SR č. k. 13Cdo/194/2010, 4MCdo 15/2009,
nález ÚS SR II. ÚS 25/2010). Aj tento názor je už aktuálne prekonávaný odlišnou rozhodovacou praxou
všeobecných súdov, ktoré zamietajú žaloby na náhradu škody, pretože nebola preukázaná existencia



nezákonného rozhodnutia, ktorým má byť uznesenie o vznesení obvinenia vydané v konaní, ktoré bolo
skončené oslobodením spod obžaloby. Napriek preukázanej neexistencii právneho titulu zakladajúceho
možnosť priznania náhrady škody, súd žalobcovi čiastočne vyhovel a náhradu sčasti priznal. Možno teda
konštatovať, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne
vec aj nesprávne právne posúdil. Žalovaná preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Záverom uviedol, že časť
výroku rozsudku, ktorým bola žaloba v časti o zaplatenie sumy 214,37 Eur s príslušenstvom od 07. 09.
2015 odvolaním nenapáda.

3. K odvolaniu žalovanej sa dňa 23. 03. 2017 vyjadril žalobca. Podľa jeho názoru ide zo strany žalovanej
o nepochopenie významu a účelu zákona o zodpovednosti za škodu. V danom prípade zákon o
zodpovednosti za škodu jednoznačne ustanovuje zodpovednosť štátu za vzniknutú škodu v objektívnej
forme, a tejto zodpovednosti sa štát nemôže zbaviť. Z uvedeného vyplýva, že je absolútne irelevantné,
či niekto zavinil škodu a za akých okolností došlo k jej vzniku vo vzťahu k zodpovednému subjektu,
nakoľko zavinenie sa v danom prípade zásadne neskúma a záleží len na skutočnosti, či škoda vznikla
a či vznikla v príčinnej súvislosti s trestným konaním. Jedinou ďalšou skutočnosťou, ktorú je potrebné v
konaní zisťovať, je určenie, ktorý orgán má zastupovať štát v prípade súdneho sporu. Súd prvej inštancie
celkom určito, jasne a zrozumiteľne analyzoval právny stav a riadne a úplne odôvodnil všetky svoje
právne úvahy, dokonca sa opierajúc o rozhodnutia najvyšších súdnych autorít. V prípade, ak existujú
nejaké rozhodnutia okresných (príp. krajských) súdov SR, ktoré pojednávajú obdobné veci odlišne, v
žiadnom prípade to neznamená, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu súdom prvej inštancie
v tomto konkrétnom konaní, ale to, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu v predmetných
odlišných rozhodnutiach. Žalobca opätovne poukázal na znenie ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona č.
514/2003 Z.z. . Následne uviedol, že je potrebné tiež upriamiť pozornosť aj na to, že v materiálnom
právnom štáte, v trestnom konaní bez výnimky platí jedna zo základných zásad trestného konania, a to
je zásada prezumpcie neviny. Na ňu nadväzuje aj ďalšia zásada, ktorú konštantne prijala súdna prax,
a to zásada „in dubio pro reo“. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní
(najmä prokurátor) musia v štádiu, kedy sa rozhoduje o sťažnosti obvineného predvídať a očakávať,
že bez ďalšieho (bez náležitých dôkazov preukazujúcich vinu) dôjde k oslobodeniu obžalovaného
spod príp. budúcej obžaloby. Práve preto má prokurátor zákonnú možnosť, v pípade, ak je tu dané
dôvodné podozrenie, že v priebehu prípravného konania dôjde k zisteniu takých skutočností, ktoré
v prípade ich použitia ako dôkaz pred súdom usvedčia obvineného a dokážu jeho vinu, sťažnosť
obvineného zamietnuť. Avšak v prípade, ak dôjde k zamietnutiu sťažnosti počas prípravného konania
a po zaobstaraní všetkých existujúcich dôkazov vyjde najavo, že by pred súdom v trestnom konaní bol
obvinený oslobodený, prokurátor má možnosť trestné stíhanie aj v tejto fáze trestného stíhania zastaviť
a obžalobu nepodať. V čase, kedy už prokurátor rozhoduje o podaní/nepodaní obžaloby, má a musí mať
plnú vedomosť o tom, či zabezpečené dôkazy počas prípravného konania plne postačujú na vyslovenie
viny zo spáchania skutku, ktorý sa obvinenému klade za vinu (pred súdom), alebo sú dané dôvody
pre postup v zmysle ust. § 215 ods. 1 a 2 Trestného poriadku (zastavenie trestného stíhania). V tomto
prípade však prokurátor obžalobu podal, čím automaticky (pro futuro) založil povinnosť GP SR, v zmysle
ust. § 4 ods. 1 písm. f) Zákona o zodpovednosti za škodu, zastupovať štát pred prípad, ak by konajúci
súd v trestnom konaní obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Vzťah kauzality je tu zjavný. Pokiaľ sa
týka prejednávaného prípadu pred ESĽP K. proti ČR, na ktorý poukázala žalovaná, tento sa absolútne
netýka a nevzťahuje ani per analogiam na predmetný prípad náhrady škody voči štátu, ale len na vrátenie
prepadnutej peňažnej záruky. Navyše išlo o trestné konanie proti ušlému a aj preto tu nie je daná žiadna
súvislosť k postupu v zmysle Zákona o zodpovednosti za škodu v danom prípade.
Žalobca poukázal tiež na tú okolnosť, že GP SR mala namietať už pri predbežnom prerokovaní nároku
na náhradu škody žalobcu tú skutočnosť, že by podľa jej názoru nemala zastupovať štát, avšak odpoveď
GP zo dňa 27. 08. 2015 neobsahuje ani len jej riadne odôvodnenie z akých dôvodov bola rozsiahla
žiadosť žalobcu odložená. Žiadosť žalobcu bola teda zo strany GP SR (aj keď len formálne) prerokovaná,
hoci táto mala nie možnosť, ale zákonom uloženú povinnosť postupu podľa § 15 ods. 2 Zákona o
zodpovednosti za škodu v prípade nepríslušnosti, čo však neurobila, a namietať predmetnú skutočnosť
začala až v konaní pred súdom prvej inštancie. S poukazom na uvedené dôvody žalobca navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

4. Na vyjadrenie žalobcu sa dňa 12. 04. 2017 vyjadrila opätovne žalovaná, pričom uviedla, že pokiaľ
žalobca v kontexte s procesným postupom v trestnom konaní a jeho zodpovednosťou za výsledok
trestného konania odkazuje na zásady prezumpcie neviny a „in dubio pro reo“, potom opomína, že tieto



nie sú jedinými zásadami v trestnom konaní. Okrem nich totiž trestný poriadok zakotvuje i zásadu legality,
v zmysle ktorej je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvie a tiež na ňu nadväzuje
zásada oficiality, ktorej vyjadrením je povinnosť orgánov činných v trestnom konaní konať v záujme
dosiahnutia účelu trestného konania. V predmetnej trestnej veci príslušný súd prijal obžalobu prokurátora
a nariadil vo veci pojednávanie. Pokiaľ by súd mal pochybnosť o zákonnosti prípravného konania,
bolo jeho povinnosťou vrátiť vec, k čomu nedošlo. Žalovaná si je vedomá, že extenzívnym výkladom
zákona bol judikatúrou prijatý záver, že z pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť aj oslobodenie spod obžaloby, avšak
uvedený záver nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne. Opätovne poukázala na odôvodnený
posun v aktuálnejšej rozhodovacej praxi všeobecných súdov. Odkaz na judikatúru ESĽP (prípad K.),
nebol prezentovaný s akcentom na skutkové súvislosti, ale s akcentom na jeho závery, ktoré je možné
zovšeobecniť vo vzťahu k priebehu a účelu trestného konania, konkrétne, že oslobodenie spod obžaloby
samo o sebe neznamená, že trestné stíhanie osoby bolo od začiatku nezákonné alebo inak vadné.
Pre lepšiu orientáciu v názorovom prúde rozhodovacej praxe žalovaná poukázala na závery rozsudkov
Okresného súdu Bratislava 1, č. k. 10C/191/2016 a č. k. 25C/110/2012 v obdobných skutkových veciach,
v zmysle ktorých v dôsledku oslobodenia spod obžaloby nemožno konštatovať, že vznesenie obvinenia
bolo nezákonné, o to viac, ak nebolo v konaní preukázané žiadne porušenie základných zásad trestného
konania. Takéto uznesenie o vznesení obvinenia nie je potom možné označiť za nezákonné, nakoľko
nebolo nikdy z tohto dôvodu zrušené a nemôže tvoriť právny základ nároku na náhradu škody. Rovnako
tak Okresný súd Banská Bystrica v rozhodnutí 8C/123/2016 uviedol, že pokiaľ súd obžalovaného
oslobodil spod obžaloby, znamená to, že súd vyhodnotil skutkovú situáciu inak, než obžaloba a v
danom prípade nie je možné hovoriť o svojvôli orgánov činných v trestnom konaní, resp., že by osobu
stíhali nezákonne. S poukazom na uvedené žalovaná uviedla, že i naďalej trvá na svojich predošlých
vyjadreniach obsiahnutých i v odvolaní podanom proti rozsudku súdu prvej inštancie.

5. Vyjadrenie k vyjadreniu žalovanej zo strany žalobcu podané nebolo.

6. V dôsledku podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilný
sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 ods.
1 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu
prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP v napadnutom prvom výroku a závislom treťom výroku
o trovách konania potvrdil ako vecne správny.
7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí ak je vo výroku vecne
správne.

9. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Na základe podaného odvolania žalovanej tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle ust. § 379
CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie
a konania ktoré mu predchádzalo, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu zistil skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 2 CSP, rozhodnutie náležite
odôvodnil, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP.
S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovanej a odvolacie dôvody žalovanej uvedené v jej odvolaní,
odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie nie je
dôvodné. Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozhodnutí vo
veci samej, ako aj s jeho dôvodmi stotožňuje a na tieto poukazuje, pričom zároveň konštatuje správnosť
dôvodov napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania, v
konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok; čo sa týka preskúmania
veci samej, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie z hľadiska posúdenia opodstatnenosti
žaloby žalobcu dospel k správnym skutkovým a právnym záverom a rozsudok súdu je vecne správny.
Skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov.
V prejednávanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal priznania náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých predpisov, na tom skutkovom základe, že dňa 10.04.2012
bolo vydané uznesenie Okresného riaditeľstva PZ Zvolen, odbor kriminálnej polície sp. zn. ČVS:
ORP-123/OVK-ZV-2012, ktorým policajt podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku rozhodol o stíhaní



žalobcu ako obvineného zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona v znení neskorších
predpisov. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť obvinený
(žalobca). Uznesením Okresnej prokuratúry Zvolen zo dňa 21. 05. 2012, 3Pv 139/12-4 prokurátor
Okresnej prokuratúry podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku sťažnosť obvineného zamietol ako
nedôvodnú. Následne prokurátor podal obžalobu na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 4T/187/2012 na
obvineného pre vyššie uvedený trestný čin, pričom v predmetnom konaní 4T/187/2012 bol vydaný dňa
18. 09. 2013 rozsudok, ktorým bol obvinený (žalobca) uznaným vinným zo spáchania zločinu vydierania
podľa § 189 ods. 1 TZ a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, ktorého výkon bol
odložený a podľa § 50 ods. 1 TZ mu bola určená skúšobná doba v trvaní 12 mesiacov. Na odvolanie proti
predmetnému rozsudku rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 22. 01. 2014 sp. zn.
4To 88/2013, ktorým predmetný rozsudok Okresného súdu Zvolen zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Po vrátení veci následne Okresný súd Zvolen v predmetnom konaní rozsudkom zo
dňa 13. 05. 2014 obžalovaného spod obžaloby v celom rozsahu oslobodil, pretože nebolo dokázané,
že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Proti uvedenému rozsudku podal dňa 13. 05. 2014 v zákonom
stanovenej lehote odvolanie prokurátor, avšak uvedené odvolanie krajský súd uznesením zo dňa 05.
11. 2013 sp. zn. 4To/73/2014 zamietol.
Žalobca v predmetnej veci označil na strane žalovanej Slovenskú republiku, v mene ktorej koná
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Práve pasívna vecná legitimácia, resp. konanie za
zodpovednostný subjekt štátu v jeho mene predstavovala okolnosť spornú, namietanú žalovanou v
priebehu celého prvoinštančného konania a zároveň predstavuje i odvolaciu námietku vznesenú v
odvolaní podanom žalovanou proti rozsudku súdu prvej inštancie. S uvedenou námietkou sa správne
vysporiadal už súd prvej inštancie v predmetnom rozsudku, keď konštatoval a odkázal na ust. § 4
ods. 1 písm. f/ zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu, v zmysle ktorého vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna
prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom
konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní. Osobitným predpisom, na ktorý citované zákonné
ustanovenie odkazuje je zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre (konkrétne § 38).

11. Podľa § 38 ods. 1 zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre prokuratúru tvoria tieto štátne orgány:
a) generálna prokuratúra, ktorej osobitnou súčasťou s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej
republiky je Úrad špeciálnej prokuratúry (§ 55b až 55l),

b) krajské prokuratúry,
c) okresné prokuratúry.

12. V prejednávanej veci bolo dňa 10. 04. 2012 žalobcovi vznesené obvinenie (uznesením Okresného
riaditeľstva PZ Zvolen, odbor kriminálnej polície sp. zn. ČVS: ORP-123/OVK-ZV-2012). Práve uvedenú
ako rozhodujúcu okolnosť namieta žalovaná v podanom odvolaní, keď dôvodí, že „uznesenie o
vznesení obvinenia je predbežne vykonateľné a právne účinky nastávajú už jeho vydaním, ktorý má
byť momentom vzniku uplatňovanej škody. Na vydaní uznesenia o vznesení obvinenia v tejto veci sa
prokurátor žiadnym spôsobom nepodieľal, nič pri jeho vydaní neopomenul a teda nie je ani teoreticky
možné, aby škodu spôsobil prokurátor“. Odvolací súd však poukazuje na rozhodujúcu okolnosť v
prejednávanej veci, kde trestné stíhanie obvineného - na základe uznesenia o vznesení obvinenia zo
dňa 10. 04. 2012 č.k. ORP - 123/OVK - ZV - 2012 (v tomto konaní žalobcu) vyústilo do ďalšieho
procesného postupu realizovaného konajúcim prokurátorom, ktorým bolo podanie obžaloby Okresnou
prokuratúrou Zvolen na Okresný súd Zvolen dňa 04. 10. 2012 . Konajúci a dozorujúci prokurátor musel
v danom štádiu konania posúdiť jemu predložený návrh na podanie obžaloby a ustáliť, či dovtedy daná
dôkazná situácia opodstatnene odôvodňuje postavenie obvineného pred súd a či zabezpečený dôkazný
materiál nepochybne odôvodňuje navrhovanie uznania osoby obvinenej za vinného zo spáchania
konkrétneho trestného činu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14. 10. 2015 sp. zn. 8Cdo/289/2014, publikovaného pod R 6/2016,
v ktorom bolo konštatované: „Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením
obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo
povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom
konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 <. Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zák.
č. 412/2012 Z. z. je od 1.1.2013 Generálna prokuratúra SR. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v
mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti“. I z uvedeného vyplýva, že súd prvej



inštancie otázku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovanej, ako i otázku konania konkrétneho
orgánu za štát, ako zodpovedného subjektu, vyhodnotil správne, a to na základe tej okolnosti, že
trestné stíhanie žalobcu až na základe úkonu podania obžaloby na súd, prokurátor posunul do vyššieho
štádia trestného konania, do konania pred súdom na základe podanej obžaloby. Hoci proti uzneseniu o
vznesení obvinenia obvinený (žalobca) podal sťažnosť, táto bola dozorujúcim prokurátorom zamietnutá
ako nedôvodná. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že rozhodujúcim a určujúcim momentom je práve
podanie obžaloby na súd konajúcim prokurátorom. Podľa zák. č. 412/2012 Z. z. účinného od 01. 01.
2013, ktorý upravil, precizoval zastupovanie Slovenskej republiky upravené v ust. § 4 ods. 1 písm. f)
zák. č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci, podľa
§ 3 ods. 1 koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny
orgán podľa osobitného predpisu v Občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom
konaní. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že Okresný súd Zvolen v priebehu konania (prvým)
rozsudkom vo veci samej uznal obžalovaného za vinného a rozhodol o uložení trestu, nakoľko uvedené
rozhodnutie bolo v dôsledku podaného odvolania zrušené krajským súdom vo fáze odvolacieho konania,
ktoré predstavuje jeden ucelený systém súdneho konania v trestných veciach.

13. Pokiaľ sa týka absencie zavinenia na strane konajúceho prokurátora, ktorý v podanom odvolaní
namieta žalovaná, ktorý podľa jej názoru zodpovedá za zákonnosť trestného konania a v nijakom prípade
za výsledok trestného konania, k tejto odvolací súd poukazuje na ust. § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.,
podľa ktorého zodpovednosti podľa ods. 1 (štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej
moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo
nesprávnym úradným postupom) sa nemožno zbaviť. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, to znamená, že
zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu,
resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu, tzv.
zodpovednosť za výsledok. Ústavným základom tejto zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,
iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Zo spisu je
zrejmé, že si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody na základe oslobodzujúceho rozsudku vydaného v
trestnom konaní, ktorý nebol zrušený. Podľa konštantnej judikatúry súdov (napr. uznesenie NS SR 4Cdo
183/2009) nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
Obdobne aj v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo 194/2010 najvyšší súd uviedol: ten, proti komu bolo trestné
stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až 4 zák. č. 58/1969
Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia ( R 35/1991). Na
podstate týchto právnych záverov vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zák. č. 58/1968
Zb. zotrvala súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z, ktorý zakladá objektívnu zodpovednosť štátu
(teda bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania
vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania.

14. Ďalej odvolací súd poukazuje i na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 320/2016,
ktorým bolo konštatované, že: „Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného
v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ak bolo
trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie,
nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo
obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo
obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných
práv jednotlivca“. Pre potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že trestné
stíhanie, hoc sledujúc legitímny cieľ, je procesom, ktorý sa vyvíja a preto v každom jeho štádiu treba
kompetentne a s náležitou starostlivosťou posúdiť stav dôkazov pre prijatie záveru o odôvodnenosti
postavenia určitej osoby ako obžalovaného pred súd na základe podanej obžaloby. V prejednávanej
veci vzhľadom na záver s akým trestné stíhanie žalobcu v súdenej veci skončilo - oslobodením spod
obžaloby Okresným súdom Zvolen, ktorý rozsudok potvrdil i konajúci odvolací súd, je zrejmé, že
konajúci prokurátor vyhodnotil dôvodnosť postavenia žalobcu pred súd nesprávne a podanie obžaloby
na žalobcu, ako v tom čase obvineného, nebolo vzhľadom na existujúcu dôkaznú situáciu dôvodné.



Vzhľadom na uvedené vyhodnotenie situácie v rámci trestného stíhania je potom správnym nezvratným
následkom nutné prijatie zodpovednosti štátu, zastúpeného Generálnou prokuratúrou SR, ako orgánom
nadriadeným Okresnej prokuratúre Zvolen, ktorá obžalobu v predmetnej veci podávala.
15. Zákonnosť, či nezákonnosť rozhodnutia je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom a nie
otázkou subjektívnych alebo objektívnych faktorov, ktoré viedli k porušeniu tohto súladu. Najmä otázka
zavinenia nemôže hrať žiadnu úlohu, lebo zodpovednosť štátu je zodpovednosťou za iného a v dôsledku
tohto je zodpovednosťou objektívnou.
16. Záverom odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalovaná v podanom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uvádza
odkazy na rozhodovaciu činnosť iných všeobecných súdov, napr. rozsudku Okresného súdu Bratislava
1, č. k. 10C/191/2016 a 25C/110/2012 z uvedených nie je zrejmé, či tieto rozhodnutia prvoinštančného
súdu sú rozhodnutiami právoplatnými, nakoľko napr. rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
8C/123/2016, na ktorý žalovaná poukázala a ktorý považuje za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe
súdov (pričom v uvedenom bol obsiahnutý záver: „Pokiaľ súd obžalovaného oslobodil spod obžaloby,
znamená to, že súd vyhodnotil skutkovú situáciu inak, než obžaloba a v danom prípade nie je možné
hovoriť o svojvôli orgánov činných v trestnom konaní, resp., že by osobu stíhali nezákonne“) bol v
dôsledku podaného odvolania Krajským súdom v Banskej Bystrici, ako súdom odvolacím, zrušený a vec
bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu,
v zmysle ktorého je určujúci výsledok trestného konania, pričom zodpovednosť štátu za škodu v zmysle
zák. č. 514/2003 je zodpovednosťou objektívnou. Uvedený odkaz na rozhodnutia súdov prvej inštancie
nepreukazuje posun v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, naopak, odvolací súd poukazuje na
ustálenú súdnu prax a časovo ostatné rozhodnutia súdov najvyšších súdnych autorít (viď rozhodnutie
NS SR zo dňa 14. 10. 2015 sp. zn. 8Cdo/289/2014 publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod R
6/2016, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 320/2016,). S poukazom na uvedené
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom prvom výroku, potvrdil ako vecne správne.
Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že žalovaná odvolaním nenapadla súdom priznaný nárok čo do
výšky, preto odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, s poukazom na ust. § 379 a § 380
CSP sa otázkou správnosti výšky priznaného nároku nezaoberal.

17. Ako výrok závislý, odvolací súd preskúmal i výrok o trovách konania a konštatoval, že súd prvej
inštancie správne vo veci aplikoval zásadu úspechu vo veci a správne ustálil i celkový úspech žalobcu
vo veci v rozsahu 76 % a následne s poukazom na ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1
CSP žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 76 %.
18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396, § 262 ods. 1 a 2 a § 255 ods.
1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

19. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).



Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).