{"guid": "000d18b9-c0da-4c77-83f5-1896b7bda5e6:8b5ff57e-5990-49ed-9b00-3e2a050fee24", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8009200435.3", "spisova_znacka": "3S/17/2009", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3S/17/2009 z 30. 1. 2012", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 30. januára 2012, sp. zn. 3S/17/2009, ECLI:SK:KSPO:2012:8009200435.3", "identifikacne_cislo": "8009200435", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Martin Murgaš", "sudca_id": 211, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-martin-murgas-211", "datum_vydania": "2012-01-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49", "nazov": "§ 49 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-50", "nazov": "§ 50 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-50", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51", "nazov": "§ 51 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-51"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-50", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-51"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8b5ff57e-5990-49ed-9b00-3e2a050fee24", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8009200435.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2012:8009200435.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2012:8009200435.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3S/17/2009
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8009200435
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8009200435.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a sudkýň
JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Evy Slávikovej v právnej veci žalobcu M.I.M. Prešov, s.r.o., Sabinovská
č. 87, Prešov, právne zastúpený JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Ul.
Gelnická č. 33 proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Ul. Vazovova č. 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky č. I/225/15852/2009/991048-r zo dňa 11.februára 2009 na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e    rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR č. I/225/15852/2009/991048-r zo dňa 11.februára
2009 podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a   v r a c i a   vec žalovanému na ďalšie konanie.

Z a v ä z u j e  žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 1.221,90 EUR,  ktoré je povinný
zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Eugenovi Kostovčíkovi do 10 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 23.4.2009 sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia a postupu Daňového
riaditeľstva SR zo dňa 11.2.2009 č. I/225/15852/2009/991048-r v spojení s rozhodnutím Daňového úradu
Prešov I. zo dňa 3.11.2008 č. 724/230/56802/08/Poll. Daňový úrad žalobcovi znížil nadmerný odpočet
dane z pridanej hodnoty za mesiac marec 2006 o sumu 7.327.135,-- Sk a priznal nadmerný odpočet
v sume 11.341,-- Sk. Žalobca žiadal napadnuté rozhodnutia zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie
konanie a priznať náhradu trov konania. Dôvodil tým, že správca dane tvrdí, že k dodaniu tovaru (strojov)
nedošlo a v reťazci dodávateľov KASCOM, s.r.o. , IMLICIT, s.r.o., BRAVIS, a.s. a M.I.M. Prešov, s.r.o.
mal zistené, že spoločnosť BRAVIS, a.s. pred dodaním strojov žalobcovi nevedela preukázať existenciu
týchto strojov, niektoré stroje sa pri miestnych zisťovaniach nikdy nenašli, resp. stroj označený na
faktúre nezodpovedal typu stroja nájdeného pri fyzickej obhliadke. Konštatoval, že v reťazci dodávateľov
SAXUM CAMIN, s.r.o., IMPLICIT, s.r.o., SYS-NET, s.r.o. a žalobcom bolo zistené, že M. H., bývalý
konateľ spoločnosti SAXUM CAMIN, s.r.o. si nepamätá, či obchody uskutočnil, nepamätá si, od koho
spoločnosť SAXUM CAMIN, s.r.o. stroje nakúpila, kde boli uskladnené, kto zabezpečoval prepravu
strojov. Ing. P., bývalý konateľ spoločnosti IMPLICIT, s.r.o. potvrdil pravosť zmluvy medzi IMPLICIT, s.r.o.
a SYS-NET, s.r.o. , faktúru, preberacie protokoly k ním, nespochybnili vystavenie, pravosť podpisov,
ale či bolo uskutočnené plnenie tejto zmluvy si nepamätá. Ing. R., bývalý konateľ spoločnosti SYS-
NET, s.r.o. uviedol, že nákup a predaj technológií iba sprostredkoval, predmetnú technológiu nevidel.
Na celom obchode sa dohodli Ing. P. a Ing. H., konateľ spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o. a on len vystavil
faktúry pre spoločnosť M.I.M. Prešov, s.r.o. na základe podkladov od Ing. P., nevedel sa vyjadriť k
preprave technológie a nevedel, kde bola skladovaná. Ing. F., bývalý konateľ spoločnosti SYS-NET,
s.r.o.  uviedol, že obchod riadil Ing. R., on pomohol vystaviť faktúry, dodacie listy a pokladničné doklady.
Potravinársku technológiu podľa jeho predpokladu preberal a odovzdával Ing. R., technológiu nevidel,



nebol prítomný ani pri finančnom vyporiadaní obchodu. Ing. H., konateľ spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o.
uviedol, že kúpnu zmluvu vyhotovil a podpisoval Ing. F., s ktorým prvýkrát bol pozrieť stroje vo Y. a
Ing. F. prevzal platbu v Košiciach k fyzickému odovzdaniu a prevzatiu strojov medzi SYS-NET, s.r.o. a
M.I.M. Prešov, s.r.o. došlo vo Vrútkach, že uvedené tvrdenia konateľa žalobcu sú v rozpore s tvrdeniami
obidvoch bývalých konateľov spoločnosti SYS-NET, s.r.o.. Vyjadrenia konateľa žalobcu, ako aj prepravcu
Š.G., že stroje boli pred ich dodávkou do Litvy uskladnené v areáli Mäsokombinátu vo Vrútkach, sú
v rozpore zo zisteniami zamestnancov Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky Banská Bystrica,
pretože spoločnosť PEGAS, s.r.o. ako jediný vlastník areálu v roku 2006, okrem spoločnosti Carbon
Trade Slovakia, s.r.o. neprenajala svoje priestory iným spoločnostiam a nemala vedomosť o tom, že by
v areáli mali byť uskladnené akékoľvek stroje patriace iným spoločnostiam. Ďalej správca dane uzavrel,
že žalobca nadobudnutie technológie a dodanie technológie preukazoval len listinnými dôkazmi.

Žalobca konštatoval, že v odvolaní uviedol, že správca dane nepostupoval podľa ustanovenia § 2
ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., lebo nadobudnutie technológie a dodanie technológie nepreukazoval
len listinnými dôkazmi, že dôkazmi sú aj vyjadrenia ostatných účastníkov konania, že z obsahu spisu
vyplýva, že len konateľ spoločnosti KASCOM, s.r.o. výslovne poprel dodanie strojov a vyhotovenie
faktúr pre spoločnosť IMPLICIT, s.r.o. , že z tohto tvrdenia konateľa spoločnosti KASCOM, s.r.o. však
vôbec nie je možné vylúčiť, že spoločnosť IMPLICIT, s.r.o. s týmto tovarom skutočne mohla disponovať,
a že k dodaniu technológie pre spoločnosť BRAVIS, a.s. a ďalej pre spoločnosť M.I.M. Prešov, s.r.o.
došlo. Žalobca zdôraznil, že ostatní konatelia a oslovené osoby vo všetkých prípadoch potvrdili dodanie
tovaru respektíve jeho dodanie nevylúčili, napríklad SAXUM CAMIN, s.r.o. potvrdili prijatie platieb a
dodanie a predaj technológie uviedli vo svojich daňových priznaniach, že nejednoznačné vyjadrenia
mohli do určitej miery spochybňovať dodanie tovaru, no nemožno ich považovať za dostačujúce na
prijatie rozhodujúceho záveru, že k dodaniu tovaru spoločnosťou BRAVIS, a.s. a spoločnosťou SYS-
NET, s.r.o. nedošlo.

Žalobca zdôraznil, že dôkazné bremeno podľa ustanovenia §  29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.
znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí a daňový subjekt mal preukázať len
to, že tovar nakúpil od spoločnosti BRAVIS, a.s. a SYS-NET, s.r.o. a toto dôkazné bremeno nie je
možné chápať extenzívne a rozširovať ho aj na preukázanie iných skutočností, teda aj takých, na
ktoré sa vzťahuje dôkazná povinnosť iných subjektov. Uviedol, že každá obchodná transakcia musí
byť posudzovaná samostatne a charakter jednotlivých transakcií v reťazci dodávateľov nemôže byť
zmenený predchádzajúcimi alebo nasledujúcimi okolnosťami. Žalobca zdôraznil, že nemal povinnosť
preukazovať nákup a predaj tovaru v reťazci dodávateľov, že zistená nejednoznačnosť sa výhradne
vzťahuje len na vzťahy medzi týmito spoločnosťami a nemôže byť dôkazom toho, že spoločnosť
BRAVIS, a.s. a spoločnosť SYS-NET, s.r.o. žalobcovi tovar nedodali. Skutočnosť, že dodávatelia žalobcu
jednoznačne nepreukázali nákup tovaru od svojich dodávateľov, vôbec nevylučuje, že spoločnosť
BRAVIS, a.s. a SYS-NET, s.r.o. s týmto tovarom skutočne disponovali, a že medzi dodávateľmi a
žalobcom k dodávke tovaru došlo. Žalobca namietal, že nevie akými dôkazmi mal povinnosť a mohol ešte
disponovať, aby vyvrátil pochybnosti správcu daní, že tovar nakúpil od spoločnosti BRAVIS, a.s. a SYS-
NET, s.r.o. , a že nie je mu možné vytýkať nesplnenie dôkaznej povinnosti vo vzťahu k skutočnostiam
týkajúcich sa daňových povinností iného daňového subjektu. Argumentoval tiež tým, že pre účely
posúdenia veci považuje za smerodajné vyjadrenia zástupcov spoločnosti BRAVIS, a.s. a spoločnosti
SYS-NET, s.r.o. , ktorí jednoznačne vyhlásili, že k dodávke došlo a dodanie a predaj technológie uviedli
vo svojich daňových priznaniach. Určité nezrovnalosti boli zistené len pri určení miesta nakládky tovaru,
avšak pre posúdenie toho či žalobca preukázal nákup tovaru od spoločnosti BRAVIS, a.s. a SYS-NET,
s.r.o. to nie je smerodajné lebo je v rozpore s logikou, aby žalobca za dodávky jedného tovaru platil aj
skutočnému dodávateľovi, ako aj dodávateľovi fingovanému.

Žalobca namietal, že z rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých logických úvah za daných okolností
podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane dospel k záveru, že dodávku tovaru neuskutočnili
fakturační dodávatelia ale dodávatelia iní. Akcentoval, že obsah ustanovenia § 2 ods. 3 citovaného
zákona a vyrubovacieho konania nie je naplnený tým, že správca dane len opíše preukázané kontrolné
zistenia z protokolu o daňovej kontrole do odôvodnenia rozhodnutia bez toho, aby zhodnotil dôkazy v
zmysle uvedeného ustanovenia.

Vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný tvrdí že vychádzal zo zásady
preferovania skutočného obsahu právneho úkonu pred jej formálnym prejavom, v daňovom konaní a



nepostačuje len deklarovanie zdaniteľného obchodu daňovými dokladmi. Podľa judikatúry Európskeho
súdneho dvora pri posúdení vykonania zdaniteľného obchodu je potrebné vychádzať iba z objektívnych
kritérií, úmysel zdaniteľnej osoby alebo účel dodania tovaru nemá na daňový režim uplatniteľný na
dodanie tovaru žiadny vplyv a nie je v rozpore s právom Spoločenstva požadovať, aby dodávateľ
prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie , ktoré
uskutoční nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Žalobca poukázal na to, že len konateľ
spoločnosti KASCOM, s.r.o. poprel dodanie strojov a vyhotovenie faktúr pre spoločnosti IMPLICIT, s.r.o.,
ktorá mohla disponovať týmto tovarom a mohla ho dodať spoločnosti BRAVIS, a.s. a následne ďalej
spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o. je vzhľadom na súhrn všetkých objektívne zistených faktov zavádzajúce.
Teoreticky by bolo možné pripustiť aj takúto možnosť, pokiaľ by sa ale preverovaním a logickým
uvažovaním nedospelo jednoznačne k tomu, že konateľ spoločnosti skutočne nemohol uvedený obchod
zrealizovať a dodanie tovaru deklarované preverovanými faktúrami sa tak nemohlo uskutočniť. Uviedol,
že spoločnosť BRAVIS, a.s. a žalobca mali dostatočnú možnosť preukázať hodnovernosť obchodov
deklarovaných na predložených dokladoch, ale fyzicky stroje neukázali v časovom slede, kedy by
sa uvedené stroje mali nachádzať buď u jednej alebo u druhej spoločnosti. Ak by nákup a predaj
predmetného tovaru podľa predložených faktúr žalobca skutočne realizoval, nemohol by mať problém
a bolo by to v jeho záujme, aby správcovi dane fyzicky stroje aj ukázal. Dodávateľ BRAVIS, a.s. a
odberateľ žalobca si navzájom stroje presúvali a na žiadnom konkrétnom mieste ich nevedeli preukázať.
Konatelia spoločnosti SYS-NET, s.r.o. potvrdili len formálne vystavenie a prijatie faktúr za dodanie
strojov ale reálne nákup a dodanie strojov nepreukázali, stroje nikdy fyzicky nevideli. Zrejmá bola len tá
skutočnosť, že nejaké stroje, ktoré sa nachádzali vo Vrútkach boli odtiaľ nakladané a prepravované do
Litvy, avšak v celom reťazovom obchode boli zistené nezvratné skutočnosti, ktoré v žiadnom prípade
nespochybňujú dodanie tovaru len do určitej miery, fakticky ani jeden z konateľov  a oslovených
ľudí nebol vo svojich vyjadreniach bez pochybnosti a vzájomným porovnaním ich výpovedí vyplynul
jediný záver, že uvedený obchod nebol uskutočnený, že konečný úmysel celého obchodu správca
dane spochybnil už v úvodnom štádiu reťazca, a to jednoznačným vyvrátením uskutočnenia dodania
strojov firmou KASCOM, s.r.o. a ďalším postupným preverovaním jednotlivých subjektov v reťazci.
Žalobca poukázal na rozhodnutie žalovaného, podľa ktorého dôkazné bremeno znáša daňový subjekt,
ktorý nebol schopný túto samostatnú obchodnú transakciu preukázať, čo potvrdzuje jeho vyjadrenia a
vyjadrenia zástupcov oboch dodávateľských spoločností a správca dane zisťoval skutočnosti svojimi
zákonnými prostriedkami a nepožadoval od daňového subjektu, aby preukazoval skutočnosti, na ktoré
sa vzťahuje dôkazná povinnosť iných subjektov.

Žalobca v žalobe namietal postup správcu dane odbornými názormi a teoretickými postupmi, ktoré sa
v praxi vyskytujú pri realizovaní dodania a odberu tovaru medzi obchodnými partnermi, čo nakoniec
podľa skúmania, sám v praxi ale nezachováva. Zo spisového materiálu je zrejmé, že všetky spoločnosti
o sebe aj vedeli, ale pri preukazovaní a obhájení konkrétnych krokov, ako sa obchody uskutočnili sa
vzájomne nezhodli, nemožno hovoriť že to boli len určité nezrovnalosti ako tvrdí daňový subjekt, a že
správca dane nespochybnil dodanie strojov do Litvy spoločnosťou M.I.M. Prešov, s.r.o., ale spochybnil
nákup strojov od spoločnosti BRAVIS, a.s. a od spoločnosti SYS-NET, s.r.o.. Zo spisového materiálu
je jasné, že žalobca ani jednej zo spoločnosti v období prebiehajúceho dodania tovaru za tento tovar
nezaplatil a až pod tlakom prebiehajúcej daňovej kontroly a rozsiahlych preverovaní všetkých dotknutých
spoločností a ostatných osôb postupne hľadal spôsob finančného vyporiadania sa s dodávateľmi a
litovským odberateľom. Žalobca ďalej uviedol, že hodnotenie dôkazov neznamená, že správca dane
musí bez výhrad akceptovať listinné doklady a skutočnosti v nich uvedené a predložené daňovým
subjektom, že ak má správca dane pochybnosti o vierohodnosti a pravdivosti dokladu predloženého
daňovým subjektom, nemusí ho uznať, ak daňový subjekt nepreukáže opak. Skutočnosti, okolnosti,
ktoré vyžadoval správca dane od daňového subjektu, nemožno hodnotiť ako povinnosti preukazovania
nákupu a predaja tovaru v reťazci, na ktoré by sa vzťahovala dôkazná povinnosť iných subjektov. Žalobca
poukázal na to, že správca dane uviedol, že žalobca opiera svoje námietky o teoretické aplikovanie
určitých právnych ustanovení, ale neberie do úvahy zistené skutočnosti správcom dane a v podstate
nereagoval žiadnym presvedčivým konkrétnym dôkazom, aby hodnoverne preukázal uskutočnenie
dodania predmetného tovaru, ak argumentuje predmetnými faktúrami, dodacími listami, preberacími
protokolmi a zmluvami, ktoré považuje za dostatočný základ pre posúdenie  reálnosti zdaniteľných
obchodov a argumentuje vyjadreniami ostatných konateľov a ostatných účastníkov konania, ale vzápätí
si odporuje, keď tieto vyjadrenia, o ktoré sa správca dane opieral považuje za nedostatočné na
prijatie rozhodujúceho záveru, že napriek zrejme zisteným skutočnostiam o podvodných konaniach
vo veci vystavených dokladov, o ktorých bol žalobca informovaný považuje papierové doklady za



dostatočne  vierohodné a správne. Skutočností zistené správcom dane nepovažuje za adekvátne na
to, že spochybňujú pravosť predložených dokladov, že namieta akým dôkazom mal vlastne disponovať
a musel ho aj predložiť, aby vyvrátil pochybnosti správcu dane. Jeho povinnosťou na unesenie svojho
dôkazného bremena bolo predložiť správcovi dane dôkazy akéhokoľvek druhu, ktoré by hodnoverne
preukázali, že žalobca prijal zdaniteľné obchody na základe vystavených faktúr, a že dodávateľskej
spoločnosti vznikla z týchto zdaniteľných obchodov daňová povinnosť, a že daňový subjekt nepredložil
žiadne dôkazy, ani také, ktoré požadoval správca dane, a ani také, ktoré by vyhovovali jeho forme
dôkazov.

Vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného žalobca namieta, že je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov
nedostatočné, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo, že k dodaniu tovaru nedošlo a týmto
rozhodnutím bol ukrátený na svojich právach.

Žalobca v žalobe namietal, že žalovaný neuvádza, akú konkrétnu judikatúru Európskeho súdneho dvora
mal na mysli a prečo na ňu poukazuje. Žalobca uviedol, že poukazuje na rozsudok Európskeho súdneho
dvora z 12. januára 2006 v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen a následne na
rozsudok zo dňa 06. júla 2006 v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 Kittel. Žalobca akcentoval, že
tieto rozsudky umožňujú platiteľom, ktorí bez viny sa stanú súčasťou podvodného daňového reťazca,
aby neboli nútení niesť následky protiprávneho konania iných subjektov v prípadoch, keď svoje daňové
povinnosti sami riadne splnili. Ak v konaní spoločnosti KASCOM, s.r.o. resp. aj v spoločnosti SAXUM
CAMIN, s.r.o., ktoré boli na začiatku reťazca a nevedeli preukázať nadobudnutie tovaru, popierali alebo
sa nevedeli jednoznačne vyjadriť k dodaniu tovaru, išlo o podvodné konanie, potom ostatné spoločnosti
v reťazci, ktoré si svoje daňové povinnosti riadne splnili, nie je možné nútiť niesť následky protiprávneho
konania týchto subjektov. Žalobca argumentoval tým, že úplne odlišná by bola situácia v prípade, kedy s
prihliadnutím k objektívnym skutočnostiam bolo preukázané, že osoba, ktorej bol tovar dodaný, vedela,
že svojim nákupom sa účastní plnenia, ktoré je súčasťou podvodu na dani z pridanej hodnoty, že nič
také v prejednávanej veci preukázané a ani preukazované nebolo, len žalovaný na rozdiel od správcu
dane a bez akejkoľvek dôkaznej matérie, závery správcu dane podporil aj tým, že všetky spoločnosti
o sebe vedeli a žalobca napriek jasným, zisteným skutočnostiam o podvodných konaniach vo veci
vystavených dokladov, o ktorých bol informovaný, považuje papierové doklady za dostatočne vierohodné
a správne, že v tvrdeniach žalobcu, že každá obchodná transakcia musí byť posudzovaná samostatne
a charakter jednotlivých transakcií v reťazci dodávateľov nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo
nasledujúcimi okolnosťami sa nejedná o teoretické postuláty, ale ide o základné atribúty práva daňového
subjektu na spravodlivý proces, z ktorých v podstate vychádzali aj uvedené rozsudky Európskeho
súdneho dvora.

Žalobca poukázal na to, že podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane hodnotí dôkazy podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na
všetko, čo v daňovom konaní  vyšlo najavo. Správne uváženie pri ustálení skutkového stavu spočíva v
hodnotení, pri ktorom správny orgán má právo ale i povinnosť prikloniť sa k jednému z viacerých tvrdení
a iné odmietnuť, to všetko za použitia zásad logického myslenia s poukazom na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 149/99.

Žalobca zdôraznil, že rozhodujúcou skutočnosťou, z ktorej je potrebné vychádzať pri posudzovaní
zistení v reťazci tuzemských dodávateľov a odberateľov a pri prijímaní logických záverov je, že daňové
orgány nespochybňujú dodanie tovaru do Litvy. Z vyhlásení zástupcov spoločnosti KASCOM, s.r.o. a
SAXUM CAMIN, s.r.o., ktorí popreli alebo sa nevedeli jednoznačne vyjadriť k dodaniu tovaru spoločnosti
IMPLICIT, s.r.o. žalovaný vyvodil záver, že spoločnosť IMPLICIT, s.r.o. tovar od  týchto dodávateľov
nakúpiť nemohla. Tvrdenie žalobcu, že spoločnosť IMPLICIT, s.r.o. napriek tomu mohla disponovať týmto
tovarom, žalovaný považuje za zavádzajúce a len za teoretickú možnosť a žalovaný vylúčil, že žalobca
nakúpil tovar  od dodávateľov BRAVIS, a.s. a SYS-NET, s.r.o. , no nespochybňuje to, že žalobca týmto
tovarom musel disponovať. Žalobca namietal, že z uvedeného vyplýva, že žalovaný na tom, čo v prvom
článku reťazca považuje za zavádzajúce a len za teoretickú možnosť, oprel svoje závery v poslednom
článku reťazca. Ak žalobca dodal tovar do Litvy a podľa daňových orgánov tento tovar nenakúpil od
dodávateľov BRAVIS, a.s. a SYS-NET, s.r.o., potom podľa daňových orgánov musel žalobca úplne
identicky reálne nakúpiť od iného dodávateľa.



Žalobca vytýkal daňovým orgánom, že je v rozpore s logikou, ak správca dané dôkazy a vyjadrenia
konkrétnych dodávateľov, ktorí potvrdili nákup a predaj tohto istého tovaru, vyhotovili faktúry a
odviedli daň, odmietne a svoje závery založí na tom, že žalobca identicky tovar nakúpil od iného
neidentifikovaného dodávateľa, ktorý ani nevyhotovil faktúru, zinkasoval platbu a neodviedol daň.

Žalobca poukazoval na to, že podľa názoru žalovaného dôkazné bremeno znáša daňový subjekt a bolo
jeho povinnosťou preukázať, že tovar skutočne nakúpil od spoločnosti  BRAVIS, a.s. a spoločnosti SYS-
NET, s.r.o. a predložiť dôkazy akéhokoľvek druhu, ktoré by hodnoverne preukázali, že daňový subjekt
prijal zdaniteľné obchody na základe vystavených faktúr, a že dodávateľskej spoločnosti vznikla z týchto
zdaniteľných obchodov daňová povinnosť. Poukázal na to, že ustanovenie § 15 ods. 6 písm. e/, a §
29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. nepredstavuje absolútne dôkazné bremeno daňových subjektov, ale
len vymedzuje  rozsah ich dôkaznej povinnosti, a že nadobudnutie technológie a dodanie technológie
doložil faktúrami, dodacími listami, preberacími protokolmi a zmluvami a v odvolaní výslovne neuviedol,
že správca dane  žiadal preukázanie skutočností, na ktoré sa vzťahuje dôkazná povinnosť iných
subjektov, ale namietal to, že z nesplnenia dôkaznej povinnosti iných subjektov sa vyvodzujú pochybnosti
splnenia dôkaznej povinnosti, že dodávatelia potvrdili dodanie tovaru, tovar identifikovali, daň z pridanej
hodnoty bola vykázaná v daňových priznaniach a odvedená a bola preukázaná preprava tovaru a jeho
vyskladnenie v Litve. Ak predložil účtovné a iné doklady, ktorými mal povinnosť disponovať, splnil svoju
dôkaznú povinnosť a bolo na správcovi dane, či dôkazy predložené žalobcom považuje za vierohodné
a či ich akceptuje.

Žalobca namietal, že ak mal správca dane pochybnosti o jeho tvrdeniach  a dôkazy ním predložené
nemienil akceptovať, potom bol povinný žalobcovi túto skutočnosť taktiež doložiť preukázanými
zisteniami a dôkazmi, ktoré tvrdenia žalobcu jednoznačne vyvracajú. Podľa názoru žalobcu za dôkaz
nie je možné považovať pochybnosť správcu dane o hodnovernosti dôkazov predložených žalobcom,
ktoré vyplývajú z nejednoznačných tvrdení dodávateľov. Vzhľadom na skutočnosť, že daňové orgány
nespochybňujú dodanie tovaru do Litvy, vyjadrenia dodávateľov  v reťazci, ktoré neboli celkom
jednoznačné, môžu len do určitej miery spochybňovať dodanie tovaru a z týchto nejednoznačností nie
je možné, ako uviedol žalovaný vyvodiť jediný záver, že k dodaniu tovaru spoločnosťou BRAVIS, a.s. a
spoločnosťou SYS-NET, s.r.o. nedošlo. Žalobca tvrdí, že bolo povinnosťou oboch orgánov odôvodniť,
že  tieto rozpory sú natoľko vážne a dôvodné, že spochybňujú samotnú vierohodnosť obchodnej
transakcie, nejednoznačné vyjadrenia dodávateľov by mali podstatný vplyv na záver o neuskutočnení
dodania tovaru pre žalobcu len vtedy, ak by z týchto vyjadrení a iných zistení jednoznačne vyplynulo, že
predmetný tovar nebol dodaný a nie len to, že jeho dodanie nebolo preukázané tak, ako si predstavoval
správca dane. Žalobca zdôraznil, že povinnosťou správca dane a žalovaného bolo zhodnotiť tieto
zistenia a dôkazy vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi a na základe takéhoto hodnotenia
dôkazov a úvahy prijať záver, ktorý reálne a logicky zodpovedal zistenému skutkovému stavu. Žalobca
poukázal na to, že jeho argumentom sú vyjadrenia ostatných účastníkov konania, o ktoré sa opieral aj
správca dane, no neodporuje si, keď tvrdí, že tieto vyjadrenia nie sú postačujúce k prijatiu jednoznačného
a rozhodujúceho záveru správcu dane, že k dodaniu tovaru nedošlo.

Žalobca tiež namietal, že skutočný obsah právneho úkonu bol potvrdený zástupcami spoločnosti
BRAVIS, a.s. a SYS-NET, s.r.o. o čom svedčí aj to, že nákup a predaj technológie uviedli vo svojich
daňových priznaniach a daň aj odviedli, ako aj spoločnosti IMPLICIT, s.r.o., ktorá bola ich dodávateľom a
daň odviedla. Keďže spoločnosť KASCOM, s.r.o. a spoločnosť SAXUM CAMIN, s.r.o. nevedeli preukázať
nadobudnutie tovaru, popierali alebo sa nevedeli jednoznačne vyjadriť k dodaniu tovaru spoločnosti
IMPLICIT, s.r.o., ktorá nakúpila stroje od uvedených dodávateľov sa dostala do dôkaznej núdze a z
uvedeného dôvodu príslušný správca dane spoločnosti IMPLICIT, s.r.o. neuznal daň z dokladov od
týchto dodávateľov.

Žalobca tiež poukázal na to, že žalovaný tvrdí, že dodávateľ BRAVIS, a.s. a odberateľ M.I.M. Prešov,
s.r.o. si navzájom stroje presúvali a na žiadnom konkrétnom mieste ich nevedeli preukázať a keďže sa
nepreukázalo, že uvedené stroje sa mali nachádzať buď u jednej alebo u druhej spoločnosti, daňové
orgány dospeli k záveru, že k dodávke strojov nedošlo, že uvedený záver vyplýva aj z toho, že správca
dane a žalovaný nepresne reprodukujú vyjadrenia predsedníčky predstavenstva spoločnosti BRAVIS,
a.s. a konateľa spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o., lebo predsedníčka nikdy neuviedla, že stroje sa mali
nachádzať v spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o. resp., že boli prevezené do Prešova ale viackrát uviedla, že
stroje sa nenachádzajú v spoločnosti BRAVIS, a.s. a to z dôvodu ich predaja spoločnosti M.I.M. Prešov,



s.r.o. a konateľ spoločnosti žalobcu nikdy neuviedol, že stroje boli prepravené do spoločnosti M.I.M.
Prešov, s.r.o. ale výslovne uviedol, čo bolo aj potvrdené prepravcom, že stroje boli prepravené priamo
do Litvy. Žalobca ďalej poukázal na to, že konatelia spoločnosti SYS-NET, s.r.o. potvrdili vystavenie a
prijatie faktúr za dodanie strojov, ktoré fyzicky nevideli, no nie je možné uvedenú skutočnosť považovať
za formálne vystavenie a prijatie faktúr a nepreukázanie reálneho nákupu a dodania strojov lebo takéto
trojstranné obchody, pri ktorých predmetom obchodu je dodanie toho istého tovaru, ktorý je odoslaný
alebo prepravený priamo od prvého dodávateľa k druhému odberateľovi sú bežné, napríklad podľa §
45 zákona č. 222/2004 Z.z.. V tejto súvislosti žalovaný len veľmi pochybne konštatuje, že nejaké stroje,
ktoré sa nachádzali vo Vrútkach boli odtiaľ nakladané a prepravované do Litvy, no závažnú skutočnosť,
že identitu týchto strojov a ich prevzatie potvrdil aj zahraničný odberateľ, nepovažuje za podstatnú. Ďalej
uviedol, že v čase výkonu kontroly nebol tovar v plnom rozsahu uhradený, čo zodpovedalo platobným
podmienkam. V novembri 2006 bola uhradená posledná splátka spoločnosti SYS-NET, s.r.o., zahraničná
pohľadávka bola usporiadaná v auguste 2007 a úhrada spoločnosti BRAVIS, a.s. bola poukázaná v
novembri 2008. Žalobca uviedol, že nie je mu známe na základe čoho žalovaný dospel k záveru, že až
pod tlakom prebiehajúcej daňovej kontroly a rozsiahlych preverovaní všetkých dotknutých spoločností
a ostatných osôb žalobca postupne hľadal spôsob finančného usporiadania s dodávateľmi a litovskými
odberateľmi.

Žalobca poukázal na to, že účelom daňovej kontroly a daňového konania nemôže byť ako uvádza
žalovaný vo svojom rozhodnutí spochybnenie konečného úmyslu celého obchodu už v úvodnom štádiu
reťazca, ale zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, že
zistenia správcu dane a tvrdenia žalovaného nemožno považovať za skutočnosti, ktoré by jednoznačne
vyvrátili dôkazy predložené žalobcom a oba orgány skutkový stav posúdili nesprávne, a z takto
posúdeného skutkového stavu prijali nesprávne a predčasné právne závery, že k dodaniu tovaru
nedošlo.

Žalobca dôvodil ustanovením § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého rozhodnutie o odvolaní
musí obsahovať odôvodnenie, ak sa v ňom nevyhovuje odvolaniu v plnom rozsahu, že v odôvodnení sa
musí odvolací orgán vyporiadať  so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní. Žalobca poukázal na
to, že v článku III. odvolania namietal, že daňová kontrola a daňové konanie sú dva rozdielne inštitúty
správy daní, hodnotenie dôkazov predstavuje ťažisko odôvodnenia rozhodnutia vydaného v daňovom
konaní vo veci samej a v danom prípade nebolo vykonané v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 zákona č.
511/1992 Zb. lebo podľa žalobcu, žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyporiadal s vecnou
a právnou argumentáciou žalobcu, ktorou poukazoval na rozdiely medzi daňovou kontrolou a daňovým
konaním a na povinnosť v daňovom konaní vykonať hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 2 ods.
3 a § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb..

Daňové riaditeľstvo navrhlo žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a to vo vyjadrení k žalobe. Žalobné dôvody
považuje v celom rozsahu za neopodstatnené, pretože žalobcom boli deklarované v súlade s príslušným
ustanovením O.s.p.  a  v konkrétnostiach sú zamerané na nedostatočne zistený skutkový stav veci, ktorý
podľa názoru žalobcu nastal tým, že došlo k porušeniu § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., a že správca
dane pri hodnotení dôkazov nedostatočne aplikoval zásadu logického myslenia. DR SR ďalej uviedlo,
že žalobné dôvody, ktoré žalobca uvádza v článku II. žaloby, podľa jeho názoru v princípe nemôžu
obstáť, lebo nedostatočne zistený skutkový stav veci žalobcom uvedené dôvody sa totiž úplne vymykajú
z aplikácie zásad daňového konania a tam predovšetkým pramení ich neopodstatnenosť. Nedôvodnosť
žalobných námietok daňové riaditeľstvo vidí v tom, že žalobca neberie do úvahy základný charakter
daňového konania a to, že daňové konanie je svojím charakterom konanie prejednávacie a nie konanie
vyšetrovacie, a preto námietka žalobcu, že zistenia správcu dane a tvrdenia DR SR nemožno považovať
za skutočnosti, ktoré by jednoznačne vyvrátili dôkazy predložené žalobcom, považuje za nedôvodné.
Druhostupňový správny orgán uviedol, že úlohou správcu dane pri zisťovaní skutkového stavu nie je
totiž dokladať dôkazy, ktoré vyvracajú dôkazy predložené žalobcom, ale vykonať také dôkazy, ktoré v
zásade vedú k zisteniu rozhodujúcich skutočností pre správne určenie daňovej povinnosti uvedených
v hmotnoprávnom daňovom predpise a na základe uvedeného preto tvrdí, že v spornom prípade bol
dostatočne zistený skutkový stav veci pri použití všetkých zákonných dôkazných prostriedkov.

DR SR dôvodilo, že prvým predpokladom takto zisteného skutkového stavu veci je dôsledná aplikácia
toho - ktorého ustanovenia hmotnoprávneho predpisu, v tomto prípade ide o ustanovenie § 49 ods.



1 v spojení s § 19 ods. 1 a § 8 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty,
ktoré určujú zákonné podmienky pre uplatnenie práva daňového subjektu na odpočítanie dane z
tovaru. Hmotnoprávny predpis súčasne určuje aj rozhodujúce skutočnosti, ktoré je potrebné zistiť, aby
správca dane určil správnu daňovú povinnosť, že okrem iných tou rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá je
predpokladom vzniku tohto práva daňového subjektu je, že pri dodaní tovaru vzniká daňová povinnosť
dňom dodania tohto tovaru. Tento deň je identifikovaný ako deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať
s tovarom ako vlastník a dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom dochádza k zmene
vlastníctva práva. DR SR poukázalo na to, že z uvedeného vyplýva, že žalobca pri vzniku práva na
odpočítanie dane identifikoval rozhodujúcu skutočnosť nesprávne, keď tvrdí, že touto skutočnosťou je
nepochybné dodanie tovaru do Litvy, že v zmysle tohto spôsobu zisťovania rozhodujúcich skutočností
pre správne určenie dane, ktoré správca dane uskutočnil žalobca ho neakceptuje, bolo dostatočne
preukázané, že k dodaniu strojov od prvého dodávateľa  SAXUM CAMIN, s.r.o. až po SYS-NET, s.r.o.
nedošlo, čím týmto spoločnostiam nevznikla daňová povinnosť, a tým nevzniklo ani žalobcovi právo na
odpočítanie dane, že takto preukázané zistenia plne zodpovedajú aj zásade správneho uváženia pri
hodnotení dôkazov, ako aj zásade logického myslenia, lebo sú založené na posudzovaní zákonných
podmienok a z nich vyplývajúcich  rozhodujúcich skutočností, ktoré sú však diametrálne odlišné od
skutočností na akých si zisťovanie skutkového stavu v tomto prípade zakladá žalobca vo svojich
námietkach tak v odvolaní ako aj v žalobe. Preto vidí rozpor s logikou aj rozpor pri hodnotení dôkazov
správcom dane podľa zásady daňového konania uvedenej v § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. ale v
zásade neopodstatnené.

DR SR konštatovalo, že veľká časť dôvodov žaloby mieri proti spôsobu hodnotenia dôkazov správcom
dane, v tejto súvislosti uviedlo, že je na súde aby posúdil či vo vzťahu k vyššie uvedeným podmienkam
spôsobu zisťovania skutkového stavu založených na zisťovaní rozhodujúcich skutočností vzniku práva
na odpočítanie dane v konečnom dôsledku dostatočne zistených daňové orgány vybočili zo zákonných
medzí pri aplikácií tejto zásady, že obsah spisového materiálu, vyššie uvedené zákonné dôvody tohto
postupu a odôvodnenia rozhodnutí daňových orgánov svedčia o tom, že zásady daňového konania
upravené v § 2 ods.3 zákona č. 511/1992 zb. v predmetnej veci boli plne rešpektované a závery daňových
orgánov v rozhodnutiach zodpovedajú aj zásade logického myslenia. Pokiaľ teda žalobca namieta v tom
smere,  jeho námietky pramenia z úplne iných skutočností, na rozdiel od daňových orgánov, na ktoré
on prihliadal, a ktoré považoval za rozhodujúce.

DR SR poukázalo na to, že námietky, ktoré uviedol žalobca vo vzťahu k rozsahu povinnosti dôkazného
bremena sú tiež nedôvodné lebo tak ako sú štylizované žalobcom je nepochybné, že túto svoju povinnosť
vníma žalobca zjednodušene, a že iba tak môže žalobca považovať povinnosť dôkazného bremena
za splnenú už vtedy, ak svoje právo za zistených skutkových a právnych okolností iba deklaruje
predloženými účtovnými a inými dokladmi, a ak daňovým orgánom vyčíta, že povinnosť dôkazného
bremena žalobcu vykladajú extenzívne, keď od neho požadujú preukázanie aj tých skutočností, na ktoré
sa vzťahuje povinnosť iných subjektov. Z obsahu týchto námietok vyplýva, že ani v tejto súvislosti nemá
žalobca na mysli charakter daňového konania, že je konaním prejednávacím. Žalovaný konštatoval, že
vzhľadom na zistené skutočnosti správcom dane a to overené skutočnosti, ktoré správca dane podložil
spisovým materiálom uplatňoval správca dane zásadu postupu v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom
pri posudzovaní skutočného obsahu právnych úkonov podľa § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. a žiadal
od žalobcu povinnosti, ktoré vyplývajú z § 15 tohto zákona v spojení s ustanovení § 29 ods. 8 zákona
č. 511/1992 Zb.. Podľa názoru žalovaného nič nad rámec zákonných povinností a zásad tohto konania
správca dane v daňovom konaní nepožadoval.

Vo vzťahu k námietkam žalobcu voči formálnej stránke rozhodnutia žalovaný uviedol, že ide o námietky,
ktoré uvádza aj v odvolaní a že v úvode poukazoval na ustanovenie § 1a písm. c/, d/,  , § 15 ods. 11,
§ 30 ods. 3 a § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. s tým , že hodnotenie dôkazov predstavuje ťažisko
odôvodnenia rozhodnutia vydaného v daňovom konaní vo veci samej, že vzhľadom na tieto ustanovenia
namieta, že správca dane doslova prepísal veľmi rozsiahly, chaotický a neprehľadný protokol o daňovej
kontrole do odôvodnenia rozhodnutia a nenaplnil obsah ustanovenia § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992
Zb., a že ani v daňovej kontrole táto zásada nebola dodržaná. Z uvedeného podľa názoru žalovaného
vyplýva, že ak aj odvolávajúci sa, teda žalobca poukazuje na množstvo ustanovení zákona č. 511/1992
Zb. v konečnom dôsledku namieta v odvolaní iba konštatovaním spôsobu tvorby rozhodnutia správcu
dane, čo by malo mať za  následok nedodržanie zásady daňového konania uvedeného v § 2 ods.
3 citovaného zákona pričom v tejto súvislosti žalovaný poukazuje na stranu 13 ods. 2 a ďalšie časti



rozhodnutia odvolacieho orgánu, kde sa žalovaný ako odvolací orgán s takto veľmi stručne definovanou
námietkou úplne podrobne vyporiadal, že ak žalobca v žalobe tvrdí, že v odvolaní namietal, že daňová
kontrola, daňové konanie sú dva rozdielne inštitúty správy daní, tak žalovaný tvrdí, že takto nenamietal,
ale uvedenú skutočnosť iba konštatoval a poukazoval na znenie konkrétnych ustanovení zákona č.
511/1992 Zb.. Ak teda žalobca na ustanovenia právnych predpisov iba poukazoval, a v tejto súvislosti
nezadefinoval námietku, niet sa s čím v rozhodnutí vyporiadať, čo sa vzťahuje aj na predmetnú vec, a
preto aj túto žalobnú námietku považuje za nedôvodnú.

DR SR zdôraznilo, že zhrnutím uvedených žalobných námietok vo vzťahu k deklarovaným dôvodom
žaloby, nie je možné jeho rozhodnutie považovať za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a tieto
nie sú ani v rozpore  s obsahom spisov, a že takto žalobca ani nenamietal a nie je ani nepostačujúce
na posúdenie veci.

Z obsahu administratívneho spisu vyplývajú skutočnosti uvádzané žalobcom v žalobe, teda že správca
dane Daňový úrad Prešov rozhodnutím zo dňa 3.novembra 2008 č. 724/230/56802/08/Poll podľa § 15
ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov znížil žalobcovi ako platiteľovi dane z
pridanej hodnoty nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie marec 2006
o sumu 7.327.135 Sk a priznal nadmerný odpočet v sume 11.341 Sk.

V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že kontrolovaným obdobím je marec 2006, zameranie
daňovej kontroly bolo na zistenie a preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane
z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov so zameraním na
odpočítanie dane z nadobudnutia tovarov a služieb v tuzemsku, vznik daňovej povinnosti pri dodaní
tovaru a služieb v tuzemsku a dodanie tovarov oslobodených od dane podľa § 43 s poukázaním na súpis
kontrolovaných dokladov. V odôvodnení rozhodnutia správca dane poukázal na vykonané dokazovanie
v predmetnej veci, na ktoré súd odkazuje so záverom, že pri kontrole na zistenie oprávnenosti nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu za marec 2006 daňového subjektu M.I.M. Prešov, s.r.o. mal zistené,
že spoločnosť si v zdaňovacom období marec 2006 uplatňovala odpočítanie dane na základe faktúry
č. 603583 zo dňa 29. marca 2006 od dodávateľa BRAVIS, a.s. , Popradská 40 Stará Ľubovňa , IČO
36471933  pre DPH SK 2021825575 za  dodávku strojov na spracovanie mäsa, že spoločnosť BRAVIS,
a.s. zdokladovala nákup strojov dodaných M.I.M. Prešov, s.r.o. faktúrou č. 252/11/04 zo dňa 3.februára
2005 vystavenou dodávateľom IMPLICIT, s.r.o. Banická 2 Veľký Krtíš IČO 36058386 pre DPH SK
2020074078, spoločnosť IMPLICIT, s.r.o. zdokladovala nákup strojov dodaných BRAVIS, a.s. faktúrami
č. 1/0102/2005 zo dňa 1.februára 2005, č. 2/0102/2005 zo dňa 1. februára 2005, č. 01/0202/2005 zo
dňa 2.februára 2005, č. 2/0202/2005 zo dňa 2.februára 2005 vystavenými spoločnosťou KASCOM,
s.r.o. Tomášiková 14 Bratislava .... pre DPH SK 2020323327. Vo vzťahu k dodávateľovi SYS-NET,
s.r.o. Košice na základe vykonaného dokazovania správca dane dospel k záveru, že pri kontrole na
zistenie oprávnenosti nároku nadmerného odpočtu za marec 2006 u daňového subjektu M.I.M. Prešov,
s.r.o. mal zistené že spoločnosť si v zdaňovacom období marec 2006 uplatňovala aj odpočítanie dane
na základe faktúry č. 100603230 zo dňa 21.marca 2006 od dodávateľa SYS-NET, s.r.o ..... pre DPH
SK 2020062858 za dodávku strojov na spracovanie mäsa, spoločnosti SYS-NET, s.r.o. zdokladovala
nákup strojov dodaných M.I.M. Prešov, s.r.o. faktúrou č. 15/03/2006 zo dňa 15. marca 2005 vystavenú
dodávateľom IMPLICIT, s.r.o. Banícka 2, Veľký Krtíš ... pre DPH SK  2020074078, spoločnosť IMPLICIT,
s.r.o. zdokladovala nákup strojov dodaných SYS-NET, s.r.o. faktúrou č. 10060007 zo dňa 7.marca 2005
vystavenou spoločnosťou  SAXUM CAMIN, s.r.o. Tvrdošín ... pre DPH SK 2020224833.

Na základe uvedeného správca dane dospel k záveru, že pri kontrole zistenia oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2006 u žalobcu ako daňového subjektu
zhodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, prihliadal na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo a dospel k záveru, že ani jedna zo
spoločnosti v reťazci SAXUM CAMIN, s.r.o. - IMPLICIT, s.r.o. - SYS-NET, s.r.o. - M.I.M. Prešov, s.r.o.
jednoznačne nepreukázala nadobudnutie technológie na spracovanie mäsa od svojich dodávateľov
okrem vystavených faktúr, dodacích listov, preberacích protokolov a zmlúv inými dôkazmi, že ani jedna
zo spoločnosti v reťazci SAXUM CAMIN, s.r.o. - IMPLICIT, s.r.o. - SYS-NET, s.r.o. - M.I.M. Prešov,
s.r.o. jednoznačne nepotvrdila dodanie technológie na spracovanie mäsa pre svojich odberateľov
okrem vystavených faktúr, dodacích listov, preberacích protokolov a zmlúv. Správca dane uzavrel, že
napriek vystaveným a podpísaným preberacím dokladom, ani jedna so spoločnosti nepotvrdila dodanie
technológie svojim odberateľom, na základe čoho správca dane dospel k záveru, že z uvedeného



dôvodu ani jednej so spomínaných spoločností nevznikla daňová povinnosť z dodania tovaru, daň s
pridanej hodnoty, ktorú  spoločnosti uviedli vo svojich faktúrach vystavených pre svojich odberateľov,
neboli povinní  platiť a zároveň spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o. nevzniklo právo na odpočítanie dane z
faktúry č. 10060320 zo dňa 21. marca 2006 v sume 6.248.150,-- Sk, lebo nebola splnená podmienka pre
vznik práva na odpočítanie dane uvedená v § 49 ods. 1 Zákona o dani z pridanej hodnoty, lebo nedošlo k
dodaniu tovaru a tým ani k vzniku daňovej povinnosti, že pri týchto záveroch správca dane vzal do úvahy
aj skutočnosť, že podľa výsledkov preverovaní, ktoré uskutočnila Litovská daňová správa na žiadosti
o medzinárodnú výmenu daňových informácií ako aj podľa výsledkov dožiadaní vo vzhľadu k preprave
tovaru do Litvy spoločnosť M.I.M. Prešov, s.r.o. sa uskutočnilo intrakomunitárne dodanie strojov do Litvy,
avšak podľa vyššie uvedených skutočností tieto stroje nenakúpila od spoločnosti SYS-NET, s.r.o. , ktorá
vystavila faktúru č. 10060320, na základe ktorej si M.I.M. Prešov, s.r.o. uplatnila nárok na odpočet dane.
Rovnaký názor vyplýva aj zo vzťahu spoločnosti BRAVIS, a.s. .

V odôvodnení rozhodnutia citoval ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v
znení neskorších predpisov a to § 49 ods. 1, § 19 ods. 1, § 8 ods. 1písm. a/,  a ustanovenie § 71
ods. 6. Správa poukázal na to, že spoločnosť M.I.M. Prešov, s.r.o. v podanom daňovom priznaní za
zdaňovacie obdobie marec 2006 uplatnila nárok na odpočítanie dane z nákupu zariadenia a to strojov
od dodávateľa SYS-NET, s.r.o. Košice z faktúry č. 10060320 interné číslo ... základ dane 32.885.000,--
Sk DHP 19 % 6.248.150,-- Sk, že podľa poznatkov získaných správcami dane pri výkone kontroly
predmetné zariadenie (stroje) bolo nadobudnuté spoločnosťou SYS-NET, s.r.o. Košice od IMPLICIT,
s.r.o. Veľký Krtíš, spoločnosť IMPLICIT, s.r.o. nadobudla predmetné zariadenie od spoločnosti SAXUM
CAMIN, s.r.o. Tvrdošín. Daňový úrad Prešov I. poukázal na to, že z ustanovenia § 49 ods. 1 Zákona
o daní z pridanej hodnoty vyplýva, že právo odpočítať daň z tovaru vzniká platiteľovi v deň, keď
pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť, že podľa zistení dožiadaných správcom dane k dodaniu
tovarov od prvého dodávateľa, t.j. SAXUM CAMIN, s.r.o. až po SYS-NET, s.r.o. nedošlo, teda uvedeným
spoločnostiam nevznikla daňová povinnosť, lebo nedošlo k dodaniu tovaru podľa § 8 Zákona o dani z
pridanej hodnoty, a tým spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o. nevzniklo právo na odpočítanie dane z faktúry
vystavenej spoločnosťou SYS-NET, s.r.o., že daňový subjekt M.I.M. Prešov, s.r.o. na základe zisteného
skutkového stavu nepreukázal správcovi dane splnenie podmienok na priznanie práva na odpočítanie
dane podľa § 49 ods. 1 Zákona o dani z pridanej hodnoty a to napriek tomu, že dôkazné bremeno bolo
podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. na ňom. Na základe uvedeného správca dane žalobcovi
neuznal odpočítanie dane v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie marec 2006 vo výške 6.248.150,--
Sk a vyčíslil celkový rozdiel dane z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie marec 2006
daňové priznanie daňového subjektu daň, daňová povinnosť + nadmerný odpočet - 7.338.746,-- Sk
výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu určený kontrolou daňová povinnosť + nadmerný odpočet - 11.341,--
Sk a rozdiel činní 7.327.13,-- Sk.

Žalobca včas podaným odvolaním napadol prvostupňové rozhodnutie a DR SR napadnutým
rozhodnutím zo dňa 11.2.2009 č. I/225/15852/2009/991048-r rozhodlo tak, že podľa § 48 ods. 5
zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov rozhodnutie Daňového úradu Prešov I. č.
724/230/56802/08/Poll zo dňa 3.11.2008, ktorým podľa § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov znížil nadmerný odpočet uvedený  v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie
marec 2006 o sumu 243.216,32 EUR a priznal nadmerný odpočet v sume 376,45 EUR platiteľovi dane
z pridanej hodnote M.I.M. Prešov, s.r.o., Sabinovská 87... potvrdil.

Výrok rozhodnutia bol odôvodnený tým, že správca dane vykonal u platiteľa dane z pridanej hodnoty
M.I.M. Prešov, s.r.o., Sabinovská 87, Prešov kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2006, o výsledku ktorej
vyhotovil protokol č. 724/320/50707/2008/Fed zo dňa 13.10.2008. Protokol bol s daňovým subjektom
prerokovaný a doručený dňa 31.10.2008. Na základe výsledkov z tejto kontroly vydal správca dane
rozhodnutie č. 724/230/56802/08/Poll zo dňa 3.11.2008, ktorým v zmysle ustanovenia § 15 ods. 14
zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov znížil platiteľovi dane z pridanej hodnoty nadmerný
odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie marec 2006 o sumu 7 327 135,- Sk a
priznal nadmerný odpočet v sume 11 341,- Sk.

Daňový subjekt si v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie marec 2006 uplatnil odpočítanie
dane z faktúry č. 603583, interné číslo 2006048 zo dňa 29.3.2006, základ dane 5.678.868,-- Sk,
DPH 19 % 1.078.984,90 Sk z nákupu zariadenia (strojov - 1. Kuter Láska, Kramer Grebe 200-LX,



2. Rezačka mrazeného mäsa, Kihest 500, 3. Vaňa varná, DP 400, 4. Kôš varný, OMP - 23, 5.
Kôš varný, OMP - 23) od dodávateľa BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa, Popradská 40, Stará Ľubovňa.
Preverovaním zo strany správcu dane bolo zistené, že predmetné zariadenie (stroje) bolo nadobudnuté
spoločnosťou BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa od spoločnosti IMPLICIT s.r.o., Veľký Krtíš. Spoločnosť
IMPLICIT s.r.o., Veľký Krtíš nadobudla predmetné zariadenie od spoločnosti KASCOM, s.r.o., Bratislava.
Správca dane rozhodnutie odôvodnil porušením § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov daňovým subjektom tým, že k dodaniu strojov od prvého
dodávateľa, t. j. spoločnosti KASCOM, s.r.o., Bratislava, až po spoločnosť BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa
nedošlo, uvedeným spoločnostiam nevznikla daňová povinnosť (nedošlo k dodaniu tovaru v zmysle §
8 uvedeného zákona), a tým spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov nevzniklo právo na odpočítanie
dane z faktúry vystavenej spoločnosťou BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa.

Žalovaný uviedol, že správca dane v rámci daňovej kontroly zisťoval a objasňoval skutočnosti a získaval
dôkazy využívaním ustanovenia § 16 ods. 1, § 32 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov,
čiže   formou   dožiadaní, v  súčinnosti   s tretími   osobami,   formou žiadostí o medzinárodnú
výmenu daňových informácií.  Zo  spisového materiálu preverovaním u dodávateľa spoločnosti BRAVIS,
a.s., Stará Ľubovňa bolo zistené, že stroje uvedené na faktúre č. 603583 zo dňa 29.03.2006 táto
spoločnosť nadobudla od spoločnosti IMPL1CIT, s.r.o., Veľký Krtíš, faktúra č. 252/11/04 zo dňa 3.2.2005.
V dňoch 10.1.2006 a 17.1.2006, kedy boli u spoločnosti BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa vykonané miestne
zisťovania, a to bolo pred tým, ako boli predmetné stroje vyfakturované spoločnosti M.I.M. Prešov,
s.r.o., Prešov, táto spoločnosť nevedela preukázať existenciu týchto strojov Pri miestnych zisťovaniach
sa stroje nikdy nenašli, resp. stroj označený na faktúre L 252/11/04 ako Kuter LÁSKA typ Kramer
Grebe 200-LX nezodpovedal typu stroja nájdeného pri fyzickej obhliadke, nájdený bol stroj K-G SM
200/185/355, rok výroby 1992. Daňový úrad Stará Ľubovňa neuznal spoločnosti BRAVIS, a.s., Stará
Ľubovňa odpočítanie dane z faktúry č. 252/11/04. Pri miestnom zisťovaní v spoločnosti BRAVIS, a.s.,
Stará Ľubovňa dňa 20.4.2006 sa stroje nenachádzali, podľa vyjadrenia zástupkyne spoločnosti sa mali
nachádzať v spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov. Dňa 21.4.2006 bolo vykonané miestne zisťovanie
v spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov, a fyzicky sa ani tam stroje nenachádzali, a podľa vyjadrenia
konateľa spoločnosti boli tieto stroje v čase miestneho zisťovania umiestnené v spoločnosti BRAVIS, a.s.,
Stará Ľubovňa. Daňový úrad Stará Ľubovňa vykonal dňa 28.4.2006 miestne zisťovanie v spoločnosti
BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa za účelom preverenia uskladnenia strojov, ktoré spoločnosť BRAVIS,
a.s., Stará Ľubovňa vyfakturovala pre spoločnosť M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov faktúrou č. 603583 zo
dňa 29.3.2006. Podľa vyjadrenia zástupcu spoločnosti BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa Ing. Y. boli stroje
uvedené na faktúre č. 603583 z areálu spoločnosti BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa odvezené spoločnosťou
M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov ešte v marci 2006. Podľa konateľa spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov
Ing. A. H. stroje do Prešova odvezené neboli. Čiže ďalšími miestnymi zisťovaniami vykonanými dňa
20.4.2006 a 28.4.2006 v spoločnosti BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa a 21.4.2006 v spoločnosti M.I.M
Prešov, s.r.o., Prešov sa opätovne nepodarilo overiť fyzickú existenciu strojov, ani pri jednom z miestnych
zisťovaní sa stroje nenašli, t. j. obidve spoločnosti nepreukázali dodanie a nadobudnutie predmetných
strojov, okrem vystavenej faktúry nepredložili iné dôkazy. Správcovi dane nebola umožnená fyzická
obhliadka strojov v čase, kedy sa mali stroje nachádzať na území Slovenskej republiky, a rozporné boli
tvrdenia oboch spoločností o ich umiestnení. Z uvedeného vyplynulo, že spoločnosti BRAVIS, a.s., Stará
Ľubovňa nevznikla daňová povinnosť pri dodaní tovaru - 5 kusov strojov uvedených vo faktúre č. 603583
zo dňa 29.3.2006 spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov, a zároveň spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o.,
Prešov nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle uvedenej faktúry v sume 1.078.984,90 Sk, pretože
nebola splnená podmienka pre vznik práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov - nedošlo k dodaniu tovaru, a tým ani k
vzniku daňovej povinnosti.

DR SR v odôvodnení rozhodnutia konštatovalo, že daňový subjekt si v podanom daňovom priznaní
za zdaňovacie obdobie marec 2006 uplatnil odpočítanie dane z faktúry č. 10060320, interné číslo
2006043 zo dňa 21.3.2006, základ dane 32.885.000,- Sk, DPH 19 % 6.248.150,- Sk z nákupu zariadenia
(strojov) na základe zmluvy č. 05/12/2005 zo dňa 28.12.2005 od dodávateľa SYS - NET, s.r.o., Kysucká
16, Košice. Preverovaním zo strany správcu dane bolo zistené, že predmetné zariadenie (stroje) bolo
nadobudnuté spoločnosťou SYS - NET, s.r.o., Košice od spoločnosti IMPLICIT, s.r.o., Veľký Krtíš.
Spoločnosť IMPLICIT, s.r.o., Veľký Krtíš nadobudla predmetné zariadenie od spoločnosti SAXUM
CAMIN, s.r.o., Tvrdošín - Medvedzie. Správca dane rozhodnutie odôvodnil porušením § 49 ods. 1 zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov daňovým subjektom tým, že k



dodaniu strojov od prvého dodávateľa, t. j. spoločnosti SAXUM CAMIN, s.r.o., Tvrdošín - Medvedzie, až
po spoločnosť SYS - NET, s.r.o., Košice nedošlo, uvedeným spoločnostiam nevznikla daňová povinnosť
(nedošlo k dodaniu tovaru v zmysle § 8 uvedeného zákona), a tým spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o.,
Prešov nevzniklo právo na odpočítanie dane z faktúry vystavenej spoločnosťou SYS - NET, s.r.o., Košice.

DR SR ďalej argumentovalo tým, že šetreniami u dožiadaných správcov dane bolo zistené, že
spoločnosť SYS - NET, s.r.o., Košice nakúpila predmetné zariadenia od spoločnosti IMPLICIT, s.r.o.,
Veľký Krtíš podľa faktúry č. 15/03/2006 IM-SYS zo dňa 15.3.2006 a táto nakúpila tovar od spoločnosti
SAXUM CAMIN, s.r.o., Tvrdošín - Medvedzie v zmysle faktúry č. 10060007 zo dňa 7.3.2006. Daňový
úrad Námestovo určil daňovému subjektu SAXUM CAMIN, s.r.o., Tvrdošín - Medvedzie daň podľa
pomôcok na základe faktúr, ktoré mal k dispozícii v súvislosti s preverovaným dožiadaním Daňového
úradu Veľký Krtíš. Daňovému subjektu IMPLICIT, s.r.o., Veľký Krtíš správca dane neuznal uplatnené
odpočítanie dane z faktúr č. 10060002 zo dňa 10.2.2006 a č. 100060007 zo dňa 7.3.2006 na základe
vyjadrenia bývalého konateľa spoločnosti SAXUM CAMIN, s.r.o., Tvrdošín - Medvedzie, ktorý nevedel
preukázať, že došlo k dodaniu tovaru podľa uvedených faktúr, a daň z uvedených faktúr spoločnosť
SAXUM CAMIN, s.r.o., Tvrdošín - Medvedzie nepriznala. Daňový úrad Košice II. určil daňovému subjektu
SYS - NET, s.r.o., Košice daň podľa pomôcok, a neuznal odpočítanie dane z faktúry č. 15/03/2006 IM-
SYS zo dňa 15.3.2006 vystavenej spoločnosťou IMPLICIT, s.r.o., Veľký Krtíš.

Daňové riaditeľstvo dôvodilo tým, že správca dane okrem informácií z dožiadaní získal v súčinnosti
s inými orgánmi štátnej správy a v súčinnosti s Daňovým riaditeľstvom SR Banská Bystrica ďalšie
informácie týkajúce sa skladovania, nakladania a prepravy strojov od prvého dodávateľa SAXUM
CAMIN, s.r.o., Tvrdošín - Medvedzie až po odberateľa v Litve UAB EMITRA, Vilnius.

V rámci súčinnosti v zmysle § 32 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov správca dane
požiadal Úrad boja proti organizovanej kriminalite ZÚBOK/ Košice o zaslanie kópie zápisníc o výsluchu
svedka Ing. H. R. - bývalého konateľa spoločnosti SYS - NET, s.r.o., Košice. V zápisniciach o výsluchu
svedka zo dňa 12.11.2007 a 16.4.2008 sa svedok vyjadril, že napriek tomu, že z účtovných dokladov
a zmlúv vyplýva nákup potravinárskej technológie od spoločnosti IMPLICIT, s.r.o., Veľký Krtíš /faktúra
č. 15/03/2006 IM-SYS zo dňa 15.3.2006/ a jej predaj spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov /faktúra
č. 10060320 zo dňa 21.3.2006/, v skutočnosti spoločnosť SYS - NET s.r.o., Košice nákup a predaj
technológie iba sprostredkovala za províziu cca 400.000,- Sk. On ako konateľ spoločnosti predmetnú
technológiu nikdy nevidel. Na základe podkladov od Ing. A. P. vystavil faktúry pre spoločnosť M.I.M.
Prešov, s.r.o., Prešov, ako aj dodacie listy, preberacie protokoly k týmto faktúram, ako aj kúpnu zmluvu
č. 05/12/2005 medzi SYS -NET s.r.o., Košice. Na celom obchode sa dohodli Ing. A. P. a Ing. A. H.. K
preprave predmetnej technológie sa nevedel vyjadriť, nemal informácie ani o jej skladovaní.

Druhý konateľ spoločnosti SYS - NET, s.r.o., Košice Ing. H. F. sa v svedeckej výpovedi zo dňa
12.11.2007 vyjadril, že obchod riadil spoločník Ing. R.. On pomohol vystaviť faktúry, dodacie listy,
pokladničné doklady a potravinársku technológiu podľa neho preberal a odovzdával Ing. R.. Vyjadril sa,
že technológiu nevidel, nebol prítomný ani pri finančnom vyporiadaní obchodu.

Svedecká výpoveď bola uskutočnená aj s Ing. A. P. - bývalým konateľom spoločnosti IMPLICIT,
s.r.o., Veľký Krtíš. Jeho vyjadrenia boli protichodné, pretože najprv sa vyjadril, že v roku 2006 dodal
potravinársku technológiu na Slovensku iba spoločnosti BRAVIS, s.r.o., Stará Ľubovňa a potom podnikal
iba s drevom. Spoločnosti SYS - NET, s.r.o., Košice a SAXUM CAMIN, s.r.o., Tvrdošín - Medvedzie mu
nič nehovorili, resp. SAXUM CAMIN, s.r.o., Tvrdošín - Medvedzie by mohla byť prepravná spoločnosť. So
spoločnosťou M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov v oblasti predaja potravinárskej technológie neobchodoval.
Neskôr svoje vyjadrenia menil a pripustil možnosť obchodovania so spoločnosťou M.I.M. Prešov,
s.r.o., Prešov, ale nevedel uviesť, o akú technológiu išlo. Technológiu, ktorú predával, skladoval len v
prenajatých priestoroch vo Veľkom Krtíši. K predloženej zmluve č. 1-060106/IM-SYS zo dňa 6.1.2006
uzavretej medzi IMPLICIT, s.r.o., Veľký Krtíš a SYS - NET s.r.o., Košice, k faktúram č. 15/03/2006 IM-
SYS a č. 21/02/2006 IM-SYS ak preberacím protokolom uviedol, že nespochybňuje ich vystavenie,
ako aj pravosť podpisov na nich, ale uskutočnenie plnenia zmluvy si nepamätal. Po predložení faktúr
č. 10060002 a č. 10060007 od dodávateľa SAXUM CAMIN, s.r.o., Tvrdošín - Medvedzie uviedol, že
podrobnosti si nepamätá, a že faktúra je jedna vec a dodanie tovaru druhá.



DR SR poukázalo na to, že na Daňovom úrade Námestovo sa do zápisnice o ústnom pojednávaní
vyjadril H. H. - bývalý konateľ spoločnosti SAXUM CAMIN, s.r.o., Tvrdošín -Medvedzie. K faktúram č.
10060002 zo dňa 10.2.2006 a č. 10060007 zo dňa 7.3.2006 uviedol, že v dôsledku výpadku pamäte po
autonehode si nepamätá, či obchody uskutočnil a od koho spoločnosť SAXUM CAMIN, s.r.o., Tvrdošín
- Medvedzie predmetné stroje nadobudla, kde boli stroje uskladnené pred ich dodávkou do spoločnosti
IMPLICIT, s.r.o., Veľký Krtíš a kto zabezpečoval prepravu týchto strojov.

Ako svedok vypovedal aj prepravca Y. G.. Do zápisnice o výsluchu svedka sa vyjadril, že uskutočňoval
prepravu tovaru na trase Vrútky - Vilnius na základe objednávky z firmy INTRAN LOGISTIC, s.r.o.,
Košice. Stroje boli nakladané v areáli bitúnku vo Vrútkach.

Konateľ spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov Ing. Igor H. sa na ústnom pojednávaní dňa 30.5.2008
vyjadril, že kúpnu zmluvu podpisoval s Ing. Krokavcom, ktorý ju vyhotovil, a s ním sa prvýkrát boli spolu
pozrieť na stroje vo Vrútkach. Platby prebiehali v Košiciach a peniaze preberal Ing. F.. K fyzickému
odovzdaniu a prevzatiu strojov medzi SYS - NET, s.r.o., Košice došlo vo Vrútkach. Z porovnania výpovedí
bývalých konateľov spoločnosti SYS - NET, s.r.o., Košice Ing. R. a Ing. F. a Ing. Igora H. vyplynulo, že
potravinársku technológiu nikdy nevideli, aj napriek podpísaným preberacím protokolom, a k fyzickému
odovzdaniu a prevzatiu medzi spoločnosťou SYS -NET, s.r.o., Košice a spoločnosťou M.I.M. Prešov,
s.r.o., Prešov nikdy nedošlo. Spoločnosť SYS - NET s.r.o., Košice vystupovala ako sprostredkovateľ a
obchod bol dohodnutý iba medzi IMPLICIT, s.r.o., Veľký Krtíš a M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov, čiže medzi
Ing. P. a Ing. H.. Rozporné sú tvrdenia o zabezpečení obchodu, keď Ing. H. uvádzal Ing. F., a Ing. F. Ing.
R... Bývalí konatelia SYS -NET, s.r.o., Košice nemali ani vedomosť o tom, kde sa tovar mal nachádzať,
a nesúhlasila odpoveď Ing. H., že stroje bol pozrieť s Ing. F. vo Vrútkach.

Daňové riaditeľstvo v rozhodnutí argumentovalo aj tým, že zamestnanci Daňového riaditeľstva SR
Banská Bystrica vykonali preverovanie v areáli Mäsokombinátu Fatra, s.r.o., Vrútky, odkiaľ boli stroje
prevážané prepravcom Y. G. do Litvy. Miestnymi zisťovaniami bolo zistené, že majiteľom areálu
mäsokombinátu vo Vrútkach bola spoločnosť PEGAS, spol. s r.o., Vrútky, ktorá odkúpila areál
vrátane samostatných hnuteľných vecí od spoločnosti Mäsokombinát Fatra, s.r.o., Vrútky v roku 2003.
Spoločnosť PEGAS, spol. s r.o., Vrútky neprenajímala priestory ani jednej zo spoločnosti SYS - NET,
s.r.o., Košice, IMLICIT, s.r.o., Veľký Krtíš, M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov, INTRAN LOGISTIC, s.r.o., Košice,
subjektom Y. G. - DD Trans, KM RP špedično - obchodné združenie Prešov. Spoločnosť PEGAS,
spol. s r.o., Vrútky nemala v majetku žeriavy, vysokozdvižné vozíky ani inú techniku na nakladanie
nadrozmerného tovaru, do areálu mala prístup jedine spoločnosť Carbontrade Slovakia, s.r.o., Vrútky,
ktorá má sídlo a je v prenájme v uvedených priestoroch. Ani táto spoločnosť neprenajímala uvedeným
subjektom priestor v areáli, nevlastnila techniku na nakladanie tovaru nadrozmerných veľkostí.

Zo zistených skutočností podľa názoru žalovaného vyplynulo, že ani jedna zo spoločností v reťazci
SAXUM CAMIN, s.r.o., Tvrdošín - Medvedzie, IMPLICIT, s.r.o., Veľký Krtíš, SYS - NET, s.r.o., Košice
a M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov jednoznačne nepreukázala nadobudnutie technológie na spracovanie
mäsa od svojich dodávateľov inými dôkazmi, okrem vystavených faktúr, dodacích listov, preberacích
protokolov a zmlúv. Ani jedna z uvedených spoločností jednoznačne nepotvrdila dodanie tejto
technológie pre svojich odberateľov, okrem vystavených faktúr, dodacích listov, preberacích protokolov a
zmlúv. Z uvedených dôvodov ani jednej z uvedených spoločností nevznikla daňová povinnosť z dodania
tovaru, daň z pridanej hodnoty, ktorú uviedli na faktúrach vystavených pre svojich odberateľov, neboli
povinné platiť v zmysle § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov nevzniklo právo na
odpočítanie dane z faktúry č. 10060320 zo dňa 21.3.2006 v sume 6.248.150,- Sk, pretože nebola splnená
podmienka pre vznik práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov - nedošlo k dodaniu tovaru, a tým ani k vzniku daňovej
povinnosti.

Ďalším dokazovaním správca dane formou žiadostí o medzinárodnú výmenu daňových informácií
preveroval nadobudnutie tovaru - strojov litovským odberateľom UAB EMITRA, Vilnius podľa
odberateľských faktúr č. F 20060012 a č. F 20060013 zo dňa 29.03.2006. Tento tovar nadobudla



spoločnosť M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov od spoločnosti SYS - NET s.r.o., Košice na základe zmluvy č.
05/12/2005 zo dňa 28.12.2005 /faktúry č. 10060214 zo dňa 27.2.2006 a č. 10060320 zo dňa 21.3.2006/.

Stroje, ktoré mal daňový subjekt nakúpiť podľa predložených faktúr od spoločnosti BRAVIS, a.s., Stará
Ľubovňa a spoločnosti SYS - NET s.r.o., Košice, boli vyfakturované litovskému odberateľovi UAB
EMITRA, S. Stanevičiaus g. 45-45, Vilnius - Litva podľa faktúr č. F 20060012 zo dňa 29.3.2006, 53 kusov
zariadenia v celkovej hodnote 756.783,-- EUR, č. F 20060013 zo dňa 29.3.2006, 64 kusov zariadenia
v celkovej hodnote 884.896,-- EUR a č. F 20060015 zo dňa 24.4.2006, 5 kusov v celkovej hodnote
155.054,-- EUR, spolu 122 kusov určených na intrakomunitárne dodanie.

Preverovaním litovskej daňovej správy bolo zistené, že v mesiaci júl 2006 bolo nájdených 88 kusov
zariadenia, aj keď podľa faktúr od spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov bolo dodaných 122 kusov.
Litovská spoločnosť UAB EMITRA, Vilnius priznala intrakomunitárne nadobudnutie z predmetných faktúr
až v dodatočných daňových priznaniach po začatí preverovania daňovej správy. Za tovar nezaplatila,
splatnosť bola dohodnutá na 360 dní. Riaditeľ spoločnosti uviedol, že ak sa tovar nepredá v priebehu
2-3 mesiacov, vráti tovar slovenskej spoločnosti.

DR SR poukázalo aj na to, že správca dane preveroval prepravu predmetného tovaru vyfakturovaného
spoločnosťou M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov pre odberateľa UAB EMITRA, Vilnius, Litva. Šetrením bolo
zistené, že dopravu si objednala spoločnosť M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov u prepravcu J. H. - MP šped,
Prešov, KM&RP, Prešov. Ten objednal prepravu u ďalšej prepravnej spoločnosti INTRAN LOGISTICS
s.r.o., Košice. Táto objednala prepravu u dopravcov Y. G. - DD Trans, Pribeník 380 a E. L. - JADI, Revúca.
Faktúry medzi uvedenými subjektmi boli uhradené. Podľa predložených CMR a údajov od prepravcov Y.
G. a E. L., ktorí vykonali prepravu do Litvy, zariadenia boli nakladané vo Vrútkach /areál mäsopriemysľu
pri ŽOS/ a v Starej Ľubovni /BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa/. Podľa tvrdení dopravcov tovar bol vyložený vo
Vilniuse, presnú adresu nevedeli. Pri nakladaní a vykladaní tovaru mal byť použitý vysokozdvižný vozík.
Na predložených CMR bol dátum nakládky 29.3.2006, ale podľa prepravcu p. G. bol dátum nakládky
5.4.2006.

Priebežne v roku 2006, 2007 a 2008 správca dane komunikoval cez žiadosti o medzinárodnú výmenu
daňových informácií s litovskou daňovou správou a zisťoval tak ďalší pohyb strojov a zariadení. Podľa
odpovedí litovskej daňovej správy tovar ku dňu 19.6.2007 nebol predaný, plánoval sa predať švédskej
spoločnosti „ScanSov Trading AB\". Predmetom predaja bolo 90 častí, ale počas kontroly 20.7.2006
v sklade spoločnosti UAB „AGS - Baltic Spedicion\", v ktorom bol tovar v tom čase umiestnený, bolo
len 88 kusov. Podľa vysvetlenia riaditeľa predmetom predaja bolo 86 kusov, 4 kusy boli označené
ako chybné. Dňa 9.3.2007 sa konateľ spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov Ing. A. H. k nedodaniu
vyfakturovaných počtov kusov pre UAB EMITRA, Vilnius vyjadril, že sa s odberateľom dohodli na pomoci
pri sprevádzkovaní zariadenia u konečného odberateľa a pri skompletizovaní tohto zariadenia. Podľa
vyjadrenia Ing. A. H. zo dňa 2.7.2007 faktúry pre odberateľa UAB EMITRA, Vilnius, Litva neboli stále
uhradené, ale po dohode s konateľom tejto spoločnosti p. K. úhrady sa budú vykonávať čiastočne
bartrom a čiastočne finančnými úhradami do konca augusta 2007. Stroje už boli predané do Ruska.
Podľa ďalšej odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií zo dňa 11.4.2008
litovská daňová správa zistila, že tovar bol predaný moskovskej spoločnosti „Delta - M\", ktorá za tovar
doteraz nezaplatila. Spoločnosť UAB EMITRA, Vilnius predložila k predaju tovaru faktúry č. E00097 a č.
E 00098, exportné vyhlásenia č. 7VG23102500 a č. 7VG23102502. Ing. H. na ústnom pojednávaní dňa
3.3.2008 k úhradám za tovar pre spoločnosť UAB EMITRA, Vilnius uviedol, že došlo ku kompenzácii
pohľadávky spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov voči UAB EMITRA, Vilnius a záväzku M.I.M.
Prešov, s.r.o., Prešov voči spoločnosti TOO - LÍČKO s.r.o., Ukrajina spôsobom dodania herbicídov a
insekticídov ruským partnerom spoločnosti TOO - LÍČKO s.r.o., Ukrajina. Dňa 30.5.2008 Ing. Igor H.
predložil správcovi dane kópiu zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 26.5.2008, v ktorej bolo uvedené,
že medzi spoločnosťou M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov a spoločnosťou TOO - LÍČKO s.r.o., Ukrajina bola
uzavretá zmluva o finančnej pomoci zo dňa 27.9.2006 na sumu 63 mil. Sk. Riaditeľ spoločnosti TOO -
LÍČKO s.r.o., Ukrajina si vyhradil zákaz vyhotovovania fotokópii tejto zmluvy.

Žalovaný argumentoval, že podľa výsledkov zisťovaní, ktoré uskutočnila litovská daňová správa na
základe žiadostí o medzinárodnú výmenu daňových informácií, a na základe výsledkov z dožiadaní
správcu dane ohľadom prepravy tovaru do Litvy spoločnosťou M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov, ktorá
uskutočnila intrakomunitárne dodanie strojov do Litvy bolo preukázané, že stroje dodané do Litvy neboli



nakúpené od spoločnosti BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa na základe vystavenej faktúry č. 603583, z ktorej
si daňový subjekt uplatnil odpočítanie dane v sume 1.078.984,90 Sk a od spoločnosti SYS - NET, s.r.o.,
Košice, ktorá vystavila faktúru č. 10060320 zo dňa 21.3.2006, z ktorej si spoločnosť M.I.M. Prešov, s.r.o.,
Prešov uplatnila právo na odpočítanie dane vo výške 6.248.150,- Sk v zdaňovacom období marec 2006.

Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia citoval ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov, a to § 19 ods. 1 § 49 ods. 1, 2, ustanovenia zákona č. 511/1992
Zb. § 2 ods. 3, 5 , § 15 ods. 6 písm. d, e, , § 15 ods. 10, § 29 ods. 1, 2, 4, 8 a § 30 ods. 3. Poukázal na to,
že preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie správcu dane, ktoré prechádzalo vydaniu rozhodnutia
a dospel k záveru, že správca dane postupoval v súlade s ním citovanými ustanoveniami, lebo vznik
práva na odpočítanie dane a uplatnenie tohto práva je možno len v rozsahu a za podmienok podľa
§ 49 - § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, že
daň, ktorú si daňový subjekt ako platiteľ dane odpočítal musí však najprv vzniknúť, teda musí vzniknúť
daňová povinnosť, ak nedošlo ku vzniku daňovej povinnosti nemohlo vzniknúť ani právo na odpočítanie
dane. Odpočítať daň si môže platiteľ dane v prípade, ak daň bola voči nemu uplatnená iným platiteľom,
a právo na odpočítanie dane si môže uplatniť podľa § 49 Zákona o dani z pridanej hodnoty, ak pri
odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/, má faktúru od platiteľa. Žalovaný poukázal na to, že primárne
postavenie má skutočný obsah právneho úkonu pred jeho formálnym prejavom, a preto je v daňovom
konaní nepostačujúce len deklarovanie zdaniteľného obchodu daňovými dokladmi, a to v situácií, keď má
správca dane pochybnosti o vierohodnosti a pravdivosti predložených daňových dokladov, preto správca
dane vykonal za účelom zistenia skutočností rozhodujúcich  pre správne určenie dane dokazovanie
v súlade s ustanovením § 29 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Poukázal na to,
že v daňovom konaní pri dôkaznej povinnosti daňovníka platí prejednávacia zásada, nie vyhľadávacia,
teda vyšetrovacia a správca dane nemusí z úradnej povinnosti vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré
by mohli byť podkladom k tomu, aby platiteľ mohol ale nemusel v konaní uplatniť nároky na zníženie
daňovej povinnosti, priznanie odpočtu dane a podobne. Žalovaný zdôraznil, že povinnosťou správcu
dane pokiaľ ide o nároky uplatnené platiteľom, je tieto prerokovať, umožniť platiteľovi ich existenciu
z právne významných hľadísk, preukázať irelevantnými dôkazmi. Pri DPH sú podmienky rigorózne
stanovené, pričom sám zabezpečí len tie dôkazy, ktoré podľa zákona nemá povinnosť predložiť platiteľ.
Povinnosť správcu dane je daná v § 2 ods. 3 zákona 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a v
ods. 6 tohto ustanovenia a uplatnenie tejto zásady nenarušuje predovšetkým nemení dôkazná povinnosť
daňového subjektu podľa § 29 ods. 8 citovaného zákona. V rámci dokazovania posudzuje správca
dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a je tiež v jeho právomoci posúdiť vierohodnosť
jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhodnúť o ich dôkaznej preukaznosti. Ďalej uviedol, že podľa
judikatúry Európskeho súdneho dvora uloženie povinnosti daňovému orgánu, uskutočniť vyšetrovanie
s cieľom zistenia úmyslu zdaniteľnej osoby by bolo v rozpore s cieľmi spoločného systému DPH
spočívajúcimi v zavedení právnej istoty a s uľahčením prijímaniu aktov spojenými s uplatnením DPH.
Pri posúdení vykonania zdaniteľného obchodu je potrebné vychádzať iba z objektívnych kritérií a
naopak úmysel zdaniteľnej osoby alebo účel dodania tovaru nemá na daňový režim uplatniteľný,
na dodanie tovaru žiadny vplyv, a je preto dôležité aby sa kvalifikácia dodania alebo nadobudnutie
tovaru uskutočnilo na základe objektívnych dôkazov, ako je existencia fyzického pohybu tovaru medzi
daňovými subjektmi, a že na základe tejto skutočnosti daňové orgány uskutočňujú takéto overovanie
predovšetkým na základe dôkazov a vyhlásení poskytnutých zdaniteľnými osobami. Podľa judikatúry
Európskeho súdneho dvora uplatniteľnej na konanie vo veci samej prostredníctvom analógie, nie je v
rozpore s právom spoločenstva požadovať, aby dodávateľ prijal všetky opatrenia ktoré od neho možno
rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie ktoré uskutoční nebude viesť k jeho účasti na daňovom
podvode. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia poukázal tiež na to, že dôkazy ktoré spočívajú vo vyjadrení
ostatných účastníkov konania, ktorými daňový subjekt argumentoval v odvolaní boli správcom dane
získané v procese výkonu daňovej kontroly a jeho tvrdenie, že napriek tomu  konateľ spoločnosti
KASCOM, s.r.o. Bratislava poprel dodanie strojov a vyhotovenie faktúr pre spoločnosť IMPLICIT, s.r.o.
Veľký Krtíš, avšak z tohto tvrdenia nie je možné vylúčiť, že IMPLICIT, s.r.o. Veľký Krtíš mohla disponovať
týmto tovarom a mohla ho dodať spoločnosti BRAVIS, a.s. Stará Ľubovňa a následne ďalej spoločnosti
M.I.M. Prešov, s.r.o. je vzhľadom na súhrn všetkých objektívne zistených faktov zavádzajúce. Teoreticky
by bolo možné pripustiť aj takúto možnosť, pokiaľ by sa ale preverovaním a logickým uvažovaním
nedospelo jednoznačne k tomu, že konateľ spoločnosti skutočne nemohol uvedený obchod zrealizovať
a dodanie tovaru deklarované preverovanými faktúrami sa tak nemohlo uskutočniť, že iné tvrdenie
odporuje dôsledným zisteniam správcu dane lebo spoločnosť BRAVIS, a.s. Stará Ľubovňa a spoločnosť
M.I.M. Prešov, s.r.o. mali dostatočnú možnosť preukázať hodnovernosť obchodov deklarovaných na



predložených dokladoch správcovi dane  fyzicky stroje neukázali v časovom slede, kedy by sa uvedené
stroje mali nachádzať, buď u jednej alebo u druhej spoločnosti, ak by reálne bol obchod uskutočnený,  že
aj vyjadrenia zástupcov oboch spoločností si navzájom odporovali, a že pokus o vzájomnú konfrontáciu
ani nevyužili. Ak daňový subjekt tvrdí, že ostatní konatelia spoločnosti SAXUM CAMIN, s.r.o. Tvrdošín,
IMLICIT, s.r.o. Veľký Krtíš, SYS-NET, s.r.o. Košice a oslovené osoby potvrdili dodanie tovaru a len táto
skutočnosť by mala byť postačujúca na uplatnenie práva na odpočítanie v súlade s podmienkami zákona
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, tak by dokazovanie správcu dane bolo naozaj
nedostatočné, lebo správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie založené na intenzívnom objasnení
skutkového stavu, ktorý bol objektívne aj posúdený v chronologickom slede v časových súvislostiach a
v konečnom dôsledku bol aj logicky vyargumentovaný a vytvoril tak celkový pohľad na vec.

DR SR argumentovalo tým, že zhodnotilo všetky zistené skutočnosti a dospel k záveru, že námietky
daňového subjektu sú neopodstatnené lebo pokiaľ by nákup a predaj predmetného tovaru podľa
predložených faktúr daňový subjekt skutočne zrealizoval, nemohol by mať problém a bolo by to v jeho
záujme, aby správcovi dane fyzicky stroje aj ukázal, že ale ako dodávateľ spoločnosť BRAVIS, a.s. Stará
Ľubovňa tak aj odberateľ M.I.M. Prešov, s.r.o. si navzájom stroje presúvali a na žiadnom konkrétnom
mieste ich nevedeli preukázať, že konatelia spoločnosti SYS-NET, s.r.o. Košice potvrdili len formálne
vystavenie a prijatie faktúr za dodanie strojov ale reálne nákup a dodanie strojov nepreukázali, stroje
nikdy fyzicky nevideli, zrejmá bola len tá skutočnosť, že nejaké stroje ktoré sa nachádzali vo Vrútkach
boli odtiaľ nakladené a prepravované do Litvy.

DR SR v odôvodnení rozhodnutia okrem iného poukázalo na to, že žalobca sa snaží vo svojich
námietkach zastrieť skutkovú podstatu celého reťazového obchodu, pri ktorom boli zistené nezvratné
skutočnosti, ktoré v žiadnom prípade nespochybňujú dodanie tovaru len do určitej miery ale nie je
jasné aká je tá jeho miera, ktorú by daňový subjekt považoval za dostatočnú na prijatý záver správcu
dane. Fakticky ani jeden z konateľov a oslovených ľudí nebol vo svojich vyjadreniach bez pochybností
a vzájomným porovnaním ich výpovedí vyplynul jediný záver, že uvedený obchod nebol uskutočnený,
že konečný úmysel celého obchodu daňová správa spochybňovala už v úvodnom štádiu reťazca a to
jednoznačným vyvrátením uskutočnenia dodania strojov firmou KASCOM, s.r.o. Bratislava a ďalším
postupným preverovaním jednotlivých subjektov v reťazci.

DR SR zdôraznilo, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt a bolo jeho povinnosťou preukázať, že
tovar skutočne nakúpil od spoločnosti BRAVIS, a.s. Stará Ľubovňa a od spoločnosti SYS-NET, s.r.o.
Košice, nebol však schopný túto pre neho samostatnú obchodnú transakciu preukázať, čo potvrdzujú
jeho vyjadrenia a vyjadrenia zástupcov oboch dodávateľských spoločností. Správca dane zisťoval
skutočnosti svojimi zákonnými prostriedkami a nepožadoval od daňového subjektu, aby preukazoval
skutočnosti. na ktoré sa vzťahuje dôkazná povinnosť iných subjektov, že daňový subjekt zabúda na
tieto rozporné skutočnosti a spochybňuje vo svojich námietkach v podstate svoje povinnosti, ktoré mu
vyplývajú z § 15 a § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ak namieta
proti postupu správcu dane. Zo spisového materiálu je nepochybné, že všetky spoločnosti o sebe aj
vedeli, ale pri preukazovaní a obhájení konkrétnych krokov ako sa obchody uskutočnili sa vzájomne
nezhodli, a že ide o overené skutočnosti, ktoré správca dane podložil objektívnymi faktami a dôkazmi,
a správca dane pri rozsiahlom preverovaní nespochybnil uskutočnenie intrakomunitárneho dodania
strojov do Litvy spoločnosťou M.I.M. Prešov, s.r.o. ale spochybnil nákup strojov od spoločnosti BRAVIS,
a.s. Stará Ľubovňa a spoločnosti SYS-NET, s.r.o. Košice, a zo spisového materiálu je zrejmé, že
daňový subjekt ani jednej zo spoločnosti v období prebiehajúceho dodania tovaru za tento tovar
nezaplatil a až pod tlakom prebiehajúcej daňovej kontroly a rozsiahlych preverovaní všetkých dotknutých
spoločností a ostatných osôb postupne hľadal spôsob finančného vyporiadania sa s dodávateľmi a
litovským odberateľom, pričom daňový subjekt spoločnosti BRAVIS, a.s. Stará Ľubovňa zaplatil za
tovar podľa neskôr predložených dokladov až po dvoch rokoch. Vo vzťahu k aplikácií § 2 ods. 3
zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dospel správca dane k záveru, že dodanie tovaru
neuskutočnili fakturační dodávatelia ale dodávatelia iní, že táto námietka je neopodstatnená pretože
v odôvodnení rozhodnutia správca dane opísal zistené skutočnosti a vo svojich zhrnutiach zhodnotil
dôkazy samostatne i vo vzájomných súvislostiach a posudzoval závažnosť a vierohodnosť jednotlivých
dôkazných prostriedkov.

DR SR konštatovalo, že žalobca ako daňový subjekt predložil počas daňovej kontroly doklady, ktorými
preukazoval dodanie tovaru, správca dane zabezpečil dôkazy, ktoré hodnotil podľa zásady voľného



hodnotenia dôkazov, čo neznamená, že správca dane musí bez výhrad akceptovať listinné doklady a
skutočnosti v nich uvedené predložené daňovým subjektom, ale ak má správca dane pochybnosti o
vierohodnosti a pravdivosti dokladu predloženého daňovým subjektom, nemusí ho uznať ak daňový
subjekt nepreukáže opak. Zabezpečenými dôkazmi správca dane preukázal, že daňový subjekt porušil
zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Dôvodil tiež tým, že
správca dane nemôže vychádzať len z predložených dokladov, hodnotiť ich len z hľadiska formálneho
obsahu a nezisťovať skutočný stav, pretože by nepreveroval ich skutočný obsah. V rámci zisťovania
skutkového stavu správca dane objasňuje všetky otázky, okolnosti, ktoré sprevádzajú, podmieňujú,
ovplyvňujú a súvisia s podstatnými preverovanými skutočnosťami a vyvracia pochybnosti, k čomu
používa dôkazy podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a za dôkazy
sa považujú aj dôkazy, ktoré potvrdzujú hodnovernosť skutočnosti uvádzaných daňovým subjektom,
a ak daňový subjekt nevie preukázať reálnosť obsahu predložených dokladov, a nevie to podložiť
aj adekvátnymi dôkazmi, daňový subjekt neunesie dôkazné bremeno. V skutočnosti okolnosti, ktoré
vyžadoval správca dane od daňového subjektu nemožno hodnotiť ako povinnosti preukazovania nákupu
a predaja tovaru v reťazci, na ktoré by sa vzťahovala dôkazná povinnosť iných subjektov, lebo práve
zisťovanie, objasňovanie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti je nie
len povinnosťou správcu dane ale hlavne je povinnosťou a zároveň aj záujmom daňového subjektu.
Žalovaný zdôraznil, že ak  daňový subjekt argumentuje predmetnými faktúrami, dodacími listami,
preberacími protokolmi a zmluvami, ktoré považuje za dostatočný základ pre posúdenie reálnosti
zdaniteľných obchodov a argumentuje vyjadreniami ostatných konateľov a ostatných účastníkov konania
podľa názoru žalovaného si však vzápätí odporuje, keď tieto vyjadrenia, o ktoré sa správca dane
opieral, považuje za nedostatočné na prijatie rozhodujúceho záveru, že napriek jednoznačne zisteným
skutočnostiam o podvodných konaniach vo veci vystavených dokladov, o ktorých bol daňový subjekt
informovaný považuje papierové doklady za dostatočné vierohodné a správne a skutočnosti zistené
správcom dane nepovažuje za primerané na to, že spochybňujú pravosť predložených dokladov.
Žalovaný akcentoval, že povinnosťou daňového subjektu na unesenie svojho dôkazného bremena bolo
predložiť správcovi dane dôkazy akéhokoľvek druhu, ktoré by hodnoverne preukázali, že daňový subjekt
prijal zdaniteľné obchody na základe vystavených faktúr, a že dodávateľskej spoločnosti vznikla z týchto
zdaniteľných obchodov daňová povinnosť. Daňový subjekt však nepredložil žiadne dôkazy ani také,
ktoré požadoval správca dane a ani také, ktoré by vyhovovali jeho forme dôkazov.

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že rozhodnutie správcu dane je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, žalovaný uviedol, že podkladom pre odôvodnenie rozhodnutia bol protokol,
obsahová časť o preukázaných kontrolných zisteniach, v ktorej správca dane podrobne rozpísal všetky
úkony, ktoré v priebehu výkonu daňovej kontroly vykonal, pretože išlo o rozsiahle dokazovanie, ktoré
vykonával správca dane v súčinnosti s inými správcami dane, s oddelením odboru koordinácie daňových
kontrol Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky Banská Bystrica, s oddelením medzinárodnej
výmeny daňových informácií Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky Banská Bystrica a s úradom
boja proti organizovanej kriminalite Košice boli tieto kontrolné zistenia aj rozsiahlo uvedené v odôvodnení
prvostupňového rozhodnutia. Prvostupňový orgán ich rozdelil do dvoch častí, prvá sa týkala dodávateľa
BRAVIS, a.s. Stará Ľubovňa a druhá spoločnosti SYS-NET, s.r.o. Košice, a že správca dane niektoré
kroky uviedol v obidvoch častiach, aby bola zachovaná chronologická postupnosť jednotlivých úkonov
a úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov správca dane uviedol v závere každej časti ako zhrnutie
správcu dane, následne uviedol použité právne predpisy na základe, ktorých rozhodoval a vyslovil svoj
záver, a že do odôvodnenia rozhodnutia uviedol doslovné prepisy z niektorých ústnych pojednávaní
a svedeckých výpovedí, ale tento jeho postup nemôže mať za následok, že rozhodnutie ako celok je
nezákonné a vydané v rozpore s § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

DR SR zdôraznilo, že k protokolu podľa § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov mal daňový subjekt oprávnenie písomne sa vyjadriť najneskôr do 8 pracovných dní odo dňa
jeho doručenia, a že ak mal výhrady k protokolu mohol toto oprávnenie využiť, čo však neurobil, obsah
protokolu je veľmi rozsiahly ale nemožno ho stotožniť s názorom daňového subjektu, že je chaotický
a neprehľadný.

DR SR v napadnutom rozhodnutí súhrne uviedlo, že výsledky preverovaní správcu dane v dostatočnej
miere preukázali, že predmetné zdaniteľné obchody neboli uskutočnené spoločnosťami KASCOM, s.r.o.
Bratislava, IMPLICIT, s.r.o. Veľký Krtíš, BRAVIS, a.s. Stará Ľubovňa a M.I.M. Prešov, s.r.o. a taktiež
spoločnosťami SAXUM CAMIN, s.r.o. Tvrdošín - Medvedzie, IMPLICIT, s.r.o. Veľký Krtíš, SYS-NET, s.r.o.



Košice a M.I.M. Prešov, s.r.o.. DR SR poukázalo na to, že spoločnosti ktoré boli na začiatku reťazca,
nevedeli preukázať nadobudnutie tovaru a ani dodanie tovaru, respektíve popierali alebo sa nevedeli
jednoznačne vyjadriť k dodaniu tovaru a vystaveniu faktúr a tovar mal byť následne vyfakturovaný
od  oboch spoločností, spoločností IMLICIT, s.r.o. Veľký Krtíš. DR SR zdôraznilo, že konateľ tejto
spoločnosti vystupoval vždy ako osoba, ktorá podľa vyjadrení iných konateľov bola kontaktnou osobou
jednania s konateľom M.I.M. Prešov, s.r.o.. Na ďalších stupňoch reťazca spoločnosti uviedli daň z
faktúry v daňových priznaniach uplatnili odpočítanie dane a priznali daňovú povinnosť ale okrem faktúr
nepreukázali nadobudnutie ani dodanie tovaru. V dôsledku uvedeného daňový subjekt M.I.M. Prešov,
s.r.o. si na základe faktúr od spoločnosti BRAVIS, a.s. Stará Ľubovňa a SYS-NET, s.r.o. Košice uplatnil
právo na odpočítanie dane, pričom jednoznačne nepreukázal, že tovar ktorý následne dodal do Litvy
nadobudol od dodávateľov uvedených na faktúrach. DR SR dospelo k záveru, že správca dane svojím
postupom nevybočil zo základných zásad daňového konania a vychádzal z nich pri realizácií a aplikácií
jednotlivých ustanovení právnych predpisov, pričom dodržal zásadu zákonnosti a riadil sa všeobecne
záväznými právnymi predpismi, a to hmotnými aj procesnými, zásadou objektívnej pravdy keď zisťoval a
zistil v náležitom rozsahu skutkový stav veci, zásadu úzkej súčinnosti správcu dane a účastníkov konania
keď vytvoril dostatočné podmienky, aby daňový subjekt mohol aj realizovať svoje práva na druhej strane
aby si plnil zákonnú povinnosť súčinnosti dobrovoľnej účasti, zásadu voľného hodnotenia dôkazov, keď
zhodnotil každý dôkaz samostatne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti z hľadiska ich pravdivosti
a preukaznej hodnoty na zabezpečenie presného a pravdivého a úplného zistenia skutkového stavu,
zásadu neverejného konania... .

Na základe uvedeného žalovaný dospel k záveru, že zistenia a závery správcu dane sú správne, preto
sa s nimi stotožnil, prvostupňový orgán uskutočnil dokazovanie v dostatočnom rozsahu a preukázal, že
daňový subjekt si uplatnil právo na odpočítanie dane z tovaru, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť, čo
je v rozpore s ustanovením § 49 ods. 1 Zákona o dani z pridanej hodnoty a má za následok, že daňovému
subjektu bol znížený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2006 o sumu 7.327.135,-- Sk,
bol mu priznaný nadmerný odpočet v sume 11.341,-- Sk, nepriznaný nadmerný odpočet vo výrokovej
časti rozhodnutia v sume 243.216,32 EUR bol prepočítaný konverzným kurzom.

V predmetnej veci súd rozhodol rozsudkom zo dňa 24.11.2009 č.k.: 3S/17/2009-65, ktorým žalobu
zamietol a nepriznal účastníkom náhradu trov konania, keď sa stotožnil so zisteným skutkovým stavom
a právnou argumentáciou daňových orgánov.

Rozsudok tunajšieho súdu napadol podaným odvolaním žalobca a Najvyšší súd SR uznesením zo
dňa 31.5.2011 sp. zn.: 6Sžof 8/2010 napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec tunajšiemu súdu na ďalšie
konanie. V odôvodnení uznesenia predovšetkým poukázal na odôvodnenie rozhodnutia s poukazom
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru s tým, že v rozsudku sa
súd nevyporiadal s tvrdeniami žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného pre nedostatok
dôvodov námietky, že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo rozhodnutie  žalovaného je v
rozpore s obsahom spisov a nepostačujúce na prijatie záverov, že k dodaniu tovaru nedošlo, ktoré sú
špecifikované v bode II. žaloby, vrátane poukazu žalobcu na judikatúru Európskeho súdneho dvora,
rozsudok v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen, pretože z obsahu napadnutého
rozsudku nevyplynulo, že by sa žalobnými námietkami vôbec zaoberal.

Najvyšší súd SR uložil tunajšiemu súdu v ďalšom konaní prejednať vec v medziach podanej žaloby,
dôsledne sa vyporiadať so všetkými námietkami žalobcu, vrátane odvolacích námietok, ako aj s
doplňujúcim podaním žalobcu zo dňa 1.4.2011.

Z uvedeného je  nepochybné, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu
žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej
rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.

Ustanovenie § 247 ods. 1 O.s.p. upravuje, že podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,
v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a
postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa
ods. 2 - pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa
tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň
pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.



Z ustanovenia § 249 ods. 2 v spojení s ustanovením § 250j ods. 1 O.s.p. vyplýva, že súd sa v tomto
konaní riadi dispozičnou zásadou.

Zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom k marcu 2006 dodanie tovaru
charakterizuje v § 8 ods. 1 tak, že dodaním tovaru je a/ dodanie hmotného majetku, pri ktorom dochádza k
zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom
sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa
predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako
je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou bankou
Slovenska.

Z ustanovenia § 19 ods. 1 Zákona o DPH vyplýva, že daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník... .

Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH - právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov okrem iných základných zásad daňového konania upravuje aj zásadu zákonnosti,
ktorá ukladá povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi a to v § 2 ods. 1. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z
najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného  hodnotenia dôkazov upravená v § 2 ods. 3 zákona č.
511/1992 Zb., podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov
preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje
povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi, pretože ide o fiškálne záujmy štátu, Zákon
o správe daní a poplatkov obsahuje  osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1, 2 zákona č. 511/1992 Zb. - dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové
konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli
zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy
správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových
kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi
a doklady k nim ( § 29 ods. 4).

Zákon č. 511/1992 Zb. v ustanovení § 29 ods. 8 upravuje, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a
vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania,
ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým
subjektom.

Žalobca v žalobe namieta, že z rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa nevyplýva, na základe
akých logických úvah na základe zisteného skutkového stavu podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992
Zb. dospel k záveru, že dodávku tovaru neuskutočnili fakturační dodávatelia ale iní dodávatelia, a
že dôkazné bremeno podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. má znášať daňový subjekt len
o skutočnostiach, ktoré sám tvrdí. Žalobca zdôrazňoval, že mal preukázať len to, že tovar nakúpil
od spoločnosti BRAVIS, a.s. a SYS-NET, s.r.o., pričom správca dane toto jeho dôkazné bremeno
vykladá extenzívne a rozširuje ho aj na preukázanie iných skutočností, teda aj takých, na ktoré sa
vzťahuje dôkazná povinnosť iných daňových subjektov. Zdôrazňoval, že každá obchodná transakcia



musí byť posudzovaná samostatne a charakter jednotlivých transakcii v reťazci dodávateľov nemôže
byť zmenený predchádzajúcimi alebo nasledujúcimi okolnosťami, a preto nemal povinnosť preukazovať
nákup a predaj tovaru v reťazci dodávateľov a zistená nejednoznačnosť sa výhradne vzťahuje len
na vzťahy medzi týmito spoločnosťami a nemôže byť dôkazom toho, že spoločnosť BRAVIS, a.s. a
spoločnosť SYS-NET, s.r.o. mu tovar nedodali. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Európskeho
súdneho dvora.

Z obsahu odvolania žalobcu je nesporné, že tento v žalobe citovanými rozsudkami ESD v odvolaní
neargumentoval, a teda podľa názoru žalovaného s týmito námietkami sa ani zaoberať nemohol.

Podľa § 48 ods. 2 prvá veta zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov odvolací orgán
preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní. Podľa druhej
vety tohto ustanovenia - ak vyjdú pri  preskúmavaní najavo skutkové, či právne okolnosti odvolávajúcim
sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri rozhodovaní
prihliadnuť. Pritom nie je odvolací orgán viazaný len návrhmi odvolávajúceho sa... .

Existencia rozsudkov ESD vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty daňovým orgánom v čase vydania
napadnutých rozhodnutí mala byť známa, a teda ich povinnosťou bolo v odôvodnení rozhodnutí sa s
právnym názorom ESD dôsledne a presvedčivo (nielen v náznakoch) aj vyporiadať.

V preskúmavanej veci je nesporné, že ide o nákup a predaj tovaru (hnuteľného majetku) v reťazci
dodávateľov a žalobca tvrdí, že v bežnom obchodnom styku nie je možné požadovať, aby od
odberateľov pri odbere tovaru skúmal, od koho, na základe akého právneho titulu a ako jeho
dodávateľ tovar nadobudol. Žalobca namieta, že ak v reťazci dodávateľov nebolo dodanie tovaru
jednoznačne preukázané, potom táto nejednoznačnosť sa výhradne vzťahuje len na vzťahy medzi týmito
spoločnosťami a nemôže byť dôkazom toho, že obchodní partneri žalobcu a to spoločnosť BRAVIS, a.s.
a spoločnosť SYS-NET, s.r.o. tovar žalobcovi nedodali.

Zo zmluvy o fungovaní Európskej únie a to čl. 13 bod 1 vyplýva, že Súdny dvor Európskej únie je
inštitúciou únie a účelom inštitúcii únie je zabezpečovať konzistentnosť, efektívnosť a kontinuitu jej
politiky a činnosti. Z čl. 19 bod 1 vyplýva, že Súdny dvor Európskej únie zabezpečuje dodržiavanie práva
pri výklade a uplatňovaní zmlúv. Súdny dvor Európskej únie v súlade so zmluvami rozhoduje bod 3 písm.
b/ o prejudiciálnych otázkach o výklade práva únie alebo platnosti aktov prijatých inštitúciami na základe
žiadosti vnútroštátnych súdnych orgánov.

V súvislosti s daňou z pridanej hodnoty Súdny dvor rozsudkom z 12.januára 2006 vo vzťahu k 6.
Smernici o DPH čl. 2 bod 1, čl. 4 ods. 1, 2, čl. 5 ods. 1 odpočítaniu DPH... plnenia, ktoré sú
súčasťou dodávateľského reťazca zahrňujúceho subjekt, ktorý si neplní záväzky..., podvor typu kolotoč v
spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03 vyhlásil rozsudok, v ktorom poukázal na to, že právo
na odpočet upravené v čl. 17 a nasl. 6.Smernice je pevnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade
nemôže byť obmedzené. Uplatňuje sa bezprostredne na celkovú výšku daní zaťažujúcich plnenia
uskutočnené na vstupe a otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim
predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na práva
platiteľa dane odpočítať DPH zaplatenú na vstupe. Ďalej poukázal na to, že z ustálenej judikatúry
Súdneho dvora vyplýva, že podľa základnej zásady, ktorá je súčasťou spoločného systému DPH
a vyplýva z čl. 2, 1. a 6. Smernice sa DPH uplatňuje na všetky plnenia výroby a distribúcie po
odpočítaní daňou, ktoré boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu. Európsky súdny
dvor súčasne zdôraznil, že plnenia, ktoré nie sú samo o sebe poznačené podvodom vo vzťahu k
DPH, predstavujú dodávku tovaru uskutočnenú osobou podliehajúcou dani konajúcou ako takou a
hospodársku činnosť v zmysle čl. 2 bodu 1 a čl. 4 a 5 ods. 1 6.Smernice, ak spĺňajú objektívne kritéria,
na ktorých sú tieto pojmy založené a to bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa
dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca alebo na prípadnú podvodnú povahu iného
plnenia, o ktorej tejto platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca, a ktoré
predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom týmto platiteľom. Právo platiteľa dane, ktorý
uskutočňuje tieto plnenia spočívajúce v odpočítaní DPH zaplatenej na vstupe, nemôžu byť ovplyvnené
ani tým, že v dodávateľskom reťazci, ktorého sú tieto plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré predchádza
alebo nasleduje po plnení platiteľa dane, a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol
vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k DPH.



Ďalším rozsudkom Súdny dvor v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 vo vzťahu k dani z pridanej
hodnoty, odpočítanie dane zaplatenej na vstupe, podvod typu kolotoč, zneužitie práva, operácie
uskutočnené s jediným cieľom získať neoprávnenú daňovú výhodu, strata práva na odpočítanie dane,
Európsky súdny dvor okrem vyššie uvedeného právneho názoru poukázal na to, že ak platiteľ dane aj vie,
že je súčasťou širšej operácie zameranej na vyhnutie sa plateniu daňovej povinnosti, no drží sa bokom
od protiprávnej dohody, jeho právo na odpočet nie je dotknuté. Ak ide o platiteľa dane, ktorý sa vedome
zúčastní na podvodoch typu kolotoč, ktoré predstavujú fiktívne obchody smerujúce k zníženiu dane bez
oprávneného dôvodu a v prípadoch sa podvod uskutočňuje jednoduchým obehom faktúr bez skutočného
odovzdania tovaru, hoci je ich hospodársky význam zrejmý, z právneho hľadiska však nemajú účinnosť.
Podvody tohto typu nemajú vlastnosti plnení podliehajúcich dani definovaných v čl.5 6.Smernice, keďže
sa nezapočítavajú do obchodného obratu podnikateľa. Súčasne uviedol, že 1. a 6. Smernica o DPH
nielen umožňujú ale priam vyžadujú stratu práva na odpočítania dane, pokiaľ sa jeho držiteľ vedome
zúčastní na podvodoch tohto typu, na ktorých posúdenie majú byť zohľadnené vyššie uvedené kritéria.
Súčasne je poukázané na to, že vnútroštátny súd je povinný odmietnuť priznanie práva na odpočet,
pokiaľ sa preukáže, že právo je uplatňované protiprávne.

V súvislosti s daňou z pridanej hodnoty súd považuje za potrebné poukázať na to, že je notoricky známe,
že táto daň je naviac zneužívaná v neprospech štátneho rozpočtu.

Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že pri DPH je dôkazné bremeno
na daňovom subjekte a tento musí preukázať, že k reálnemu dodaniu tovaru od dodávateľov uvedených
vo faktúrach aj došlo.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. -  v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 -
v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických
osôb v oblasti verejnej správy. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - rozhodnutiami správnych orgánov sa
rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia
alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté... .

Z citovaných ustanovení teda vyplýva, že účelom preskúmania rozhodnutí a postupov správnych
orgánov nie je nahrádzať dôvody, ktoré nie sú obsiahnuté v rozhodnutí žalovaného správneho orgánu
ani dopĺňať právnu argumentáciu týchto rozhodnutí.

Daňové riaditeľstvo SR v zmysle citovaných judikátov Európskeho súdneho dvora sa s odvolaním
žalobcu nevyporiadalo, preto súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu DR SR v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto
podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vracia vec Finančnému riaditeľstvu
SR na ďalšie konanie.

Finančné riaditeľstvo SR v ďalšom konaní je povinné rozhodnutie správcu dane Daňového úradu Prešov
I. opätovne preskúmať a s odvolaním sa vyporiadať v intenciách rozsudkov Európskeho súdneho dvora.

V ďalšom konaní je Finančné riaditeľstvo povinné postupovať aj podľa rozsudku NS SR sp. zn.: 3Sžf
1/2010, podľa ktorého dôkazné bremeno, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu,
je na správcovi dane, resp. orgánoch činných v trestnom konaní. Žalobcovi ako daňovému orgánu zákon
nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov.

Analogicky na predmetnú vec je treba aplikovať aj ďalší rozsudok NS SR sp. zn.: 3Sžf 19/2010, podľa
ktorého možnosť alternatívnych dôkazov je prípustná iba v prípade, že nimi nie je narušené správne a
jednoznačné uplatňovanie DPH, a ak súčasne aplikáciou alternatívnych dôkazov nehrozí daňový únik,
vyhýbanie sa dani alebo zneužitie dane. Podľa rozhodnutia dôkazné bremeno je sa daňovom subjekte,
ktorý sa dovoláva alternatívnych dôkazov (takýmto alternatívnym dôkazom je tvrdenie žalobcu, že tovar,
ktorý nadobudol od svojich dodávateľov, vyviezol do Litvy).



O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech,
priznal náhradu trov konania.

Právny zástupca žalobcu trovy konania vyčíslil písomným podaním takto:
1. Vykonané úkony:
- prevzatie a príprava zastupovania 3.3.2009 - 115,90 EUR
- písomné podanie na súd (žaloba) 23.4.2009 - 115,90 EUR
- stanovisko žalobcu k vyjadreniu žalovaného k žalobe 18.11.2009 - 115,90 EUR
- zastupovanie pred KS v Prešove 24.11.2009 - 115,90 EUR
- písomné podanie na súd (odvolanie) 22.1.2010 - 120,23 EUR
- zastupovanie pred KS v Prešove 31.1.2012 - 127,16 EUR

Režijný paušál: 4x v roku 2009 - 6,95 x 4 = 27,80 EUR
1x v roku 2010     7,21 EUR
1x v roku 2012      7,63 EUR

Trovy právneho zastupovania spolu 753,63 EUR.

2. Náhrada hotových výdavkov podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. - cestovné výdavky (použité vozidlo Audi
A8,... priemerná spotreba 9,6 l/100 km):
- zastupovanie na pojednávaní pred KS v Prešove 24.11.2009, (Košice-Prešov-Košice), náhrada za
spotrebované pohonné látky (90 km x 1,132 EUR/l x 0,096) = 9,78 EUR, sadzba paušálnej náhrady (90
km x 0,183 EUR) = 16,47 EUR, spolu 26,25 EUR,
- zastupovanie na pojednávaní pred KS v Prešove 31.1.2012, (Košice-Prešov-Košice), náhrada za
spotrebované pohonné látky (90 km x 1,412 EUR/l x 0,096) = 12,20 EUR, sadzba paušálnej náhrady
(90 km x 0,183 EUR) = 16,47 EUR, spolu 28,67 EUR, parkovanie 31.1.2012 v sume 2,50 EUR.

Náhrada hotových výdavkov podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. - cestovné výdavky za pracovné cesty
predstavuje 57,42 EUR.

3. Náhrada výdavkov za premeškaný čas podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. - Košice-Prešov-
Košice 24.11.2009 (4 polhodiny), suma za každú aj začatú polhodinu za čas strávený na ceste je 11,59
EUR, suma za 4 polhodiny predstavuje 46,36 EUR.
Košice-Prešov-Košice 31.1.2012 (4 polhodiny), suma za každú aj začatú polhodinu za čas strávený na
ceste je 12,71 EUR, suma za 4 polhodiny predstavuje 50,84 EUR.

Náhrada výdavkov za premeškaný čas podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. predstavuje 97,20
EUR.

4. Daň z pridanej hodnoty 20% zo základu 908,25 EUR predstavuje 181,65 EUR.
Pozn. JUDr. E. Kostovčík je platiteľom DPH - IČ: DPH SK 1020653249

5. Náhrada hotových výdavkov podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. - súdne poplatky
- písomné podanie na súd (žaloby) 66,-- EUR
- písomné podanie na súd (odvolanie) 66,-- EUR

Náhrada hotových výdavkov za súdne poplatky predstavuje 132,-- EUR.

Rekapitulácia:
1.Tarifná odmena a režijný paušál        753,63 EUR
2. Náhrada hotových výdavkov - cestovné výdavky             57,42 EUR
3. Náhrada výdavkov za stratu času      97,20 EUR
4. Daň z pridanej hodnoty     181,65 EUR
5. Súdne poplatky      132,00 EUR
Spolu                1.221,90 EUR



Krajský súd preskúmal predložené vyúčtovanie trov konania a dospel k záveru, že je správne a v súlade
s ustanovenia vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie
právnych služieb a to § 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, §15, § 18 ods. 3, ktoré je Finančné
riaditeľstvo SR povinné zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Eugenovi Kostovčíkovi do 10 dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Senát krajského súdu vo veci rozhodol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má  popri  všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto  rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}