Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/415/2014 z 9. 7. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 9. júla 2014, sp. zn. 9Co/415/2014, ECLI:SK:KSZA:2014:5312210087.2 Krajský súd Žilina | 9Co/415/2014 | ECLI:SK:KSZA:2014:5312210087.2 | 2014-07-09 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1eccbc1a-ddc3-4e25-b702-7911cb7d83f2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5312210087.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/415/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210087
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312210087.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany
Kotrčovej a členov senátu JUDr. Ladislava Mejstríka, JUDr. Jána Burika, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Gr?sslingova 4, IČO: 36 864 421 proti
odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Župné námestie 13, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca, č. k. 5C/220/2012-53 zo dňa 25. 11. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal nahradiť škodu
vo výške 125,- eur a nahradiť nemajetkovú ujmu vo výške 550,- eur, z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, spočívajúceho v prieťahoch v konaní, vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi s omeškaním viac ako 10 mesiacov. Návrhu navrhovateľa na odročenie
pojednávania z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu sa sudcu nevyhovel s tým, že navrhovateľ
a jeho právny zástupca prevzali termín pojednávania spolu s uznesením o nevylúčení zákonnej sudkyne
05.11.2013, pričom návrh na odročenie pojednávania doručili 25.11.2013, na podklade čoho okresný
súd konštatoval, že nebola dodržaná lehota podľa § 119 O.s.p.. Naviac návrh na odročenie pojednávania
neobsahoval ani ostatné náležitosti návrhu na odročenie pojednávania v zmysle tohto ustanovenia.

Návrhu na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom, ktorý navrhovateľ zadal vypracovať na
vyčíslenie výšky vzniknutej škody v dôsledku v žalobe opísaných skutočností okresný súd nevyhovel,
nakoľko v konaní nemal preukázané základné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, alebo nezákonným rozhodnutím. Z pripojeného exekučného spisu
16Er/246/2010 mal preukázané, že súdny exekútor doručil návrh na vydanie poverenia 28.05.2010,
okresný súd rozhodol 16.12.2010, na podklade čoho možno konštatovať, že nebola dodržaná lehota 15
dní ustanovená zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Na druhej strane exekučným titulom bol
rozhodcovský rozsudok. Okresný súd poukázal na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť
ako zbytočný prieťah v konaní, nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR) sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci, musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I ÚS 16/02, I ÚS 63/00).



Zároveň okresný súd konštatoval, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno aj na preukázanie
ďalších podmienok pre vyvodenie zodpovednosti za škodu za nesprávny úradný postup a nezákonné
rozhodnutie, a to najmä vznik a existenciu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako i
základných podmienok pre uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy, príčinnú súvislosť medzi porušením
právnych povinností a škodou, resp. vznikom nemajetkovej ujmy, ktorá porušením povinnosti vznikla.

Proti rozsudku okresného súdu, v zákonnej lehote, doručil odvolanie navrhovateľ.
V podanom odvolaní vytýkal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - ak účastníkovi
konania sa postupom okresného súdu odňala možnosť konať pred súdom, v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., ak rozhodoval vylúčený sudca, v konaní došlo k vadám uvedeným v §
221 ods. 1 O.s.p., prvostupňový súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav. Súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v
neprítomnosti odporcu, jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., a to aj
napriek tomu, že navrhovateľ podal elektronicky na zverejnenú e-mailovú adresu návrh na zrušenie
pojednávania. V tejto žiadosti poukázal na skutočnosť, že súdu boli v žalobe oznámené skutočnosti,
pre ktoré sú všetci sudcovia daného okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci.
Na základe týchto skutočností mal súd postupovať podľa § 15 O.s.p. a predložiť vec na rozhodnutie
predsedovi súdu a ten vzhľadom na ust. § 12 O.s.p. mal predložiť vec na rozhodnutie o jej
pridelení inému súdu. Zdôraznil, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“.
V konaní mal okresný súd uskutočňovať také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo
veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. Ďalej poukazoval,
že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal.
Zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Vytýkal okresnému súdu, že sa dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi
ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci. Ako strana
konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a
prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Načrtol
viacero modelových situácií, ktoré môžu nastať, pokiaľ súd nedodrží zákonnú 15-dňovú lehotu s tým,
že z týchto modelových situácií je nevyhnutné dospieť k záveru, že ak exekučný súd včas nevydá, či už
poverenie, alebo uznesenie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, spôsobuje zbytočné prieťahy, a
táto jeho pasivita predstavuje neodôvodnenú nečinnosť súdu. Ďalej poukazoval, že prvostupňový súd
požadoval na konštatovanie zbytočných prieťahov, ako okolnosti ovplyvňujúcej vznik škody, splnenie
podmienky, ktorá v právnom poriadku nebola v čase vzniku škody. Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. bolo do právneho poriadku včlenené až dňa 01.01.2013 zákonom č. 412/2012 Z.
z., apeloval preto na konajúce súdy, aby danému ustanoveniu nepriznali retroaktívne účinky v záujme
rešpektovania zákazu retroaktivity, ktorá je súčasťou pojmu „právny štát“. Pokiaľ i súd konštatuje, že
neboli splnené hmotno-právne predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody podľa ust. § 9 ods. 2 len
na základe toho, že nebola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní. Z jeho odôvodnenia zároveň nie je
zrejmé, že by v tomto smere vykonal dokazovanie. Žiadal preto rozsudok okresného súdu zrušiť, vec
mu vrátiť na ďalšie konanie.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. rozsudok okresného súdu ako správny, podľa § 219 O.s.p.
potvrdil.

Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto
smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany odvolateľky neboli v
priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Prvostupňový súd neporušil právo účastníkov



konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj
náležite vyhodnotil.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda
povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti je
zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľka poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a na to,
že súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti navrhovateľky, odvolací súd
uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď nepristúpil na rôzne konštrukcie navrhovateľky,
ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre
prejednanie v neprítomnosti takého účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie,
ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľka v danom prípade nepožiadala o
odročenie z dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia
nestrannosti súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom
by navrhovateľka mohla požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na uvedený dôvod -
nestrannosť sudcu, súdu - nie je možné v danej situácii vyhodnotiť takýto dôvod ako dôležitý, nakoľko ak
navrhovateľka spochybňovala v konaní zákonnú sudkyňu s poukazom na ust. § 15 ods. 1 O.s.p., podľa
názoru odvolacieho súdu v aktuálnom konaní nie sú zistené žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali
nestrannosť zákonnej sudkyne. Ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O.s.p.)
predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré
sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný
subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z
prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Odvolací súd zdôrazňuje, že nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie. Podľa ust. § 115 ods. 1,
2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa
musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať
a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd
vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť,
teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s
dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť
môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo
týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je
unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a
právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať
dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta
alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní,
ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
V danej veci bolo nariadené pojednávanie na presný termín v sídle súdu prvého stupňa, pričom
navrhovateľka bola riadne na toto pojednávanie predvolaná, no bez ospravedlnenia sa nedostavila, i
keď podala návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu
a sudcu. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie
ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu,
robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O.s.p.,



byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd oboznámil s obsahom spisu a obsahom
exekučného spisu súdu (sp. zn. 11Er/483/2010). Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní vykonal
dôkazy navrhované navrhovateľkou a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania,
čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,
tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti
zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Okresný súd dodržal i
zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho
konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je
súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a
záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo
strany prvostupňového súdu dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie
spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen
právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj
právo byť oboznámení a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť
rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola
poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ okresný súd v
rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na navrhovanie
dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľke ako účastníkovi konania
možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom okresného
súdu nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového
konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O.s.p., v práve na spravodlivý proces,
ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.

Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní tvrdila, že súd prvého stupňa konštatoval, že ňou namietané lehoty
na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd konštatuje (rovnako ako súd prvého stupňa), že
nedošlo k prieťahom v konaní, nakoľko v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku.
Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

V danom prípade išlo o preskúmanie exekučného titulu, ktorý spadá pod ust. § 41 ods. 2 písm. c) a d)
Exekučného poriadku. I napriek tomu, že odvolací súd sa stotožnil s námietkou navrhovateľa o tom, že
v danom prípade nebolo možné aplikovať ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení, ako bolo
do právneho poriadku včlenené zákonom č. 412/2012 Z. z. od 01.01.2013 s prihliadnutím na charakter
exekučnej veci, ktorej základom bol spotrebiteľský právny vzťah a exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok, ako i na skutočnosť, že návrh na vydanie poverenia bol podaný dňa 28.05.2010 a exekučný
súd rozhodol už 16.12.2010, odvolací súd dospel k záveru, a stotožnil sa so záverom okresného súdu
o tom, že k zbytočným prieťahom a teda nesprávnemu úradnému postupu v predmetnej exekučnej veci
nedošlo.

Na danú vec je potrebné aplikovať ust. § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2012.

Podľa citovaného ustanovenia, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon,
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv a právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto
postupom spôsobená škoda. Je potrebné uviesť, že súd pri vydaní rozhodnutia musí vychádzať z
objektívneho zistenia a posúdenia, či sú splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, alebo splnené nie sú. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie
poverenia buď vyhovie, alebo žiadosť zamietne, pričom ani zo zákona nevyplýva, že kogentne musí súd
žiadosti navrhovateľa v každom prípade vyhovieť. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu ČR 25Cdo



1018/07 zo dňa 25.08.2009 rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva nemožno hodnotiť ako
nesprávny úradný postup. Je teda zrejmé, že posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno považovať
za nesprávny úradný postup. Tiež je potrebné vziať do úvahy fakt, že jediná spoločnosť iniciovala
konania v stovkách až tisíckach typovo obdobných vecí, čo je treba zohľadňovať pri posudzovaní kritéria
faktickej zložitosti veci z hľadiska správania sa navrhovateľa ako účastníka súdneho konania. Tiež je
potrebné uviesť, že nie každé nedodržanie zákonných lehôt sa považuje automaticky za porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ani samotná dĺžka konania sama
o sebe ešte nemusí bez ďalšieho znamenať závažné porušenie práv sťažovateľa. V danom prípade
bolo nesporné, že išlo o exekučnú vec, v ktorej súd mal rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia a
v prípade udelenia poverenia bol povinný ho vydať do 15 dní od doručenia žiadosti. Súd poverenie
v tejto lehote nevydal. Súd však skúmal, či nie je rozpor so zákonom, keďže išlo o rozhodcovské
rozhodnutie v spotrebiteľskej veci, pričom oprávnenosť takéhoto skúmania exekučného súdu vyplýva
aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C40/08 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina
Rodríguez Nogueira. S prihliadnutím potom i na závažnosť a obtiažnosť veci (spotrebiteľskej) pri
dodržaní zvýšenej ochrany spotrebiteľa nebolo možné dodržať zákonom stanovenú 15-dňovú lehotu pre
udelenie poverenia. Pritom je potrebné zohľadňovať, že závažnejšie, ako nedodržanie zákonnej lehoty,
by bolo porušenie povinnosti chrániť spotrebiteľov. Navrhovateľ tiež nepreukázal, že by využil nejaké
prostriedky do vydania udelenia poverenia, a teda, že chcel zvrátiť ten stav, v ktorom pociťoval podľa
jeho uvedenia neistotu a frustráciu. Navrhovateľ ničím hodnoverným nepreukázal majetkovú škodu, ani
nemajetkovú ujmu. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného
súdu, tvrdenými prieťahmi. Nepreukázal, že z vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených
prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody. Naviac ani tvrdené omeškanie
navrhovateľa viac ako 10 mesiacov nebolo preukázané, keď žiadosť o udelenie poverenia bola súdu
doručená 28.05.2010 a súd rozhodol 16.12.2010.

Pokiaľ navrhovateľ spochybnil v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. §15 ods. 1 O.s.p.,
odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonnej sudkyne už rozhodoval nadriadený súd uznesením
5NcC/297/2013-17 zo dňa 03.04.2013, ktorý z prejednania a rozhodnutia predmetnej veci vylúčil
sudkyňu Okresného súdu v Čadci Mgr. Alenu Jančulovú, ostatných sudcov Okresného súdu Čadca,
vrátane zákonnej sudkyne v predmetnej veci z konania nevylúčil.
Ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O.s.p.) predstavuje výnimku z významnej
ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len
celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka
konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania
veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého
rozhodovania.
Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd
konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľky) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
založil zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

Vychádzajúc z vyššie uvedenej skutočnosti, odvolací súd rozsudok okresného súdu ako správny potvrdil,
nakoľko pokiaľ i okresný súd aplikoval nesprávny právny predpis (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení novely vykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z.), správne konštatoval, že nedodržanie
zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a za nesprávny úradný postup, rozhodujúce sú všetky okolnosti danej veci
s tým, že musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy,
neefektívny postup (§ I ÚS 16/02, I ÚS 63/00). Taktiež okresný súd správne poukázal na to, že
navrhovateľ nepreukázal existenciu skutočnej majetkovej škody, vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú
súvislosť medzi nedodržaním zákonnej lehoty a vznikom škody a nemajetkovej ujmy.

Z týchto dôvodov, potom odvolací súd rozsudok okresného súdu ako správny, podľa § 219 ods. 1, 2
O.s.p. potvrdil, stotožniac sa aj s odôvodnením rozhodnutia zo strany okresného súdu.



O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
V odvolacom konaní bola úspešná odporkyňa, ktorá si však náhradu trov odvolacieho konania postupom
podľa § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnila, resp. jej ani žiadne trovy nevznikli, preto rozhodol krajský súd tak,
ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.